13. januára 2021

Sami si v živote prešli stratou blízkeho a v istom momente si uvedomili, že na to, aby to zvládli, potrebujú vyhľadať pomoc. Poradkyňa pre pozostalých Jana Pitková, vdova po známom hokejistovi Majka Demitrová a riaditeľ Ligy za Duševné zdravie Martin Knut založili občianske združenie Kolobeh života, ktoré sa venuje sprevádzaniu smútením ovdovelých rodičov a ich detí. Čo môžete urobiť, ak váš blízky smúti? Klišé frázy vynechajte, hovorí Pitková a radí, ako sa dostať zo straty blízkeho či ako pomôcť druhým, keď smútia.

„Moja strata ma veľmi zmenila, posilnila a dala mi úplne nový rozmer žitia. Umožnila mi nájsť samu seba a naučiť sa žiť cez seba, nie cez druhých. Už sa nehrám na obeť a netvárim sa, že toto sa mi nemalo stať a že je to nespravodlivé. Veď celý život niečo strácame – veci, lásku, zamestnanie, zdravie či  mladosť,“ začína svoje rozprávanie Janka z Kolobehu Života. V tejto organizácii transformovala svoju životnú skúsenosť a priviedla ju k práci s rodinami, ktoré prišli o jedného alebo o viacerých blízkych členov, k šíreniu osvety pre verejnosť a k sprevádzaniu smútením.

„Ak smútok nespracujeme, žijeme s akousi nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás, berie nám to životnú energiu. Prináša  beznádej, v krajnom prípade to môže prejsť do depresie. Preto je také dôležité naplno a poctivo si ‚odsmútiť‘ každú stratu,“ hovorí v rozhovore pre Forbes.sk.

Nielen strata, ale aj rast

S akými príbehmi sa v rámci združenia stretávate?

Za každým našim ovdovelým rodičom a dieťaťom je príbeh straty. V našej komunite sú to už stovky tragických príbehov lásky. Vždy je za tým bolesť tých, čo stratili a smútia. Nevládzu žiť a topia sa v tom smútku, pretože to veľmi bolí. Myslím si, že v dnešnej dobe máme veľký problém s bolesťou. Ak ide o fyzickú bolesť, zvykli sme si siahnuť po tabletke. Ale bolesť duše nás veľmi zaskočí.

Reklama

Nikto nás neučil pracovať s bolesťou, vedome do nej vstupovať. Smútiaci chcú počuť, či to aj ostatných tak bolelo a či to prebolí. Keď som smútila ja, nemala som komu zavolať. Je to akoby sa človeku zrútil dom a on ostane stáť v ruinách a nevie, čo s tým.

V strate a smútení máme tiež veľkú tendenciu cítiť sa a správať sa ako obeť. Ak náš život bol priveľmi spätý so zosnulým, nevieme si predstaviť, ako budeme ďalej žiť bez neho. Strácame zmysel života a nevieme zaplniť tú prázdnotu. Potrebujeme akoby odznova vyskladať seba a svoj život. Nájsť pre seba nový zmysel. Niekomu stačí začať žiť oveľa vedomejšie, napríklad tešiť sa z maličkostí, iný potrebuje byť viac užitočný. Ale najdôležitejšie je, že môže vidieť a zažiť, že sa to dá prijať a strata nás môže transformovať.

Zakladateľky združenia Janka Pitková (vľavo) a Majka Demitrová (vpravo). Foto: archív respondentky

Ako nás strata môže transformovať?

Strata je vlastne pozvánka k rastu, k sebarozvoju. Obrazne povedané, transformácia spočíva v tom, že na dne svojej priepasti smútku potrebujeme hľadať  možnosti, ako sa opäť vyšplhať nahor. A to sú naše zdroje, naše „zvládacie mechanizmy“ – myseľ, emócie, fyzické telo, vzťahy, hodnoty, viera a podobne.

Môžeme ich využívať a vyživovať prostredníctvom bežných činností, ktoré nám v danej chvíli prinášajú úľavu. Ak ich spoznáme a uvedomíme si ich, žije sa nám ďalej oveľa ľahšie, vedomejšie, veľakrát aj bez mnohých strachov, ktorým sme čelili predtým.

Naozaj platí, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. A na strane druhej je to hľadanie nového rozmeru a zmyslu života bez milovanej osoby. Tak, aby sme ten život dokázali opäť plnohodnotne vnímať a žiť.

Spomínate si na konkrétne prípady, ktoré vám ukázali silu pozostalých?

