Rodáčka z Piešťan Martina Moravcová patrí medzi najúspešnejších športovcov v histórii Slovenska. Na plaveckých majstrovstvách sveta a Európy získala dokopy 65 medailí a v jej zbierke nechýbajú ani dve strieborné medaily z olympijských hier v Sydney 2000.
Plávaním sa nedalo zabezpečiť si finančne bezstarostný život po kariére, spomína Martina Moravcová, ktorá popri súťažení vyštudovala biznis a aplikovanú ekonómiu na dallaskej univerzite.
V pohode, mám krátko pred päťdesiatkou, ale na ten vek sa vôbec necítim. Skôr mám pocit, akoby som stále mala okolo tridsiatky. (usmieva sa)
Ale k Dallasu… Je to typické americké veľkomesto. Rušné, rozľahlé, pretkané mnohoprúdovými diaľnicami, kde sú každodenné dopravné zápchy bežnou realitou. Bez auta sa tu človek cíti takmer bezmocne, akoby nemal nohy. Zvykla som si, hoci tento životný štýl je neporovnateľný s pokojným rytmom malého kúpeľného mestečka Piešťany, kde som vyrastala a kde sa na bicykli dalo pohodlne dostať kamkoľvek za pár minút.
Samotný Texas je rozľahlý a bohatý štát, známy zbrojárskym priemyslom a rozvinutým IT sektorom. Tunajšia klíma je väčšinu roka príjemná, ale letá sú charakteristické extrémnymi horúčavami. Nie je nič výnimočné, keď teploty presahujú štyridsať stupňov Celzia.
Leto preto zvykneme tráviť doma na Slovensku. Zámerne používam slovo domov, lebo ide nielen o miesto, ale aj o ľudí, priateľov a rodinu, ktorí ten pravý domov vytvárajú. A moje deti skutočne cítia, že majú dva domovy.
Áno. Naše cesty sa skrížili práve v Texase v roku 1996. V porevolučnom období v deväťdesiatych rokoch nebola pre Slovákov bežná záležitosť študovať v zahraničí, ale práve vďaka športu sme obaja dostali túto príležitosť. Martin v tom čase hral tenis a študoval na univerzite vzdialenej približne dve hodiny jazdy od Dallasu. Dnes sa profesijne špecializuje na americké imigračné právo a od roku 2010 pôsobí aj ako honorárny konzul Slovenskej republiky pre štát Texas.
Život v Amerike
Máte pracovný úväzok na dallaskej Southern Methodist University?
Na SMU som štyri roky študovala a trénovala až do konca plaveckej kariéry, ale nepracovala som pre univerzitu. Momentálne na nej trénujem deti z klubu, vypomáham s rannými tréningmi mojej dcéry a venujem sa aj trénovaniu master plavcov, s ktorými si aj sama občas zaplávam.
Moje pôsobenie v rámci SMU je skôr podporné – univerzita ma prizýva k rôznym aktivitám, napríklad som bola členkou komisie pri výbere nového trénera žien.
Takže vaša hlavná činnosť je aktuálne práca na pozícii manažérky slovenskej plaveckej reprezentácie, ktorej sa od roku 2023 venujete z Dallasu?
Áno, od roku 2021 som aj členka Výkonného výboru Slovenskej plaveckej federácie – Rady SPF. Pôsobím aj vo vedení piešťanského plaveckého klubu (ŠPK Kúpele Piešťany) a desať rokov som tiež organizovala plavecké kempy v Piešťanoch a v Šamoríne, ktorých sa ročne zúčastňovalo približne 150 mladých talentov.
Práca v športe ma napĺňa, je súčasť mojej identity a nevenujem sa jej z finančných dôvodov. Byť plaveckým trénerom či funkcionárom je skôr poslaním a vášňou než prácou s kariérnymi povýšeniami. Svoje súčasné pôsobenie považujem najmä za spôsob, ako vrátiť plaveckej komunite niečo zo skúseností, ktoré som získala.
Zo slovenského platu manažérky reprezentácie ani z odmien za tréningovú činnosť pri bazéne by som totiž nedokázala pokryť náklady na život v Amerike ani na týždeň. Našťastie mám po boku už viac ako dvadsať rokov milujúceho a úspešného manžela. (usmieva sa)
Už počas športovej dráhy vás lákalo zotrvať pri plávaní?
Vôbec nie. Kariéru som končila celkom neskoro, v 33 rokoch mi už aj tikali biologické hodinky, túžili sme po deťoch. Po narodení dcéry Karolíny – mala som vtedy 36 rokov – som sa ešte rozhodla pokúsiť o ďalší legendárny počin.
