Beháme v podprsenke a nohavičkách. Ľudia často pozorujú atlétky, či pribrali, tvrdí špičková bežkyňa Gabriela Gajanová. Aj s týmto musí vedieť tréner pracovať, aby dievčatá neskĺzavali do porúch príjmu potravy.
Má 24 rokov, na slovenský rekord z roku 1987 jej chýbalo len 41 stotín sekundy a patrí medzi naše najlepšie atlétky. Gabriela Gajanová začala behať v detstve so svojimi súrodencami, no atletike sa profesionálne doteraz venuje len ona.
Na septembrovom mítingu World Athletics Continental Tour vo Švajčiarsku zabehla osemstovku, na ktorú sa špecializuje, za jednu minútu aj 58,78 sekundy. To jej zabezpečilo štart na budúcoročných Olympijských hrách v Paríži. Ostrý limit dokonca prekonala o 1,02 sekundy.
Vysoký výkon však ide ruka v ruke s mentálnym zdravím, o čom otvorene rozpráva aj Gajanová. Forbes ju zastihol počas prvého ročníka podujatia Nevyhorení, kde okrem iného hovorila o prekonávaní prekážok a ťažkých období.
V rozhovore s bežkyňou Gabrielou Gajanovou sa dozviete:
- ako vyzerá tréning vrcholovej športovkyne,
- prečo je dôležité si udržať rovnováhu,
- aké témy by mal tréner komunikovať citlivo,
- či je talent viac ako tvrdá drina,
- nad akým kariérnym smerovaním ďalej uvažuje.
Športovci sa nezaobídu bez fyzického trénera. Ako je to však s trénovaním vašej mysle?
Už vyše roka spolupracujem s jednou psychologičkou, ale chodila som k terapeutke aj predtým. Obidve mi veľmi pomohli na mojej ceste, no práve súčasná sa podpísala na sezóne, ktorú som zažila. Pre mňa bol totiž rok 2023 doposiaľ najúspešnejší, čo sa týka výkonu aj výsledkov. Mať vo vrcholovom športe psychológa je dôležitou časťou skladačky, pretože myseľ a hlava sú jej súčasťou, a ak chce športovec podať vrcholový výkon, musí ju poskladať celú.
Ste prirodzene cieľavedomá?
Áno, odmalička. To, čo som si zaumienila, som sa aj snažila nejakým spôsobom dosiahnuť a splniť si. Problém spočíval skôr v tom, že som mala tendenciu to preháňať, až ma niekedy tréner musel brzdiť. Naučila som sa však, že niekedy je menej viac a že balans je veľmi dôležitý.
Ako vyzerá bežný tréning vrcholovej športovkyne?
Je to individuálne a líši sa to, pretože rok je rozdelený na prípravu a na sezónu. Ak ešte absolvujeme aj halovú sezónu, tá sa začína v januári a trvá do konca marca. Vonkajšia sa začne v polovici mája a skončí sa približne v polovici septembra. Tréningy sa počas sezóny líšia, rovnako ako v príprave, ktorá mi štartuje teraz v októbri. Kilometráž je určite vyššia v hrubej príprave. Vtedy viacej cvičíme aj v posilňovni a snažíme sa vybudovať dobrý základ, na ktorom sa dá v ďalších fázach stavať.
A čo strava?
Som toho názoru, že si treba dať zo všetkého, ale s mierou. Za tie roky, čo robím atletiku, som sa naučila, čo mi sedí a ako moje telo reaguje po určitých potravinách. Snažím sa neísť do extrémov, pretože to nie je pre mňa dobré. Ak mám chuť na čokoládu, tak si ju jednoducho dám, no nezjem ju celú. Určite mi však veľmi pomohlo to, že sa momentálne pohybujem v medzinárodnej skupine atlétov. Trénujeme najmä vo Švajčiarsku, pod vedením tamojšieho kouča Louisa Heyera. S ostatnými športovcami, samozrejme, zdieľam tréningové kempy, navzájom si pomáhame a veľa som sa priučila, napríklad aj o varení, od mojej švédskej kolegyne Lovisy Lindh. Tá pôsobí vo vrcholovom športe dlhšie ako ja, mám v nej aj inšpiráciu a niekoho, od koho sa môžem ešte veľa naučiť.
Hovoríte, že si pomáhate. Človek by však očakával, že prostredie bude veľmi kompetitívne.
