2. marca 2021

Slovenka Dominika Repčíková končí štúdium na Maastrichtskej univerzite v Holandsku, kde sa jej nedávno podarilo presadiť vlastný výskum týkajúci sa úzkosti. Záujem o túto oblasť neurovedy u nej podnietila vlastná skúsenosť s ochorením. V rozhovore pre Forbes.sk hovorí o výskume, o nepravdivých stereotypoch o vedcoch, o postavení žien v tejto sfére aj o impostor syndróme, s ktorým občas bojuje. „Myslím, že by sme sa mali naučiť byť obozretnejší voči svojmu mentálnemu zdraviu. Keď máme pocity úzkosti či impostor syndróm, netreba sa ešte viac hnať do práce a dokazovať sebe či svojmu okoliu, že na to máme a zaslúžime si to,“ hovorí.

Na Maastrichtskej univerzite sa venujete výskumu v kognitívnej neurovede. O čo ide?

Zaoberám sa faktormi, ktoré vedú k vzniku úzkosti u ľudí s anémiou. Laicky povedané, snažím sa zistiť, akým konkrétnym spôsobom prispieva anémia z nedostatku železa v krvi k vzniku alebo zhoršeniu úzkostných stavov.

Skúmame hypotézu, že príznaky, ktoré sú charakteristické pre nediagnostikovanú anémiu, môžu zhoršovať alebo dokonca vyvolávať úzkosť u pacientov, ktorí nemajú diagnózu. Rada by som v budúcnosti prispela k zlepšeniu diagnostiky a liečby úzkosti.

Záchvat úzkosti je aj otázkou biochémie

Prečo práve táto oblasť?

Reklama

V minulosti som sama trpela úzkosťami, čo ma neskôr inšpirovalo k tomu, aby som sa téme venovala aj odborne. Mám skúsenosť z prvej ruky, viem, aké hrozné je bojovať s úzkostnými stavmi. Je to niečo, čo si nedokážete racionalizovať a v tej chvíli viete urobiť len veľmi málo, aby ste to zastavili.

Keď má človek reálny úzkostný záchvat, je to často otázka biochémie. Môžete si hovoriť hocičo, ale neprejde to. Aj keď sa liečba úzkostí zlepšuje, stále existuje obrovská skupina ľudí, ktorá je rezistentná voči akejkoľvek liečbe. To ma ženie vpred.

Čo pomohlo vám?

Ja som sa vyliečila veľmi nekonvenčným spôsobom. Úzkostné epizódy som mávala približne dva roky, počas ktorých som podstúpila veľký krvný obraz a tam sa zistilo, že trpím anémiou. Keď som začala liečiť anémiu, odišli aj úzkosti.

Vtedy som sa začala pozerať na vzťah medzi týmito dvoma ochoreniami. Výskum naznačuje, že výskyt úzkosti je vyšší u ľudí, ktorí majú anémiu. Hlbšie vysvetlenie tohto fenoménu som však nenašla, a tak som sa tým začala zaoberať.

Ako dlho už na tomto výskume pracujete?

Tejto hypotéze sa venujem okolo roka a pol. No reálny výskum na univerzite som začala robiť v septembri. Predtým na to neboli dostatočné zdroje či zázemie. Zatiaľ však nemôžem prezrádzať detaily ani predbežné očakávania.

Impostor syndróm

Aké je to robiť výskum? Nedávno ma zaujal výrok inej neurovedkyne, ktorá povedala: „Ak robíte vedu, tiež si vás nájdu pocity frustrácie. Každý deň máte veľa výsledkov, ktorým nerozumiete alebo vám niečo nevychádza. Naozaj je len málo takých dní, že prídete k dlhoočakávanému  ‚aha‘ momentu. Vnímate to podobne?

Súhlasím s tým na 100 %. Aj ja som už počas výskumu zažila fázy, keď som sa samej seba pýtala, či to má zmysel, či vôbec budem mať nejaké výsledky. Niekedy si myslím, že určite áno, potom som zase presvedčená, že nie.

Niekedy sú prítomné aj pocity, že to bude úplne zbytočné. Často sa to vo vás mieša. Problémom je aj množstvo informácií, s ktorými pracujete. Prichádzate stále na nové a nové veci, a tak sa človek niekedy zasekne v písaní, pretože je toho odrazu tak veľa, že to neviete filtrovať.