Krásnym príkladom sily a podpory našej komunity je skutočnosť, že máme na víkendovom pobyte vdovu s piatimi deťmi, ktorej manžel zomrel v čase, keď bola tehotná. Alebo 19-ročnú vdovu s niekoľkomesačným synčekom. Alebo vdovca s dvomi dcérami a bábätkom, ktorého manželka zomrela pri pôrode a on sa musí rozhodnúť, či ho zverí sestre, pretože on nemôže odísť zo zamestnania.

A príde niekto s povedzme jedným či dvoma väčšími deťmi a má tendenciu sa opúšťať. Tá konfrontácia s inými je pre neho veľmi liečivá. Často si povie „To by som nezvládol, ešteže mám len to svoje“. A naozaj, ľudia s najťažšími osudmi bývajú najsilnejší. Akoby chceli potvrdiť, že Boh nám naloží len taký kríž, aký unesieme.

Už sa nesmúti tak, ako kedysi

Ako vnímajú Slováci tému umierania?

Téma umierania a smrti sa za posledné desaťročia stala v našej spoločnosti veľkým tabu. Smrť sme vytesnili z našich životov za brány nemocníc a hospicov. Smrť sa ocitla na každodennom bojisku s víťaznou medicínou. Nedokážeme ju vnímať prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Už nie je súčasťou našich životov a rodín tak, ako to bolo ešte v minulom storočí, keď sa zomieralo doma.

Aké to bolo vtedy?

Telo zosnulého bolo doma tri dni a noci, blízki sa mali šancu s ním rozlúčiť, ukončiť niektoré dôležité veci. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas pre ukončenie vzťahu. Pre mŕtvych to bola dôstojná rozlúčka a pre pozostalých presne ten čas, keď si mohli jeho odchod naplno uvedomiť, prijať novú realitu, prejaviť žiaľ. Bol to síce bolestný, ale zdravý začiatok smútenia, vďaka ktorému sa mohol začať celý liečivý proces.

Kolobeh života organizuje pravidelné víkendové a viacdňové letné terapeutické pobyty ovdovených rodičov s maličkými deťmi. Foto: archív respondentky

Dnes, keď sa všetko deje mimo nás, nie sme v kontakte so smrťou, s odchádzaním človeka. To tabu vytvára priestor pre veľký strach. Smútenie sa stáva komplikovanejším, lebo nevieme prijať stratu. A zomiera sa v prostredí, ktoré je pre nás cudzie a veľakrát aj nedôstojné. Neodohráva sa doma a v náručiach našich blízkych. Pozostalí nemajú priestor a čas, aby sa so zosnulým rozlúčili v intímnom prostredí tak, ako to kedysi umožňovalo trojdňové lúčenie a bdenie pri mŕtvom tele, keď sa doma pri ňom striedala celá rodina aj širšie spoločenstvo. To bol základ pre zdravé smútenie.

Ako prežívame smútok

Čo zažíva človek, ktorý prišiel o niekoho blízkeho?

Smrť blízkeho človeka je pre nás veľmi bolestivou skúsenosťou a otrasie našimi istotami. Najmä, ak zomrel nečakane, prípadne vo veku, keď to ešte nepovažujeme za prirodzené. Výrazne mení aj pocit našej identity aj integrity. Identity v zmysle otázky „Kto som? Som ešte manželka, keď mi zomrel manžel, či som ešte matka, keď mi zomrelo jediné dieťa?“ Aj integrity v zmysle pocitu, že so smrťou milovaného akoby zomrela veľká časť v nás. Bolí nás nielen duša, ale aj fyzické telo.

Ak smútok nespracujeme, žijeme s akousi nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás, berie nám to životnú energiu. Prináša  beznádej, v krajnom prípade to môže prejsť do depresie. Preto je také dôležité naplno a poctivo si „odsmútiť“ každú stratu. Smútenie je prirodzenou ľudskou reakciou na straty a tragédie, ktoré nás v živote zasiahnu, väčšinou nečakane a nepripravených.

Reklama

Kde hľadať pomoc?

Na webe kolobehzivota.sk nájdete komplexné poradenstvo k tejto téme. Ak necítite potrebu stretnúť sa osobne, môžete sa nechať sprevádzať aj bez bez toho, aby ste organizáciu kontaktovali. Na Facebooku majú vytvorenú podpornú skupinu „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu“ a „Podporná skupina (pre) smútiacich rodičov“. Novinkou je podporná skupina „Dula pre zomierajúcich“.

Kolobeh života tiež organizuje pravidelné víkendové a viacdňové letné terapeutické pobyty ovdovených rodičov s maličkými deťmi. Ťažiskovou aktivitou je vytvorenie bezpečného priestoru pre kontakt ľudí, ktorí aktuálne smútia, môžu sa stretávať fyzicky alebo virtuálne. Služby pre smútiacich sú bezplatné. Organizáciu môžete podporiť na ich stránke v sekcii Podpora.

