Dva manželské páry nemohli v Bratislave nájsť materskú školu, ktorá by vyhovovala ich predstavám. Preto využili svoje skúsenosti zo skautingu, dali dokopy svoje úspory a v roku 2013 sa rozhodli, že založia Montessori škôlku. Prvé roky boli veľmi stresujúce, najmä z ekonomického pohľadu, priznáva Zuzana Vašková, jedna zo zakladateliek a riaditeľka Pressburg Montessori Preschool.
Montessori škôlky zažili u nás pred pár rokmi obrovský boom, pretože ponúkali jednu z mála alternatív k dovtedajšiemu systému. Dnes je už táto oblasť oveľa rozmanitejšia. O výchove, vzdelávaní, rešpekte, ale aj o tom, ako sa zakladá a riadi súkromná škôlka, sme sa rozprávali so Zuzanou Vaškovou.
V rozhovore sa dozviete:
- Čím je Montessori prístup jedinečný?
- Akú rolu hrá dôvera a komunikácia a čo sa stane, ak rodičia a škôlka vzájomne neladia?
- Prečo sa v Montessori škôlke deti netrestajú, ale ani nechvália?
- Ako deti z Montessori škôlky prospievajú v škole?
- Môže tento pedagogický prístup pomôcť znížiť negatívne javy na školách, ako bola napríklad medializovaná šikana 11-ročnej školáčky z Miloslavova?
Prečo ste sa rozhodli práve pre založenie Montessori škôlky?
Pôvodná myšlienka bola založiť základnú školu. To bolo ešte v roku 2013. Vtedy sme však narážali na veľké byrokratické prekážky a zdalo sa, že je skoro nemožné u nás novú Montessori školu založiť. Administratívne bolo jednoduchšie založiť občianske združenie a následne zriadiť škôlku.
Povedali sme si, že škôlka bude organicky rásť a že tak spoločne vyrastieme až do školy. Zvolili sme teda z nášho pohľadu prirodzenejšiu cestu.
Pozerali sme sa na to spočiatku očami rodičov. Premýšľali sme, že chceme dobrú škôlku a potom školu pre naše deti. A keďže škôlky, ktoré sme vtedy nachádzali, nezodpovedali našim predstavám a nárokom, povedali sme si, že si jednu takú založíme.
Čo je montessoriovská pedagogika
Alternatívny výchovno-vzdelávací program, ktorý vychádza zo zásad navrhnutých lekárkou a pedagogičkou Mariou Montessoriovou (na fotografii) na začiatku 20. storočia. Zameriava sa na podporu dieťaťa pri rozvíjaní jeho poznatkov a zručností, aktivity dieťa vykonáva pre uspokojenie seba samého, nie učiteľa. Veľký dôraz sa kladie aj na výchovu bez zbytočného stresu a ďalších negatívnych prejavov.
Ideály a prvé ťažkosti
Aké boli vaše začiatky?
Úplne na začiatku sme boli štyria kamaráti, dva manželské páry. Všetci sme skauti, takže s výchovou a vzdelávaním detí pracujeme už dlho. Ale prvé roky boli i tak veľmi stresujúce, najmä z ekonomického pohľadu. Do tohto projektu sme vložili vlastné peniaze a úspory, zabezpečili sme stravu, pripravili sme aktivity a mali sme prvú pani učiteľku.
Na začiatku naši manželia ešte vykonávali aj svoje vlastné profesie. Robili sme tak vlastne všetko: od učenia cez servírovanie stravy až po účtovníctvo. A na konci dňa naši muži vyzliekli saká a išli sme upratovať škôlku. Preto bolo veľmi frustrujúce, že sme dlho mali len dve-tri deti, potom päť.
Kedy sa to zlomilo?
Najväčší zlom prišiel, keď sme založili Baby program pre deti od osemnástich mesiacov. To bol taký významný míľnik vo fungovaní našej škôlky. Začali sme totiž spolupracovať s rodičmi od raného veku ich detí a to sa ukázalo ako veľmi dobrý krok.
Zakladatelia škôlky (zľava): Ivo Poláček, Daša Cingáliková, Zuzana Vašková a Peter Vaško. Foto: archív Zuzany Vaškovej
Dostať sa do siete
Ako je na tom vaša škôlka teraz?
