„Veľmi často o sebe pochybujú práve ľudia, ktorí na seba majú vysoké nároky, sú veľmi silno výkonovo orientovaní. Vďaka tomu za sebou aj majú radu fantastických výsledkov, no zároveň majú stále pocit, že je to nič,“ hovorí psychológ Michal Bača v rozhovore pre podcast Nevyhorení.
V podcaste sa dozviete viac:
- o strachu zo zlyhania,
- ako nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme,
- o zlyhaniach a orientácii na výkon,
- a ako sa vyrovnať s neúspechom.
Sú zlyhania potrebné na to, aby sme sa v živote posúvali?
Celý náš život je o vyzrievaní, učení sa, o hľadaní aj nachádzaní. A my vždy, keď prechádzame z jedného levelu do druhého, objavujeme, že ten druhý je v niečom iný a potrebujeme hľadať a nachádzať nové cesty. K tomu, samozrejme, patria aj zlyhania.
Prečo potom máme také veľké ťažkosti s nimi pracovať a zvládať emócie, ktoré prichádzajú, keď sa nám niečo nepodarí?
Keď sa človeku niečo nepodarí, je frustrovaný a veci nejdú podľa jeho predstáv a očakávaní, je to nepríjemný pocit. Niekedy môže byť taký nepríjemný, že sa pred ním človek snaží uniknúť. Nedokáže sa s ním vyrovnať, konfrontovať a povedať si: „Áno, stalo sa, je to nepríjemné, ale ideme ďalej.“ Niekedy sú tie pády také boľavé, že ich už nikdy nechceme opakovať.
Prirodzene sa vyhýbame tomu, čo nám spôsobuje bolesť, a potom robíme všetko preto, aby sme nezlyhali. Keď sa niečomu snažíme silou-mocou vyhnúť, tak je s tým väčšinou spojená emócia strachu.
Postaviť sa a ísť ďalej
Práve strach nás však môže brzdiť v dôležitých životných rozhodnutiach. Napríklad zotrvávame vo vzťahu, ktorý nám nevyhovuje, alebo v práci, ktorá nás až tak nebaví. Prečo je to tak?
Často keď sa rozprávam s ľuďmi o neúspechu, poviem im, nech si predstavia štandardne úspešného a neúspešného človeka. Potom sa ich pýtam: „Ktorý z tých dvoch má za sebou objektívne viac úspechov a ktorý viac neúspechov?“
Je to možno prekvapivé, ale úspešný človek má za sebou oveľa viac zlyhaní, len sa naučil, ako po nich opäť vstať a pokračovať. Keď padne, tak z toho nerobí príliš veľkú vedu, vezme si nejaké ponaučenie a ide ďalej.
Je to ako keď pri predaji počítame konverzný pomer, teda koľko rôznych aktivít nás privedie ku koľkým obchodom. Aj pri „úspechu“ je tých pokusov, ktoré nevyjdú, oveľa viac, ako by sme na prvý pohľad povedali. No a pokiaľ sa vieme otriasť a nerobiť z nich vedu, zvyšujem pravdepodobnosť, že sa nám niečo podarí.
Tí, ktorí to nedokážu, ostávajú zacyklení, ľutujú sa, majú pocit, že je všetko nespravodlivé, že sa im deje nejaká krivda, všetci im len hádžu polená pod nohy a svojím spôsobom si bahnia v neúspechu. Rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými je práve v tej schopnosti vstať a skúšaj to ďalej.
Nedávno ma zaujala jedna myšlienka k tejto téme. Spočívala v tom, že my ľudia v sebe máme prirodzene zakorenený strach, zatiaľ čo odvaha, ktorá je potrebná na to, aby sme aj po neúspechu vstali a šli ďalej, je niečo, na čom musíme vedome pracovať. Ako to vnímate vy?
U niektorých ľudí to tak možno vyzerá. No keď pozorujeme malé deti, môžeme si uvedomiť, že sú prirodzene odvážne. Pokiaľ sa s nimi dobre zaobchádza, tak majú chuť ísť do nového, objavovať, byť zvedaví a skúšať nové veci.
Už len to, koľkokrát dieťa padne a znova vstane, kým sa učí chodiť, ani nevieme spočítať. Často medzi tým, ako plače a začne sa smiať, sú zlomky sekúnd. Kým má okolo seba ľudí, ktorí ho povzbudia, podporia a povedia mu „Neboj sa, to nevadí, vyskúšame to znova“ a chytia ho za ruku, tak to bude skúšať. Tam je veľmi prirodzená odvaha.
