Trvalo to dlhých desať rokov, ale dnes si Torbjorn Pedersen môže povedať: Videl som celý svet. Každé jeho zákutie. A v časoch, keď sa rieši vzťah cestovania a klimatických zmien, je jeho príbeh ešte mimoriadnejší tým, že si počas svojej cesty nekúpil jedinú letenku.
Svojím spôsobom je jedno, či ste tak ako tento Dán fascinovaní rôznorodosťou našej planéty, máte túlavé topánky alebo vám cestovanie dodáva energiu. Muž prezývaný Thor má pre vás univerzálnu radu.
„Býval som u mnohých cudzincov v mnohých krajinách, vrátane tých, ktoré postihla vojna – a nič sa mi nestalo. Možno som ten najšťastnejší človek na svete, alebo je svet oveľa lepšie miesto, ako si pri množstve strašidelných správ z médií a sociálnych sietí predstavujeme,“ konštatuje.
„Vždy je nejaké riešenie. Len bolo občas dosť zložité ho nájsť,“ dodáva.
Koniec koncov asi nikto nečaká, že to bude ľahké, keď chcete navštíviť 203 krajín bez použitia leteckej dopravy. Nielen USA, Francúzsko, Thajsko či Austráliu, ale aj Rovníkovú Guineu, Východný Timor, Palau alebo Kosovo – kompletný zoznam krajín nájdete na Pedersenovom webe.
Desaťročie na cestách
Väčšina z nás si pravdepodobne ani nespomenie, čo sme robili 10. októbra 2013. Thor v tom má naopak veľmi jasno: vyrazil z Dánska smerom do Nemecka. Tým to všetko začalo. Vo svete, ktorý bol tak rozličný od toho dnešného. V rýchlom toku 21. storočia sa zásadne zmenili komunikačné technológie, pokrytie telefónnym a dátovým signálom aj platobné metódy. Teda asi všetko, čo je pri cestovaní potrebné.
„Moja rodina je na mňa hrdá,“ povedal pre CNN Pedersen, ktorý sa do Dánska vrátil na konci júla a samotnú cestu ukončil tento rok 24. mája príchodom na Maledivy. „Ešte stále spracovávam, že je to za mnou. A snažím sa prísť na to, čo ma čaká teraz.“
Jeho trasa viedla po osi Európa – Severná Amerika – Latinská Amerika – Karibik – Afrika – Európa – Ázia – Oceánia – Maledivy. Avšak len pragmatickým vymenovaním týchto kontinentov sa jeho cesta nedá dostatočne presne predstaviť.
Len v Afrike, kde začal Marokom a skončil Alžírskom, putoval dva a štvrť roka. Životom s batohom na chrbte strávil presne 3512 dní a podľa CNN využil 37 kontajnerových lodí, 158 vlakov, 351 autobusov, 219 taxíkov, 33 lodí a 43 rikší.
S minimálnou uhlíkovou stopou
„Som šťastný, že som zanechal minimálnu uhlíkovú stopu, ale hlavne som chcel urobiť niečo, čo nikto predo mnou nedokázal,“ povedal pre Adventure.com.
Kto si jeho zoznam starostlivo prečíta, uvidí, ktoré krajiny zohrali skôr formálnu úlohu (tri dni v Bhutáne), ktorým velikánom venoval dlhší časový úsek (takmer mesiac v Indii) a ktoré mohli slúžiť ako vítané zastavenie a miesto na dočasný odpočinok (dvadsaťjeden dní v Singapure).
Trvalo to však dlhšie, než čakal. „Pôvodne som plánoval približne štyri roky,“ priznal, ale to sa výrazne zmenilo najmä kvôli pandémii koronavírusu vo svete. Keď začala, chýbalo mu vtedy už len deväť krajín. Pandémia cestovateľom prekazila plány a hranice krajín sa uzavreli: Pedersen strávil dva roky v Hongkongu, kde ho koronavírus „zastihol“ počas jeho cesty z Mikronézie.
„Paradoxne to boli najlepšie, ale aj najhoršie časy môjho života,“ spomína. „Pýtal som sa sám seba: Vážne chcem takú veľkú časť života venovať tomuto? No a potom som sa tam začlenil.“
Z cestovateľa sa vtedy stal kuchár na súkromných večeriach, prechádzal hongkongské turistické trasy, pracoval ako ambasádor dánskeho Červeného kríža a pôsobil aj ako motivačný rečník.