Čo nás môže pri strate blízkeho prekvapiť?

Je užitočné napríklad vedieť, že smútenie prichádza vo vlnách. Ľudí prekvapuje, keď fáza šoku pominie a prvýkrát nastane menší odliv, že sa im potom znovu vrátia intenzívne pocity. Fázy smútenia plynú samy, môžeme si len uvedomiť, v ktorej z nich sa nachádzame. Smútkom si však potrebujeme prejsť a postupne ho potrebujeme aj spracovať, pretože smútenie je proces.

Ako dlho zvykne trvať?

Dĺžka je opäť veľmi individuálna. Každý má právo smútiť, ako potrebuje a ako dlho potrebuje. Je veľmi dôležité, aby ľudia porozumeli smúteniu, jeho dôležitosti, jeho opodstatnenosti, ale hlavne jeho zdrojom, ktoré nám mnohokrát ostávajú ukryté. Je dôležité dovoliť si smútiť, nebáť sa a neutekať pred smútkom.

A nemenej  dôležité je dovoliť si prestať smútiť. Tak ako sme rozdielni svojimi povahovými vlastnosťami, temperamentom, tak je odlišné aj naše smútenie, ktoré môže mať aj nezvyčajné formy.

Aj smútenie má svoje štádiá

Ako prejavuje smútok?

Každý človek je iný, rovnako aj každé smútenie. Prechádzame rôznymi štádiami – šokom, slabosťou, neprijatím, odporom, negativizmom, pocitom sebaľútosti či beznádeje, alebo sa snažíme uniknúť k horúčkovitým aktivitám, ktoré zamestnajú ruky i hlavu natoľko, aby na smútenie neostal čas.

Smútenie často sprevádza aj zlosť, ktorá môže prejsť do nenávisti, či do iných silných emócií. Smútiaci „naháňajú“ potenciálnych vinníkov alebo zlosť obrátia na seba a začnú sa ľutovať. No neuľaví sa im, kým nepochopia, že nikto tu nie je obeťou.

Janka Pitková (v strede) na jednom z ich pobytov. Foto: archív respondentky

Pri smútení je dôležité, aby sme boli autentickí a správali sa tak, ako to cítime. Nepozerali sa na to „čo sa má“, nedali na „dobré rady“ či „plané útechy“, ale dovolili si slobodne prejavovať to, čo naozaj cítime. No zároveň je to proces, do ktorého môžeme vstúpiť aktívne.

Kroky k uzdraveniu

Ako na to? Existujú nejaké kroky k uzdraveniu?

Prvou úlohou je prijať, že sa to stalo. Tu pomáha napríklad zmysluplný obrad poslednej rozlúčky. Keď reálne vidíme truhlu a telo zosnulého, tak si prestávame klamať, že sa nič nestalo, že náš blízky len odcestoval. Prijať tú konečnosť je veľmi ťažkým procesom v hlave. Spočiatku to ale znamená, že si smrť blízkeho pripustíme, nezačneme sa klamať.

Druhou, veľmi dôležitou úlohou, je dovoliť si smútiť. Vstúpiť vedome do bolesti, neutekať od nej do práce, iného vzťahu, inej krajiny… Nosiť čierne oblečenie, ak to potrebujeme. Hľadať spôsoby, ako dostať smútok zo seba von. Plačom, fyzickým pohybom či rôznymi formami terapie.

Nepotláčať smútok. Tu veľmi pomáha komunikovať – vyrozprávať sa, dostať to zo seba von. Mne, ako folklórnej speváčke, neskôr veľmi pomáhalo vyspievať sa z toho. V mnohých kultúrach je súčasťou radostných aj rozlúčkových obradov spev, rovnako aj u nás.

Hovorí sa tiež „rozdýchaj to“. A spev prehlbuje dýchanie. Spievaním môžeme dostať zo seba von emócie a uľaviť si. Veľmi prospešná je tiež ergoterapia a arteterapia – pretaviť smútok a bolesť do písania, maľovania, modelovania, akejkoľvek tvorivej práce.

Pomáha tiež prostredie, ktoré je prirodzene harmonické – príroda, les, more, rieka, ale aj malé deti či zvieratká. To všetko nás dokáže doslova preladiť a pomáha vyplavovať bolesť. Tiež pomáha fyzický pohyb – prechádzky v prírode a šport, napríklad plávanie. Kontakt s vodou má všeobecne veľmi liečivé účinky.

Čo ešte pomáha?

