Tyčinky z poctivých surovín začal piecť pre vlastnú spotrebu. Ale dopyt od kamarátov horolezcov prinútil Martina Vargu k väčšej výrobe, ktorá viedla až k založeniu značky Marva.
Strojný inžinier síce opustil stabilné zamestnanie, no svoje vedomosti využil pri konštruovaní poloautomatickej výrobnej linky. Dnes vďaka tomu vyrába pod svojou značkou 10- až 15-tisíc tyčiniek mesačne a jeho zamestnankyne chodia do práce na päť hodín denne.
Dopyt ho „prinútil“ k podnikaniu
Písal sa rok rok 2013 a Martin Varga piekol 20 až 30 plechov tyčiniek mesačne len pre kamarátov. Vtedy začal uvažovať o podnikaní. „Bol to veľmi rýchly rok, trochu menej lezenia. Pochopil som, že netreba prešľapovať na mieste, ale prejsť na nový spôsob príjmov a podnikania,“ opisuje Martin.
O rok neskôr už prerábal suterén rodičovského domu na výrobné priestory, zobral si pôžičku a odišiel z práce, aby sa nápadu mohol venovať naplno.
Jeho prvotná investícia do strojov bola 12-tisíc eur. Skonštruoval si ich svojpomocne. Ďalších 6-tisíc si vyžiadala samotná prerábka priestorov.
„Podnikanie je šité na mieru pre zodpovedných ľudí,“ konštatuje Martin, ktorý chcel byť ocenený za svoj nadštandardný prístup a dnes si môže povedať, že sa mu to aj darí.
Tyčinky Marva stoja na poctivom základe. Ako v receptúre, tak v podnikateľských krokoch. Na výrobu si v spoločnosti varia vlastný sirup z trstinového cukru a miesto lacnejších rastlinných tukov používajú 82-percentné maslo.
Keď strojný inžinier pečie
Začínali s plne ručnou výrobou. Keď prišla prvá väčšia zákazka s paletovým odberom, Martin pochopil, že objednávku si nemôžu dovoliť vyrábať týždeň a pol. Zefektívniť výrobu im pomohlo technologické vybavenie. Dlho pritom počúval od svojho okolia poznámky, aká je to veľká škoda, keď sa taký vzdelaný človek rozhodne piecť „koláčiky“.
Svoju profesiu však plne zužitkoval. V technických otázkach sa mohol obrátiť aj na svojho otca, rovnako strojného inžiniera. „Vnášaním jeho pohľadov do problémov sa nám podarilo vyvinúť celkom zaujímavé zariadenia – stavané na mieru presne pre naše potreby.“
Ručný valček vymenil za hydraulický lis, ktorý prerábal počas sviatkov a voľných dní. Keď staval baliacu a kartónovaciu linku, trávil v práci 300 hodín mesačne. Krájanie nahradila automatická rezačka na pneumatický pohon. A baliť im pomáha automatický podávač.
„Stálo to za to vtedajšie nasadenie. Máme veľmi vysokú produktivitu s malou námahou,“ dodáva.
Je to možno práve rozvaha strojného inžiniera, ktorá v krízových situáciách nastavuje Martina do pragmatického módu bez emócií.
„Akýkoľvek problém, ktorý sa javí ako neriešiteľný, je súbor desiatok až stoviek menších riešiteľných úloh. S týmto prístupom sa mi darí čokoľvek vyriešiť. Rozpíšem si úlohy, ktoré treba spraviť a sústredím sa iba na tú jednu,“ opisuje podnikateľ.
Namiesto drahého servisu a miliónovej pôžičky
Druhou možnosťou bol miliónový úver na výrobnú halu a kúpu drahej linky. „Ale to by nebolo riešenie, lebo splácať miliónový úver nie je žiadna sranda. Podarilo sa mi linku postaviť za desatinové náklady a vyšla ma okolo 100-tisíc eur,“ vysvetľuje Martin.
Jedným zo zásadných faktorov prečo sa rozhodol pre konštrukciu vlastnej linky, boli však aj servisné podmienky tých priemyselných. Cena a časová neistota pri odstránení vady ho naviedli na inú cestu. Ak by mu stála výroba týždeň, škody by sa počítali na tisíce, a to nerátame nespokojných zákazníkov.
„Ak sa niečo stane, tak problém do 10 minút odstránim a nemusím volať servisného technika, nemusím to platiť. Na akékoľvek zariadenia na mieru sú servisné služby extrémne drahé,“ vysvetľuje Martin Varga.
Podnikateľ si však dobre uvedomuje, že nenesie zodpovednosť len za úspechy, ale aj za chyby. Spomína si na moment, keď pre drobnú chybičku vyhoreli všetky plošné spoje v zapojených strojoch a vznikla škoda za 7-tisíc eur.
„Takmer zhorela celá prevádzka. Práve som prišiel do práce a uvidel dymiace sa lampy, tak som to povypínal,“ spomína Martin. Ale v ťažkých situáciách podľa jeho slov nemá zmysel nadávať. Všetky stroje rozobral, súčiastky odniesol do servisu a po troch týždňoch opäť pokračovali vo výrobe.
Do práce na päť hodín
Marva tyčinky vyrábajú tri zamestnankyne a sezónna výpomoc. Martin si pochvaľuje, že si udržiava stály kolektív už sedem rokov bez zmeny.
„Osemhodinová pracovná doba je pre ľudskú bytosť dlhodobo deprimujúca,“ hovorí podnikateľ. V práci zaviedol päťhodinový pracovný čas a odmeny sú vypočítavané na základe úkolov. Ak prídu nadštandardné zákazky, zamestnanci z nich dostanú podiel.
Kým tyčinky pre kamarátov boli 300 gramové, pre potreby maloobchodu musel gramáž upraviť. Dnes sú dostupné v 50 gramových recyklovateľných baleniach. Dnes vyrábajú 10- až 15-tisíc kusov za mesiac.
„Stále hľadáme nových odberateľov a snažíme sa posunúť niekam ďalej,“ priznáva výrobca. Takmer všetka ich produkcia sa spotrebuje na slovenskom trhu a malú časť vyvážajú do Česka. Práve tam vidí Martin veľký potenciál a pripravuje sa na export.
Navyšovanie cien v ťažkom období
A ako sa vo firme snažia popasovať s rastúcimi cenami energií a surovín? „Nestalo sa nám, že by nám niekto odmietol odber kvôli tomu, že by sme zvýšili cenu,“ hovorí Martin. Cenu pritom zvyšovali za posledný rok a pol niekoľkokrát.
„Čo sa deje teraz s energiami, nie je ani slabý odvar z toho, keď boli lockdowny. To nás zasiahlo ďaleko viac,“ spomína podnikateľ. Vtedy mali až 50 percent predaja tyčiniek na rôznych športoviskách, ktoré zostali zatvorené a produkty preexpirovali. Martin išiel pracovať na stavbu a zobral si úver, aby nemusel prepúšťať.
„Na ceny energií máme stále priestor reagovať. Problém bude až vtedy, keď zákazníci prestanú nakupovať. A to sa nedeje,“ dodáva s pokojom Martin Varga.