Svadba na diaľku
Ak máte pocit, že vzťahy na diaľku nefungujú, Pedersen vás presvedčí o opaku. Jeho priateľka ho pri ceste okolo planéty navštívila dvadsaťsedemkrát a pri jubilejnom desiatom stretnutí ju na Mount Kenya požiadal o ruku. Zobrali sa práve v Hongkongu, hoci len obradom na diaľku – áno, aj také zvláštne veci sme počas pandémie zažívali.
Thor prekonal vážnu maláriu v Ghane, štvordňovú búrku pri presune z Islandu do Kanady a hlavne nikdy nekončiaci boj so súperom komplexnejším ako samotná matka príroda: s byrokraciou všetkých kontinentov.
Keď konečne mohol z Hongkongu pokračovať vo svojej ceste do tichomorského Palau, predchádzal tomu šesťmesačný úradný proces, ktorý mu nakoniec umožnil priplávať na kontajnerovej lodi. Na Vanuatu sa potom s jeho ženou konečne vzali, tentoraz počas tradičného ceremoniálu, nie len cez obrazovku.
Bolo priam dokonalé, že mu na zozname chýbala práve táto časť sveta – veľa krajších miest na svadbu skutočne neexistuje. Oceánia, západ slnka ako z katalógu, biele pláže, pohľadnicové palmy, hudba, radosť, život: „Bolo to prekrásne.“
Loďou sa dopravil aj na Maledivy a rovnakým spôsobom sa neskôr vrátil do rodného Dánska, hoci tam už mohol cestovať lietadlom bez toho, aby porušil pravidlá svojej cesty. „Historicky je v nás zakorenený tento spôsob návratu. Človek najskôr uvidí horizont, potom môže mávať ľuďom na brehu. Bol to správny spôsob, ako dokončiť môj projekt,“ uviedol.
Cudzinec je priateľ, ktorého ste doteraz nestretli.
Možno je na mieste namietať, koľko iných a užitočnejších vecí sa dá stihnúť za desať rokov, no zároveň má Pedersen sympatické posolstvo pre každého. Jeho motto totiž znelo: Cudzinec je priateľ, ktorého ste doteraz nestretli.
„Zistil som, že mnoho krajín je rozvinutejších, zaujímavejších a kultúrne bohatších, ako som predpokladal. V Sierra Leone som strávil asi hodinu, keď ma pozvali na svadbu,“ uviedol príklad pre Adventure.com. Práve v tom čase na západe Afriky vypukla ebola.
„Ľudia sú veľmi prekvapení, keď im rozprávam, že s najväčšou mierou láskavosti som sa stretával práve na miestach, ktoré sú v médiách všeobecne opisované dosť negatívne,“ hovorí Pedersen.
Chce rozprávať o svete
Neznamená to však, že všetko s čím sa na jeho ceste stretol, bolo pozitívne. Trápila ho miera korupcie, ktorú videl práve v chudobných krajinách, kde sa k nemu zároveň správali tak dobre.
„Namiesto toho, aby tí na vrchole hierarchie investovali do vzdelania a bezpečnosti, kupujú si jachty a vily, zatiaľ čo ich ľudia naďalej trpia. To mi lámalo srdce,“ priznal.
Ďalšie bolestivé pohľady mu prinášalo množstvo plastov tam, kde by ich vôbec nečakal: „To, že po sebe nezanechávame žiadny odpad, by malo byť predsa základným cestovateľským pravidlom.“
Aj preto sa jeho cesta nekončí ani po viac ako dvoch stovkách vlajok. Za nový cieľ si dal rozprávať príbehy všetkým, ktorí sa chcú niečo nové dozvedieť o stave sveta.
„Počas cesty som spoznal svoje silné stránky a jednou z nich je stretávanie sa s ľuďmi,“ hovorí Pedersen. „V tomto smere som sa naozaj veľmi zmenil. Keď som vyrážal z Dánska, mal som problém vyjsť na pódium. Teraz nemám problém vystúpiť pred tristo ľuďí s úsmevom.“
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Miroslav Němý.