Treťou úlohou je dovoliť si začať žiť nový život popri smútení. Slovíčko „dovoľujem si“ je kľúčové. Nezakazovať si to. Neviniť sa. Dovoliť si byť znova šťastný a radostný.  Veľakrát máme problém prestať smútiť, lebo máme pocit, že zrádzame svojich zosnulých tým, že ukončíme smútenie.

A potom príde čas, keď môžeme pre nášho milovaného nájsť priestor pre večnú spomienku, niekde mimo nás. Je jedno, či to bude cintorín, oltárik alebo fotoalbum. A to je predmetom štvrtej úlohy – vytvoriť si nejaké rituálne miesto. Aby nám to nebránilo ísť ďalej, vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný  život. Je veľmi dôležité, aby sme neuviazli v role obete. Pretože srdce by nemalo slúžiť ako cintorín, lebo patrí životu. Všetky tieto informácie máme zverejnené na našej webovej stránke Kolobehu života v časti „Poradňa“.

Ako pomôcť iným

Vieme si pomôcť aj navzájom v rodine?

Áno, je ideálne, ak dokážu spolu jej členovia komunikovať. No smrť nás často izoluje nielen od okolitého sveta, ale aj od seba navzájom. Každý člen rodiny mal k zosnulému svoj špecifický vzťah a každý smúti rozdielne. Preto často vznikajú pocity krivdy a obviňovania, že niekto smúti málo, niekto príliš a podobne.

Smútok dokáže rodinu stmeliť alebo naopak rozdeliť. Ak rodina spolu komunikuje, hoci je to často bolestivé a konfliktné, vždy je to cesta, ako to spolu prekonať.

Čo ak sa nás strata netýka? Ako pomôcť blízkemu, ktorí si prechádza smútkom?

Osveta a vzdelávanie v zmysle správania sa k smútiacim je veľmi dôležitá. Čo je pre nich podporné a liečivé a čo im naopak vôbec nepomáha. Ako napríklad nič nehovoriace frázy, klišé a nevyžiadané rady ako „úprimnú sústrasť“, „teraz musíš byť silná“, „musíš žiť pre svoje deti“, „musíš sa vzchopiť“ a podobne.

Kolobeh života organizuje aj letné tábory. Foto: archív respondentky

Namiesto toho stačí ponúknuť svoju prítomnosť, objatie, tichú účasť, byť tam pre nich len ako bútľavá vŕba, aby mohli svoj smútok dávať zo seba von. Ak niečo slovne vyjadriť, tak len uistenie, že sme tu pre nich, pripravení kedykoľvek pomôcť. Zaujímajme sa o smútiacich, zavolajme, ale pripravme sa aj na to, že môžeme byť odmietnutí.

Nechajme ich rozprávať a nič nepodsúvajme. Ponúknime len seba samého, svoju prítomnosť, svoj čas a hlavne objatie. A potrebujeme sa tiež naučiť byť ticho.

Samozrejme, procesu smútenia treba rozumieť, aby sme vedeli odhadnúť, kedy je prežívanie straty v poriadku a kedy prechádza do komplikovaného smútenia. Prejavuje sa to najmä tým, že človek o seba stráca záujem, zmenili sa jeho zvyky a už nedokáže o ničom inom hovoriť.

Smútok každý spracúva po svojom a každý potrebuje svoj čas. Nechajme im ho. Ten symbolický rok smútenia je prirodzený a veľakrát potrebný. Potrebujeme si „odsmútiť“ prvé Vianoce bez blízkeho, prvé narodeniny a meniny, iné dôležité sviatky až po prvé výročie, aby sme sa mohli posunúť ďalej.

Všetko je tak, ako má byť

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí prišli o niekoho blízkeho a prežívajú ťažké obdobie? Ako by ste ich povzbudili?

Bolesť a utrpenie je sebapoznávacím procesom. Bolesť môže byť veľmi mobilizujúca a smútok nás v konečnom dôsledku učí lepšie žiť. Nastaví nám hodnoty, ukáže zmysluplnosť života, jeho nepoznanú hĺbku a privedie nás k vlastnej transformácii. Učí nás kto sme, formuje náš vzťah so sebou samým. Núti nás prehodnocovať. Pomáha nám v novom vnímaní smrti a  hodnôt života. Učí nás prijímať neistoty a nebrániť sa zmenám, čo je veľké majstrovstvo. Každý z nás má schopnosť vysporiadať sa so všetkým v našom živote.

Tento postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie. Pretože na konci smútenia je dar „nálezu“. Už sa nemusíme báť, už vieme ako pracovať so stratou. Vieme, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavame je poznanie, že sa dá ďalej plnohodnotne žiť. A že všetko je tak ako má byť.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?