Pokiaľ ide o deti, máme naplnené kapacity. Na začiatku sme pracovali veľmi veľa s dobrovoľníkmi, teraz sme už tím deviatich zamestnancov a jedného brigádnika.
Sme súkromnou škôlkou, ale pracujeme aj na zaradení do siete štátnych škôl, škôlok a školských zariadení. Tento proces sme už spustili a sme na dobrej ceste. Verím, že už čoskoro budeme v sieti.
Niektorí rodičia, ktorí cielene vyhľadávajú alternatívne škôlky, majú obavy, že zaradenie do štátnej siete bude zariadeniu na škodu. Ako to vnímate vy? Prináša to nejaké obmedzenia?
Nám sa darí dobre skĺbiť Montessori pedagogiku s požiadavkami štátneho vzdelávacieho systému, takže z tohto pohľadu to nie je problém a nepredstavuje to pre nás limit. Úplne od začiatku ideme podľa vzdelávacieho plánu ISCED 0, dá sa veľmi dobre prepájať s Montessori pedagogikou.
Vidíme v tom skôr výhody, napríklad v príprave predškolákov. Tým, že školská dochádzka je povinná už pre predškolákov, môžeme sami realizovať predškolskú prípravu. Kým nie sme v sieti, potrebujeme inú Montessori škôlku, ktorá už v sieti je, ako garanta.
V praxi to vyzerá tak, že my síce realizujeme predškolskú prípravu vo vlastnej réžii podľa štandardov a nárokov štátneho systému, ale z tejto externej partnerskej škôlky k nám chodia na pozorovania a posudzujú pripravenosť predškolákov na školu.
Deti sú vedené k samostatnosti, podľa svojich schopností pomáhajú napríklad pri upratovaní. Foto: archív Zuzany Vaškovej
Čím viac Montessori škôlok, tým lepšie
Škôlku ste pred rokmi zakladali s tým, že ste chceli lepšie vzdelávanie pre vaše deti. Ako vyzerá Montessori komunita dnes? Vedeli by ste si vybrať, komu svoje dieťa zveriť?
Našťastie áno, ak by sme mali teraz ešte ďalšie dieťa, vedela by som, komu ho chcem zveriť. Pre mnohých Montessori zriaďovateľov je prvotnou motiváciou ich vlastné dieťa, ale postupne, keď žijú ten Montessori život s deťmi v škôlke, zistia, že sa v tom nájdu.
Pre väčšinu sa to stane povolaním aj poslaním. Takto to vnímam aj ja, určite by som aj teraz založila škôlku bez ohľadu na ostatné, lebo som v tom našla moje profesijné naplnenie.
A čo konkurencia? Je medzi vami skôr rivalita, alebo ste prepojení a viac si zakladáte na spolupráci?
Keď vznikala naša škôlka, vzniklo zároveň niekoľko ďalších Montessori zariadení v blízkom okolí bez toho, aby sme o tom vedeli. Vtedy sme zaviedli pravidlo podľa jednej anekdoty, že našu energiu, náš čas a všetko naše snaženie budeme venovať nášmu projektu, nie posudzovaniu iných.
Klasickú konkurenciu vnímam ako veľmi zdravú. Podľa mňa čím viac bude Montessori škôlok, tým lepšie je to pre všetkých. Aj nás samotných to núti napredovať, rozvíjať sa, neuspokojiť sa s tým, čo je. Z toho ťažia najmä deti a ich rodičia a, samozrejme, aj tím.
Iba pomôcky škôlku nerobia
V poslednom období rastie aj počet škôlok s Montessori prvkami. Čím sa líšia od vášho zariadenia?
Z môjho pohľadu je to veľmi veľký rozdiel. Často sú škôlky, ktoré majú dve-tri Montessori pomôcky a robia zlé meno škôlkam, ako sme my, ktoré majú uchopený celý koncept. My sa snažíme naozaj ísť vo všetkých oblastiach podľa systému Márie Montessori.
To bola talianska lekárka, ktorá na základe svojich pozorovaní presne opísala deti, ich potreby v jednotlivých vývinových fázach, zostavila materiál aj celý systém práce.
