Fotiť začala ešte ako tínedžerka, neskôr sa venovala street fotografii. Dnes má rodáčka z Trenčína Lena Knappová na konte skúsenosti z módnych prehliadok luxusných svetových značiek ako Chanel, Dior či Givenchy.
Do sveta sa vydala po štúdiu na Akadémii médií v Bratislave. Nemala žiadny konkrétny plán a zamierila do francúzskeho Bordeaux, kde pracovala ako dobrovoľníčka a po pár mesiacoch sa presunula do Paríža.
Tu sa živila, ako sa dalo: pracovala ako au-pair, umývala riady a učila angličtinu. Jeden deň však zmenil jej život na nepoznanie a dnes má prácu snov.
Môj najväčší strach je určite stagnácia. Nechcem sa zaseknúť, preto stále niečo robím, to ma poháňa vpred.
Posledná prehliadka Lagerfelda
Fotila aj módnych dizajnérov vrátane Vivien Westwood či Ricka Owensa, ale aj topmodelky ako Naomi Campbell, Kate Moss či Millu Jovovich a spolupracovala s rôznymi vydaniami časopisu Vogue či Harper’s Bazaar.
Aktuálne už šesť rokov pracuje ako fashion a backstage fotografka na voľnej nohe. Počas prvej sezóny, keď sa do sveta módnej fotografie dostala, fotila napríklad aj poslednú prehliadku dnes už zosnulého legendárneho dizajnéra Karla Lagerfelda.
Fotila módne prehliadky špičkových svetových značiek a k jej súčasným klientom patrí Givenchy či parížsky Y/Project, ktorej kreatívnym riaditeľom je belgický dizajnér Glenn Martens (rovnakú pozíciu zastáva aj v značke Diesel).
Lena s Forbesom hovorila o svojej ceste do sveta módy aj o snoch, ktoré by si chcela postupne splniť.
Aupair aj umývačka riadu
Pracovali ste aj na Slovensku, alebo ste sa hneď po škole vybrali do zahraničia?
Hneď po skončení bakalárskeho štúdia som sa prihlásila na úrad práce, ale ťahalo ma to do zahraničia. A tak som si cez platformu Workaway našla hostel v Boredaux, kam som odišla na tri mesiace a pomáhala s údržbou hostela.
Bolo nás tam viacero mladých ľudí v mojom veku, pomáhali sme so všetkým, čo bolo treba spraviť, a za to sme tam mohli zadarmo bývať. Nemala som žiadny konkrétny cieľ, že sa chcem k niečomu dopracovať, jednoducho ma to tam ťahalo. Dnes po tých rokoch už mám pocit, že do Francúzska asi naozaj patrím.
Po nejakom čase ste sa presunuli do Paríža. Aké boli vaše začiatky tam?
Aj keď pochádzam z rodiny, kde by mi rodičia mohli pomáhať aj finančne, ja som sa snažila byť samostatná a zarábať si peniaze, aby som si mohla život v Paríži financovať sama. Tak som sa starala o deti, učila angličtinu aj umývala som riad v jednej reštaurácii. Musela som sa poriadne obracať.
Ponuka, ktorá jej zmenila život
Práve v Paríži sa vám však zmenil život. Dostali ste ponuku robiť asistentku fotografovi Stevovi Woodovi (je známy napríklad svojimi fotografiami Andyho Warhola so slnečnicou, pozn. red.). Ako sa to celé udialo?
Dostala som sa k tomu cez moju veľmi dobrú kamarátku, editorku. Pracuje pre agentúru, ktorá spracúva fotky pre Elle, Vogue, WWD a ďalšie známe časopisy. V tom čase sa blížil parížsky fashion week a ona sa ma spýtala, či nechcem ísť robiť Stevovi Woodovi asistentku – čo znamenalo nosiť mu svetlá, vybavenie, pomáhať pri fotení.
Nemala som veľmi čas nad niečím takýmto premýšľať. Ale vtedy mi v hlave zaplo, že veď to, ako fungujem teraz, nechcem robiť donekonečna. Uvedomila som si, že je to príležitosť, ktorú treba využiť. Tak som si povedala, že to vyskúšam a uvidím, kam ma to zavedie.
Takže hneď po pár dňoch ste mu začali pomáhať na parížskom týždni módy?
Áno. Mňa móda vždy bavila, od malička som módu vnímala, takže to bolo pre mňa zaujímavé. Pomáhala som so všetkým, čo počas fotenia bolo treba. Prenášala som veci, pomáhala s osvetlením, po skončení fotenia som fotky stiahla, urobila potrebné korekcie, rozdelila nafotené fotky do kategórií ako first look, celebrity, makeup a podobne.
Potom je vždy potrebné všetko rozoslať do databáz, práce je dosť a robí sa to hneď po prehliadkach. Vždy je to taký boj o čas.
Na vlastnú päsť
Popri tom ste nazbierali nejaké skúsenosti a po roku a pol ste sa rozhodli osamostatniť. Aké bolo toto obdobie?
Bohužiaľ, so Stevom sme mali nejaké nezrovnalosti, a tak vlastne prišlo aj rozhodnutie spraviť tento krok. Stále som žila v Paríži a potrebovala som si platiť nájomné a náklady, tak som si povedala, že už mám dosť skúseností, aby som v tejto brandži pracovala sama na seba.