Chcela som sa kvalifikovať na hry v Londýne 2012, čo by bola moja šiesta olympiáda a žiadny plavec v tom čase neštartoval na toľkých olympiádach. Trénovala som v rámci možností popri starostlivosti o dcéru, ale príprava nebola optimálna. Kvalifikácia mi, žiaľ, unikla o pár desatín sekundy, ale nebola som sklamaná. Môj život už mal aj iný rozmer než naháňať limity či víťaziť v bazéne.
Po tomto pokuse som si od plávania dala úplný oddych. Narodil sa nám syn Michal, a až keď deti nastúpili do školy, začala som hľadať nové príležitosti. Práve pandémia covid-19 otvorila možnosti pracovať z domu či online na diaľku – a aj mne sa tým otvorili dvere k aktívnemu zapojeniu a možnosti pôsobiť v slovenskom plávaní.
archív Martin Moravcovej
V plávaní ste patrili do svetovej špičky. Do akej miery ste si dokázali zarobiť na život po kariére?
Plávaním sa nedalo zabezpečiť si finančne bezstarostný život po kariére. Prémie boli iba na pretekoch Svetového pohára, a hoci predstavovali slušné peniaze, na dlhodobé zabezpečenie nestačili.
Neboli ani sociálne siete a celkovo trh športového marketingu u nás bol malý. Napriek tomu som si prilepšila aj reklamnými zmluvami, čo bol vo výsledku dobrý finančný základ do života.
Ako sa líšia prémie z vašich pretekárskych rokov a tie súčasné?
Legendárna maďarská plavkyňa Katinka Hosszú (ročník narodenia 1989) si počas svojej kariéry na Svetových pohároch dokázala zarobiť viac ako milión dolárov. Bola naozaj všestranná a dokázala vyhrať množstvo disciplín. Len tento rok napríklad najlepší muž, Francúz Léon Marchand, zinkasoval za víťazstvá vo Svetovom pohári tristotisíc dolárov vrátane bonusov za svetové rekordy.
Dnes sú však odmeny vypísané aj za umiestnenia na majstrovstvách sveta či Európy, ako aj za svetové rekordy. Napríklad na „veľkých“ majstrovstvách sveta je pre všetky športy na prémiách vyčlenený rozpočet až 5,7 milióna dolárov a 42 disciplín v plávaní si rozdelí 2,7 milióna.
Časť môjho príjmu tvorili aj peniaze od reklamných partnerov. To najväčšie a najdlhšie partnerstvo bolo s americkou plaveckou značkou TYR, ktorej tvárou som bola osem rokov.
Na vlaňajších majstrovstvách sveta v krátkom bazéne v Budapešti zase predstavoval balík prémií za medailové a finálové umiestnia 2,1 milióna dolárov. Všestranní plavci si na šampionátoch dokážu zarobiť okolo stotisíc dolárov, ale to sa týka naozaj len pár zvučných mien.
Výrazný podiel na príjmoch športovcov vrátane plavcov dnes majú aj sociálne médiá. Športovci, ktorí počas štúdia na univerzitách poberajú štipendiá, si môžu privyrobiť aj prostredníctvom reklamných spoluprác, čo bolo kedysi striktne zakázané. Kto je šikovný aj mimo bazéna, dokáže ročne zarobiť aj sumu so šiestimi nulami.
Aké sponzorské či reklamné spolupráce sa počas športovej kariéry podarilo uzavrieť vám?
Časť môjho príjmu tvorili aj peniaze od reklamných partnerov. To najväčšie a najdlhšie partnerstvo bolo s americkou plaveckou značkou TYR, ktorej tvárou som bola osem rokov. Ďalej som spolupracovala s Whirlpoolom, Škodou, mobilným operátorom EuroTel a ďalšími.
Ako ste zaobchádzali s financiami?
Vďaka odmenám z olympiády, finančným prémiám zo Svetových pohárov či spomínaným reklamným zmluvám som si dokázala postaviť rodinný dom v Piešťanoch. Nejaké úspory som aj investovala.
Popri súťažení medzi rokmi 1995 až 2000 ste na dallaskej univerzite vyštudovali biznis a aplikovanú ekonómiu. Neuvažovali ste venovať sa tejto oblasti?
Keď deti trochu vyrástli, uvažovala som, či využiť vzdelanie a rozbehnúť novú kariéru. Avšak pri nárokoch na pracovný čas, vrátane nutnosti nájsť niekoho, kto by sa mi staral o deti, som si uvedomila, že rodina je pre mňa priorita. S manželom sme sa rozhodli, že je dôležitejšie tráviť čas s deťmi, vidieť ich vyrastať a mať spoločné zážitky.
