6. mája 2021

Potrebovala som slobodu, vysvetľuje rodáčka z Košíc Ivica Labuda-Trouilloud, prečo sa napriek úspešne rozbehnutej kariére pred rokmi rozhodla emigrovať a vybrala sa do neistoty. Hovorí, že mala šťastie na nezištných ľudí a aj vďaka ich radám sa stala úspešnou vedkyňou, založila dve vlastné firmy a je držiteľkou 13 patentov v kozmetickom a potravinárskom priemysle.

Už niekoľko mesiacov šéfuje odboru biotechnológie na Georgetownskej univerzite, kde podporuje študentov pri budovaní startupov, vývoji vakcín či terapie proti rakovine. V rozhovore pre Forbes hovorí o ťažkých začiatkoch v Spojených štátoch, o americkom vzdelávacom systéme, o sile motivácie aj o tom, čo by Slovensko mohlo posunúť vpred.

Pred pár mesiacmi ste sa stali riaditeľkou magisterského programu v odbore biotechnológie na Georgetownskej univerzite vo Washingtone, takmer dve desaťročia tu pôsobíte aj ako profesorka. Čo to pre vás znamená?

Je to úžasná pocta a, samozrejme, aj náročná úloha. Snažím sa zadefinovať novú stratégiu a víziu tak, aby celý program progresívne sledoval vývoj v tejto sfére. Tempo tohto vývoja je neskutočné. Naši študenti musia získať počas štúdia tie najnovšie vedomosti, aby uspeli v ďalšom profesionálnom živote. Preto máme veľa externistov, ktorí prinášajú skúsenosti z praxe.

Namiesto liekov si „opravíme“ chorobu

O 21. storočí sa hovorí ako o epoche biotechnológie. Vysvetlíte nám, prečo?

Reklama

Louis Pasteur bol prvý biotechnológ, skúmal vakcíny a fermentácie. 20. storočie všetko urýchlilo, spoznali sme DNA a momentálne tempo a prevratné nové technológie posúvajú celé myslenie do úplne inej roviny. Napríklad lieky ako inzulín – gény boli vystrihnuté a vložené k baktériám, ktoré ich produkujú už roky rokúce. Aj syry používajú enzýmy produkované hubou namiesto tých zo žalúdka kôz.

Dvaja úspešní Slováci v USA: Ivica Labuda a profesor Ján Vilček, vedec a filantrop. Foto: archív Ivice Labuda

Biotechnológia stojí pri zrode personálnej medicíny a génovej terapie. Napríklad pri viacerých typoch rakoviny je už liečba šitá na mieru danému pacientovi. Génové terapie demonštrujú sľubné výsledky v oprave DNA. Je celkom možné, že dlhodobé užívanie liekov sa stane minulosťou, ak sa nám podarí odstrániť chyby v DNA, ktoré súvisia s rôznymi chorobami, nebude potrebné brať lieky každý deň.

Ďalšou veľmi sľubnou oblasťou je spojenie síl medzi IT, umelou inteligenciou a medicínou, ktoré môže ešte viac urýchliť hľadanie nových stratégií na zlepšenie kvality zdravia a života. Možnosti sú fascinujúce a takmer nekonečné.

Ako vnímate, že sa vakcíny na Covid-19 podarilo vyvinúť tak rýchlo od prepuknutia pandémie?

Je to skutočne úžasné vidieť úspech vedy. Covid-19 vakcína sa vyvinula priam kozmickou rýchlosťou. Všetky technológie už boli pripravené a odskúšané, nová bola ich aplikácia na vývin vakcíny. Ďalšou vecou je, že FDA a EMA tieto vakcíny odsúhlasili ako experimentálne.

Samozrejme, že firmy museli najprv dokázať, že sú bezpečné. Ale na kompletizáciu informácií o vedľajších účinkoch nebol čas. Práve preto je dôležité naďalej zbierať všetky údaje. Podľa dát  a rôznych štúdií vidno, že táto vakcína provokuje imunitný systém k rôznorodým odpovediam aj vedľajším účinkom.

Zo Slovenska ste odišli veľmi mladá, ako vyzerala vaša ďalšia kariérna cesta?

