Dvadsať rokov staval za oponou produkty, ktoré denne používajú stovky miliónov ľudí. Michal Šimkovič (alias Musho) bol dlho jediný dizajnér na plný úväzok pre firmu rútiacu sa k miliarde dolárov. V priamom prenose rozpráva o tom, ako jeho vlastné remeslo možno práve zaniká. Ako dlho ešte bude svet potrebovať ľudského dizajnéra? A čo príde, keď sa to skončí?
Sanfranciská SoMa patrila počas pandémie covidu k najviac zasiahnutým kancelárskym štvrtiam na svete. Firmy platili nájmy prakticky za prázdne kancelárie, a dnes sa presne o tieto poschodia bijú firmy, ktorých valuácie rastú rýchlejšie, než sa stíhajú podpisovať zmluvy.
V budove na 181 Fremont Street sídli aj Mercor. Startup, ktorý dodáva najväčším laboratóriám umelej inteligencie ľudských expertov na trénovanie ich modelov. Za dva roky narástol tisícnásobne a dnes denne vyplatí expertom cez tri milióny dolárov.
Za Michalom Šimkovičom sme išli osobne, a aj keď sám nad týmto rozhovorom váhal, pozícia Head of Design v jednom z najrýchlejšie rastúcich startupov na svete (a celá jeho profesijná kariéra v Silicon Valley pozn. red.) je niečo, čo nám určite stálo za to, aby sme legendárnu štvrť SoMa navštívili. A to aj napriek tomu, že si zo svojej pozície tak trochu uťahuje.
„Manželka si zo mňa robí srandu, že som ‚head of dizajner‘,“ hovorí Michal Šimkovič, vo Valley známy ako Musho. Vtip je v tom, že aj keď šéfuje oddeleniu dizajnérov, bol v ňom jediný, ktorý pracuje na plný úväzok. Aktuálne sú už dvaja.
Musho žije v zálive San Francisca už 15 rokov. Bol jedným zo zakladajúcich dizajnérov, ktorí prekreslili Amazon Web Services. Stál za jedným z najväčších exitov v dejinách slovenskej startupovej scény. A dnes zo svojej pozície podporuje takmer miliardové tržby. Je to situácia, akú podľa neho nemá nikto na svete.
A potom povie vetu, ktorá celý rozhovor obráti naruby. „Trochu sa obávam, že toto bude rozhovor, ktorý najrýchlejšie zostarne v histórii vášho časopisu. Za dva-tri mesiace môže byť všetko úplne inak.“
To hovorí človek, ktorý je pri každej technologickej vlne o krok skôr, než príde, a teraz ako jeden z prvých cíti, že tá najnovšia môže odplaviť aj jeho samého. Prácu, ktorá mu kedysi zabrala osem hodín, dnes zvládne za hodinu a pol.
Jeho dizajnové tímy sa už 10 rokov zmenšujú, no musia prinášať čoraz väčšie tržby. Nástroje sú lepšie, on je rýchlejší a celý ekosystém to zrýchľuje.
Bolo to vôbec predstaviteľné ešte pred desiatimi rokmi, že jeden dizajnér bude zastrešovať firmu s tržbami blízko miliardy?“ pýta sa sám seba a hneď odpovedá. „Asi nie. Je to celkom sranda.“
Hlad
Aby sme pochopili, ako sa Slovák dostal do epicentra najrýchlejšej technologickej premeny v dejinách, treba sa vrátiť o 15 rokov späť. Šimkovič neprišiel do Silicon Valley okľukou. Pristál priamo v Palo Alto, kúsok od Stanfordu, medzi ľuďmi, ktorých sám opisuje ako „najmúdrejšie deti na svete“. A rýchlo pochopil jednu vec, ktorá sa nedá naučiť v žiadnej škole.
„Je to, ako keď ideš zo základky na strednú – tam sú múdrejšie deti. Potom na vysokú, tam sú zase múdrejšie. Ja som prišiel medzi najmúdrejšie deti na svete. Ale uvedomil som si, že hladné deti dokážu tie múdre obehnúť hocikedy. To bola moja výhoda.“
Zo Slovenska si priniesol dve veci. Spomínaný hlad a priamočiarosť. Tá druhá mu na začiatku robila problémy. Keď sa ho niekto opýtal „how are you“, odpovedal úprimne – že sa práve osprchoval a ide si dať koláč s čučoriedkami, jednoducho celý príbeh. Trvalo, kým pochopil, že tú otázku nikto nemyslí vážne. Že je to len rituál, na ktorý sa očakáva rovnaký rituál naspäť.