Úprimne, nemala som ani energiu, ani chuť hneď rozbiehať ďalšiu kariéru. Svoju prvú, športovú, som navyše budovala dlhé roky s veľkým úsilím a dosiahla v nej samotný vrchol. Dnes môžem svoje ekonomické vzdelanie využiť v práci manažérky plaveckej reprezentácie.
Napríklad?
Na tejto pozícii kombinujem športové skúsenosti aj ekonomické vzdelanie. Inými slovami, nejde len o porozumenie športu, ale treba tiež vedieť pracovať s rozpočtom. Predstavuje čiastku 600-tisíc eur ročne a moja úloha je dotáciu účelovo a hospodárne využiť na fungovanie reprezentácie. Rozdeliť prostriedky na súťaže, sústredenia, prípravu, individuálnu podporu či na odmeny, aby všetko malo logiku a zmysel a boli nastavené férové a objektívne kritériá.
Pre reprezentantov máme nastavený systém podpory prípravy, ale stále nám chýbajú štipendijné príspevky či výživné. Naši vrcholoví plavci, aj keď sú dospelí, sú často odkázaní na pomoc rodičov, pretože nie je možné kombinovať vrcholový šport s pracovným životom. Mnohí sa tak rozhodnú ukončiť svoju kariéru aj predčasne.
Preto im často odporúčam, aby sa usilovali získať športové štipendiá na amerických univerzitách. Nie je to ľahké a plavecká konkurencia v Amerike je veľmi veľká. Školy ponúkajú ideálne podmienky na športový rozvoj aj kvalitné vzdelanie a talentovaným plavcom umožňujú získať výnimočný benefit, ktorý im otvára dvere k unikátnym skúsenostiam a príležitostiam. Ich spolužiaci nešportovci jednoducho takúto príležitosť nemajú.
Koľko slovenských reprezentantov aktuálne pôsobí na univerzitách v Spojených štátoch?
Máme osemnásť reprezentantov v seniorskom veku a desať z nich študuje v Amerike, respektíve trénuje, a študuje inde v zahraničí.
V čom všetkom spočívajú benefity amerického systému?
U nás chýba infraštruktúra pre plavecké športy a už vôbec sa nedá povedať, že tá existujúca by bola spojená so stredoškolským či univerzitným systémom. Dnes sa už, chvalabohu, investuje veľa zdrojov do renovácie pôvodnej infraštruktúry, problém je, že sa tým len dobieha tridsaťročná nečinnosť.
Bez investícií do opráv mestských bazénov by sa mnohé museli navždy zatvoriť. Za dve dekády sa vybudovalo veľa wellness akvaparkov, ale iba hŕstka plavární na šport.
Na porovnanie, kampus dallaskej Southern Methodist University s desaťtisíc študentmi tvoria nielen školské budovy, ale aj štadióny na basketbal, atletiku, futbal, tenisové centrum, multifunkčné vnútorné haly a tréningové ihriská, nevynímajúc obrovské posilňovne, miesta na regeneráciu a medicínske centrá.
Vďaka finančným prémiám z pretekov či reklamným zmluvám som si postavila rodinný dom v Piešťanoch.
Na SMU máme dva 50-metrové bazény a ďalší 25-metrový bazén. V menšom meradle má takúto športovú infraštruktúru každá väčšia stredná škola. Na dokreslenie, my na celom Slovensku máme len päť krytých funkčných 50-metrových bazénov.
My v Piešťanoch sme jeden z najstarších a najúspešnejších plaveckých klubov na Slovensku a máme iba storočné letné kúpalisko Eva, ktoré nezodpovedá moderným štandardom, a v zime sa aj s vodnými pólistami tlačíme v päťdráhovom hotelovom bazéne, pretože mestskú plaváreň v kúpeľnom meste nemáme.
Takže nástupcu, ktorý by dokázal nadviazať na vaše úspechy, sa tak skoro nedočkáme?
Bez športovísk je menšia základňa a, prirodzene, aj výber talentov menší. V Dallase má len jeden klub tisícpäťsto plavcov, na Slovensku celú základňu tvorí dva a pol tisíc plavcov. Úspechy dosahujú u nás jednotlivci s veľkou podporou v rodine.