Keď som robila s ním, vždy som mala pri sebe malý kompakt a fotila som aj pre seba, takže to prišlo veľmi prirodzene.
Ako ste si dokázali vybudovať bázu klientov?
Fotila som vždy pre nejaký magazín, napríklad A Part tu v Paríži či Vogue CS. Človek musí vedieť čo, ako, a pre koho fotí. Ja fotím prioritne vždy pre seba a potom pre klienta. Udržiava to tak moju autenticitu a ako fotografka ho prirodzene navediem na to, aby rešpektoval moju tvorbu.
V tejto brandži to funguje tak, že najviac sa predávajú fotky celebrít. Napríklad, keď si vedľa seba postavíte fotku Naomi Campbell a fotku nejakej inej, no neznámej modelky, každý chce tú s Naomi Campbell, napríklad aj keď tá druhá fotografia môže byť desaťkrát krajšia. Celebrity predávajú obsah.
Aký máte z toho pocit?
Je to smutná realita, no i to sa dá uchopiť rôzne. Doba influencerov veľmi veľa zmenila a ja nie som veľkým fanúšikom samozvaných umelo vytvorených osobností. Zvyknem byť veľmi nostalgická, aj keď mám 27 rokov.
Práca pre módne ikony
S kým zaujímavým ste spolupracovali? Koho ste napríklad fotili v poslednom období?
Fotím hlavne backstage a posledné sezóny pracujem vždy pre konkrétnych klientov. Fotila som napríklad pre Givenchy či Y/Project. Givenchy bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť a bola som veľmi rada, keď sa mi ozvali.
Spolu s jedným fotografom sme pre nich fotili v rámci tvorby novej identity. Veľmi rada spolupracujem aj s Y/Project či Koché. Najradšej určite fotím YSL a Ann Demeulemeester. To sú značky, ktoré fotím pravidelne.
Ako sa dostanete na prehliadky?
Požiadam o akreditáciu. Fotograf môže získať prístup do backstagu alebo na tzv. first look – fáza, keď už sú modelky oblečené a upravené – alebo na runway, to už je tá klasická prehliadka.
Ja robím prioritne backstage a first look, pretože práve to ma najviac baví. Baví ma dokumentárna, situačná fotka, ale robím aj runway, záleží od zadania klienta. Momentálne fungujem tak, že robím hlavne pre konkrétne značky a občas aj spolupráce s rôznymi časopismi.
Vydavateľský projekt
Nedávno ste s malým tímom ľudí dali dohromady projekt Circ. O čo v ňom ide?
Circ je projekt, publikácia, ktorá funguje formou fóra. Vždy vyhlásime tému a ľudia môžu na ňu reagovať, tvoriť na danú tému texty. Projekt je stále len v plienkach, práve pripravujeme nulté číslo, no už teraz máme aj nejakých predplatiteľov.
Ako si to máme predstaviť? Bude to tlačená publikácia podobná novinám?
Je to celé v angličtine a bude to mať podobný formát ako noviny, vnútri bude vždy nejaký plagát či print. V rámci obsahu by sme chceli riešiť kultúru, sociálne záležitosti, zdieľať príbehy, názory, eseje, viesť diskusie a podobne.
Čo je cieľom tohto projektu?
Chceme, aby existovala platforma, kde ľudia nájdu inšpiráciu a príbehy z praxe, napríklad aj pri výbere strednej či vysokej školy. Určite nechcem, aby to bolo len o umení, ale aj na témy z reálneho života a z rôznych pohľadov.
Plán je vychádzať každé dva mesiace a distribuovať Circ predplatiteľom a potom následne aj do kníhkupectiev, kaviarní a podobne, aby sa k nemu dostalo čo najviac ľudí.
Osudový Paríž
Zdá sa, že máte veľa aktivít aj nápadov. Máte ešte nejaké iné nesplnené sny, niečo, čo chcete v živote dosiahnuť?
Mám dva, jeden je skôr osobný a druhý pracovný. V osobnom živote by som chcela byť zdravá a spokojná. Viem, že to znie ako hrozné klišé, ale je to dôležité. Bez toho človek nedosiahne nič.
Z pohľadu materiálnych vecí by som bola rada, keby som si dosiahla stabilitu v živote. To sa vždy točí okolo bývania, financií a mentálneho zdravia. Práve si hľadám byt v Paríži, lebo sa zdá, že v Paríži už asi zostanem. Myslím si, že asi sem naozaj patrím. Už asi desaťkrát som z Paríža odišla a vždy som sa sem vrátila. (smiech)
A váš pracovný sen?
Chcela by som robiť len s jednou značkou. Napríklad tak, ako si ma nedávno vybrali z Givenchy, ako dvorného fotografa na daný projekt. Ale zároveň sa už prirodzene posúvam od fotografie aj niekam ďalej. Takže chcem napríklad aj to, aby bol Circ úspešný, aby to fungovalo, aby to rástlo.
Môj najväčší strach je určite stagnácia. Nechcem sa zaseknúť, preto stále niečo robím, to ma poháňa vpred. Dalo by sa to povedať aj tak, že chcem, aby som vždy mala čo robiť a aby ma to tešilo.