Čo z neho, naopak, spravilo „Valley“, by sebe ako dieťaťu vysvetľoval ťažko. Na Slovensku sme perfekcionisti – ladíme, čakáme, nechceme produkt vypustiť, kým nie je dokonalý. Tu platí opak – pustiť a za jazdy uvidíme. Akcia je dôležitejšia ako dokonalý rešerš. Práve táto jediná vec – ochota vypustiť nehotové – neskôr definuje takmer každý projekt, do ktorého sa pustil.
Skôr než sa stal mužom, ktorý prekresľuje platformy za miliardy dolárov, bol tým, ktorý klikal. V agentúre Zaraguza mal zopár klientov, ale zároveň po večeroch sa doma vracal k ďalším na voľnej nohe. V začiatkoch mával aj 100 projektov ročne. Žiadny mentorský program, žiadne MBA. Len objem, opakovanie a hodiny práce. Nakoniec prestal byť len tým človekom, ktorý kliká, a stal sa tým, kto rozumie, prečo kliká.
A potom prišiel Around. Projekt, ktorý Slovensko zapísal na startupovú mapu sveta.
Hlavičky v krúžku
Ako sa k nemu dostal? „Úprimne? Kvôli známosti, ako sa na Slovensku hovorí,“ usmieva sa. Zakladatelia Aroundu boli kamaráti. Na začiatku nebol na plný úväzok, bol len poradca a pomáhal najmä s názvom. Aplikácia sa mala volať Water Cooler, potom Quack. Skúšali sa rôzne mená, kým sa neustálili na Around. Pomáhal im aj Ryan Hoover, zakladateľ Product Huntu a jeden z investorov. Až po roku, keď práce pribudlo a sedieť na lavičke a radiť zboku už nestačilo, si Musho vyhrnul rukávy a naskočil do starupu naplno.
Around bol nenápadný produkt s veľkou ambíciou. Malá aplikácia, ktorá uľahčovala prácu na diaľku a sprostredkovala tímom kvalitný audiovizuálny zážitok z hovorov. Vznikla presne vtedy, keď sa celý svet zatváral na home office. Musela pritom vizuálne konkurovať Slacku, Zoomu a Teams, teda gigantom s rozpočtami, aké si trojčlenný dizajnérsky tím nevedel ani predstaviť.
Keď sme ľuďom prezradili, že to nie je natívna aplikácia, boli veľmi prekvapení.
Ako sa to dá? Trikom, ktorý je na hranici dizajnérskej drzosti. Celá aplikácia bežala na webových technológiách, nie ako pravá systémová aplikácia šitá na mieru počítaču. Tím okolo Musha preto rozhranie macOS napodobnil do takého detailu, aby rozdiel nikto nespoznal.
„Keď sme ľuďom prezradili, že to nie je natívna aplikácia, boli veľmi prekvapení,“ spomína. Skrývali to v detailoch, o ktorých bežný používateľ nikdy nepremýšľa. Napríklad nesmeli dávať ikony do pravého dolného rohu, lebo pri roztiahnutí okna by sa prezradili. A to všetko museli zvládnuť naprieč Windowsom, macOS, iOS, Androidom, Linuxom aj webom. Obrovské rozpätie pre hŕstku ľudí.
V októbri 2022 prišiel zlom. Around kúpil holandsko-americký gigant Miro. V tom čase piata firma v rebríčku Forbes The Cloud 100, s valuáciou okolo 17,5 miliardy dolárov a s ambíciou ísť na burzu. Cenu žiadna zo strán oficiálne nepotvrdila, no podľa našich vtedajších informácií sa pohybovala v rozmedzí 250 až 300 miliónov dolárov. Takéto predaje slovenského startupu sú na našej scéne skôr výnimkou ako pravidlom.
Dominik Zane, CEO Aroundu, vtedy pre Forbes vysvetlil, že rokovania s Mirom sa začali už v roku 2021 a vyplynuli z dát: používatelia oboch produktov sa prekrývali. „Našli sme spoločnú víziu, ktorá posilní obe značky a prinesie používateľom lepší zážitok,“ povedal. Around mal vraj viacero ponúk na akvizíciu. Miro dávalo najväčší zmysel.
Šimkovič to neprežíval ako eufóriu ani ako smútok. Bral to pragmaticky. Vo videokomunikácii dominovali Zoom, Teams a Google Meet, všetci s obrovskou distribučnou sieťou. Budovať niečo také od nuly by bolo takmer nemožné. Around mal pritom presne to, čo Miru chýbalo: vedel robiť minimalistické video, ktoré plávalo nad ostatnými aplikáciami. Miro malo plátno, na ktorom sa všetko deje, ale video nemalo. Dokonalý match. Dnes Around už ako samostatný produkt neexistuje, funguje ako video vrstva priamo v Mire.
Čo znamenal exit pre slovenský ekosystém? „Startupový ekosystém je ako snehová guľa, ktorá sa postupne nabaľuje. Tá slovenská sa vďaka Around nabalila poriadne,“ hodnotil obchod ešte vtedy Andrej Kiska mladší ako general partner Credo Ventures. Vďaka exitu dostali desiatky talentovaných Slovákov možnosť nazrieť do firmy, ktorá mieri na burzu.
Špecialista na nulu
Postupne sa z toho stala jeho špecialita. Prísť tam, kde nič nie je, alebo je to pokazené, a postaviť to od základu.
V HackerRanku, platforme pre 10 miliónov vývojárov, začínal sám. Robil úplne všetko: kampane, e-maily, prezentácie, SEO, webstránku aj produkt. Keď začal biznis rásť, pridal prvého človeka, potom ďalších, až postavil celý dizajn tím. Keď viazol nábor dizajnérskeho manažéra, jednoducho sa zbalil a odletel do Indie, kde mala firma polovicu tímu.
Potom prišiel Amazon a s ním prvý dotyk s korporátnou kultúrou. Rýchlosť ho frustrovala, veci tam trvali dlhšie než v startupoch. No naučil sa diplomacii: v Amazone išlo oveľa menej o dizajn a oveľa viac o to, ako navigovať ľudí a procesy. Práve tam sa zrodil jeho doteraz najväčší projekt. Bol jedným zo zakladajúcich dizajnérov, ktorí prekreslili Amazon Web Services, cloudovú platformu, ktorá zarába cez 100 miliárd dolárov ročne.
Pat Mazzera
Začínali ako traja nadšenci a na začiatku sa im smiali. Nikto nechcel počúvať, že všetkých vyše 100 služieb pod AWS bude vyzerať a fungovať rovnako. Až kým neprišiel argument, ktorý im otvoril dvere. Jednotný dizajnový systém ušetrí 10 percent inžinierskeho času, čo pri rozmeroch Amazonu predstavuje obrovské peniaze. Vtedy začali počúvať. Pár mesiacov sedeli zavretí a stavali, potom pol roka chodili po jednotlivých tímoch a učili ľudí prejsť na nový systém. „Dnes každý, kto sa prihlási do AWS, vidí náš dizajn. V korporátnom dizajne nie je nič väčšie,“ hovorí. „Neviem, či niekedy budem robiť niečo väčšie.“
A potom prišiel skok, ktorý určil všetko ostatné. Prvý priamy vstup do sveta umelej inteligencie. Copy.ai bolo jedným z prvých komerčných nasadení modelu GPT, ešte pred príchodom ChatGPT. Mal zaujímavý rast, ktorý takmer zo dňa na deň spadol skoro na nulu. Paradoxne ho takmer zabil práve ChatGPT, model, ktorý sami pomohli ľudia z Copy. ai trénovať. Museli celý produkt prebudovať od nuly na podnikovú platformu. Vymenili rastových špecialistov za ľudí z B2B predaja. Nakoniec to vyšlo, firma vlani exitovala.
Z každej z týchto zastávok si Šimkovič odniesol jednu konštantu, ktorú dnes pri každom projekte vníma ako samozrejmosť: nevyjednáva len plat, ale aj podiel vo firme. „Hotovosť ti pokryje život. Ale podiel ti dáva obrovskú výhodu, keď sa firme darí.“ V San Franciscu je to štandard. A presne tento mindset ho priviedol k firme, ktorá dnes definuje celú éru.
Levi Strauss éry AI
Čo je vlastne Mercor? Šimkovič ho neprirovnáva k LinkedInu ani k pracovnému portálu. Najbližšie má k Uberu – je to obojstranná tržnica. Na jednej strane stoja najväčšie laboratóriá umelej inteligencie sveta, ktoré potrebujú dáta. Na druhej strane experti, ktorí tie dáta vytvárajú: lekári, právnici, bankári, konzultanti. Mercor ich spája a do hĺbky preveruje. „Niektorí to volajú Uber pre inteligentných ľudí,“ hovorí.
Aby pointu vysvetlil, siahne po obraze zo zlatej horúčky. Najviac na nej nezarobili tí, čo kopali zlato, ale firma Levi Strauss, ktorá zlatokopom predávala rifle. „Mercor je tá firma, ktorá zarába na všetkých, čo stavajú modely,“ vysvetľuje.
Kým súperi sa pretekajú v stavbe umelej inteligencie, Mercor predáva surovinu, bez ktorej žiadny model nevznikne. Podľa Šimkoviča dnes prakticky každá takáto firma za hranicou Series A nakupuje dáta od Mercoru.
Mercor je tá firma, ktorá zarába na všetkých, čo stavajú modely.
Začiatky boli nenápadné. Jedno z laboratórií oslovilo zakladateľov, ktorí pôvodne dodávali inžinierov z Indie startupom v zálive – či vedia dodať 100 až 200 ľudí na špecializované úlohy. Povedali áno a pustili sa do toho. O týždeň prišla ďalšia objednávka. A takto sa to nabaľovalo, až sa z ručného posielania peňazí stal systém, cez ktorý dnes denne pretečie viac než tri milióny dolárov k expertom.
Umelá inteligencia je v tomto procese všade prítomná. Pri párovaní, kde treba dodať tisíce ľudí do týždňa. Pri nástroji na pohovory, ktorý za 20 až 30 minút zistí o kandidátovi všetko podstatné. V komunikácii s expertmi, ktorá je už z 95 percent automatizovaná. Mercor pritom sám frontier modely netrénuje. Vyrába surovinu pre tých, čo ich trénujú, a tá surovina je čoraz komplexnejšia. Kým pred dvoma rokmi šlo o jednoduché textové dáta v štýle „je to hotdog, nie je to hotdog“, dnes sa trénujú celé virtuálne svety, kde agent dostane prístup k e-mailu, kalendáru, Excelu, Bloombergu terminálu a výstupom je hotová prezentácia.
A čísla? Šimkovič ich hovorí opatrne, no aj tak vyrážajú dych. Rok po spustení mala firma tržby okolo milióna dolárov. Za dva roky narástla tisícnásobne. „Je to jedna z najrýchlejšie rastúcich firiem na svete. V niektorých mesiacoch tá najrýchlejšia,“ hovorí. Experti zarábajú v priemere viac ako 100 dolárov na hodinu, sadzby idú aj cez 100 – to je číslo, ktoré má firma “live” na svojej domovskej stránke. Najdôležitejší signál rastu pre ňu pritom nie je valuácia, ale spokojnosť expertov. Sleduje ju natoľko, že na to má dedikovaných ľudí.
Aj najznámejší konkurent, Scale AI, paradoxne Mercoru pomohol. Keď ho kúpil Mark Zuckerberg pre Metu, časť jeho zákazníkov prešla práve k Mercoru.
Najmladší miliardári sveta
Za firmou stoja traja muži, ktorí sú mladší než väčšina jej zamestnancov. Brendan Foody, Adarsh Hiremath a Surya Midha sa spoznali ako tínedžeri v debatnom tíme strednej školy Bellarmine v San Jose. Spoločne sa dostali na prestížne univerzity – Hiremath na Harvard, Foody a Midha na Georgetown a spoločne ich aj opustili, aby sa naplno vrhli na startup. Všetci traja sú držiteľmi Thielovho štipendia, programu, ktorý mladým zakladateľom platí za to, že nepokračujú v univerzitnom štúdiu.
Stávka vyšla nad všetky očakávania. Investori dnes Mercor oceňujú na 10 miliárd dolárov, posledné kolo financovania pod vedením fondu Felicis Ventures prinieslo 350 miliónov. Každý zo zakladateľov vlastní približne 22 percent firmy, teda majetok okolo 2,2 miliardy dolárov na osobu. Trojica sa tak vo veku 22 rokov zapísala do histórie ako najmladší technologickí miliardári sveta, ktorí zbohatli vlastným pričinením. Prekonali aj Marka Zuckerberga, ktorý sa stal miliardárom až ako 23-ročný.
Adarsh Hiremath dnes vedie firmu z centra San Francisca. „Úžasné je, že keby som nepracoval v spoločnosti Mercor, bol by som promoval len pred niekoľkými mesiacmi,“ povedal pre americký Forbes. Brendan Foody, ktorý podľa vlastných slov nemal ani jeden deň voľno za tri roky, zase vyvracia klišé o generácii Z, ktorá sa vraj nechce zodrať.
Šimkovič to potvrdzuje z prvej ruky. „Naši chalani sú úplný opak,“ hovorí o stereotype lenivej mladej generácie. Sú draví, všetko stavajú od základných princípov a výhodou je, že si nestihli vytvoriť zlé návyky v predchádzajúcich firmách. Aj San Francisco sa zmenilo na obraz tejto kultúry – žiadny alkohol, menej párty, všetci cvičia a sedia v práci do noci. On sám funguje v režime, ktorý nazýva seven-eleven: začína skoro ráno, okolo piatej odíde z kancelárie na večeru s deťmi, uloží ich a o ôsmej si znova sadá k počítaču. „Je to celkom zaberák.“
A medzi týmito miliardármi sedí muž, ktorý položartovne hovorí, že je rovnako starý ako rodičia niektorých jeho kolegov a má pocit, že sa majú navzájom čo učiť.
Dôvera ako dizajnérsky problém
V AI-first firme nie je dizajn iba estetika. Je to biznisová funkcia, ktorá poháňa tržby. A Šimkovič má pred sebou problém, ktorý pred dvoma rokmi neexistoval.
Mercor otvoril úplne nové odvetvie. Celý segment sa volá „human data“, a tu sa to začína komplikovať. Mnoho ľudí si pod tým predstaví, že im niekto berie krvný tlak alebo teplotu. Iní uvidia ponuku nad 100 dolárov na hodinu a okamžite napíšu na internet, že to musí byť podvod. Publikum sú pritom doktori, právnici a konzultanti – veľmi bystrí ľudia, ktorí nedôveru rozpoznajú v jedinom zle umiestnenom detaile.
Riešením je to, čo Šimkovič nazýva high-trust dizajn. Všetko, čo expert vidí, musí pôsobiť prediktívne, funkčne a seriózne, aby sa po ceste nestratil ani jeden bod dôvery. A na druhej strane stojí portál pre zákazníkov, kde si kontrolujú kvalitu dát, transparentnosť, ktorá je tiež dizajnérskou prácou. Dôvera sa nedá kúpiť. Musí sa nakresliť.
A tu sa vraciame na začiatok – k vete o rozhovore, ktorý zostarne najrýchlejšie.
Žijeme v ére, keď nástroje ako Lovable vygenerujú dizajn za 10 minút a projektoví manažéri už nezačínajú prácu s dizajnérom, ale s nástrojom. Šimkovič ich sám používa a práve vďaka nim drží Mercor s tak malým tímom. No keď sa ho spýtam, či je z toho viac nadšený, alebo znepokojený, odpovie úprimne: oboje.
„Čo ma na celej tejto ére trochu desí, je to, že podkopáva nohy mladším,“ hovorí. „My sme to mali možno jednoduchšie, mali sme šťastie. Oni sa budú musieť pobiť hlavne o juniorské pozície.“ Inde to povedal ešte tvrdšie: nekreatívni dizajnéri pôjdu prví z kola von.
Čo teda zatiaľ robí ľudský dizajnér, čo umelá inteligencia nevie? Podľa Šimkoviča má človek stále väčšinu kontextu – ten jemný ľudský dotyk, empatiu, intuíciu a pochopenie toho, ako veci fungujú vo svete a v spoločnosti. „AI má zatiaľ také sploštené videnie,“ hovorí. Či sa vkus dá naučiť, alebo sa s ním človek rodí, nevie. Videl totiž oboje. A napriek všetkému tvrdí, že je dobrý čas byť dizajnérom. Roly sa len začínajú miešať: produktový manažér, dizajnér a vývojár možno raz splynú do jednej. Remeslo nezomrie. Len dozreje.
Občas predbiehame tam, kde by sme ešte nemali byť. Potrebujeme naozaj päť frontier laboratórií?
Ako profesionál, ktorý v práci vidí AI každý deň, a nie ako buzzword, má pritom na celý ošiaľ triezvy pohľad. Na otázku, či sme na vrchole hype cyklu alebo už za ním, odpovedá váhavo a hovorí o pomere 40 na 60. Viac v prospech toho, že sa v celom procese niečo pokazí.
„Ale nie z dôvodu technológie. Skôr pre ľudí za ňou,“ hovorí. „Občas predbiehame tam, kde by sme ešte nemali byť. Potrebujeme naozaj päť frontier laboratórií? Nestačili by dve, špecializovanejšie?“ Na celom tomto budovaní AI dnes visí veľká časť americkej ekonomiky. Uvidíme, ako sa to skončí.
Mosty
Je v tom istý paradox. Muž, ktorý buduje produkty pre stovky miliónov cudzincov, paralelne stavia sieť pre vlastných ľudí.
Šimkovič je prezidentom Slovak PRO – neziskovej organizácie, ktorá prepája slovenskú diaspóru v Severnej Amerike. Začalo to nenápadne, podobne ako Mercor. Skupina Slovákov, ktorí prišli za prácou, nemala po škole s kým ísť na pivo a sieť si musela budovať od nuly. „Povedali sme si: čo keby sme si pomáhali navzájom,“ spomína. Organizácia má dnes vyše 3-tisíc členov v 11 mestách a jej najviditeľnejšou aktivitou sa stal Slovak PRO Summit, ktorý sa prvýkrát konal v roku 2023 v New Yorku a odvtedy sa opakuje každý rok.
Štafetu prebral po dvoch predchodcoch – IT bezpečnostnom expertovi Otovi Račkovi, ktorý položil prvé základy v New Yorku, a podnikateľovi Vladimírovi Lackovičovi. Organizácia spolupracuje so slovenskými konzulátmi, veľvyslanectvom aj s českými partnermi a prepája profesionálov, firmy, neziskovky aj univerzity.
V apríli 2026 sa Slovak PRO ozvalo aj smerom domov. Šimkovič v mene správnej rady podpísal otvorený list prezidentovi Pellegrinimu, v ktorom organizácia vyzvala na zachovanie možnosti hlasovania poštou pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Téma posledného summitu, ktorého sa zúčastnil aj prezident, bola príznačná – budovanie komunít a budovanie mostov.
A čo vidí zo Silicon Valley, keď sa pozrie na slovenský ekosystém, čo my z domu nevidíme? To je téma na samostatný rozhovor. Ale jedno je isté: snehová guľa, o ktorej hovoril Kiska, sa nabaľuje ďalej a Šimkovič je jedným z tých, čo ju tlačia.
Posledný projekt
Mimo dizajnu má jednu vášeň, ktorú by od neho nikto nečakal. „Robím dane. Vážne,“ smeje sa. Čísla a excelové tabuľky mu dávajú pokoj. Kamaráti za ním chodia, keď potrebujú poradiť s hypotékou alebo investíciami.
Mercor má byť podľa jeho slov posledným projektom a po ňom príde dôchodok, „v dobrom alebo zlom“. Hneď však dodá, že to isté hovoril aj pri tom predošlom. Takže uvidíme.
Otázka, ktorá visí vo vzduchu, nerieši, koľko vydrží on. Ale koľko vydrží jeho remeslo. Šimkovič je možno posledným svojho druhu – dizajnérom starej školy, ktorý sa naučil reverse-engineerovať operačné systémy a prekresľovať platformy za stovky miliárd, a ktorý teraz sedí v epicentre vlny, čo môže ten typ práce navždy zmeniť. No možno je presný opak. Možno je prvým svojho druhu – človekom, ktorý prežil každú technologickú vlnu práve preto, že sa naučil meniť skôr, než ho zmena dobehla. Hladné deti totiž predbehnú tie múdre. A možno sa potom naučia predbehnúť aj stroje.