Základy som dostala v Chemickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde som si spravila PhD. V zahraničí som si prehĺbila najmä vedomosti z biotechnológie cestou postgraduálnej stáže. Potom som prešla do privátneho sektora, keďže to bolo finančne výhodnejšie aj dynamickejšie.

Prešla som cez štyri firmy, aby som sa pohla dopredu, a postupom času som sa vypracovala na exekutívnu pozíciu. Neskôr som začala externe učiť a založila som dve firmy. Zdá sa, že pozícia riaditeľky na Georgetowne mi padla do lona. Práca so študentmi je veľmi obohacujúca. Práca, ktorá ma baví, mi ani nepripadá ako práca.

Našim študentom prízvukujeme, aby hľadali oblasť, ku ktorej inklinujú. Okrem vedomostí sú dôležité aj pozitívny postoj a sieť kontaktov (networking). Keď kolieska do seba zapadnú, tak všetko ide samo od seba. Netreba vyvíjať extra energiu, lebo pohonným motorom je radosť.

Univerzita kladie okrem vedy dôraz aj na biznis

Ako vyzerá štúdium biotechnológie na Georgetowne?

V tíme mám osem profesorov a veľa externistov, ktorí obohacujú učivo o konkrétne príklady z priemyslu. Sama som tu externe učila 18 rokov. Náš program je graduálne štúdium, ktoré je pol na pol veda a biznis. Curriculum je veľmi náročné, ponúka širokú paletu voliteľných predmetov a veľa prednášok je aj cez víkendy.

Študenti musia v rámci štúdia dokončiť aj krátku výskumnú úlohu vo firme alebo vo výskumnom labáku a tiež pracujú na vytvorení svojej firmy. Dôraz sa kladie na tvorivosť a podnikanie. Každý rok naše štúdium ukončí asi 40 až 60 študentov z celého sveta. Hádam sa mi podarí v budúcnosti prepojiť našu Georgetownskú univerzitu so Slovenskom.

Ako sa vaša univerzita vysporiadala s pandémiou? Má to aj pozitíva?

Prešli sme na virtuálne vyučovanie dosť plynule. Online nám priniesol flexibilitu a obrovské možnosti na nové kontakty. Za normálnych okolností by bolo napríklad ťažké mať skvelého prednášajúceho zo Švajčiarska. Myslím, že v budúcnosti zostane určitá časť prednášok virtuálna. Samozrejme, že nám chýba personálny kontakt, ale zase – nie je to vojna.

Podnikať začala počas rodičovskej dovolenky

Popri rôznych exekutívnych pozíciách v nadnárodných spoločnostiach ste založili aj dve vlastné firmy. Povedzte nám o nich viac.

Už 18 rokov mám konzultačnú firmu, ktorá pomáha malým a stredným firmám aplikovať biotechnológiu na vývoj a inováciu ich produktov. Je to veľmi zaujímavá práca, lebo je neustále premenlivá a závisí od klientov a ich programu.

Reklama

Moja druhá firma vyrába produkty pre zdravú pleť na základe môjho výskumu. Dala som sa dokopy s dvoma kolegyňami, ktoré zastrešujú marketing a biznis. My ženy sa nestratíme.

Pred šiestimi rokmi začala pani Ivica organizovať večery o vede, na ktorých sa stretávajú Slováci pôsobiaci v okolí New Yorku. Foto: archív Ivice Labuda

Navyše ste aj držiteľkou 13 patentov… 

Moje patenty tak trošku odrážajú moju kariéru. Prvé súvisia s celulózami, ďalšie sa zameriavajú na vône vanilky a nootkatón (organická zlúčenina, ktorá sa získava z grepu alebo cédra. Používa sa ako repelent, ale aj v potravinárskom či farmaceutickom priemysle, pozn. red.), tie posledné dva sa týkajú genetických zmien v pleti. Vo všetkých nasledujúcich prácach som skombinovala svoje predchádzajúce skúsenosti a vedomosti. Flexibilita je skutočne veľmi dobrá vlastnosť.

Ako sa vám podarilo skĺbiť rodičovstvo s toľkými aktivitami?

