13. februára 2021

Vo dverách cestovnej kancelárie Thomas Cook & Sons v Monte Carle sa objavil nižší fúzatý muž. Prišiel vrátiť „šífkarty“ na plavbu do Austrálie, pretože si uvedomil, že taká dlhá cesta by pre jeho malých synčekov bola stresujúca a pridlhá. Namiesto k protinožcom si to Slovák Michal Navrátil, vtedy už úspešný krajčír z Nice, namieril do Ameriky. Parník vyplával z anglického Southamptonu 10. apríla 1912. Volal sa Titanic.

„Čo sa týka projektu plavby parníkom z New Yorku do Liverpoolu, je to čistá chiméra. To už sa rovno môžu rozprávať o ceste z New Yorku na Mesiac. Takto skepticky sa o novom druhu transatlantickej prepravy vyjadroval v roku 1836 írsky matematik Dionysius Lardner. Už o rok sa ale takáto plavba stala realitou, o ďalšie štyri medzi Spojenými štátmi a Veľkou Británou premával parník RMS Britannia na pravidelnej linke.

Trvalo to asi štyri desaťročia, kým sa na tieto najmodernejšie lode vo veľkom začali naloďovať aj Slováci. Medzi rokmi 1880 a 1920 ich do USA emigrovalo asi pol milióna – väčšina z nich s najlacnejšími lístkami, natlačená v podpalubí parníkov honosných mien.

O pomeroch, v akých cestovali cez oceán Slováci, svedčí aj konverzačný slovník z roku 1892 – Americký tlumač pre Slovákov v Amerike. Foto: Digitálny archív UK

Plavby parníkom do Ameriky, to bol veľký biznis. Samozrejme, pre agentov, ktorí predávali značne prikrášlené sny o čarovnej krajine za oceánom tým najchudobnejším obyvateľom Rakúsko-Uhorska. Spisovateľ Martin Pollack v knihe Americký cisár napríklad opisuje, ako sa do Ameriky v roku 1888 vydala na parníku skupina chlapov z Brutoviec, dediny neďaleko Levoče.

„Hlavne pre ťažkú drinu sa Pavol Popovič rozhodol odísť do cudziny. Ako vtedy väčšina detí, aj Pavol začal pracovať veľmi skoro, už ako päťročný,“ píše Pollack. Ľudia vtedy podľa neho odchádzali za oceán s plánom prežiť tam pár rokov, vrátiť sa späť domov a kúpiť si pole, kus lesa, zvieratá, vyplatiť spoludedičov či dlhy alebo vyrovnať nedoplatky.

Reklama
Reklama na lístky na transatlantické plavby z roku 1904 v amerických novinách pre Slovákov. Foto: Digitálny archív UK

„Pre rodnú dedinu znamená ich odchod bolestivú stratu. V medzipalubí sa tlačia takmer výlučne chlapi v najlepších rokoch, zväčša od dvadsať do štyridsať. Na dlhú cestu si trúfne len zopár rodín,“ pokračuje v Americkom cisárovi Pollack.

Proti agentom a exodu sa ozývala aj slovenská inteligencia. Evanjelický farár Martin Bujna v roku 1903 knižke Amerika, zem zasľúbenia písal: „Na mnohosľubné reči agentov nič nedaj. Platení sú oni dobre za to, čo ťa na loď naložia – ale tam sa viac o teba neobzrú. Koľko vysťahovalcov zahynie už na ceste, na mori – ako i teraz píšu noviny, že anglický parník Huddersfield utonul a v ňom 22 ľudí práve z Rakúsko-Uhorska.“

V Londýne svadba aj únos

Michal Navrátil, to bol ale celkom iný prípad. Narodil sa 14. augusta 1880, teda v čase, keď sa veľká vysťahovalecká vlna Slovákov do Ameriky ešte len začínala. Pochádzal z lepších pomerov ako chudobní Haličania, o ktorých písal Pollack. Jeho rodná Sereď ležala od stredoveku na dôležitej obchodnej ceste medzi Prahou a Budínom.

Michal sa narodil, keď už mestom viedla prvá železničná trať v Uhorsku. Jeho otec, tiež Michal, bol tesárom, no syna poslal ako učňa do pražského krajčírstva. V tomto remesle sa mladý Navrátil našiel a z Prahy sa cez Viedeň dostal až do francúzskeho Nice, kde si ako iba 22-ročný otvoril úspešný krajčírsky salón.