Pri pretekoch je to súťaživé, tam sa na nič nehráme. No po tréningu, v reálnom živote sme kamarátky. Zdieľame medzi sebou často naozaj osobné veci. Za to obdobie, čo spolu trénujeme, sme si vybudovali vzťah. Veľmi blízke sme si obzvlášť s kolegyňou zo Švédska a sme si veľkou oporou. Zo začiatku to pre mňa bolo ťažké rozlíšiť a odosobniť sa, no teraz je to prirodzené. Na pretekoch bojujeme a neberieme do úvahy to, že sme kamarátky. No akonáhle je po všetkom, sme opäť na jednej vlne.
Treba jesť zo všetkého, ale s mierou, myslí si bežkyňa Gabriela Gajanová. Foto: Forbes/Marek Mucha
O prekonávaní sa
Nech sa už venujete čomukoľvek, bez prekážok to nikdy úplne nejde. Ako sa vám darí ich prekonávať?
V športe sa človek učí postupne, výhrami a prehrami. Sú to len prekážky. Dôležitá je podpora za každých okolností zo strany najbližších. Mám šťastie, že mám pri sebe podporujúcu rodinu na čele s otcom, ktorý nás k športu priviedol a chodieval s nami na preteky. Veľkou oporou mi je aj teta, no aj moje masérky a fyzio, ktoré ma veľmi podržali, keď to nebolo práve najjednoduchšie.
Mali ste už niekedy krízu, keď ste chceli úplne skončiť?
Kríz sa udialo niekoľko, ale nikdy neboli také, že by som chcela so športom prestať. Skôr išlo o to, že som sa snažila nájsť spôsoby a riešenia, ako to robiť inak, aby ma to naďalej bavilo, aké kroky môžem urobiť, aby sa to ešte zlepšilo. Či už išlo o zmenu trénera alebo prostredia, hľadala som niečo, čo ma posunie ďalej tak, že budem mať atletiku ešte radšej. Ja ju totiž robím v prvom rade preto, lebo ma to napĺňa. Ide o moje hobby.
Čo robíte, keď sa necítite dobre? Bežný človek môže tréning vo fitnescentre vynechať, no ako je to pri vrcholových športovcoch?
Vtedy je veľmi dôležité prijať to, ako sa cítim, nebojovať s tým a odbehnúť tréning za takých okolností, aké sú. Je to koniec-koncov moje zamestnanie. Často sa o tom rozprávame aj s trénerom. Preňho je veľmi dôležitá komunikácia o pocitoch, pretože vie, že aj ony majú mať veľký vplyv na výkon. Človek môže byť fyzicky fit, ale vnútorne so sebou bojuje, a vtedy je dôležité o tom hovoriť, nehrať sa na hrdinu, možno na chvíľu zvoľniť tempo v tréningu. Dá sa s tým vyhrať, no kľúčová je komunikácia. Veľmi mi pomáha, že môj tréner je chápavý.
A čo ženský cyklus?
V súčasnosti sa na to už prihliada. Možno to vyznie smiešne, ale v našej skupine to funguje tak, že tréner má prehľad o všetkých zverenkyniach a ich cykloch. Opäť je to o komunikácii. Ak sa náhodou naozaj necítim dobre, poviem mu o tom a namiesto ťažkého tréningu zvolíme ľahšiu alternatívu, napríklad len klus. Raz sme mali naozaj ťažký tréning, keď som nebola schopná ísť a mal pre to veľké pochopenie. Odbehla som si to sama na druhý deň a bolo to ešte účinnejšie, pretože som dopriala svojmu telu oddych vtedy, keď to potrebovalo, a ono mi to vrátilo. Naozaj je dôležité sa počúvať aj v tomto a neísť hlavou proti múru.
Majú muži na základe tohto výhodu v športe?
Nemyslím. Ak sa všetko nastaví správne s prihliadnutím na cyklus a žena počúva svoje telo, vie z toho dokonca aj vyťažiť. Niekedy sa stačí prekonať, inokedy si zase treba oddýchnuť.
Talent vs. drina
Máte nejaký rituál pred pretekmi?
Som veriaca, takže sa vždy modlím. Dodáva mi to vnútornú silu. No inak nie, neupínam sa na nejaké veci alebo rituály. Možno práve tá sloboda je to, čo mi pomáha sa sústrediť na výkon. Konám teda vtedy tak, ako sa počas dňa pretekov cítim.
Je talent dôležitejší ako tvrdá drina?
Obe sú dôležité, no drina časom prebije talent. Existuje totiž veľa talentovaných športovcov a je na nich, či sa budú rozvíjať ďalej. Tvrdá práca za mňa teda vyhráva.
