Účelom športu nie je vyrábať 30-ročných invalidov, tvrdí uznávaný slovenský ortopéd Milan Kokavec. V rozhovore pre Forbes prehovoril o svojej kariére aj o budúcnosti ortopédie.
Ortopéda, ktorý pôsobí ako prednosta Ortopedickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave, zaradil Forbes do rebríčka Top osobnosti medicíny 2024.
Ako ste sa dostali k medicíne?
Vyrastal som v lekárskej rodine. Otec pôsobil ako súdny lekár, bol prednostom Ústavu Súdneho lekárstva na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Mama bola najprv všeobecná lekárka, neskôr reumatologička. Bola hlboko veriaca, mala veľmi pekný vzťah k pacientom a ako obvodná lekárka vedela o nich skoro všetko. V tom čase lekár neposkytoval služby klientom zdravotných poisťovní, ale starostlivosť svojim pacientom.
Milan Kokavec je popredný slovenský lekár, chirurg a ortopéd. Foto: Miro Nôta
Milan Kokavec aktuálne vedie Ortopedickú kliniku LF UK a Národný ústav detských chorôb v Bratislave. Foto: Miro Nôta
Ako sa ten vzťah prejavoval?
Spomínam si, ako sa pacienti pri mame pristavovali, napríklad na trhu na Miletičke (tržnica na Miletičovej ulici v Bratislave, pozn. red.), a ona si ich vypočula. Nosieval som nákup, takže som spočiatku v duchu nadával, ale postupne som pochopil pozitíva. Začal som sa učiť rôzne lekárske postupy, ako komunikovať, ako sa opýtať na problém, čo si na pacientovi všímať. Mama mi vštepovala dôležité vonkajšie znaky zdravotných ťažkostí – farbu kože, krívanie, lesklosť očí, zdurené sliznice či špicatý nos, ktorý je známkou kritických stavov.
Nie v otcových šľapajach
Otec vás tiež odmala zasväcoval do tajov lekárstva?
Otec pôsobil ako súdny lekár a medicínu zakladal na sile dôkazu. Bude to možno znieť desivo, ale jeho práca mala pre mňa nádych investigatívy a dobrodružstva. V docentúre sa napríklad venoval výskumu mikroskopických jednobunkových riasiniek v pľúcach utopených obetí. Podľa toho dokázal polícii pomôcť určiť, či sa nebohý utopil alebo bol najprv zavraždený a potom hodený do vody. Vzbudzovalo to vo mne túžbu bádať a skúmať.
Doma mi pod mikroskopom ukazoval vzorky tkanív, svalov, sleziny či pečene, zvykli sme mať dlhé debaty o medicíne, o vede. Čítal som knihy o Bertillonovi, Galtonovi a jeho daktyloskopii, patológovi Spilsburrym, pravidelne som chodil na Spolok slovenských lekárov, kde som robil premietača diapozitívov, aby sa na mňa čo najviac nalepilo. Pred skúškami na vysokej škole som musel najprv prejsť cez otcovo „sito“. Myslím, že to bral ako vedeckú povinnosť, aby svojmu prvorodenému synovi odovzdal časť svojho umenia.
Prečo ste nepokračovali v jeho šľapajach, v patológii?
Mal som to v pláne. Otec ma však presvedčil, že ani jednému z nás neprospeje, keď ma vezme k sebe na ústav, ktorý vedie ako prednosta. Keď sa neskôr dozvedel, že som bol na letnej praxi na Ortopedickej klinike na Hlbokej ulici v Bratislave u profesora Emila Huraja, ktorý mi ponúkol miesto sekundárneho lekára, odporučil mi nastúpiť k nemu. To bol zlomový moment.
Ortopédii ste už ostali verný…
Áno. Profesor Huraj, bývalý rektor Univerzity Komenského, bol známy ako výborný lekár a operatér, svojský, ale priamy a spravodlivý človek. Na vlastnej koži som to zažil hneď pri pohovore, keď sme sa bavili o termíne nástupu. Ja som si chcel ešte užiť posledné vysokoškolské leto, on vyhlásil, že žiadne vylihovanie nestrpí a po najbližšom víkende ma chce vidieť v robote. Bola to škola života, pretože počas dovoleniek má človek najviac pacientov a práce. Veľmi veľa som sa pred nástupom na základnú vojenskú službu naučil. Po návrate z vojny už kliniku viedol profesor František Makai, ktorého považujem za svojho ortopedického otca.
Ortopédia nie je pre sólistov
Spomínate si na svoju prvú veľkú operáciu?
