Je priekopníčkou v slovenskej energetike, ako jedna z troch žien sa stala prvou operátorkou v jadrovej elektrárni a vstúpila do dovtedy výsostne mužského sveta. Alena Vanková pre Forbes porozprávala o svojej kariérnej ceste aj predsudkoch voči ženám v energetike.
Keď rozpráva o tom, ako ju na základnej škole očarilo štiepenie jadra pri exkurzii v elektrárni, jej nadšenie a zanietenie sú priam elektrizujúce. „Viem, že je to také úsmevné, keď som sa totiž rozhodla, že chcem byť operátorom v atómovej elektrárni, ešte som netušila, že žiadna operátorka na Slovensku nie je,“ vysvetľuje.
Svojho detského sna o práci v jadrovej elektrárni sa nevzdala a dnes je Alena Vanková zapísaná v dejinách slovenskej energetiky ako prvá žena, ktorá riadi prevádzku dvoch blokov Atómovej elektrárne Mochovce.
Rozprávame sa na Women Summite. Kto teraz riadi Mochovce, keď ste na podujatí?
V momente, keď som na summite, ma zastupuje môj kolega, vedúci riadenia blokových dozorní. Je tam takisto aj môj nadriadený, manažér prevádzky.
Koľko ľudí bdie nad kontrolou v elektrárni?
Dennodenne 24 hodín a sedem dní v týždni bdie nad kontrolou v elektrárni Mochovce základná zmena, na ktorej čele stojí zmenový inžinier – to je okolo 30 ľudí. Na ranných zmenách bdie nad chodom elektrárne zase celý manažment elektrárne.
Vypínate vôbec telefón?
Mám dva telefóny, súkromný a pracovný. Ten pracovný si nevypínam nikdy.
Ženy v energetike
Ste jednou z prvých troch žien priamo zodpovedných za bezpečnosť a prevádzku jadrového reaktora na Slovensku. Ako vnímate postavenie žien v tomto odvetví u nás i vo svete?
Myslím si, že na Slovensku je to postavenie dobré. Boli roky, kedy sa ženy ako operátorky do elektrárne Mochovce neprijímali. Vezmime si, že prvý blok sa spúšťal v roku 1998 a ja som nastúpila v roku 2009 s tým, že len okolo roku 2008 sa začali prvé väčšie nábory operátorov od spustenia prvého a druhého bloku. Desať rokov nebola žiadna žena na operátorskej pozícii.
Potom prišiel zlomový moment, vedenie sa rozhodlo pre ich prijímanie a odvtedy sme otvorení prijatiu žien. Ženským operátorkám sme teda úplne otvorení a takisto aj na pozíciu kontrolný fyzik môžu nastúpiť ženy. Nerobíme v tomto žiadne rozdiely.
Vo svete sú možno krajiny, kde ženy nemajú také práva a možnosti, na Slovensku som sa s tým, našťastie, nestretla – ani počas štúdia na univerzite, kde nás bolo možno len päť žien z 500.
Nikto na nás nijako nepoukazoval, nediskriminoval nás, práveže sa tešili, že sme tam. Rovnaký pocit mám aj v elektrárni. Nepociťujem, že by ma nejako špeciálne posudzovali. Práveže si myslím, že v tomto sme na tom veľmi dobre.
Manažérka riadenia prevádzky jadrovej elektrárne Mochovce Alena Vanková sa pre túto prácu rozhodla už na základnej škole. Foto: Marek Mucha
Vnímali ste predsudky na seba ako mladú ženu v odvetví, ktoré do roku 2008 ženám vôbec nepatrilo?
S predsudkami som sa nestretla. Každý mal od toho asi nejaké očakávania, ako to vypáli, keďže sme boli prvé a nevedel si to možno ani nikto predstaviť, že čo to bude znamenať. Možno mierna skepsa, keď som oznámila, že pôjdem na materskú dovolenku. Neboli to ani predsudky, skôr veľa ľudí neočakávalo, že sa vrátim na tú istú pozíciu.
Robiť operátora totiž znamená aj urobiť štátne skúšky pred Úradom jadrového dozoru SR. Keď je operátor dlho mimo práce, tak je podľa toho nastavený systém návratu do práce. Ak napríklad vypadne na šesť mesiacov, tak si len zopakuje štátne skúšky. Keď vypadne na dlhšie ako na polrok, musí si zopakovať aj výcvik, ktorý trvá mesiac.
Následne opakuje štátne skúšky, čo je už dosť náročné. Samotné skúšky nie sú veľmi obľúbené, čiže nikto neočakával, že sa ešte vrátim naspäť. Vtedy som ich asi prekvapila.