„Kým v minulosti sme vnímali psychické problémy striktne ako záležitosť duševného sveta, dnes vieme, že veľa z nich, ak nie všetky, majú nejaký fyziologický základ,“ hovorí Dominika. Foto: archív respondentky

Často sa objaví aj impostor syndróm, teda pocit, že táto pozícia je pre vás príliš dobrá a vy ste sa tu ocitli nejakou náhodou či chybou. Že na to v skutočnosti nie ste dostatočne inteligentný či vzdelaný.

Mám pocit, že podobne to má veľa ľudí, ktorí robia na výskumoch. Keď to na mňa príde, tak to zvyčajne aj odoženiem, no ono sa to zvykne vracať. (úsmev)

S impostor syndrómom bojuje aj veľa úspešných ľudí. Čo pomáha vám?

Asi najviac mi pomáha vedomie, že je to normálne. Toto by som odporučila aj ostatným. Je dobré si uvedomiť, že naša myseľ nám primárne hovorí, že ide o problém, v ktorom som úplne sám a o ktorom nemôžem nikomu povedať, lebo si o mne pomyslí, že som šibnutý. Preto to v sebe potláčame a bojujeme s tým.

No čokoľvek, čím si v tomto momente prechádzate, je úplne normálne a práve teraz si tým istým prechádzajú milióny iných ľudí na svete. Či ide o impostor syndróm, úzkosť alebo o iný problém. Váš mozog je zdravý a keďže funguje tak, ako má, tak nevyhnutne niekedy tieto pocity bude mať.

Mne tiež pomáha vedomie, že doteraz to vždy prešlo. Keď mám tieto pocity, tak si dám pauzu, idem sa prejsť, urobím si čaj, prečítam si knihu… Myslím, že by sme sa mali naučiť byť obozretnejší voči svojmu mentálnemu zdraviu. Keď máme pocity úzkosti či impostor syndróm, netreba sa ešte viac hnať do práce a dokazovať sebe či svojmu okoliu, že na to máme a zaslúžime si to. Treba zachovať pokoj, nadýchnuť sa, dať si pauzu…. Váš mozog funguje presne tak, ako má.

Výskum na ľuďoch aj zvieratách

Ako ste sa vlastne dostali k neurovede?

Reklama

Pôvodne som chcela študovať psychológiu vo Viedni a venovať sa klasickej terapii, no na univerzitu, kam som sa hlásila, sa mi nedarilo dostať. V istom bode som si povedala, že skúsim niečo iné a našla som univerzitu v Maastrichte, ktorá ponúkala program psychológie so zameraním na vedeckú metódu a neurovedu.

Mala som víziu, že to vyštudujem a budem sa venovať klinickej terapii, no čím viac som spoznávala neurovedu, tým viac ma fascinovala. Práve tento obor objavil mnohé chyby, ktoré sa vyskytujú aj pri klasickej terapii.

A ako pôjde čas ďalej a my budeme mať viac výskumných dát, predpokladám, že terapia sa bude uberať oveľa viac neuropsychologickým a neurovedeckým smerom, ako klasickou psychológiou. V zahraničí je už tento trend vidieť.

Dominika zatiaľ návrat na Slovensko plánuje. Foto: archív respondentky

Čo to znamená?

Kým v minulosti sme vnímali psychické problémy striktne ako záležitosť duševného sveta, dnes vieme, že veľa z nich, ak nie všetky, majú nejaký fyziologický základ. To znamená, že napríklad na depresiu sa už nepozeráme len ako na chorobu mysle, ale sústreďujeme sa aj na princípy a mechanizmy vo fyziológii človeka, ako je napríklad problém biochémie.

Podobné prístupy sa sústreďujú väčšmi na telo a medicínu. To je základ, od ktorého sa odvíja ďalší výskum. Aj ľudia, ktorí neodpovedajú na tradičnú psychologickú liečbu, a začali sa na nich aplikovať prístupy z neuropsychológie, ukazujú zlepšenie. Ide teda o prepojenie vedy, medicíny a psychológie.

Viete povedať, ktorá časť vedeckej práce vás baví najmenej?

Štatistika a analýza dát. To je taká suchá a zdĺhavá časť výskumu. Čo ma však baví najviac je interakcia s účastníkmi výskumu. Komunikovať s nimi, dávať im inštrukcie, baví ma spolupráca s ľuďmi.

Výskumy na zvieratách

V minulosti ste sa však podieľali aj na výskumoch so zvieratami. Aké to bolo?

