10. apríla 2019

Mala tridsať rokov, keď ju ako mladú, ambicióznu a nebojácnu novinárku clevelandského denníka Plain Dealer na pódiu divadla znásilnil muž afroamerického pôvodu. Stalo sa to na pôde univerzitného kampusu, kam zašla kvôli práci. Novinárka a spisovateľka Joanna Connors, nositeľka ocenenia Medill Medal za odvahu v žurnalistike, už nikdy nebola rovnakou ženou ako v minúte, keď nepočúvla svoj inštinkt, prekročila prah dverí a vstúpila do miestnosti, kde sa jej budúci násilník opieral o stenu a fajčil mentolové cigarety. Pretože nechcela byť beloškou, ktorá sa bojí černocha.

“Nikdy predtým som nemala pocit, že by som mala byť opatrná a možno aj preto som z toho, čo sa stalo, vinila seba, jav celkom bežný pre obete znásilnenia. Narodila som sa v druhej vlne feminizmu, a aj keď sa o znásilneniach žien hovorilo v spoločnosti často, bola som mladá a mladí ľudia si nikdy nemyslia, že sa to môže stať práve im, priznala teraz už 65-ročná Joanna na začiatku nášho rozhovoru. Na Slovensko zavítala ako hosť Stredoeuróspkeho fóra o násilí, v rámci ktorého prezentovala svoju autobiografickú knihu Nájdem si ťa, ktorá v slovenčine vyšla vo vydavateľstve Absynt.

V rozhovore pre Forbes priblížila realitu, v ktorej sa často ocitajú obete znásilnenia a aj to, aké ťažké môže byť pre skúseného novinára napísať svoj vlastný zdrvujúci príbeh.

Váš otec bol tiež novinár. Vy sama ste však nechceli ísť v jeho kariérnych šľapajách. Kedy sa vaše rozhodnutie zmenilo?

Na vysokej. Moja sestra pracovala pre univerzitné noviny a práve ona mi povedala, že jej za články platia. Viete si to predstaviť? Peniaze za písanie a ešte k tomu počas vysokej školy? Na to, že hovoríme o školských novinách, šlo o celkom slušnú sumu. Spočiatku som preto písala za peniaze a neskôr som si uvedomila, že ľudia, s ktorými pracujem, sú akoby mojím “kmeňom”. Zaujímali sa o dianie vo svete, mali chuť do života a do práce. To naozaj v hocijakom zamestnaní nezažijete.

13 rokov píše a prekladá z Turína. Slovenka vo svojich knihách rieši aj tému depresií

V úvode knihy, keď ste ako mladá novinárka skúsili šťastie v denníku Plain Dealer, opisujete začínajúcich reportérov ako ambicióznych ľudí, ktorí veria, že zmenia svet. Máte aj vy ešte stále v sebe túto túžbu?

V súvislosti s politickou situáciou v Spojených štátoch si práve teraz veľmi želám, aby moja novinárska práca aspoň trochu prispela k zmene. Nikdy som nerobila politické spravodajstvo, no teraz to po prvýkrát skutočne ľutujem. Keď sa však na to pozriem z druhej strany, aj zverejnenie môjho príbehu svet v niečom zmenilo. Už len tým, že som zo znásilnenia urobila o trochu menej tabuizovanú tému.

V knihe opisujete aj obdobie pred znásilnením. Samu seba ste považovali za silnú a nezávislú ženu, ktorá sa ničoho nebojí. Nikdy vám nenapadlo, že ako mladej kritičke divadelných hier, ktorá často chodí kvôli práci na cudzie miesta sama, sa niečo podobné môže stať?

Nikdy predtým som nemala pocit, že si musím dávať pozor a možno aj preto som si celú situáciu nakoniec dookola vyčítala. Začiatok mojej kariéry sa odohrával v 70. rokoch, keď téma znásilnenia v spoločnosti naozaj rezonovala. Avšak, čo si budeme hovoriť, bola som mladá. Vedela som, že sa podobné veci dejú, no chcela som ako žena pôsobiť nebojácne.