Poďme od predsudkov k hoaxom. Stretli ste sa s nejakými o jadrovej elektrárni, jadrovej energii?
Hoaxy veľmi nevnímam. Viem, že nejaké boli v rámci dostavby a spúšťania tretieho a štvrtého bloku. Unikli nejaké fotky, ktoré zdvihli istú vlnu hoaxov. Našťastie, boli vyvrátené a tretí blok máme spustený a očakávame, že snáď v blízkej budúcnosti bude aj štvrtý.
Dievčenský sen
Ako ste sa dostali k práci v atómovej elektrárni?
K tejto práci som sa dostala postupne, keďže som sa rozhodla, že chcem robiť v atómovej elektrárni ešte na základnej škole. Viem, je to také úsmevné, pretože, keď som sa rozhodla, že chcem byť operátorom v atómovej elektrárni, netušila som, že žiadna operátorka na Slovensku nie je. Dozvedela som sa to, až keď ma tam prijali.
Zlom nastal, keď sa rozhodlo o spúšťaní 3. a 4. bloku Mochoviec a bolo potrebné vyškoliť veľký počet personálu na ich prevádzku. Počet mužských uchádzačov z našich univerzít s technickým zameraním nebol dostatočný. Vtedy niekto prišiel s pokrokovou myšlienkou začať prijímať aj ženy.
Moja cesta teda bola postupná, po základnej škole som sa vybrala na gymnázium a vtedy moja mama ešte verila, že si to rozmyslím. V poslednom ročníku ma prehovárala, či nejdem radšej na medicínu, ale ja som sa vybrala na elektrotechnickú fakultu, ktorá sa mi zdala najvhodnejšia pre túto prácu.
Ani počas piatich rokov na fakulte som si to nerozmyslela a podala si prihlášku na pozíciu operátorky do Atómovej elektrárne Mochovce. Ako som spomínala, v tom čase sa prijímali veľké počty operátorov.
Od splneného sna ma delil už len jediný míľnik – spraviť psychotesty, ktoré sú dosť náročné. Ak si dobre pamätám, prešiel nimi len jeden zo štyroch. Mne sa to podarilo a stala som sa operátorkou.
Alena Vanková - manažérka riadenia prevádzky Atómovej elektrárne Mochovce.
Alena Vanková počas rozhovoru na Women Summite v Bratislave. Foto: Marek Mucha
Čo inšpiruje dievča na základnej škole k tomu, že sa rozhodne pre prácu v atómovej elektrárni?
Mám staršieho brata a vyrastala som na dedine, kde sme väčšinu času strávili vonku. Zatiaľ čo mama bola vnútri, ja som sa vonku hrala s bratom. Môj otec bol dosť manuálne zručný. Ak niečo robil, venoval sa nám a zapájal nás. S bábikami som sa teda hrala menej a omnoho viac som bola nastavená technicky.
Asi v deviatom ročníku sme v rámci fyziky boli na exkurzii v novo spustenej atómovej elektrárni, kde prezentovali, ako funguje celý proces štiepenia jadier, ako sa z neho následne generuje teplo, ktoré sa potom využíva na ohrev vody. Energia, ktorá sa dostane do vody, ide na sekundárny okruh a opäť ohrieva vodu sekundárneho okruhu.
Celé ma to natoľko fascinovalo, že som si povedala: Wow! Je to niečo úžasné, čo chcem pochopiť a venovať sa tomu.
Stále svoju práce vnímate s rovnakým nadšením?
Práca ma stále baví, možno aj vďaka tomu, že v nej nestagnujem. V elektrárňach pracujem od septembra 2009, aktuálne už na piatej pozícii. Prešla som si základné pozície na blokovej dozorni a odtiaľ som sa posunula na vedúcu pozíciu. Stále sa učím niečo nové a nežijem stereotyp, do ktorého by som upadla.
Čo by mohlo byť pre dievčatá a mladé ženy inšpiráciou, aby sa vydali vašou cestou?
Inšpiráciou by im mohlo byť, že ja ako žena som dostala dosť veľa priestoru v Atómovej elektrárni Mochovce. Podporu u nás vždy nájdu. Je to naozaj zaujímavá práca, človek sa stále niečo nové naučí a je možnosť postupu.
Čo vás na práci v elektrárni najviac baví?
Baví ma to, že sa stále učím niečo nové, stále sa riešia nové výzvy, hoci ten projekt (spustenie Atómovej elektrárne Mochovce) je vyladený, známy, viacero takýchto elektrárni vo svete funguje, stále sa nájde niečo, čo sa dá vylepšiť, zdokonaliť, dá sa na to pozrieť inak.