Áno, počas štúdia som sa zúčastnila na dvoch projektoch ako stážistka či ako asistentka výskumu v Holandskom inštitúte neurovedy. Asistovala som pri výskume pamäte, kde som pripravovala myšacie mozgy na mikroskopiu. Prístrojom som ich rezala na veľmi tenké plátky, ktoré majú menej než pol milimetra a opatrovala som ich vírusom, fluorescentným pod mikroskopom. Takéto výskumy na myšiach sa robia často, pretože nám dávajú informácie či akési smernice, podľa ktorých sa vieme orientovať, ako to asi prebieha v ľudskom mozgu.

A aké to bolo?

Na jednej strane to bola veľmi zaujímavá, jemná a precízna práca. Stále tam však máte to mŕtve zviera. Našťastie som myši nemusela obetúvať osobne, no aj tak to pre mňa bolo na začiatku ťažké.

No práve toto sú výskumy, ktoré dokážeme využiť v diagnostike a liečbe chorôb, ktoré nás posúvajú veľmi ďaleko. Dávajú nám informácie o ľudskom mozgu, ktoré sú esenciálne na to, aby sme mohli  v medicínskej vede napredovať.

Čo bolo potrebné na to, aby ste sa dostali do prestížneho inštitútu?

Veľmi som to chcela a vytýčila som si to ako cieľ. Zohnala som si kontakt na ľudí, ktorí tam pracujú, napísala som im e-mail a čakala som. Chvíľu sa mi nikto neozýval a potom mi niekto odpísal, že sa mám prísť ukázať. Stáž som dostala.

To znie celkom jednoducho. Čím ste ich podľa vás presvedčili?

Myslím, že to bolo tým, že som sa úprimne zaujímala o ich prácu a prejavila som záujem učiť sa od nich.  Výskumníci, vedci a ľudia v akadémii majú veľmi radi, keď ukážete záujem o ich výskum, no musí to byť úprimné.

Tiež sa mi osvedčilo, že keď pre niekoho chcete pracovať, musíte mu ukázať, ako z toho budete ťažiť. Všetci totiž robíme veci najmä pre vlastný benefit a potenciálny zamestnávateľ s tým ráta. Keď na otázku, prečo tu chcete pracovať, odpoviete klasickými formulkami ako napríklad, že sa vám páči inštitút a je super, čo tu robia, je to síce pekné, ale chýba tomu hĺbka. Keď im poviete, ako chcete získané zručnosti zužitkovať, tak sa tomu dá veriť. Je to niečo, čo podľa mňa ľudí presvedčí. Autenticita je dôležitá.

Myslím, že som tiež zaujala nápadmi, ktorých som vtedy mala veľa, a obrovskou motiváciou. To je typické pre mladých vedcov, ktorí iba končia štúdium, alebo ho práve ukončili. Do všetkého sa púšťajú s vervou, často majú množstvo nápadov, chcú vytvárať skvelé veci…

Koľko z tých nápadov sa vo finále zoškrtá?

Veľa. (smiech) Nájdete si supervízora, ktorý pozrie na váš výskum a povie: „Toto nebudeme robiť, toto tiež nie, toto nemá šancu, ani toto…“ Vďaka svojej seniorite tomu rozumie viac, má skúsenosti a vie lepšie zhodnotiť, čo je realizovateľné a čo nie. Pôvodný nápad je potom často osekaný, ale to je v poriadku. Vôbec sa tým netreba nechať odradiť.

Stereotypy o vedcoch

Stretávate sa aj s nejakými stereotypmi, ktoré o vedcoch kolujú?

Áno. (smiech) Asi najčastejší je ten, že vedci sú strohí, nudní ľudia, ktorým chýba kreativita. Tá je však vo vede veľmi dôležitá. Keď robíte vlastný výskum, potrebujete myslieť „out of the box“, musíte použiť kreativitu, aby ste dokázali vybočiť z toho, čo už existuje. Musíte premýšľať, ako inak alebo lepšie by sa dalo niečo vysvetliť. Tiež nenosíme vždy biele plášte, ako si ľudia predstavujú. Väčšinu času pracujeme v kancelárii za počítačom.

Veľa stereotypov panuje aj o ženách vo vede. Aké je ich zastúpenie vo vašom odbore?

V mojom okolí je zastúpenie žien vo vede celkom vysoké. Situácia sa pomaly mení a stále viac dievčat prejavuje o vedu záujem. Tomu tak v minulosti nebolo.