Dá sa vytrvalosť vybudovať?
Určite. Mne pomáha sústrediť sa na malé úlohy. Pred očami mám veľký cieľ, obraz toho, čo chcem dosiahnuť, a sústredím sa na menšie kroky, ktoré ma k nemu dovedú. Nezameriavam sa na to, čo bude o rok, ale na to, čo bude nasledovať v najbližších týždňoch. Sústredím sa na proces, a užívam si ho, čo nám prízvukuje aj náš tréner.
Čo je teda ten obraz, veľký cieľ?
Budúci rok sú Olympijské hry, na ktoré sa mi podarilo tento rok kvalifikovať. A určite je to aj medaila z vrcholového podujatia.
Hra manažérov
Ako je to s organizáciou a cestovaním na preteky?
Zvyčajne na preteky cestujeme deň predtým, niektorí atléti aj dva, každý ako preferuje. Mítingy bývajú večer, časy sú rôzne. Často sa preto dostávam do vtipnej situácie, keď sa ma niekto spýta, o koľkej bežím, a ja odpoviem niečo ako 20:23. V deň pretekov väčšinou oddychujem, mentálne sa na ne pripravujem, nastavujem. Ráno sa idem trochu ponaťahovať, spravím si malú rozcvičku, no celý deň prispôsobujem výkonu. Večer potrebujem mať čo najviac energie, počas dňa sa ju teda snažím ušetriť, ako sa to len dá. Čo sa týka organizácie, je to úlohou manažéra, ktorý taktiež zabezpečuje to, že môžeme štartovať na mítingoch. Mojím manažérom je Alfons Juck.
Ako to funguje?
V atletike je aktuálne zavedený takzvaný ranking, prostredníctvom ktorého sa dá dostať na vrcholové podujatie. Ide o priemer piatich najlepších výkonov, ktoré pozostávajú z bodov za dosiahnutý čas a plusových bodov za poradie. Sú rozdelené podľa toho, na akom preteku to atlét zabehol. Najvyššie hodnoteným mítingom je Diamantová liga, potom nasledujú mítingy zlatého, strieborného, bronzového štatútu. Aktuálne tak prebieha veľký boj o tieto vyššie hodnotené podujatie, pretože každý chce mať čo najlepšie postavenie v rebríčku. Na osemstovke je ideálne keď bežkýň nie je veľa, aby nedochádzalo k zbytočným kolíziám počas preteku. Povedala by som, že ideálny počet je 10, no stáva sa, že nás je aj viac. Je to hra manažérov, ktorí vedia svojich atlétov pretlačiť na mítingy. Určite je pre nich jednoduchšie, keď už máte určitú výkonnosť, ale aj tú musíte najprv niekde dosiahnuť.
Kariéra športovca sa však môže kedykoľvek skončiť, aj malým, nešťastným zranením. Ako to máte vysporiadané?
Snažím sa nad tým príliš neuvažovať, aj keď si to uvedomujem. Tu je pre mňa dôležité, aby som mala niečo popri športe a neupínala sa iba naň. Aj keď opäť, je to moje zamestnanie a dávam doň maximum. Je pre mňa dôležité byť v rovnováhe, či už sa mi darí, alebo nedarí, aby ma to psychicky nepoložilo. Neúspechy nami vedia zamávať. Ak sa upneme na výkonnosť, začneme si to spájať s našou hodnotou vo všeobecnosti a môžeme spadnúť do toho, že si o sebe myslíme, že nie sme dosť dobrí. Keď sa darí, príde vám veľa gratulácií od ľudí, ktorých ani nepoznáte. No keď je to naopak, prichádza hluché obdobie. Pracujem na tom, aby som si zachovala zdravý stred a nenechala sa uniesť neúspechom, no ani úspechom. K nemu sa snažím pristupovať s pokorou, som za to vďačná, ale naozaj sa zo dňa na deň môže stať, že sa mi nebude dariť a skončím posledná na pretekoch. A čo by som potom robila?
V športe sa skoro odchádza do dôchodku. Uvažujete nad tým, čo bude potom?
Popravde by som chcela zostať v športe, pretože je to niečo, v čom som sa našla a čo ma veľmi napĺňa. Nie som si ešte istá, či by som chcela byť trénerkou. No určite by som chcela pomôcť slovenskému športu rozvíjať sa, možno u nás na Liptove. Možno by som mala akadémiu, klub, nie je mi to ešte jasné, ale s určitosťou viem povedať, že chcem zostať v tejto oblasti.
