10. decembra 2020

Táto krajina už teraz vyprodukuje 800-tisíc ton potravinových zvyškov ročne, stále plačúc, aké sú potraviny drahé, hovorí podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a generálny riaditeľ Levmilk Levice Marian Šolty. V rozhovore pre Forbes tiež vysvetľuje, prečo sme potravinovo sebestační len na 40 percent a kde sú naše skryté rezervy. 

Je nakupovanie domácich produktov práve v období pandémie dôležitejšie ako kedykoľvek predtým? 

Nakupovanie domácich produktov je vždy dôležité a malo by byť samozrejmosťou. Je to prirodzené vo všetkých kultúrach. Je chyba, že sa táto téma musí u nás pravidelne opakovať a zdôrazňovať. Keď sa pozrieme na okolité krajiny, tak ich národná hrdosť na ich vlastné potraviny a výrobky je oveľa vyššia ako u nás. 

Čím je to spôsobené? 

Zostalo to v nás zrejme ešte od čias Tuzexu. Vtedy ľudia túžili po výrobkoch zo zahraničia a staršia generácie to má v sebe zrejme stále zakorenené. Naopak, mladšia generácia má  prístup k moderným technológiám a vyhľadáva výrobky, ktoré sú popularizované za našimi hranicami. V 90. rokoch zrejme nastala chyba, pretože sme túžili po cudzom tovare, no na vlastný sme zabudli. Takže k tomu tradičnému sa vraciame ťažšie. Musím však dodať, že postupne už pozorujeme, že sa niektoré, kedysi populárne výrobky, už opäť začínajú vracať do módy. 

Bryndza? Slováci si radšej kúpia parmezán

Ako sa však dostať z tohto začarovaného kruhu von? Ako ľudí presvedčiť, aby nakupovali domáce výrobky? 

Hľadajú sa riešenia, pretože nie je možné ľudí donekonečna masírovať tovarom zo zahraničia. Cesta je však dlhá a najdôležitejší je v tomto reťazci zákazník, slovenský občan. Pred dvoma rokmi, keď som sa zúčastnil otvárania výstavy Danubius Gastro, v televízii vrcholil projekt Najväčší Slovák. Na margo toho som povedal, že by sme najväčšieho Slováka nemali hľadať medzi politikmi, zbojníkmi či športovcami. Mali by sme ho hľadať sami v sebe, keď stojíme pred pultom v potravinách.

Uvediem len jeden príklad. O bryndzi sa hovorí, že je slovenské zlato. Ale priemerný Slovák zje 50 gramov mesačne, ale zásadne viac skonzumuje mozzarely, parmezánu a podobných syrov. 

Zmenilo sa podľa vás za tie dva roky niečo? 

Určite sa situácia mení. Spotreba mlieka sa napríklad zvýšila o 20 litrov, bývala okolo 150 litrov a dnes je to 170 litrov na jednu osobu za rok. Aj vďaka tejto zvýšenej spotrebe sa ľudia dožadujú kvalitných výrobkov. Je však potrebné dodať, že cenotvorba v tomto prípade nie je veľmi vhodná. Mnoho vlád nám už sľubovalo rôznu pomoc, no tieto sľuby sa nikdy nenaplnili. Dnes sa snažia marketingové aktivity prevziať skôr subjekty a iniciatívy ako Doma nakupujem a podobne. 

Sme sebestační na 40 percent

S touto témou však úzko súvisí aj potravinová sebestačnosť. Akú časť z nákupu dokážeme naozaj kúpiť doma? 

Na konci bývalého režimu bolo Československo, čo sa týka základných potravín, sebestačné. Samozrejme, nehovoríme o čokoláde či tropickom ovocí. Mohlo sa nám zdať, že to tak zostane aj po rozdelení federálnej republiky, avšak po prijatí niektorých rozhodnutí bolo poľnohospodárstvo zdecimované. Dnes štatistiky ukazujú, že vieme nakúpiť okolo 40 percent základných potravín z lokálnej produkcie. Na pultoch je však podstatne viac výrobkov a to, kde nastáva problém, je, že výrobky zo zahraničia sú podstatne lacnejšie. 

A preto ich ľudia kupujú. Prečo je to však tak? 

Ani jeden z doterajších ministrov pôdohospodárstva nedokázal zabezpečiť také podmienky, ako majú potravinári v iných štátoch Európskej únie. Ak by bola naša produkcia viac podporovaná, dostávali by viac aj naši farmári, tak by mohli produkovať viac vlastných výrobkov, ergo by sme nepotrebovali toľko dovážať. Vezmite si napríklad produkciu mlieka v Nemecku, ktorá je niekoľkonásobne vyššia ako naša, aj keď zoberieme do úvahy veľkosť krajín.

Tým, že majú nadprodukciu, si môžu dovoliť to, čo nepotrebujú, vyvážať. Ďalším našim problémom je aj cenotvorba. Nie je normálne, aby bola cena kravského mlieka 33 až 34 centov a na pulte bolo balené mlieko s DPH za 39 centov. Takýto nepomer nie je v Rakúsku ani Nemecku možný. Ak by sa v spomínaných krajinách nejaká obchodná sieť odvážila producentov takto ponížiť, tak sa okamžite pustia do štrajku. 

Lacnejšie paradajky radšej dovážame

To je jedna časť problému. Ale ak si vezmeme iné komodity, napríklad paradajky, tak množstvo slovenských spotrebiteľov ich nekupuje, pretože sú drahšie ako tie dovozové. 