Naopak, keď to prostredie nie je úplne bezpečné, záťaže je na dieťa príliš veľa a nedokáže to spracovať, nastupuje úzkosť a strach. Vtedy sa spomaľuje alebo úplne zastavuje vnútorný rast a je možné, že práve ľudia, ktorí mali vo svojom ranom živote veľmi veľa zlých skúseností, nemajú odvahu ísť do nového, nemajú chuť vstať, keď raz padnú, a opäť riskovať. Neúspech ich často len utvrdí v presvedčení, že všetko je zlé a proti nim.
Často to však nemusia byť „veľké traumy“ alebo niečo zásadné, čo nás formovalo. Stačí, že nás od detstva učili byť ticho a „nevymýšľať“. S nadsádzkou hovorím, že prvé dva-tri roky učíme deti rozprávať a chodiť a po zvyšok života ich učíme sedieť a byť ticho. Takýto prístup nás, prirodzene, nejako formuje.
Orientácia na výkon
Ako so strachom zo zlyhania súvisí vlastný sebaobraz, ktorý si o sebe tvoríme?
Keby sme mali dať na papier, akí sme, čo by sme tam napísali? Pomerne ťažká otázka. Občas si ju ľudia kladú, no väčšinou sa jej vyhýbajú, pretože majú obavy, čo všetko by zistili a ako by sa k tomu postavili. Človek po mnohých skúsenostiach so zlyhaniami si o sebe môžu napríklad myslieť, že v ničom nie je v kompetentný, že máločo dokáže, nemá pevnú vôľu…
Často sa stretávam s tým, že tieto pocity zažívajú aj ľudia, ktorí majú pomerne vysokú pozíciu v hierarchii organizácie, hovorí sa tomu impostor syndróm. Pritom objektívne dosahujú mnohí z týchto ľudí úžasné výsledky – sú schopní viesť jednania, uzatvárať obchody, dokážu sa postaviť pred ľudí a prezentovať… Prosto tam sú objektívne preukázateľné fakty o tom, čo všetko dokázali, no oni o sebe vo svojom vnútri z nejakého dôvodu pochybujú.
Keď sa chcú s týmito vecami vysporiadať a posunúť sa ďalej, je dôležité uvedomiť si to. Často už len pripustenie si takéhoto sebaobrazu alebo osobných presvedčení o sebe samom býva pre ľudí oslobodzujúce.
Ako s tým ako terapeut pracujete?
V prvom kroku sa snažím čo najlepšie porozumieť kontextu človeka: V čom konkrétne sa mu zdá, že zlyháva? Čo ho viedlo do súčasnej situácie? Aké to mal s výsledkami a výkonom v detstve? Veľmi často o sebe pochybujú práve ľudia, ktorí na seba majú vysoké nároky, sú veľmi silno výkonovo orientovaní. Vďaka tomu za sebou aj majú radu fantastických výsledkov, no zároveň majú stále pocit, že je to nič.
Vtedy hovoríme aj o tom, že sústrediť sa na výsledok a odriekanie si potešenia v záujme budúceho výsledku a zisku sú dôležité. Na druhej strane je tu schopnosť tešiť sa zo života a užívať si, čo je tu a teraz. Ak nám chýba prežívanie potešenia, tak u seba nie sme ochotní tolerovať chyby alebo to, keď sa nám nedarí.
Je teda dôležité aj akési hľadanie rovnováhy v nárokoch, ktoré na seba kladieme?
Určite. Na osobnej úrovni je potom téma, aký priestor venujeme cielene a vedome regenerácii. Sú ľudia, ktorí sa oddajú výkonovému fungovaniu, a idú takmer sedem dní v týždni, 10- 12 hodín denne. V mladosti sa to ešte nejaký čas dá, ale už po niekoľkých mesiacoch sa človek cíti vyčerpaný a potom hľadá spôsoby, ako regenerovať. Je to častá téma v terapiách.
Reálne vs. ideálne ja
Akú rolu hrá pri vnímaní vlastných zlyhaní doba, ktorú dnes žijeme?
Doba, ktorú žijeme, je na jednej strane veľmi hektická a vyžaduje si plné nasadenie, na druhej strane cítime veľmi veľa neistoty. Máme tu dvojcifernú infláciu, veľmi rýchlo sme sa digitálne transformovali a prišli dramatické zmeny, ktoré prinášajú do životov veľa strachu – pandémia, vojna na Ukrajine, energetická kríza… O to viac sme vypätí v situáciách, keď vidíme, že veci nejdú tak, ako by sme chceli. Keď sa nám nedarí ani na tej osobnej úrovni.
Ja sa ale oveľa častejšie stretávam s ľuďmi, ktorí považujú za neúspech aj veci, ktoré by iní považovali za úspech. Paradoxne, oni podávajú výkon a aj im veľa vecí vychádza, akurát je normálne, že nie vždy a všetko vyjde tak, ako by sme chceli.