To bola asi necementovaná endoprotéza bedrového kĺbu. Mal som operovať pani zo Záhoria, ktorá spadla z bicykla pri prvých ranných mrazoch a zlomila si kŕčok stehnovej kosti. Keď videla, aký mladý lekár ju bude operovať, zľakla sa: „Preboha, dúfam, že to prežijem!“. Ja som ju zase upokojoval, že hádam áno, veď na to nebudem sám. Keď sme však vyťahovali zlomenú hlavu stehnovej kosti z panvovej jamky, pani dostala embóliu do pľúc. Anestéziológovi sa ju, našťastie, podarilo rozmasírovať, ale my sme museli pracovať veľmi rýchlo.
Milan Kokavec je popredný slovenský lekár, chirurg a ortopéd. Foto: Miro Nôta
Milan Kokavec vo víre povinností na Národnom kongrese Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti. Foto: Miro Nôta
Dokončili ste operáciu vo vlastnej réžii?
Samozrejme, chcel som, aby kolegovia operáciu prebrali, ale moji dvaja veľkí učitelia ma nechali pracovať s tým, že mi to ide dobre a pomôžu mi, koľko treba. Trvalo to napokon len okolo 45 minút a operácia sa podarila. Pacientka neskôr ani nechcela uveriť, čo sa udialo na operačnej sále. Bez zohratosti operačného tímu a spolupráce s anesteziológom by to však nedopadlo dobre. Ortopédia nie je o sólových hráčoch, ale o spolupráci všetkých medicínskych odborov, ktorými daná nemocnica disponuje.
Najtvrdšia škola bola v Izraeli
Máte za sebou množstvo zahraničných stáží. Čo sa vám z nich podarilo priniesť na Slovensko?
Na študijnom pobyte u profesora Grafa v rakúskom Stolzalpe som sa učil robiť sonografiu bedrových kĺbov u novorodencov. Zo stáže v Prahe som si na Slovensko doniesol základy operačnej liečby pacientov s detskou mozgovou obrnou a inými neuro-muskulárnymi ochoreniami. V Izraeli som stážoval v najväčšom traumatologickom centre na Blízkom východe Chaim Sheba Medical Center v Tel Avive. Tam som sa dostal v ortopédii takmer ku všetkému a bola to asi najtvrdšia škola z pohľadu medicíny.
Spomínam si, ako sa každý deň začínal ranným sedením, kde sa lekári pod vedením legendárneho profesora Henriho Horoszowského tvrdo skúšali medzi sebou, či poznajú najnovšie štúdie a články vo svojej oblasti. Takto si neustále udržiavali odbornosť. Neskôr som bol v Haife u profesora Viktora Bialika, ktorý bol jeden z priekopníkov sonografie bedrového kĺbu, naučil ma to a spolu sme priniesli tento typ diagnostiky na Slovensko.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Tri mesiace v Rigshospitalet u profesora Reimersa v Kodani boli zamerané na detskú ortopédiu a ortopedickú protetiku. Spomeniem ešte pobyt v Rizolliho inštitúte v Bologni u profesora Gianniniho, ktorý ma učil aplikovať rozpustné skrutky z kyseliny mliečnej na korekciu plochej nohy u detí vyrobené v ich biomedicínskom centre, alebo vnútrodreňové predlžovanie kostí, ktoré som sa naučil na Ortopedickej klinike vo Viedni, v Speisingu.
Rastúce a zvonka ovládateľné endoprotézy po resekciách nádorov dlhých kostí u detí sme začali používať vďaka pobytu u profesora Pavla Dufeka v Ortopedicko-rehabilitačnej klinike v Neustadt am Holstein pri nemeckom Lübecku.
Ide aj o budúce generácie lekárov
O čo ide?
Keď liečime detských pacientov so zhubným kostným nádorom, často musíme odstrániť s nádorom aj rastovú platničku. Keďže pacient ďalej rastie, jednu končatinu by mal postupne kratšiu ako druhú. V prípade zákroku u desaťročného dieťaťa môže rozdiel v dĺžke dolných končatín narásť na osem a viac centimetrov. Tým, že endoprotézu elektrickými impulzami zvonka predlžujeme, dĺžkový rozdiel postupne korigujeme bez potreby operácie v anestézii.
Túto liečbu sme u nás spustili oveľa skôr než v Českej republike alebo v Maďarsku. Takýto vývoj sa snažím umožniť aj lekárom na našej ortopedickej klinike. Sú kolegovia, ktorí sa venujú operáciám chrbtice, športovej ortopédii a traumatológii, ochoreniam ruky, nohy alebo panvy oveľa viac ako ja a budujú si svoje meno doma i v zahraničí. Skutočný prednosta by mal byť hodnotený podľa toho, koľko mladých lekárov vo svojom tíme udrží a koľko vychová pred odchodom na zaslúžený odpočinok.