Sereď kedysi. Foto: Wikimedia/LukasValentovic, v licencii CC BY-SA 4.0

Zakrátko sa u neho zamestnala mladá talianska imigrantka Marcelle Caretto. Dvojica si, napriek desaťročnému vekovému rozdielu, padla do oka. Keď však 26-ročný Michal požiadal neplnoletú Marcelle o ruku, chýbali im potrebné doklady na uzatvorenie sobáša vo Francúzsku. V čase, keď na Slovensku bola priemerná vzdialenosť miest narodenia novomanželov jeden kilometer, si tento dobre situovaný slovensko-taliansky pár odskočil uzavrieť svadbu z Nice do Londýna.

Späť doma na Azúrovom pobreží sa im narodili dvaja synovia – Michel Marcel, zvaný Lolo, v roku 1908 a Edmond Roger, prezývaný Momon, v roku 1910. V roku 1912 ale Michal odhalil manželkinu milostnú aféru a vzťah sa náhle rozpadol. 

Michel a Edmond s mamou Marcelle. Foto: Library of Congress, voľné dielo

Počas rozvodového konania sa chlapci dostali do opatery Marcellinej rodiny. Talianka mala vo Francúzsku mnohých príbuzných, kým Michal bol v Nice sám. Deti mohol vidieť len cez víkendy, no rozhodol sa, že mu to nestačí. Využil predĺžený veľkonočný víkend so zámienkou na dlhší výlet.

Marcellina rodina netušila, že s chlapcami cez Monte Carlo odišiel do Londýna, odkiaľ sa vydal do Southamptonu, kde v prístave predložil lístky, ktoré mu zaručili miesto v druhej triede na palube úplne nového a najväčšieho parníka Titanic. V rovnaký deň loď kotvila ešte vo francúzskom Cherbourgu, kde nastúpili ďalší cestujúci – dvaja aj na ceste z uhorských (dnes slovenských) Kovariec…  

Luxus pre Amerikána z Kovariec

Folklór okolo Titanicu, ktorý sa rokmi vytvoril, trochu zvádza k rozdeleniu pasažierov tragickej cesty na super bohatých alebo veľmi chudobných. Práve príbeh Michala Navrátila ukazuje, ako cestovala stredná trieda. Hoci starší z jeho synov Michel nespomínal na Titanic rád, niesol si do konca života aj jednu príjemnú spomienku – práve na luxus a eleganciu, ktorá ich na lodi obklopovala aj ako pasažierov druhej triedy.

Superboháči tam, samozrejme, boli tiež. Mediálne najznámejší bol asi John Jacob Astor IV zo slávnej newyorskej rodiny. Deň po katastrofe informovali noviny New York American o nezvestnom J. J. Astorovi a „ďalších“ 1500 až 1800 obetiach nárazu lode na ľadovec…

Noviny New York American informovali o úmrtí najbohatšieho pasažiera Titanicu veľkým nadtitulom. Foto: New York American

Osud však na palube Titanicu spojil aj dvoch tridsiatnikov, z ktorých jeden sa narodil len 50 kilometrov od sídla toho druhého. Prvým bol 31-ročný Navrátil, druhým 36-ročný, dobre situovaný Američan Thomas Cardeza. Vášnivý lovec sa na začiatku 20. storočia stretol na poľovačke s Henrichom Apponyim, ktorý ho pozval k sebe do kaštieľa v Oponiciach.

„Bohatí Američania boli pre šľachticov dobrým zdrojom príjmov, platili za prenájmy slušné peniaze. To bol zrejme i prvotný popud, prečo ho sem Henrich pozval. Neskôr sa však stali priateľmi,“ prezradil nám pred časom Peter Králik, ktorý sa roky venuje histórii rodu Apponyiovcov.  

Vystavené exponáty – osobné veci Thomasa Cardezu v historickej knižnici Apponyiovského rodu v Oponiciach. Cardezova podobizeň vľavo hore, vpravo hore jeho manželka. Foto: SITA

Oblasť medzi Nitrou a Topoľčanmi sa mu zapáčila, a tak si za svoju rezidenciu vybral kaštieľ v susedných Kovarciach (tie od Serede delí asi 50 kilometrov). Cardezu miestni volali Amerikán a v tamojších rodinách sa dodnes traduje, ako dedinčania neveriacky pozerali, keď sa po chodníku výstredný boháč premával na kolieskových korčuliach, alebo keď si do Kovariec priviedol živého šimpanza.