Manažérske posty v korporáte vymenili za biznis s knihami. Tak vznikol Absynt

Porozprávať svoj príbeh ste sa odhodlali až po dvadsiatich rokoch, keď vaša dcéra odchádzala na vysokú a vy ste sa báli, že ju postretne to isté. Aj napriek tomu ste spočiatku celý príbeh písali v tretej osobe a k zmene vás prinútila až editorka. Prečo?

Pokiaľ sa novinár neživí písaním komentárov alebo stĺpčekov, nie je zvyknutý písať o sebe. Tak ako v prípade samotného znásilnenia, počas ktorého som zažila stav “disociácie” (obeť sa na seba pozerá akoby z výšky, pozn. red.), čím ma moja psychika chcela ochrániť pred traumou, aj v prípade novinárskej práce, sme väčšinou len pozorovateľmi príbehov iných. Udržujeme si odstup. Písanie vlastného príbehu v tretej osobe bol pre mňa akýsi pokus o dištanc od emócií a strachu, ktoré sa mi s incidentom spájali.

Keď ste v osudné poobedie prišli do divadla, nebol tam nik okrem černocha, z ktorého sa vykľul násilník. Aj napriek vnútorným obavám, ste na jeho výzvu prekročili prah dverí, pretože ste nechceli byť beloškou, ktorá sa kvôli predsudkom bojí černocha. Chceli ste tak ukázať odvahu?

Nie odvahu. Dlho som rozmýšľala, či moji čitatelia túto pasáž naozaj pochopili. Moja editorka mi však povedala, že práve táto časť v knihe ju skutočne dostala, pretože by sa ako žena zachovala rovnako. Každý z nás si totiž uvedomuje, že je svojím spôsobom rasista a každý deň sa s touto stigmou snaží bojovať. Pre mňa rozhodnutie neriadiť sa predsudkami bolo otázkou niekoľkých sekúnd, no zmenilo mi celý život. Veľa ľudí mi však povedalo, že by sa zachovali úplne rovnako.

David Francis (na snímke) znásilnil Joannu Connors, keď mala tridsať rokov. Nikdy sa k činu nepriznal. Foto: Lisa Dejong

Rozhodnutie napísať príbeh o tom, čo sa vám stalo, určite súviselo aj s túžbou postaviť sa tvárou v tvár Davidovi Francisovi, mužovi, ktorý vás znásilnil. Čo vo vás vyvolalo zistenie, že zomrel vo väzení? Malo pre vás celé písanie vôbec ešte zmysel?

Spočiatku som bola sklamaná, myslela som si, že niet, o čom písať. V záznamoch zo súdu som však našla mená jeho príbuzných a povedala som si, že by nebolo na škodu vyhľadať ich. Po tom, čo som sa však rozprávala s oboma jeho sestrami, mi odrazu došlo, že v prípade Davida by nešlo o žiadnu oslobodzujúcu konverzáciu. Nepriznal by si vinu, nikdy tak neurobil a fakt, že sa s ním musím stretnúť, by nado mnou visel ako mrak až do absolútneho konca. Takto som od jeho rodinných príslušníkov dostala oveľa viac.

V knihe píšete “Bojíme sa nepoznaného. Ak sa však tomu, z čoho máme strach postavíme čelom, odrazu sa s tým oveľa ľahšie vyrovnáme.” Strašiakom pre vás osobne museli byť rozhovory s Davidovými sestrami. Ich príbeh totiž súvisel s tým vaším. Mali ste pred nimi rešpekt?