Na druhej strane však musím povedať, že sa ešte stále stretávam s predsudkami. Ženy sú stále veľkou skupinou ľudí, najmä mužmi, vnímané ako tie menej inteligentné a menej schopné. Aj keď to nepovedia explicitne, ani si to možno často explicitne nemyslia, no prejavujú to v malých nuansách a prístupoch.

Napríklad?

Najčastejšie tak, že rozprávate a nejaký muž začne rozprávať cez vás. Viackrát sa mi stalo, že som hovorila o svojej disciplíne, v ktorej samozrejme nie som expert, ale viem o nej relatívne veľa, no prerušil ma muž, ktorý o tom nevedel vôbec nič. Pozrel si maximálne jedno video na Youtube a začal mi vysvetľovať niečo, čo ja študujem roky. To sa deje neustále. Tiež sa mi stáva, že dostanem otázku, ale jej cieľom nie je dosať odpoveď, ale dokázať mi, že sa mýlim. Veľa žien vo vede má preto pocit, že sú vnímané ako tie menej schopné.

Niektorí ľudia sú stále prekvapení a šokovaní, keď vidia ženu – vedkyňu. Veď to ženy vôbec nezaujíma. Ich zaujíma lak na nechty a výpredaje, myslia si. Mňa však zaujíma aj ten lak na nechty, aj výpredaje, aj veda. Nevylučuje sa to. Poznám veľa žien vo vede, ktoré chodia perfektne upravené, je na nich vidieť, že žijú módou a baví ich to. No zároveň sú to špičkové odborníčky vo svojej disciplíne.

Existuje taký stereotyp, že ak je žena vedkyňa, tak chodí neupravená, strapatá a s obrovskými okuliarmi. Nie je to tak.

Nemusia ženy, ktoré zaujíma aj obliekanie, dokazovať ešte viac svoju odbornosť?

Presne tak, musia. Ja nemôžem povedať, že by som bola obklopená mužskými kolegami či supervízormi, ktorí by ma znevýhodňovali, ale sama mám niekedy pocit, že keď mužskému kolegovi vysvetľujem svoju hypotézu, tak sa musím o to viac snažiť. Stále je tam čiastočne oprávnený strach, že ma budú brať menej vážne.

Zbaviť sa strachov

Kde vidíte svoju budúcnosť??

Jednoznačne chcem ísť do praxe. Momentálne mám niekoľko nápadov, ktoré by som rada presadila a všetky sú spojené s akademickým prístupom k úzkosti a jej liečeniu. Rada by som sprostredkovala výsledky môjho budúceho výskumu ľuďom cez súkromnú prax, pomohla im s lepšou liečbou. No predtým, ako nad niečím takým začnem reálne uvažovať, potrebujem urobiť ešte veľmi veľa výskumu.

Uvažujete aj nad tým, že by ste sa vrátili na Slovensko?

Rada by som zmenila systém, akým sa na Slovensku pristupuje k mentálnemu zdraviu. Prispela k tomu, aby podobné témy neboli takým tabu. Momentálne zúri pandémia a ľudia vidia, čo sa stane, keď sa ochorenie vymkne spod kontroly, keď ho nevieme uchopiť a zabrániť mu.

Existuje však aj epidémia psychologických ochorení, ako sú depresia či úzkosť. K zhoršovaniu prispieva aj veľká stigmatizácia, ľudia sa boja vyhľadať odborníka. Trvalo sa na Slovensko asi nevrátim, no rada by som tu nejako pôsobila v rámci zvyšovania povedomia o týchto témach. Takže áno aj nie. (úsmev)

Máte na záver nejaké tipy pre Slovákov, ktorí by chceli uspieť v zahraničí?

Nebáť sa. Chceš to? Choď do toho! Aj vo svojom okolí vnímam ľudí, ktorí  by to chceli skúsiť, ale vyhovárajú sa na to, že by im bolo smutno, že to stojí peniaze, energiu a človek nemusí uspieť. Chápem tie strachy, sú veľmi reálne a ja som ich mala tiež. No keď sa nimi človek riadi, tak sa nikam neposunie.

Ak chcete ísť do zahraničia, tak sa týchto strachov musíte zbaviť. Áno, možno to nevyjde, možno človek nikdy neuspeje, nenaučí sa reč, vráti sa… No aj tak sa niečo naučí. Ja si neviem predstaviť, že by som sem neprišla. Osobnostne som tu vyrástla, rozšírili sa mi obzory, naučila som sa veľa nového. Každému, kto podobný krok zvažuje, to odporúčam. Choďte do toho, bojujte so svojím strachom.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk.

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?