Jedna vec je, že ten materiál je do detailu prepracovaný a práca s každou jednou pomôckou dá dieťaťu zmysel. To je jedna časť tej pedagogiky. Veľmi dôležitá je však osoba sprievodcu, ako sa nazýva učiteľ, a potom prístup dospelých k deťom.
Montessori pomôcky sú dôležitou súčasťou výchovy, ale bez skvelého učiteľa sa škôlka nezaobíde. Foto: archív Zuzany Vaškovej
Keď hovoríme o dospelých, v čom je prístup k deťom v Montessori pedagogike iný?
Vraví sa, že Montessori je pre každé dieťa, ale nie je pre každého rodiča. Pre ľudí, ako sme my, ktorí sme vyrastali v autoritatívnej výchove a v autoritatívne nastavenom školskom systéme, môže byť rešpektujúci prístup veľkou výzvou.
Z našich skúseností však môžem povedať, že Montessori prístup je vhodný pre akékoľvek dieťa. Aj pre mimoriadne nadané deti, aj pre deti so špeciálnymi potrebami, pre všetky deti. Vidím to v našej škôlke každý jeden deň. A každý ďalší rok ma utvrdzuje v tom, že toto je tá správna cesta, dáva mi zmysel a chcem ňou ísť.
Neochvejná viera v dieťa
Čím sa odlišujete od klasických škôlok?
Rozdiel, ktorý si všimnete na prvý pohľad, je v usporiadaní miestností, špecifikách materiálu a pomôcok, s ktorými deti pracujú. Druhá vec je potom osoba učiteľa, sprievodcu.
Podľa môjho názoru sa to však nedá oklieštiť len na Montessori škôlku, pretože takéto osobnosti učiteľov nájdete kdekoľvek. Sú to takí učitelia, ktorí pracujú na sebe, majú vysoký morálny kredit, pozitívny charakter a sami sa neustále vzdelávajú a napredujú. To, čo ich spája, je neochvejná viera v dieťa.
Páči sa mi, že Montessori prístup podporuje myšlienku, že dieťa nie je tabula rasa, nepopísaný papier, ktorý my musíme popísať a zaplniť, prázdna nádoba, ktorú napĺňame vedomosťami. Pristupuje k nemu, ako keby to bola baňa so vzácnymi drahokamami.
Nevieme, kde presne sú, ani aké sú, ale my sprievodcovia sme tu na to, aby sme ich spolu s dieťaťom objavili. A to je vlastne jeho potenciál, každé dieťa má dary a nadania.
Vymedziť si vlastný priestor
Odporcovia takzvaných alternatívnych pedagogických smerov často argumentujú, že v nich deti nemajú hranice…
Áno, stretávame sa s názorom, že v Montessori si deti robia, čo chcú. To je pravda, ale len spolovice. Dieťa má pomerne veľkú voľnosť, ale len v hraniciach, v akých dokáže niesť zodpovednosť. V praxi to vyzerá tak, že dieťa často rozhoduje o tom, čo bude robiť, s kým a ako dlho, ale to celé je ošetrené bezpečnými hranicami, ktoré dávajú pani učiteľky.
Napríklad prvým vyjadrením hraníc a osobného priestoru detí je u nás práca na táckach a na koberčeku. Tým si dieťa vymedzí svoj priestor, v ktorom nerušene pracuje a do ktorého mu nikto nezasahuje.
A ono takisto nezasahuje do priestoru druhého dieťaťa. Naučí sa tým, že je rešpektované a zároveň aj rešpektovať ostatných. Všeobecne však vnímam, že problém hraníc je v súčasnosti veľmi rozšírený medzi rodičmi.
Všetky hračky a pomôcky sú prehľadne usporiadané, aby k nim mali škôlkari jednoduchý prístup. Foto: Peter Šípoš
Čím to podľa vás je?
My sami sme ako rodičia alebo pedagógovia zažili ešte tú tvrdšiu autoritatívnu výchovu. Občas počujeme, že telesné tresty sú pre niektorých rodičov v poriadku, rezonuje taký názor: „Veď aj mňa bili a pozrite, aký zo mňa vyrástol správny človek.“
Väčšina rodičov však vníma, čo bolo zle, a chce to robiť inak. A tu niekedy nastáva problém, pretože ak takíto rodičia nemajú správne vedenie, preklápajú sa do opačného extrému a hranice nedávajú.