Je to však výzva a občas by som prijala aj rutinu. Len tak niečo prekladať z bodu A do bodu B (smiech). Na druhej strane si myslím, že to drží človeka v dobrej mentálnej kondícii.
Nakoľko ste vystavená stresu počas práce a musíte zvládať stresové situácie?
Zvládanie stresu bolo aj pri vstupných psychologických testoch ako jedna z podmienok. Počas bežného dňa v práci však neprichádza toľko stresových situácií, keďže operátor vykonáva štandardné činnosti, o ktorých vopred vie – sú to veci, na ktoré je cvičený.
V podstate na to, aby operátor mohol pracovať na blokovej dozorni, máme simulátorový výcvik. Pred ním je rozsiahla teoretická príprava a všetky tie štandardné veci si vyskúša skôr, ako to reálne robí na blokovej dozorni.
Simulátor je verná kópia blokovej dozorne, kde za tlačidlom nevedie kábel k čerpadlu alebo k armatúre, ale vedie do počítača. Ten simuluje činnosti a dáva spätnú väzbu, vďaka ktorej si operátor vyskúša rôzne situácie.
Čo môže byť na tej práci stresujúce je, ak sa niekto nastaví tak, že celý deň čaká nejakú poruchu. Vtedy môže byť v strese celých osem hodín. Veľakrát sa v podstate nič zásadné nestane a mierny stres môže prísť, keď sa niečo udeje mimo štandardov.
Veľké poruchy však nebývajú časté, rovnako ani také základné poruchy, napríklad odstavenie bloku, odstavenie turbíny alebo výpadky niektorých dôležitých zariadení. Všetky sa však trénujú na simulátore.
Máme na to aj postupy, vďaka ktorým operátori vedia, ako majú na danú poruchu zareagovať a riešiť ju. Základnú koncepciu riešenia musia mať v hlave nacvičenú a popritom, ak by im niečo vypadlo, sú ešte aj predpisy, ktoré sa musia dodržiavať.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň v elektrárni?
Každý deň sa začína poradou o stave prevádzky, na ktorej si prejdeme situáciu alebo problémy, ktoré sa udiali v predchádzajúci deň alebo počas štandardnej víkendovej prevádzky. Stručne rozhodneme, ako sa budú vzniknuté situácie ďalej riešiť.
Následne sa preberajú aj práce, ktoré sú plánované na daný deň s jednotlivými zástupcami zodpovednými za jednotlivé oblasti. Ďalšia porada je o problémoch, kedy a ako sa budú riešiť, čo je potrebné na ich odstránenie. Potom sú to už také bežné manažérske činnosti, práca s ľuďmi, pochôdzky, pozorovania alebo riadenie procesných oblastí.
Kto sa úplne ako prvý dozvie, že je v elektrárni nejaký problém?
Ak sa objaví problém v elektrárni, prvý, kto o ňom vie, je zmenový inžinier (tí sa striedajú na zmenách). Ten podľa daných procesov vie, koho má ďalej informovať. Informuje základných manažérov vrátane mňa o danom probléme a podľa toho, o aký problém ide, buď sa schádzame v elektrárni v rámci komisie na porade, alebo sa to vyrieši cez telefón.
Závisí to aj od toho, či problém nastane v pracovnej dobe, keď je to jednoduchšie riešiť, prípadne mimo pracovnej doby, vtedy sa zvolávajú ľudia na pohotovosť.
Je v tejto práci teda priestor aj na kreativitu alebo ide o striktné dodržiavanie predpisov a postupov?
Priestor na kreativitu vidím v tom, že napríklad môžete zmeniť predpis. Niektoré sa totiž nezmenili počas dvadsiatich rokov prevádzky. Samozrejme, keď sa príde na to, že sa niečo dá efektívnejšie a lepšie riešiť, väčšinou to zistíme spätne.
Keď sa stane nejaká udalosť, môže sa zmeniť predpis, zvoliť optimálnejší prístup do budúcnosti. Pri poruche však priestor na kreativitu nie je, tam sa musí ísť striktne podľa pravidiel a predpisov.
Ako relaxujete, keď po celom dni alebo týždni prídete domov z jadrovej elektrárne?
Niekedy je naozaj ten oddych taký, že len hodinu pozerám a rozmýšľam (smiech). Snažím sa dobehnúť také tie ženské bežné veci v domácnosti. Mám syna, takže ten oddych je spojený aj s ním. Zvykneme si cez leto robiť výlety, ideme na hory, na turistiku. Cez zimu sa ho snažím viesť k lyžovaniu. Chcem, aby vedel lyžovať, preto som sa musela naučiť lyžovať aj ja.
Je ťažšia práca s jadrom alebo s ľuďmi?
Myslím si, že ťažšie je pracovať s ľuďmi.