Dva roky som zostala doma s našimi dvojčatami, čo je na Ameriku so šesťtýždňovou materskou nevídané. Po celkom úspešnej kariére v priemysle som sa rozhodla prerušiť ju a užiť si naše dvojčatá. Boli to úžasné roky hier a vychádzok do prírody.

Pre mňa to bolo správne rozhodnutie a to najlepšie riešenie. Je dôležité počúvať svoje srdce, lebo každý máme inú emocionálnu kapacitu a v každom veku iné priority. Je skvelé, že ženy dnes môžu všetko naraz, ale pre mňa bola toto správna voľba.

Rodina bola a je mojou prioritou a tak som našla efektívny spôsob, ako pokračovať v práci a zároveň si uchovať flexibilitu. Externé učenie na univerzite a založenie vlastných firiem bolo odpoveďou.

Vedou žije celá rodina

Založiť si rodinu v zahraničí znamená viac sa spoľahnúť na partnera, keďže je rodina ďaleko.

Aj napriek vzdialenosti sme súdržná rodina a moja sestra, brat, mamka a aj manželova rodina boli pri všetkých väčších rodinných udalostiach, dokonca aj pri sťahovaniach. Môj manžel je moja skala, opora a má úžasný zmysel pre humor. Je tiež vedec, vyvíja nové typy pamäti pre IBM.

Čochvíľa budeme oslavovať 25 rokov od našej svadby. Stretli sme sa pri jachtingu, takže naše štvrťstoročie asi oslávime pri majáku v prístavnom mestečku Newport, kde sme sa brali.

Vybrali si túto cestu aj vaše deti?

Obe deti študujú vedy – syn fyziku a dcéra biológiu. Obaja sú na Brownovej univerzite, ktorá patri do takzvanej Ivy League (Brečtanová liga je skupina ôsmich elitných súkromných univerzít na severovýchode USA, pozn. red.).

Sme radi, že si vybrali vedu, ale uvidíme, kam budú ich cesty ďalej smerovať. Aj oni musia počúvať svoje srdce a porozmýšľať, ktoré oblasti sú im blízke a čo im prinesie radosť. Lebo potom už nebudú musieť pracovať ani jeden deň.

Profesorka so svojou študentkou. Foto: Archív Ivice Labuda

Za útek na Západ dva roky väzenia

Dnes ste úspešná vo svojom odbore a zakotvená v USA. Čo bolo na tejto ceste najťažším momentom?

Rozhodnutie opustiť Slovensko bolo to najťažšie, čo som v živote spravila. Potrebovala som slobodu. S bratom sme odišli tesne pred pádom Berlínskeho múru, ešte za bývalého režimu.

Bez akejkoľvek finančnej istoty opustiť rodnú krajinu, rodinu a svoje zázemie, s vedomím, že cesta späť je nemožná, bolo veľmi stresujúce, aj keď v mladosti má človek inú perspektívu. Boli sme odsúdení na dva roky väzenia. Dodnes mám ten rozsudok a aj amnestiu.

Kto vám pomohol?

Asi hlavným šťastím v živote je stretnúť ľudí, ktorí vám poradia nezištne, podajú pomocnú ruku a vidia vo vás potenciál. Mala som šťastie, že sa moja vedecká kariéra začala na Chemickom ústave SAV, ktorá bola vynikajúcim školiacim vedeckým prostredím.

Popri vedeckom bádaní nám zostal čas na kamarátstva a zábavu, chodili sme spolu lyžovať alebo oslavovať Halloween. Už počas kandidatúry som mala viacero zahraničných publikácií a tiež zopár patentov a to mi pomohlo v prvých rokoch emigrácie. Výhodou vedca je, že hneď, ako vojde do laboratória, už je ako ryba vo vode.

Čo bola najzásadnejšia rada, akú ste kedy dostali?

Veľa ľudí mi pomohlo alebo poradilo. Profesor na Rutgersovej univerzite, kde som bola na postdoktorálnom štúdiu, mi povedal: „Nezostaň tu, Ivica, musíš sa pohnúť ďalej!“ Bola to výnimočná rada, lebo je prirodzené zostať tam, kde to poznáš, a nechce sa ti začínať znovu. Ten moment mi zmenil život.