Nie preto, že by nechceli, ale preto, že nevedia ako. Boja sa a nechcú, aby ich dieťa zažilo to, čo zažili oni sami v detstve. Nechcú deti biť, ale vlastne nevedia, ako môžu nastavovať hranice inak.
Láskavé hranice
Ako teda nastaviť hranice láskavo a zároveň pevne?
Keď sa rozprávame s rodičmi, často dospejeme k tomu, že nám ide o spokojnosť a šťastie dieťaťa. A na to potrebuje mať hranice. Lebo len tak sa môže zdravo vyvíjať, ak na neho nie je kladená príliš vysoká zodpovednosť.
Keď zrazu dieťa môže všetko a nemá zodpovednosť za nič, vytvára to v ňom istú diskrepanciu, necíti sa potom v pohode a odráža sa to nielen v jeho prežívaní, ale aj v jeho správaní. Hranice dodávajú dieťaťu fyzickú aj psychickú podporu a stabilitu.
V Montessori prístupe je to krásne vidieť, ako sa vnímanie hraníc preklápa z tej fyzickej roviny do mentálnej a naopak. To je práve ten príklad s prácou na táckach a kobercoch.
Dieťa sa naučí nielen vytýčiť si svoje hranice a definovať svoj bezpečný priestor, do ktorého mu nikto nezasiahne, ale aj rešpektovať ostatných, pretože vie, kde sú ich hranice. Keď toto rodičia pochopia, je to skvelé, pretože si myslíme, že to je úplný základ výchovy.
Škôlka sa nachádza neďaleko Horského parku. Foto: Peter Šípoš
Štipendium pre škôlkarov
Vaša škôlka sídli v bratislavskom Starom Meste. Chodia k vám najmä deti z okolia, alebo aj z iných častí mesta?
Spolupracujeme s rodinami z bezprostrednej blízkosti, ale máme aj rodiny, ktoré k nám dochádzajú zo Stupavy, zo Záhorskej Bystrice, Vajnor alebo Vrakune.
Máme aj deti so špeciálnymi potrebami aj s inými špecifikami. A tým, že máme aj štipendijný program Montessori pre všetkých, máme aj deti, ktorých rodičia by si finančne nemohli dovoliť našu škôlku.
Ako to presne funguje?
Naša škôlka sa zaviazala, že dve miesta budú určené pre deti z rodín, ktoré si nemôžu dovoliť platiť školné. To hradí škôlka zo zisku. Štipendijný program je otvorený všetkým rodinám, bez ohľadu na to, či dieťa má nejakú nevýhodu alebo špeciálnu potrebu.
V tejto chvíli je naplnený, ale keď deti odídu a miesto sa uvoľní, otvoríme ho opäť.
V rámci projektu Montessori pre všetkých poskytujeme aj terapie deťom zo škôlky a externým klientom. Spolupracujeme s Luciou Smičekovou, špeciálnou pedagogičkou a terapeutkou, a Luciou Jakabovou, ktorá pôsobí ako detská psychologička a Montessori učiteľka.
Živý organizmus
Dalo by sa povedať, že ste inkluzívnou škôlkou?
Máme aj deti so špeciálnymi potrebami a aj keď sa neprofilujeme ako inkluzívna škôlka, de facto tu máme deti v inklúzii. Pre rodičov je to pridaná hodnota – ak potrebujú terapiu pre dieťa, majú to všetko pod jednou strechou. Zároveň vidíme obrovské pokroky vo vývine, keď máme škôlku aj terapiu pri dieťati prepojené.
Stanovujete si konkrétne ciele, ako je to bežné v komerčnej sfére?
Škôlka je živý organizmus, ktorý sa nedá šablónovito naplánovať na desať rokov dopredu. Vyvíjame sa ako ľudia a vyvíjame sa aj ako tím. Máme veľmi fajn tím s pani učiteľkami, ktoré sú nielen dobré pedagogičky, ale aj vzácni ľudia. Vieme sa na seba spoľahnúť a napredujeme spolu.
Zároveň si každá pani učiteľka stanovuje osobné ciele, ktoré chce vo svojom rozvoji dosiahnuť, spoločne sa školíme a napredujeme. Hlavným pilierom je pre mňa komunikácia s učiteľmi a akoby ich spolupodieľanie sa na vytváraní škôlky, také participatívne líderstvo.
Aktívne sa teda podieľajú na vytváraní obsahu, ale aj schémy, podľa ktorej pracujeme a ktorá sa stále vyvíja. My musíme priebežne reagovať na potreby aktuálnych detí, lebo dynamika skupiny môže byť z roka na rok veľmi odlišná.
Zaujímajte sa o svoje dieťa
Viete, kam smerujú vaši škôlkari? Na tradičné základné školy, alebo dávajú rodičia prednosť alternatívam a súkromnému školstvu?
Približne 70 percent detí ide do iných ako štátnych škôl, teda cirkevných alebo súkromných, a zhruba 30 percent ide do tradičných škôl. Ale čo mám spätnú väzbu, darí sa všetkým. Aj deti, ktoré idú do úplne klasickej školy, sú spokojné a prosperujú takisto ako deti, ktoré idú do alternatívnych škôl.
Tam je dôležitý ten spoločný menovateľ, že 99 percent našich rodičov sa zaujíma o dieťa a o to, ako sa mu v inštitúcii darí. Sú aktívni, chcú vedieť a podieľať sa na komunitnom živote v škole. Takže to je veľká výhoda toho dieťaťa.
Tým sa dostávame k mojej ďalšej otázke: Aké možnosti majú rodičia, ktorí nemôžu deťom dopriať vysnívanú súkromnú škôlku či školu. Čo by ste im poradili?
Aj keď nevieme svojmu dieťaťu dopriať „školu snov“, je dobré byť aktívnym a participatívnym rodičom. Teda, že vieme byť účastní toho, čo sa deje, iniciovať napríklad kontakt s učiteľkou.
Vidím to aj v osobnom živote a mám aj spätnú väzbu od iných rodičov, že keď príde rodič do školy a opýta sa: „Dieťa chodí zo školy s týmto a týmto, čo by som ja ako mama mohla v tejto veci spraviť, ako by som mohla pomôcť?” nikdy som sa nestretla s tým, že by nejaký učiteľ povedal, že ho to nezaujíma.
Skôr naopak, všetci sú nadšení, že konečne rodič, ktorého zaujíma, čo sa deje s dieťaťom. To dokáže naštartovať perfektný vzťah s učiteľkou a aj ťažké situácie sa potom dajú vyriešiť s ľahkosťou.
„Hrou na koberčeku či na táckach sa dieťa naučí nielen vytýčiť si svoje hranice a definovať svoj bezpečný priestor, do ktorého mu nikto nezasiahne,“ vysvetľuje riaditeľka Montessori škôlky.
Ako vybrať dobrú škôlku
Máte podobnú radu aj pre rodičov škôlkarov?
Pre deti do 6 rokov je absolútnym základom rodinné zázemie a súlad medzi rodičmi. Ja som totálne oddaná myšlienke Montessori a myslím si, že je to vhodný prístup pre každé dieťa.
Ale občas, keď sa prídu noví rodičia pozrieť na škôlku a vidím, že medzi mamou a otcom nie je súlad v postoji k Montessori pedagogike, sama ich odhováram a odporúčam im, aby našli zariadenie, s ktorým budú súhlasiť obaja. Pretože keď je škôlka zdrojom sváru medzi rodičmi, tak to nie je dobré pre dieťa.
Samotná Montessori pedagogika nie je jadrová fyzika. Každý šikovný rodič si kúpi dve knihy, zadováži pomôcky a vie ju aplikovať doma. To, čo je najdôležitejšie, je práve to láskavé rodinné prostredie, podporovať dieťa v tom, aby si dokázalo vytvárať dobré sociálne vzťahy a bude prosperovať aj v klasickej škôlke.
A, samozrejme, participovať na tom, čo sa v škôlke deje a ozvať sa, keď sa mi niečo nepáči. To je veľmi dôležité.
Do akej miery ovplyvňuje vzťah a dôvera rodiča v inštitúciu to, ako bude dieťa v nej prosperovať?
Podľa mňa sa to bez dôvery ani nedá dobre robiť. Potom je škôlka len degradovaná na takú „odkladáreň“, kým je rodič v práci. Ale toto nestačí a ani mne ako mame to nikdy nestačilo. Vzájomná dôvera medzi rodičmi a učiteľmi je podľa mňa kľúč k tomu, aby dieťa prosperovalo.
Preto rodičom vravím, aby si šli pozrieť aj ďalšie škôlky, aby sa skúsili porozprávať s riaditeľkou/riaditeľom, a ak je to možné, aj s učiteľkou/učiteľom. Keď kupujeme novú chladničku, prezrieme tisíc recenzií na nete, ideme sa na ňu pozrieť do obchodu a až potom ju objednáme.
A tu zverujeme do škôlky niekoho, kto je pre nás najcennejší. Už nikdy nič matka nebude mať dôležitejšie v živote, ako je to vlastné dieťa. Čiže ten výber musí byť dobrý.
Skvelých učiteľov spája neochvejná viera v dieťa, hovorí Zuzana Vašková. Foto: archív Zuzany Vaškovej
Je dôležité, aby boli rodičia v obraze
Dôvera je veľmi prepojená s otvorenou komunikáciou. Ako vyzerá komunikácia s rodičmi u vás?
Už na prvom stretnutí sa dá veľa vycítiť a spoznať. Napríklad aké majú zavedené komunikačné kanály, či píšu esemesky alebo volajú, či preferujú konzultácie. Zároveň, ak vám niekedy v škôlke učiteľ povie, že dieťa nikdy neplače a nikdy mu nie je smutno, môžem vám garantovať, že to nie je pravda.
Dieťa nie je stroj. Podľa mňa je dôležité vedieť proaktívne komunikovať zo strany škôlky o tom, že aj keď mama ráno odišla po ťažkom momente odlúčenia, že dieťa už je v poriadku. Zavolám, dieťa sa má teraz tak a tak, robí to a to. Pošlem fotky, ubezpečím.
Takisto aj nepríjemné veci, keď sa nám napríklad pobijú deti, voláme a píšeme rodičom oboch strán, aby sme vedeli k tomu zaujať jednotný postoj. Pre rodiča je dôležité to, že je vťahovaný do života škôlky, že to neostáva v tej rovine, že háda a odhaduje, ale že naozaj vie, čo sa deje.
Je dôležité, aby takáto otvorená komunikácia prebiehala aj druhým smerom, teda od rodičov ku škôlke?
Áno, my apelujeme na to, aby v prípade, keď sa deje nejaká veľká zmena v domácnosti alebo v rodine, aby nám o tom rodičia povedali. Častokrát sa stane, že to, že sa rodičia rozvádzajú, vidíme v škôlke skôr, než nám to povedia.
Na tom dieťati je viditeľné, že je plačlivé, má nevysvetliteľné záchvaty zlosti, smútku, je apatické alebo sa javí, že stráca už nadobudnuté zručnosti, „vracia sa“ v správaní do mladšieho obdobia.
Pre nás je kľúčové o takýchto udalostiach vedieť. Potom vieme, že to, čo sa deje s dieťaťom, nie je skúšanie hraníc, nie je to prirodzený vývinový odpor, ale je to naozaj volanie o pomoc a prístup učiteľa je v takých prípadoch iný ako v tých predchádzajúcich situáciách.
Bez trestov aj bez pochvál
Ako pracujete s dieťaťom, ktoré nemá svoj deň, prípadne sa prejaví agresívne? Počula som o takých prípadoch z iných škôlok, keď bolo dieťa označené za „zlé“ a odčlenené od ostatných akoby za trest.
Nemáme tresty, ale ani pochvaly. S tým vôbec nenarábame. Snažíme sa pracovať s vnútornou motiváciou. Niekedy je ťažké odhaliť, čo je za tým. Často ešte u tých trojročných detí ide len o impulzívne konanie typu: idem, dívam sa, niečo sa mi nepáči, chytím to a tresnem.
Ale prečo som to ako dieťa spravila? Neviem, mám 3 roky a je to impulz, nie moja vedomá vôľa. Preto je aj dôležité, aby učiteľ či sprievodca bol vzdelaný, aby mal nielen dobrú vôľu a lásku k dieťaťu, ale musí to mať aj podložené teoretickými vedomosťami.
