Niektoré vzťahy si chceme chrániť ako „oko v hlave“ a pestovať, aby rozkvitali. No nie vždy sa nám to darí. Prečo? Skutočnosť je taká, že ak chceme lásku vyžarovať a odovzdávať ďalej, mali by sme ju cítiť aj k sebe. Snažme sa porozumieť tomu, akým človekom sme dnes, aké sú naše pocity, myšlienky, skutky či motivácie. To je začiatok pozitívnej životnej zmeny.
Ak sa odhodláme ponoriť hlbšie do svojho vnútra a pracovať na vzťahu so samými sebou, tak nás na druhom brehu čaká okrem lásky a porozumenia aj pravda, sloboda, radosť či spokojnosť. Psychologička Marcela Hrapková z portálu Nová psychológia v nasledujúcich 8 bodoch vysvetľuje, aká dôležitá je sebaláska, ktorá ide cestou porozumenia a nie odsúdenia.
O porozumení samým sebe hovorí psychologička Marcela Hrapková. Foto: archív Marcely Hrapkovej1. Nahliadnime dovnútra, aby sme zistili, aký máme vzťah sami so sebou.
Zistíme to podľa toho, ako sa „sami so sebou, v sebe ako ja“ cítime, ako so sebou spolupracujeme. Ide o balík správania, cítenia a myslenia, ktorý odráža náš vzťah k sebe. Pokiaľ máme veľa negatívnych pocitov a myšlienok alebo sa negatívne hodnotíme, tak je tento náš vzťah narušený.
Ako sa cítime vo vlastnej koži? Mnohí sa sústreďujeme v prvom rade na druhých, ale keď máme negatívny pocit zo seba, tak sa nebudeme dobre cítiť v spoločnosti nikoho a ničoho. Ak si pripadáme zlí, nedostatoční, tak by pri nás mohol stáť hocikto. Nie je to iba o ľuďoch, s ktorými sme. Všetko sa začína vzťahom k sebe.
2. Ak zistíme, že sme sami sebe cudzincami, urobme si audit myšlienok.
V prvom rade si musíme uvedomiť, ide o takzvanú všímavosť – mindfulness smerom dovnútra. Napríklad ak je naše správanie impulzívne, objavujú sa u nás nechcené myšlienky a nerozumieme, odkiaľ pochádzajú. Základom je všimnúť si to, pretože mnohí ideme na autopilota a neuvedomujeme si, čo sa v nás odohráva, ako sa cítime, ako a o čom premýšľame.
Môžeme si napríklad urobiť 24-hodinový audit myšlienok, počas ktorého si budeme na papier zaznamenávať, na čo všetko sme počas dňa mysleli. Budeme možno prekvapení, keď uvidíme, o čom všetkom premýšľame a čo si v sebe nosíme. Prvé je všimnúť si a uvedomiť si, čo sa odohráva v našej hlave, v našom živote, ako sa potom cítime a následne prejavujeme. A myšlienky, ktoré nám „nechutia“, sú negatívne, zámerne odháňajme.
3. Porozumenie sebe je kľúčom k sebaláske.
Snažme sa porozumieť tomu, čo sme objavili. Prečo to vlastne robíme? Vieme sa vydať na cestu sebaobjavovania, porozumenia. Pokiaľ sa v nás niečo deje, tak to má i svoj dôvod, hoci je to škaredé či zlé. A práve cesta porozumenia je cestou hľadania tohto dôvodu. Odkiaľ to ide? Prečo niečo robíme?
Porozumenie samým sebe vedie k sebaláske. Čím viac si rozumieme, tým viac sa chápeme a tým radšej sa máme. Ak máme nejaký prejav alebo niečo, čo sa nám na sebe nepáči, tak sa za to obvykle odsudzujeme.
Ale v skutočnosti nerozumieme, ako k tomu došlo. Takéto veci sa nedejú len tak. Keby sme viac pátrali, našli by sme príčinu problému. Kde vznikol, akú traumu sme napríklad prežili, prečo sme sa stali tým, kým sme.
4. Máme na výber medzi porozumením a odsúdením.
Inštinktívne, predovšetkým ak sme boli či sme kritizovaní rodičmi, sa automaticky vydávame na cestu odsúdenia. To je taká automatická voľba, pretože nás od príchodu na svet vždy niekto hodnotil, posudzoval a nejakým spôsobom sa nás snažil meniť. Je to naučené zlé správanie k sebe. Potom je potrebné hľadať cestu porozumenia, cestu láskyplnosti. Tým si budujeme nový vzťah k sebe.
Keď si rozumieme, prestávame sa súdiť, čím vytvárame priestor pre lásku. Nevieme sa zmeniť preto, lebo sa tak rozhodneme. Existujú mnohé nevedomé procesy, ktoré predurčujú, kým sme a akým spôsobom sa prejavujeme.