Cesta životom či profesiou je len zriedkavo lineárna čiara. Zmena je často spojená so stresom a neistotou, ale zároveň vnesie do života novú energiu, poznanie a otvára možnosti. Veľakrát som bola na rázcestí, každá z možností mala svoje pre a proti. Človek si vyberie tú najlepšiu možnosť v danej situácii, potom už iba treba ísť dopredu. Obzerať sa dozadu a ľutovať nejaké možnosti je ľudské, ale nie prospešné.

Treba mať šťastie na dobrých mentorov?

Je dôležité mať šťastie na ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť a poradiť. Ja sa snažím byť teraz takým človekom pre mojich študentov. Bola by som rada, keby sa im podarilo nájsť prácu, ktorá ich bude baviť. „Educate them to be happy, not rich, so they know the value, not the price.“ („Vychovávajte ich tak, aby boli šťastní, nie bohatí, aby spoznali hodnotu, nie cenu.“ Victor Hugo)

Mentorov a spriaznené duše potrebujeme v každom životnom období. Aj momentálne mám veľa kolegov, s ktorými si vymieňame nápady a myšlienky. Človek sa stále učí. Treba si vytvoriť sieť ľudí, profesionálov a kamarátov. Profesionálna rodina je rovnako dôležitý element ako naša biologická rodina.

Americký sen alebo boj o prežitie

Aké boli vaše začiatky v Spojených štátoch?

Ľudia si myslia, že život v New Yorku poznajú z filmov a televízie. Televízna prezentácia života je nereálna, a to sa pritom bavíme o úspešných ľuďoch, život je tu ťažký. Veľa rodených Američanov má existenčné problémy. Takže sa nesťažujem, ale začiatky sú skutočne boj o prežitie a uchopenie možností.

Nie je to fyzicky ťažké, predsa len, máme vzdelanie, angličtinu. Ale trvá to zvyknúť si na systém, zistiť, ako funguje, ako si vytvoriť sieť profesionálnych kontaktov, čo je dôležité. Nenarodili sme sa tu a prinášame so sebou iné zvyky a postoje, ktoré sa musia skorigovať.

Jedna z vecí je byť stále pripravený na nové možnosti. Nemožno čakať, že si ťa príležitosť nájde. Je to práve na jedincovi, hľadať si a nájsť ďalšie možnosti profesionálneho rastu. Jedna z vecí, ktoré učím študentov, je, ako si určiť ciele a hľadať cestu k ich uskutočneniu.

Čím vám Amerika učarovala? Naozaj tu úspech dosiahne každý, kto sa snaží?

Amerika je optimistická krajina, praje tým, čo sú optimistami a chcú. Optimistická nálada je lepší šéf než boxerské rukavice. Samozrejme, musíš mať zdravie, veľkú dávku šťastia a náhody, čo ti prinesie život. Treba vedieť rozpoznať tie náhody, lebo nie každý ich má alebo ich vidí. Ako povedal Louis Pasteur – šťastie patrí pripraveným.

Nezabúda na svoje korene

Aj po vyše 30 rokoch života v zahraničí vedieme tento rozhovor v slovenčine. Je vám rodná krajina stále blízka?

Slovensko je moja kolískaKošice sú moje mesto, sú tam mojrodičia, súrodenci, moje vzdelanie. Veľa vecí mám stále v krvi, navždy tam budem mať svoje korene a aj vďaka Slovensku som, kto som. Je to moja identita. Preto aj po rokoch je pekné udržiavať kontakty, čítam pravidelne správy, prežívam udalosti zo Slovenska a tiež som naň hrdá.

Aj naše deti sa hlásia k Slovensku, napríklad pomáhajú Slovensko-americkému kultúrnemu centru (SACC) s organizovaním Slovenských bálov. Občas mi vyčítajú, že sme zanedbali slovenčinu, ale ešte trochu rozumejú.

Angažujete sa v slovenskej komunite v New Yorku, s fokusom na vedu, povedzte nám viac.

Áno, predsedám komisii pre vedu v rámci Slovensko-amerického kultúrneho centra. Pred šiestimi rokmi som začala robiť večery o vede. Stretávajú sa tam Slováci pôsobiaci v okolí New Yorku a vedieme rozhovory na rôzne témy. Mali sme zaujímavé debaty, napríklad s vedcami, ktorí sú zároveň muzikantmi.