Áno. V minulosti som robila rozhovor s viacerými Afroameričanmi, no nikdy som skutočne neprenikla do ich sveta. Rovnako ako mnoho iných Američanov. Cleveland je veľmi segregované mesto, nielen na základe triedy, ale aj rasy. Pre mňa bolo stretnutie s Davidovými sestrami ako prechod do úplne inej krajiny a pritom sme si boli rovné v toľkých ohľadoch. Tiež boli znásilnené a zneužívané. Ak by som za nimi prišla len ako novinárka Joanna Connors, boli by podozrievavé. Akonáhle sme sa začali rozprávať o tom, čo nás spája, všetky bariéry akoby zmizli.

Joanna Connors (vľavo) sa počas pátrania po Davidovi Francisovi stretla aj s jeho sestrou Charlene (vpravo). Foto: Lisa Dejong

Tvrdíte, že prácou novinára je informovať o ťažkých a nepríjemných veciach, ktoré sa stanú. Po mesiacoch však na ne tak nejak zabudneme, stane sa niečo horšie, o čom treba písať.  Napísali ste svoj príbeh aj kvôli tomu, aby ste nezabudli?

Ste prvá, kto sa na celú vec pozrel z tohto uhľa pohľadu, ale je to veľmi dobrý postreh. Zrejme to bol jeden z dôvodov, prečo som knihu napísala. Vlastne, môžem s čistým svedomím povedať, že šlo o jeden z hlavných zámerov.

Davida a jeho súrodencov bil a zneužíval ich vlastný otec. V knihe sa odvolávate na výrok Frankensteina “Bol som dobrý človek, až pokým zo mňa zhoda nešťastných náhod nespravila nepriateľa.”  Zrejme teraz Davidovi a jeho činu rozumiete viac, dokážete mu však odpustiť?

Ak chcete niekomu odpustiť, musíte jeho konaniu porozumieť. V mojom prípade ide o dlhodobý proces. Je pre mňa ťažké premýšľať o odpustení, keď si predstavím to, ako veľmi jeho čin ovplyvnil môj vzťah k mojim deťom. Cítim obrovský smútok, len čo na to pomyslím. Ako ma moje deti prosili o pozornosť a ja som nebola schopná im ju dať. To je to jediné, čo ma aj po rokoch rozplače.

Ako mladá novinárka ste však nikdy netúžili po deťoch, práve naopak. Ovplyvnila aj táto udalosť vaše rozhodnutie stať sa matkou?

Viac ako racionálne rozhodnutie šlo o otázku “srdca”. Po tom všetkom som si uvedomila, že si svoj život mimo kariéry necením.  Možno by som nebola matkou, ak by sa nestalo to, čo sa stalo.

Joanna Connors sa k napísaniu knihy odhodlala až po dvadsiatich rokoch. Foto: Archív Joanny Connors

Tvrdíte, že neveríte v to, že ľudské duše žijú aj po smrti. Mŕtvi však podľa vás ožívajú v našich spomienkach vždy, keď na nich pomyslíme. Myslíte na Davida Francisa často?

Myslela som, v minulosti. Zistenia o jeho živote mi pomohli prestať. Predtým bol pre mňa záhadou a k myšlienkam o ňom som sa utiekala zo strachu.

Veríte, že ľudia sa ľahšie vyrovnávajú s problémami, ak o nich hovoria. Čo hovoríte iným obetiam, ktoré sa s vami prídu porozprávať?

Máte pravdu, dostávam mnoho telefonátov a listov od žien, ktorým sa prihodilo to isté. A čo robím? Počúvam. Je pre mňa cťou, že sa mi vôbec zdôveria. Nedávam však žiadne konkrétne rady, nie som terapeut. Moja sila je v schopnosti počúvať a porozumieť. Sama si neviem predstaviť, že by som v minulosti svoj príbeh vyrozprávala cudziemu človeku. Ak vo mňa majú túto dôveru, nič viac nepotrebujem. Ľudia tvrdia, že som odvážna, pretože som dokázala napísať, čo sa mi stalo. Ja sa tak necítim. Odvážni sú pre mňa tí, ktorí za mnou prídu a prelomia ticho, ktoré spája všetky obete znásilnenia.

Hlavné foto: Allison Carey/The Plain Dealer

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk