Na zaoceánskej lodi po prvýkrát počul jazz, prvýkrát videl moderné tance, prvýkrát ochutnal grapefruit. Avšak cesta do Spojených štátov, od ktorej tento rok uplynie sto rokov, priniesla podnikateľovi Václavovi M. Havlovi aj podstatnejšie skúsenosti.
Ich zúročenie vidíme v Prahe dodnes. Po plavbe, ktorá trvala päť a pol dňa, bol 26-ročný mladík rád, keď uvidel Sochu slobody, pretože ho posledné desiatky hodín na palube štvorkomínového parníka Aquitana sužovala morská choroba. Na pevnine sa však rýchlo zotavil – a dychtivo sa vrhol do amerického dobrodružstva.
Ešte v ten istý deň, keď vkročil na newyorskú pôdu, sa vydal do ulíc. Aj po dlhých rokoch spomínal, ako ho oslňujúce reklamy a ostro osvetlené ulice s nevídaným ruchom uchvátili natoľko, že sa nimi túlal aj po polnoci bez toho, aby sa najedol.
Nový svet ihneď silno zapôsobil na muža z vplyvnej meštianskej rodiny, jednej z najvýznamnejších v Československu, ktoré vtedy počítalo iba piaty rok svojej existencie.
Mladíkov otec postavil okrem iného Palác Lucerna a on sám už bol v tom čase republikovým prezidentom prestížnej mládežníckej organizácie YMCA – československú odnož zakladal s T. G. Masarykom, na ktorého čakala v budúcnosti iná prezidentská rola.
Mladší brat „tuláka na Broadwayi“ Miloš založil filmové ateliéry na Barrandove a syn nadviaže o mnoho rokov neskôr na spomínaného Masaryka, keď sa po nežnej revolúcii stane prezidentom opäť slobodného Československa.
Lákal Čechoslovákov na Hollywood
To pochopiteľne nemôže Václav M. Havel pod newyorskými neónmi tušiť – jeho najproduktívnejší vek aj dielo zahalí mrak totalitných režimov. Niekoľkomesačný pobyt v Štátoch pre neho však zostane etapou života, ktorú môžeme označiť za blaženú a inšpiratívnu.
Takú inšpiratívnu, že sotva pár rokov po návrate zafinancoval ako podnikateľ v stavebníctve novinový inzerát s titulkom „Bývanie v Hollywoode“. Platený text sa odvíjal od súrodencom budovaných filmových štúdií na pražskom Barrandove a výstavby vilovej štvrte, ktorá k „továrni na sny“ priliehala.
„Máte príležitosť bývať na Barrandove, ak si zaistíte včas stavebné miesto,“ lákala inzercia. „Získate lacno hodnotný pozemok, zo dňa na deň cennejší,“ písalo sa v nej ďalej a vzhľadom na terajšie ceny nielen na Barrandove išlo o takmer prorocké slová.
Hollywood znel pre reklamný ťahák dobre, no v skutočnosti predloha barrandovskej záhradnej štvrte nevznikla v Los Angeles, ale v inom kalifornskom meste. „Svojou polohou a novou výstavbou sa mi v USA najviac páčilo San Francisco,“ líčil Václav M. Havel vo svojej knihe Mé vzpomínky, ktorej úplné vydanie vyšlo pred piatimi rokmi.
Autor memoárov ďalej popisuje, ako v San Franciscu zhotovoval maličkým Kodakom snímky nových vkusných viliek, väčšinou z červeného polotvrdého dreva s peknou rôznofarebnou omietkou.
S nádychom Ameriky a funkcionalizmu
Obrazy prízemných víl ľahkej konštrukcie pritom zjavne neboli zvečnené len prostredníctvom fotoaparátu. Odtlačili sa tiež do mysle mladého inžiniera, z mysle boli prenesené na papier a z papiera do reality. Na juhozápadnom okraji Prahy tak vyrástla za pomoci renomovaných architektov a ďalších špičkových odborníkov vilová kolónia.
Pri jej neskoršom raste na seba stavitelia na čele s Václavom M. Havlom nechali pôsobiť ďalšie vplyvy, predovšetkým funkcionalizmus. Je však jasne doložené, že prvotný impulz prišiel na podnikateľovej „inšpekčnej“ ceste Amerikou.
A nebol to iba impulz týkajúci sa podoby kolónie. „V San Franciscu som tiež spoznal systém real estate, podnik predávajúci hotové stavby často aj s vnútorným zariadením za podmienok výhodných pre kupujúceho i staviteľa,“ popísal barrandovský investor metódu, ktorú sa snažil uplatňovať aj v novej vznikajúcej štvrti.
A samozrejme treba pripomenúť ešte jedno spojenie medzi americkou metropolou a Barrandovom, to zďaleka najviditeľnejšie.
„Ďalšia myšlienka realizovať u nás niečo podobné vznikla po návšteve vtedy nového Cliff House. Bola to reštaurácia postavená moderne na skalisku vybiehajúcom do Tichého oceánu,“ spomínal hýbateľ stavby Barrandovských terás, urbanistického komplexu budov, bazénu a záhrad na ostrohe nad Vltavou. Ústredným bodom sa stala pôsobivá vyhliadková reštaurácia od architekta Maxa Urbana a z výnimočného miesta bol po otvorení v októbri 1929 razom obľúbený výletný cieľ Pražanov.
K tomu, aby sa tieto časy aspoň čiastočne vrátili, snáď prispeje prebiehajúca – a vlečúca sa – rekonštrukcia. Mŕtvo je na terasách už vyše štyridsať rokov.
Chlieb, zmrzlina aj konzervy, všetko rovnakej chuti
Tak ďaleko dopredu však Václav M. Havel dovidieť nemohol a možno je to dobre. A keď sa vracal z Ameriky ozdobným talianskym parníkom Conte Rosso, tak nemohol vedieť, že plavidlo bude počas druhej svetovej vojny torpédované a potopené neďaleko Sicílie.
Do budúcnosti nevidí nikto. Václav M. Havel však sčasti preniesol budúcnosť, poprípade sviežu modernu, ktorú v Spojených štátoch pred sto rokmi zbadal, do mesta, kde žil a podnikal.
No rozhodne nie všetku modernu. „Medzi získanými skúsenosťami, ktoré by som rád uplatňoval doma, iste nebola americká uniformita v tom, že všade bol predávaný chlieb rovnakej chuti, ako aj zmrzlina, konzervy a iné pokrmy, vyrábané a dodávané jedinou špecializovanou veľkofirmou,“ stojí v spomienkach.
Sú písané v ére normalizácie, pár rokov pred pisateľovou smrťou v lete 1979. „Dnes som si zvykol aj u nás na pokrmy pripravované podľa rovnakých receptúr, viac-menej kvalitné, napriek tomu nemôžem zabudnúť napríklad na Macháčkove alebo Koulove údeniny, Bergerove zmrzliny a torty. Súťaž vtedy, aj na tomto poli, iste nebola márna.“
Súťaž bola komunistickým režimom a nezvratnou červenou logikou znemožnená aj staviteľovi Havlovi. A ten to prijal s vyrovnaným stoicizmom. Aspoň teda navonok.
Zo stránok jeho memoárov nesrší krivda – ťažko súdiť, do akej miery na to mala vplyv autocenzúra. Keď mu však syn Václav v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia spoza Atlantiku referoval, že reštaurácia Cliff House stále existuje a prosperuje, prebleskujú z inokedy strohého a vecného slohu pamätníka náznaky radostného uspokojenia.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Saiver.