Trh sa už začína vyrovnávať. Skleníky na Slovensku alebo napríklad v Španielsku sú už rovnako hodnotné. Avšak Španieli majú opäť niekoľkonásobne väčšiu produkciu. To znamená, že to, čo nepredajú na svojom trhu, posunú ďalej. Ich výrobky nie sú lacnejšie z lásky k nám, ale preto, že by ich museli vyhodiť, tak ich radšej predajú za nižšiu cenu.

Dostali sme sa do paradoxnej situácie. Južné Slovensko dokázalo bohato Československo zásobovať plodmi zo skleníkov. Dnes sa tieto plody vozia z juhovýchodného Španielska, kde sa pôda a pracovná sila doslova zneužívajú, aby mohli ročne vypestovať osem úrod. Pri určitej klimatickej zmene by to bolo možné aj u nás, no trh je obsadený, zdá sa, že v Európskej únii je potravín dosť. Ale EÚ veľkú časť potravín dováža aj z južnej a severnej Ameriky.

A teraz si musíme povedať, či je to v tejto geopolitickej situácii správne. Navyše sa chystáme pripravovať prísne ekologické opatrenia. Potraviny, ktoré prichádzajú z týchto krajín, sú často geneticky modifikované, používanie pesticídov má iné pravidlá ako u nás, a v neposlednom rade sa pri práci zanedbávajú ľudské práva. 

Podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a riaditeľ Levmilk Marián Šolty. Foto: SPPK

Automobilky nám potraviny nevyrobia

Čo teda potrebujú farmári, aby boli konkurencieschopní? 

Potrebujeme rovnocenné podmienky. Nemôžeme sa sústrediť len na to, aby sme do krajiny dostali niekoľko automobiliek, ktoré dostanú navyše daňové úľavy. Síce sa zamestná časť obyvateľstva, ale zabúda sa na to, že táto časť obyvateľstva mohla vyrábať aj potraviny. Cesta k sebestačnosti neznamená podporiť zopár, síce naozaj veľmi šikovných, ale len malých farmárov. 

Ako teda motivovať ľudí, aby nakupovali doma? 

Musíme sa zbaviť dojmu, ktorý je stále opakovaný, že potraviny sú drahé. Pamätám si ich ceny, ktoré boli 30 rokov dozadu. Kura stálo v obchode 30 korún, ale mzda bola 3000 korún. Človek si mohol dovoliť 100 kíl kuraciny. Dnes stojí 1,5 eura, za 150 eur si tiež kúpime 100 kíl kuracieho mäsa, ale kto má penziu 150 eur? V tom čase, keď bol plat 3000 korún, tak penzia 1500 korún.

V súčasnosti sa umelo vytvára dojem, že potraviny sú drahé. Jeden z významných obchodných reťazcov má aktuálne reklamný spot, ktorý sa končí tým, že účinkujúci nesú obrovské množstvo potravín, ktoré im padajú a šliapu po nich, pretože sa v obchode znížili ceny. Je to absurdné, aby sme dnes v tejto situácii hovorili o tom, že sa tak znížili ceny potravín, že po nich môžeme šliapať. Pritom, táto krajina už teraz vyprodukuje 800-tisíc ton potravinových zvyškov ročne, stále plačúc, aké sú potraviny drahé.  

Pomohli potravinové škandály

Sú niektoré produkty, ktoré už našinci kupujú výhradne z domácej produkcie? 

Určite sú to vajíčka, ktorým „dopomohli“ potravinové škandály. Nechcem tvrdiť, že potraviny v krajinách, z ktorých prišli, sú zlé. Je našou hanbou, že sa k nám dostali pokazené potraviny. Existujú totiž subjekty, ktoré predávajú na Slovensku čokoľvek. Je to naša chyba, že nám chýba vlastná hrdosť. Preto sú schopní tieto potraviny u nás predávať. 

Ako sa to môže stať? 

Problém je ten, že naša legislatíva pri ochrane našej produkcie je jedna z najprísnejších v Európe. Netýka sa však dovozu. Vidíme, že sa k nám dá ľahko priniesť aj nižšia kvalita. Človek je tvor hriešny a často hľadá aj nelegálnu cestu. Severné oblasti Slovenska sú zaplavené hydinou z Poľska, ktorá má iný mechanizmus chladenia, a tak sa k nám dostávajú aj nekvalitné výrobky. 

Spomínali ste viackrát prísľuby vlád pri riešení otázky podpory domácich potravín. Aký je aktuálny stav? 

Zatiaľ je to trochu rozpačité, rovnako sa cítime aj z prístupu aktuálnej vlády. Poľnohospodárstvo nie je stále prioritou. Mali sme niekoľko stretnutí a síce sme na ceste k nájdeniu spoločnej reči, no nemôžeme súhlasiť napríklad s tým, že podľa ministerstva vedie cesta k sebestačnosti cez malých farmárov. Aj tých by však bolo potrebné nájsť a vyprodukujú len obmedzené množstvo výrobkov. 

Kde teda vidíte priestor na rozširovanie domáceho trhu? 

Najskôr si musíme zvoliť, do ktorých komodít chceme ísť, a v čom sme sebestační. Máme napríklad dva cukrovary, dostatok pôdy na pestovanie cukrovej repy, to, čo cukrovary vyprodukujú, dokážeme spotrebovať. V mlieku sme napríklad samostatní na 80 percent a chceme a potrebujeme viac, pretože by sme eliminovali to, čo nemusíme z mliečnych výrobkov dovážať.

Mali by sme podporiť produkciu hydinového aj bravčového mäsa, pretože toto Slováci konzumujú, no vidíme, že bravčové mäso je u nás pred kolapsom. Mali by sme sa ľudí napríklad pýtať, o čo majú záujem. Navyše nemáme spracovateľské fabriky, ktoré tu v minulosti boli, takže je potrebné investovať aj do tejto infraštruktúry. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?