Dieťaťu naozaj vysvetľujeme, rozprávame sa a rozoberáme to. Ukážeme mu a spolu aktívne participujeme na tom, ako takúto situáciu riešiť, ošetriť, ospravedlniť sa. Ale nikdy to nie je trest, lebo to ešte nikdy ničomu v histórii ľudstva nepomohlo.
Aj prostredie motivuje škôlkarov, aby objavovali a napredovali. Foto: Peter Šípoš
A čo pochvaly?
Pochvaly sú zradné v tom, že my nimi učíme deti byť závislé od názoru niekoho iného. To, že sa budú cítiť dobre, podmieňujeme tým, že sa niekomu zapáčia a zavďačia. Často vidíme, že deti sa učia kvôli pani učiteľke, my ale chceme, aby si zachovalo tú vnútornú motiváciu, a aby sa učilo preto, že chce, že má samo túžbu napredovať a skúmať.
Chceli by sme, aby sa dieťa učilo aj vtedy, keď tam my nie sme. Pre mňa nie je nič horšie, ako keď vidím prvákov na začiatku školského roka šťastných, že sa idú učiť, a po dvoch mesiacoch tie iskričky už sú vyhasnuté, z učenia sa stala povinnosť a nechce sa im.
Aby sa z detí nestali agresori
Spoločnosťou už niekoľko týždňov rezonuje prípad 11-ročnej školáčky z Miloslavova, ktorú podľa polície opili a zbili starší spolužiaci. Je vzdelávací systém Montessori (alebo aj iné formy vzdelávania) možnou prevenciou šikany na školách?
Prípad školáčky z Miloslavova nepoznám do detailu, ani nie som odborníčkou na šikanu, ale takéto situácie sú smutným dôsledkom nedostatkov systému výchovy a vzdelávania našich detí.
Nielen Montessori pedagogika, ale každý pedagogický smer, kde sa s deťmi pracuje systematicky, s rešpektom a v úzkom kontakte s rodinou, je dobrou prevenciou pred šikanou.
Montessori vedie deti a aj mladých ľudí cez zmysluplné aktivity a osobný rast k tomu, aby sa stali plnohodnotnými členmi spoločnosti, k rešpektu, porozumeniu.
Spolu s angažovanými sprievodcami (učiteľmi), ktorí cielene pomáhajú budovať komunitu mladých, je riziko šikany nižšie. Bez spolupráce s rodičmi je to však taktiež náročné.
Ako je to s následným vzdelávaním detí? Nezačnú sa v škole prispôsobovať správaniu väčšiny?
Treba si uvedomiť, že vek do 6 rokov je kľúčovým pri formovaní základných noriem, ktorými sa dieťa bude riadiť v nasledujúcich rokoch. Tieto prvé roky ovplyvnia celý jeho život. Formuje ho nielen pobyt v škôlke, ale najmä rodinné prostredie a zázemie, ktoré mu vytvoria rodičia.
Verím, že keď dieťa získa dobré základy už v materskej škole, bude na nich stavať aj na základnej škole, či už bude Montessori, alternatívna, klasická.
To, že sa dieťa prispôsobuje správaniu v kolektíve, je prirodzené a normálne, no keď v tom zostane samo bez podpory rodiča, môže kopírovať aj nevhodné vzorce. Dôležité je komunikovať – s dieťaťom, s jeho učiteľom, vychovávateľom v školskom klube a byť aktívnou súčasťou vzdelávacieho procesu.
Zuzana Vašková
Pôvodne vyštudovala tlmočníctvo a prekladateľstvo, venovala sa tlmočeniu, výučbe cudzích jazykov, pracovala v aerolíniách a od mladosti pôsobila ako dobrovoľníčka s deťmi a mládežou v skautingu. Montessori pedagogike sa začala venovať s narodením najstaršej dcéry a v tejto oblasti sa stále vzdeláva.
Spolu s manželom Petrom a manželskou dvojicou Dašou Cingálkovou a Ivom Poláčkom založili občianske združenie Prešporčatá a následne súkromnú škôlku Pressburg Montessori Preschool v Bratislave.