Skutočný prednosta by mal byť hodnotený podľa toho, koľko mladých lekárov vo svojom tíme udrží a koľko vychová.
Budúcnosť ortopédie
Aké sú aktuálne úspechy a výzvy v ortopédii? Čo vás najviac fascinuje?
Jeden z najväčších výdobytkov medicíny minulého storočia je endoprotetika. Je fascinujúce, keď dokážete vrátiť do života ľudí, ktorí napríklad nevedeli chodiť. V súčasnosti sa už aj na Slovensku vykonávajú roboticky asistované endoprotetické výkony, ktoré sú unikátne uhlovou a dĺžkovou presnosťou.
Úžasný vývoj sme zaznamenali v oblasti miniinvazívnych artroskopických výkonov. Dnešné prístroje, nanoskopy, majú priemer ako injekčná ihla a umožňujú sa orientovať nielen v kolennom a ramennom kĺbe, ale aj v malých štruktúrach členka, lakťa alebo zápästia. Kedysi, keď ste mali po úraze poškodený meniskus, museli ste rozvaliť koleno a meniskus vybrať.
Samozrejme, že v kolene chýbal a koleno sa skôr opotrebovalo. V súčasnosti sa snažíme menisky zošiť a najnovšie aj nahradiť alebo transplantovať. Pri poškodeniach chrupky alebo väzov v kĺboch sa snažíme o ich včasné ošetrenie alebo náhradu.
Milan Kokavec je popredný slovenský lekár, chirurg a ortopéd. Foto: Miro Nôta
Budúcnosťou ortopédie sú podľa Milana Kokavca aj moderné materiály, napríklad tie absorbovateľné ľudským telom. Foto: Miro Nôta
Spomeniem aj vývoj materiálov. Ak chceme pacientov po úrazoch kostí a kĺbov operovať čo najmenej, využívame biorezorbovateľné (rozpustné v tele, pozn.red.) materiály s vysokou pevnosťou, ktoré dokážu nahradiť oceľové alebo titánové skrutky, skoby, drôty alebo klince. Ide o nový materiál na báze kyseliny mliečnej, ktorý dokáže zlomeninu zafixovať, aby sa mohla správne zahojiť a po roku či dvoch sa v tele rozpustí.
V onkoortopédii je v súčasnosti snaha namiesto endoprotéz využívať kostné auto alebo alloštepy z kostnej banky. Aj my spolupracujeme s mikrochirurgom, ktorý nám pomáha po odstránení nádorom postihnutej kosti túto nahradiť napríklad vlastnou ihlicou z protiľahlej strany alebo ihlicou od príbuzného. Transplantát odoberieme aj s cievnou stopkou a mikrochirurg pod mikroskopom napojí cievy transplantátu na vlastné cievy pacienta, čím kosť „oživí“.
V prípade nedostatku kostných štepov využívame umelé kostné náhrady z kalcium pyrofosfátu. Myslím, že v blízkej budúcnosti budú v hre aj xenotransplantáty od zvierat. Ortopédia sa nebude teda uberať len cestou nových operačných techník, ale aj poctivou vedeckou prácou na nových materiáloch vo výskumných laboratóriách.
Potknutia, ktoré končia zlomeninou
Pociťujete vo svojej práci dopad mobilov, počítačov a ďalších moderných technológií na deti a ich zdravie, napríklad z pohľadu nedostatku pohybu či nesprávneho držania tela?
Stretávame sa napríklad s úrazmi na rôznych moderných zariadeniach na prepravu. Úplná tragédia sú elektrické kolobežky, pretože idú strašne rýchlo a sú z toho potom polytraumy (mnohopočetné poranenia, ktoré môžu ohroziť život, pozn. red).
Čo sa týka počítačov, mobilov a nedostatku pohybu, pribúda nám počet zlomenín pri pádoch. Z pohľadu ortopéda vidím rozdiel v tom, či mi príde dieťa, ktoré má pevné väzy a svaly, dokáže urobiť kotrmelec, koordinovať pád a stlmiť ho, alebo mám detského pacienta, ktorý si dokáže privodiť zlomeninu pri obyčajnom potknutí.
Aj preto je veľmi dôležité viesť deti k pravidelnému pohybu, k pohybovej zdatnosti. Ďalším problémom bývajú športy, ktoré telo zaťažujú jednostranne a deti sa nevenujú kompenzačným cvičeniam alebo nevedia, že sa im majú venovať. Odporúčam rodičom, aby boli v kontakte s lekárom, aby boli otvorení, aby vedeli o rizikách športov a dokázali deti poučiť, prípadne za ne správne rozhodnúť. Oveľa viac ako v minulosti vnímam škody, ktoré vedia na deťoch napáchať ambiciózni a premotivovaní rodičia.
Prečo?