Gabriela Gajanová. Foto: Forbes/Marek Mucha
Aké sú vaše pocity pred Olympijskými hrami?
Veľmi sa teším. Keďže sa konajú v Paríži, majú moji blízki tam možnosť ísť osobne, z čoho som nadšená. Už keď som sa dostala do Tokia, šlo pre mňa o dôležitý míľnik, pretože dostávate nálepku, že ste olympionik. Mám obrovskú radosť, že sa mi na Olympiádu podarilo kvalifikovať ostrým limitom, čo v dnešnej dobe vôbec nie je jednoduché, lebo svetová atletika je každým rokom na vyššej a vyššej úrovni. Sú dva spôsoby, ako sa dá dostať na vrcholné podujatie. Buď na základe spomínaného rebríčka alebo ostrého limitu. Mne sa teda podarilo splniť ostrý limit, takže budúci rok môžem mať čistú hlavu a naozaj sa sústrediť na výkon, ktorý tam chcem podať.
Úlohy trénera
Ako vnímate to, že športovci bývajú často sexualizovaní – aj zo strany médií?
Telo je naším pracovným nástrojom. Neviem, či je to výhoda alebo nevýhoda. Beháme doslova len v podprsenke a v nohavičkách. Atléti, no o niečo viac atlétky sa často stretávajú s tým, že sú veľmi pozorované. Či pribrali, nepribrali. Mám pocit, že táto téma je ešte stále celkom tabu.
Čo tým myslíte?
Veľa atlétok nesie niečo takéto citlivo. Mladé dievčatá možno ani nevedia, ako pristupovať k tomu, keď ich hormóny začnú pracovať a telo sa mení a vyvíja. Aj s týmto musí vedieť tréner pracovať, aby dievčatá neskĺzavali do porúch príjmu potravy.
Riešili ste v sebe niekedy niečo takéto?
Áno, mala som také obdobie, ale našťastie to nespadalo do extrémov. Stretávala som sa však s rôznymi poznámkami a mám niekoľko kamarátok, ktoré s atletikou prestali, pretože sa im pre toto znechutila. Sú to smutné prípady, pretože každý z nás je iný. Niektoré dievčatá si to natoľko pripustia, že to spadne do extrému, zatiaľ čo iné si to ani nevšímajú.
Čo môže urobiť tréner?
Jeho veľkou úlohou je komunikovať aj tieto témy citlivo. Ak nastane problém, mal by sa snažiť nájsť riešenie. „Okej, teraz si pribrala, poďme to riešiť spoločne.“ Nie, že atlétke len povie, že musí schudnúť tri kilá a bude ju vážiť každý týždeň, no nedá jej návod a je na to sama. Dievča začne hľadať na internete a nájde diéty, ktoré vôbec nie sú zdravé pre mladý organizmus. Kľúčovým je vyrovnaný príjem a výdaj kalórií. Aj toto musí byť komunikované.
Ako budú vyzerať vaše najbližšie týždne?
Začínam s prípravou na nasledujúcu sezónu, nabehnem do vyššieho kilometrážneho objemu a pôjdem na reprezentačné sústredenie do Tatier, ktoré organizuje Slovenský atletický zväz. Následne ma čaká podujatie v Švajčiarsku pod dohľadom môjho trénera. Potom sa chystáme na väčšie sústredenie do Juhoafrickej republiky, kde sme už boli minulý rok. Táto krajina sa nám osvedčila, pretože je tam teplo aj na prelome novembra a decembra. Sú tam skvelé podmienky na prípravu.
Kto je Gabriela Gajanová
Gabriela Gajanová (24) sa špecializuje na beh na 800 metrov. Atletike sa venuje od svojich 11 rokov, aktuálne trénuje pod krídlami švajčiarskeho trénera Louisa Heyera. Na konte má dve bronzové medaily z európskych majstrovstiev. V septembri tohto roka dosiahla svoj osobný rekord, keď na mítingu World Athletics Continental Tour vo švajčiarskej Bellinzone zabehla 800 metrov za jednu minútu aj 58,78 sekundy. Ostrý limit prekonala o 1,02 sekundy. Na to, aby pokorila slovenský rekord Gabriely Sedlákovej z roku 1987, jej chýbalo len 41 stotín sekundy. Týmto výkonom sa zároveň kvalifikovala na Olympijské hry 2024 v Paríži.