Napríklad, keď vybuchujeme, tak to často nevieme vedome ovládať, bude to trvať dovtedy, kým existuje príčina. Najlepšie by bolo, keby sme sa všetci prestali posudzovať a snažili sa jeden druhého chápať. Chápať to, prečo sme takí, akí sme.
5. Chýba nám presvedčenie, že vo svojom jadre sme všetci dobrí.
Keď si nepripadáme dobrí, tak sme nedostatočne hľadali (či nenašli) pre seba porozumenie. Niekde na ceste k nemu sme zastali, otočili sme sa proti sebe a odsúdili sme sa. Chýba nám bazálne presvedčenie, že sme dobrí. Ak sme sa stali inými, tak to má vždy svoj dôvod. Niečo sa nám stalo a niečo, naopak, chýbalo.
Na svet prichádzame ako tabula rasa, ako dobré, čisté ľudské bytosti, ktoré sa vďaka tomu, čím si prechádzajú, stávajú v živote osobnosťou. Udalosti nášho života nás nielen formujú, ale aj deformujú. Keď si nerozumieme, tak sme neprijali fakt, že sme v zásade dobrí.
Pokiaľ skončíme pri odsúdení, tak je to spôsobené nedostatočným sebaprijatím, nedostatočným pochopením seba nielen tu a teraz, ale aj v kontexte vývinu, formatívnych príčin. To, čomu rozumieme, ľahšie prijímame a ľahšie ľúbime.
6. Porozumenie a láska voči sebe a iným sú dve prepojené nádoby.
Mať v láske seba, aby sme mohli mať v láske iných, to platí. Keď rozumieme sebe, máme porozumenie pre vlastné chyby, tak máme empatiu nielen voči sebe aj druhým ľuďom. Tieto dve veci sa dejú synchrónne. Porozumenie a láska, ak ich v sebe cítime, vyžarujeme ich aj do okolia. Sme schopní do nich zahrnúť aj ostatných. Sú to dve prepojené nádoby, pri ktorých platí – ako dnu, tak aj von.
7. Naučme sa prijať všetko dobré aj zlé, aby sme s tým mohli pohnúť.
Neznamená to, že sa máme cítiť komfortne s negatívnymi myšlienkami alebo udalosťami. Máme však vidieť veci presne také, aké sú, a iba porozumenie nám pomôže k zmene. Preto nám praktizovanie všímavosti a úprimnosti môže pomôcť. Pravda nás vždy oslobodí.
A keď sa rozpletie uzol záhad, súvislostí a pravdivo sa pomenujú okolnosti a príčiny problémov, tak je možné vyliečiť i naše traumy a bolesti. Napríklad, ak striedame partnerov, bojíme sa možno oddať vzťahu naplno, lebo doma sme nemali bezpečie. Prípadne pre zradu v minulosti nedôverujeme opačnému pohlaviu. Treba tomu rozumieť, aby sme sa pohli vpred.
8. Ako už dnes vykročiť na cestu za porozumením?
Ochota porozumieť si prinesie aj vôľu porozumieť ostatným. Neskĺznuť za to hneď do odsúdenia a hanby. Začnime však sebou a tým, že uveríme, že sme vo svojej podstate dobrí. Úprimne hľadajme zmysel a pochopenie všetkého zlého, čo sa nám deje v živote. Ak niečomu nerozumieme, tak si potrebujeme zvýšiť vedomie seba, niečoho si nie sme vedomí.
Často sa tejto pravdy bojíme, ale pravda nás urobí lepšími. A keď je pravda pochopená úplne, už nebolí. Celý život sme na ceste sebauvedomovania a sebavytvárania či prejavovania. Pomôcť môže všímavosť – mindfulness, najmä dovnútra tela. Venujme pozornosť tomu, ako sa cítime. Keď sa objavia zlé pocity, tak pred nimi neutekajme, naopak, sadnime si do nich, pozorujme ich, pobudnime s nimi, pretože pre nás majú nejaký odkaz.
Neutekajme od nich, od seba. Byť s tým, čo je, je kľúčové a liečivé. Neskĺznime na cestu sebaodsúdenia, to je slepá ulička. Každú chvíľu máme v živote možnosť sa odsúdiť. Pristúpme preto k lepšej, vedomej voľbe, že sa odsudzovať nebudeme. Bude to voľba z lásky k sebe. Lebo všetko, čo nás trápi, sa dá zmeniť. Potrebujeme si iba porozumieť.
Marcela Hrapková
Psychologička, terapeutka a zakladateľka portálu Nová psychológia. Venuje sa prístupu, ktorý spája telesnú, duševnú a duchovnú úroveň existencie a podporuje slobodu, radosť a nikdy nekončiaci rast každého človeka.