Takže sa opäť dostávame k vnímaniu seba samého…
Presne tak. A tiež uvedomenie, kedy už máme dosť. Ja to niekedy hovorím prehnane, ale je to aj určitý druh pažravosti, že chceme stále viac, viac, ešte viac a pritom to už ani nepotrebujeme. Niekedy stačí dať nohu z plynu dolu a veci idú lepšie.
Psychológ Aleš Bednařík cituje v rozhovore pre magazín Nevyhorení známeho psychológa Carla Rogersa a hovorí, že je rozdiel medzi tým, kým sme, čiže našim reálnym „ja“ a tým, kým by sme chceli byť, teda našim ideálnym „ja“. Podľa neho sa cítime najviac sami sebou, keď sa naše ideálne a reálne ja čo najviac prekrývajú. Čím sa viac odlišujú, tým viac trpíme a sme nešťastní. Čo vy na to?
Jedna vec je, ako si vytvárame svoj reálny obraz o sebe. Druhá vec, akí by sme chceli byť, aké máme ašpirácie. Ak je tam veľký rozdiel, tak to samozrejme robí vnútorný tlak. A tretia vec je sebaobraz. Pripodobnil by som to k tomu, ako keď maliar kreslí obraz. Ja som v tom okamihu maliarom a v nejakej miere nakreslím svoj autoportrét. Obraz, ktorý som nakreslil ma znázorňuje viac alebo menej verne. Ja nie som môj obraz. Môj obraz mi iba pomáha uvedomiť si niektoré svoje charakteristiky a vlastnosti. Oveľa podstatnejšie je, kto som v skutočnosti.
Takže ak som presvedčená, že na tom obraze som neschopná a nedostačujúca samej sebe, tak je asi náročné zvládať situácie, keď obrazne povedané spadnem.
Presne tak. Už len keď vidím ten svoj nešťastný obraz, tak to vo mne vyvoláva pomerne negatívne emócie. Pocity, bezmocnosti, neschopnosti, nízku sebadôveru… Užitočné je ale uvedomenie, že my máme možnosť formovať to, akí budeme. To je oveľa podstatnejšie ako náš aktuálny sebaobraz. Ten nás môže veľmi ľahko ťahať ako oceľová guľa. Predstava o sebe vychádza z našich predošlých skúseností, možno z toho, čo nám hovorili rodičia, učitelia alebo nadriadení, čo do nás húdli o našej neschopnosti… No to má len pramálo spoločné s tým, čo s tým urobíme.
Tipy od psychológa
Ak mám problém s prijímaním zlyhaní, prvým krokom je zamyslieť sa sama na sebou, či ten problém nebude niekde hlbšie, napríklad v presvedčeniach, ktoré mám o sebe? Čo ďalej?
Keď nám niečo nevyjde ako by sme chceli, logicky rozmýšľame nad tým, čo by sme mohli urobiť inak, čo by sme už druhýkrát neurobili, čo môžeme urobiť teraz, keď už je mlieko rozliate… Jedna vec je teda konštruktívne uvažovať nad tým, čo s tým, čo sa stalo a ako sa z toho ponaučiť.
Druhá téma ale je, ako to zvládame vo svojom vnútri. Urobíme nejakú chybu a úplne nás to zomelie, rozloží a začneme mať výčitky? Sme podráždení a hneváme sa? Niektorí ľudia obviňujú všetkým ostatných naokolo, vidia len tie externé bariéry a neuvedomujú si svoj diel zodpovednosti. Aj na to je dôležité sa pozrieť.
Ako teda pracovať so zlyhaniami? Čo je ešte dôležité?
Za kľúčové považuje, rozumieť vlastným emóciám a pocitom. Aj keď sa veľmi snažíme, tak to, že budeme zlyhávať v našich vzťahoch, v práci aj v iných oblastiach života, je stopercentná istota. Je fajn si to uvedomiť a brať to ako súčasť života.
Väčšinou sa púšťame do vecí, v ktorých je miera rizika pod 50 percent, no občas máme problém zariskovať aj v situáciách, keď je miera zlyhania veľmi nízka. Vtedy je fajn sa sám seba pýtať, čo najhoršie sa môže stať. Keď si človek vedome pomenuje to najhoršie, často zistí, že to vôbec nie je taká hrôza a katastrofa. Ja často hovorím, že neúspech ani nemôže existovať, lebo to, čo sa nám nepodarí, prináša ponaučenie, ktoré má veľkú hodnotu pre náš ďalší život.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor o zlyhaniach s psychológom Michalom Bačom si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected]
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Ďakujeme partnerovi podcastu Nevyhorení, spoločnosti SPP.