Tak to u nás vždy fungovalo a zrejme aj naďalej bude. Plávanie je pritom šport, ktorý by mal patriť k základnej pohybovej gramotnosti, a infraštruktúra neslúži len pre výkonnostné plávanie, ale mala by aj širokej verejnosti.
Svoje medaily z olympiády či majstrovstiev sveta máte v Texase?
Nie, všetky trofeje mám uložené na Slovensku. Teda okrem tých z amerických univerzitných súťaží, tie sú tu v Dallase.
Pociťujete niekedy nostalgiu za športovou kariérou?
Vďaka dcére zažívam „flashback“. Som v kolotoči, akurát nie „v“ ale „pri“ bazéne. Takže sa akoby zmenila len predložka. (usmieva sa) Opäť sa mi spustil kolobeh niekdajšieho života.
Zdá sa, že dcéra Karolína zdedila talent po vás, už ako trinásťročná sa zúčastnila na seniorských majstrovstvách sveta v katarskej Dauhe.
Má to výborne rozbehnuté, ale pre mňa sú dôležitejšie jej osobnostné črty. Je cieľavedomá a pracovitá, veľmi túži dosiahnuť úspechy. Musí byť však vytrvalá a trpezlivá, sledovať svoje veľké ciele dosahovaním tých malých denných, mesačných či ročných. Zlepšovať sa je permanentný cieľ, pretože veľké úspechy neprídu náhodne ani zo dňa na deň. Kam to napokon dotiahne, dnes nikto nevie. Investícia do športu je trochu lotéria bez garancie víťazstva, ale s mnohými benefitmi počas inak náročnej cesty.
archív martiny moravcovej
Karolína sa špecializuje na stredné a vytrvalostné disciplíny, ako aj na diaľkové plávanie v otvorenej vode. Trénuje ráno pod mojím vedením a večer v klube, kde úzko spolupracujem s trénermi, ktorí ju vedú. Snažím sa jej pomôcť nielen technickými radami a stratégiami pri pretekoch, ale byť jej aj mentálnou podporou.
Ak sa cíti neisto pred výkonom, vysvetľujem jej, na čo sa má sústrediť, a naopak, nad čím nerozmýšľať. Zatiaľ je len na začiatku, iba tento rok vstúpila do juniorskej reprezentácie. Na majstrovstvách sveta juniorov v plávaní na otvorenej vode na päťkilometrovej trati obsadila 15. miesto, čo je historicky najlepšie umiestnenie slovenského plavca v tomto športe.
K plávaniu vedieme aj jedenásťročného Michala. Má talent, no momentálne ho viac baví tenis. Ešte má čas rozhodnúť sa, ktorou cestou sa vyberie.
Obe deti sa narodili v Bratislave?
Obaja sú rodení Bratislavčania a Karolína hrdo reprezentuje Slovensko. Popri štúdiu na amerických školách sú zapísaní aj na slovenských, kde počas leta absolvujú rozdielové skúšky zo slovenčiny.
Pre mnohých športovcov býva náročné preladiť sa po kariére na nový život. Uľahčil vám to fakt, že sa vám narodili dve deti?
Určite, deti mi dali nový impulz a zmysel života. Na konci kariéry som bola už takmer desať rokov vydatá, mala oporu v manželovi a fungujúcu rodinu, skrátka mala som stabilitu na pokojnú rozlúčku s kariérou športovkyne. Ako som už spomenula, neskôr mi paradoxne práve covid ponúkol príležitosť vrátiť sa tam, kam som dlhé roky patrila a kde som sa stala najúspešnejšou v histórii – do plaveckého diania na Slovensku.
Mnoho športovcov si umelo predlžuje kariéru, lebo nevedia, čo ďalej. Opäť preto zdôrazňujem význam kombinácie športovej kariéry a štúdia na univerzite.
Vy dnes máte už dvojité občianstvo?
Áno, slovenské aj americké.
Ako často teraz chodievate na Slovensko?
Počas leta na Slovensku trávime tri mesiace, v zime približne mesiac okolo Vianoc, a občas prídeme aj počas roka. Keď deti nechodili do školy, strávili sme v Piešťanoch alebo cestovaním ešte viac času. Bolo to pre mňa skvelé obdobie na oddych a reset – po dvadsiatich rokoch nepretržitej driny som ho ozaj potrebovala.
Pripúšťate možnosť, že sa v budúcnosti vrátite natrvalo?
Zatiaľ tak dopredu neplánujeme. Slovensko vždy bude moja rodná krajina, môj domov, kde máme zázemie a kde určite budeme naďalej tráviť aspoň časť roka. V podstate žijeme život rozdelený medzi dva kontinenty.