Niektorí rodičia chcú mať z detí vrcholových športovcov a nútia ich, aby trénovali aj cez bolesť. Dieťa má päť až šesťkrát do týždňa tréning a v sobotu alebo v nedeľu zápas. Telo nemá čas na regeneráciu a najmä u detí v rastovej fáze je to veľmi rizikové.
Organizmus nestačí zásobovať kosť živinami na rast aj na športový výkon a dôsledkom môže byť aseptická nekróza, teda odumrie časť kosti. Tieto ochorenia sa nám množia, zvyčajne ide o deti v rastovom špurte – vo veku okolo 6 až 12 rokov.
Ortopedické vložky nie sú všeliek
Sú v športových kluboch či na krúžkoch tréneri, ktorí na tieto riziká vedia rodičov upozorniť?
Mnohí tréneri majú vysokú školu telesnej výchovy a športu, vedia o fyziológii veľa. Správny a múdry tréner vie nájsť tú správnu mieru zaťaženia pre daný vek. Otázne je, či sú takí všetci, prípadne, či sa vedia postaviť proti rodičom.
Sú totiž rodičia, ktorí chcú bolesti v kolene riešiť liekmi či injekciami, nie oddychom, pretože sa napríklad blíži dôležitý šampionát. Som presvedčený, že účelom športu nie je vyrábať 30-ročných invalidov, ale aby malo dieťa dostatok pohybu, aby bolo zdravé, aby sa nevenovalo len počítačom a mobilom.
Milan Kokavec je popredný slovenský lekár, chirurg a ortopéd. Foto: Miro Nôta
Milan Kokavec je hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR pre pediatrickú ortopédiu. Foto: Miro Nôta
Nedostatok pohybu zvyšuje v populácii aj zastúpenie detí s plochou nohou. Odporúčate deťom nosiť v topánkach ortopedické vložky alebo nie?
Snažím sa vždy mamičkám vysvetliť, že keď má dieťa plochú nohu, nie je automaticky potrebné predpísať dieťaťu ortopedické vložky. Vložka môže zdravý vývoj chodidla naopak spomaliť alebo zabrzdiť, pretože svaly a väzy nie sú namáhané.
Opakovane to potvrdili rôzne štúdie, spomínam si jednu, ktorá skúmala deti žijúce pri rieke Ganga. Z celkového počtu dvadsaťtisíc detí nemalo plochú nohu prakticky žiadne, pretože sa pravidelne čľapkali v rieke, nohy v tom bahne dostávali zabrať, a preto boli krásne tvarované.
Nie som zástanca operácií, vo väčšine prípadov je potrebné dať najprv priestor konzervatívnej liečbe. Pre liečbu flexibilnej plochej nohy je teda oveľa dôležitejšie cvičenie a prechádzky po piesku pri mori ako sedenie pri počítači v ortopedických topánkach. Samozrejme, sú typy plochých nôh, ktoré treba operovať.
Dôležitá je pozitívna energia
Darí sa vám ako lekárovi ísť príkladom a dodržiavať správnu životosprávu?
V poslednom čase sa mi to veľmi nedarí. Vrcholový športovec už zo mňa nebude. Napriek tomu sa však snažím čo najviac hýbať aj pri všetkých povinnostiach, ktoré mám. Najčastejšie je to plávanie, bicykel, snažím sa veľa chodiť do prírody, do lesa, na čerstvý vzduch. Neodmietnem, keď ma pozvú na poľovačku, kde môžem ticho kráčať mimo vyznačené trasy. Rád si doprajem pokojnú lyžovačku s rodinou a dobrými priateľmi. Dôležité je, aby tam bola pozitívna energia.
Kto je Milan Kokavec
Uznávaný slovenský ortopéd vyštudoval všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Absolvoval študijné pobyty v Českej republike, Izraeli, Dánsku, Rakúsku, Taliansku, Veľkej Británii či USA. Akademickú dráhu zavŕšil vymenovaním za profesora v roku 2011. Je hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR pre pediatrickú ortopédiu a prezidentom Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti. Je členom viacerých zahraničných redakčných rád odborných periodík a odborných spoločností v oblasti ortopédie a traumatológie. Aktuálne pracuje ako prednosta Ortopedickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave. V roku 2018 získal Cenu za vedu a techniku v kategórii Osobnosť vedy a techniky.
V magazíne Forbes sme sa rozhodli oceniť prácu slovenských lekárov i lekárok a vôbec po prvý raz predstaviť osobnosti medicíny, ktoré patria medzi najrešpektovanejšie. Spolu s Milanom Kokavcom sa v ňom umiestnilo ďalších 74 odborníkov, ktorí sa starajú o naše zdravie.
Kliknite a pozrite si rebríček Top osobnosti medicíny 2024.