Rovnako zaujímavá bola aj diskusia o vede a financiách so zástupcami investičných fondov, bánk a vedátormi. Naposledy sme diskutovali o vakcínach. Na MDŽ som dostala cenu od Society of Foreign Consuls na návrh slovenskej konzulky v New Yorku. Slovenská misia pri OSN ma zase navrhla do OSN panelu, kde sme diskutovali na tému „ženy a dievčatá vo vede“.

Majú miesto vo vašej kuchyni aj tradičné jedlá?

Keďže sme francúzsko-slovenská domácnosť, obmieňa sa to. Ale úplnou jednotkou sú buchty na pare, deti ich milujú, rovnako ako segedínsky guláš či paprikáš. Na Vianoce musí byt kapustnica!

Pečiem domáci chlieb, jablkovú a tvarohovú štrúdľu (tvaroh je v USA vzácnosť), teraz som robila šišky. Radi máme aj veľké tenké palacinky, aké sa robia na Slovensku a vo Francúzsku, nie tie americké. Aj po 30 rokoch zostavám v kontakte so slovenskými receptmi.

Čo by ste si priali pre Slovensko?

Optimizmus a ľahkosť bytia! Musím povedať, že je úplne úžasné sledovať prerod Slovenska za posledných 30 rokov. Z pomerne neznámej zakuklenej krajiny sa pretvorili na krásneho motýľa s obrovskými možnosťami a výnimočnými talentmi. Som skutočne hrdá na to, ako sa dokázalo vysporiadať s mnohými prekážkami.

Jednou dlhodobo prospešnou aktivitou by bolo vytvoriť puto s druhou a treťou mladou generáciou zahraničných Slovákov. Bolo by skvelé vytvárať im network so Slovenskom, pýtať sa na ich názory, skúsenosti. A dopriať im stráviť aspoň jedny prázdniny „doma“, aby raz mali k Slovensku tak blízko ako ja, nech ich už život zaveje kamkoľvek.

Niečo podobné organizuje Izrael pre všetky deti, ktoré majú nejakú rodinnú väzbu na ich krajinu. Slovensko je úžasná krajina, vždy, keď sa vrátim späť, vidím fantastické zmeny a progres.

Ivica Labuda-Trouilloud

Rodáčka z Košíc je riaditeľkou magisterského programu v odbore biotechnológie na katedre biochémie Georgetownskej univerzity, 18 rokov tu pôsobila ako externá profesorka. Pred emigráciou získala doktorát v Chemickom ústave Slovenskej akadémie vied, postgraduálne štúdium a postdoktorandský výskum absolvovala na technickej univerzite v Grazi  a na Rutgersovej univerzite v New Brunswicku.

Prvé praktické skúsenosti získala v spoločnosti Kraft Foods, ktorá sa zaoberala chuťovými biotechnológiami a bezpečnosťou potravín. Pokračovala vo výskume chuťových biotechnológií v spoločnostiach Givaudan (Hoffman La Roche), DuPont-Danisco-Cultor a Pepsi-Cola. Výskum doktorky Labudy bol publikovaný v 26 vedeckých časopisoch a má 13 amerických a medzinárodných patentov. Je zakladateľkou a riaditeľkou spoločnosti Biokeys, ktorá sa zaoberá vývojom aromatických prísad s využitím biotechnológie. Založila tiež značku pleťovej kozmetiky NovaKera.

Kristina Sojakova už 14 rokov pracuje vo firme IBM, kde v minulosti viedla zákaznícku spokojnosť, pričom spolu s bratislavským tímom radili priamo špičke IBM. Momentále tam pracuje na pozícii IT Operations Manager. Verí, že správny leadership, úprimná komunikácia a nadšenie dokážu v kombinácii so šikovnými ľuďmi zázraky. Pracovne aj ľudsky ju posúva networking, vďaka ktorému naberá poznatky od inšpiratívnych ľudí. V New Yorku, ktorý už 6 rokov nazýva svojím domovom, je aktívna v komunite Slovak Professionals NY. Aj spoza oceánu je fanúšičkou Slovenska, s ktorým ju spája rodina a blízki priatelia.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?