Thomas Cardeza chodil do Kovariec aj po tragédii v roku 1912. S manželkou odišli až po vypuknutí prvej svetovej vojny. Na snímke inzerát z roku 1921, v ktorom sa rozpredáva vybavenie ich kaštieľa. Foto: Digitálna knižnica UK

Na Slovensku žil aj s manželkou, no v roku 1912 sa vybral na cestu do svojho domovského sídla v Germantowne v americkej Pensylvánii bez nej. Sprevádzala ho matka, o ktorej v New York Times neskôr napísali, že bola prominentnou obyvateľkou Filadelfie a vášnivou jachtárkou. Mimochodom, Cardezovci mali jednu z dvoch najdrahších kajút na lodi – za lístok zaplatili 512 libier. Astorovci platili 224 a Navrátilovci 24 libier.  

Siroty z Titanicu

Samotná tragédia Titanicu je dobre známa. Loď s 2224 ľuďmi na palube narazila 14. apríla 1912 o 23:40 do ľadovca. Ku dnu loď klesla za necelé tri hodiny, pričom o život prišlo takmer 1500 ľudí. Príčinou bol nedostatok záchranných člnov ale aj prehnaná viera v odolnosť lode, ktorá bola považovaná za nepotopiteľnú.

Traduje sa, že úplne pokojný boháč Astor po náraze povedal: „Chcel som ľad do drinku, ale toto je príliš.“ Hoci je to legenda, Astor naozaj do poslednej chvíle veril v propagovanú nepotopiteľnosť Titanicu. Keď spúšťali do vody prvé záchranné člny, svoju ženu stále ubezpečoval, že budú vo väčšom bezpečí na parníku ako vo vratkom člne.

Záchranný čln z Titanicu odfotený z lode Carpathia, na ktorej sa zachránili aj Michel a Edmond Navrátilovci. Foto: Library of Congress, voľné dielo

Astor pri nešťastí zahynul, jeho manželka Madeleine sa napokon zachránila. A čo Navrátilovci a Cardezovci? Pasažieri z Kovariec do Germantownu napokon dorazili. Vysvetlenia, prečo sa do záchranného člnu dostal aj 36-ročný Cardeza, sa rôznia. On sám v roku 1912 novinárom povedal, že po tom, ako pomohol do člnu matke, čakal, kým nastúpia ostatné ženy a deti, no v tej časti lodi už vraj žiadne neboli. Po výzve, aby nastúpili muži, tak učinil.

Reklama

V nekrológu pani J. W. M. Cardezovej v New York Times sa však písalo, že odmietala nastúpiť do záchranného člna, kým ju nebude sprevádzať jej syn. Rodina pri havárii stratila šperky v hodnote 30-tisíc dolárov, ktoré ale preplatila poisťovňa.

Fotky „sirôt“ z Titanicu obleteli celý svet. Chlapci poznali len svoje prezývky, a tak chvíľu trvalo, kým ich spojili s matkou vo Francúzsku. Foto: Library of Congress, voľné dielo

Navrátil senior sa Ameriky nedočkal. Svojich dvoch malých synov posadil do posledného záchranného člna, kam smeli len ženy a deti. Jeho mŕtve telo neskôr vylovila iná loď, pri sebe mal mať aj listy na rozlúčku. Keďže chlapcov unášal, cestoval s falošným pasom svojho známeho – Louisa Hoffmana. V Halifaxe ho preto pochovali na židovskom cintoríne.

Jeho deti zo záchranného člna vytiahla posádka lode Carpathia dramaticky – vo vreci na zemiaky – a potom v New Yorku spôsobili mediálnu senzáciu. Dočasne sa ich ujala zámožná newyorská rodina pasažierky prvej triedy, ktorá sa o nich starala na Carpathii. S titulkom „siroty z Titanicu“ obleteli noviny s ich fotografiou celý svet. Napokon dorazili aj do Francúzska, kde chlapcov spoznala ich mama.     

Kinohit spojil rodiny

Po máji 1912, keď Marcelle s chlapcami odplávala späť na Starý kontinent, ostával príbeh uzavretý viac-menej v rodinnom kruhu. Všetko sa však zmenilo v roku 1997, keď do kín prišiel filmový hit Titanic s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe (objavila sa v ňom aj postava Michala Navrátila, ktorého hral český herec a kaskadér Martin Hub). Začala sa titanicová mánia, ktorá sa nevyhla ani našim končinám.

Reportáž o slovenskej stope na Titanicu priniesli viaceré médiá, čo neušlo pozornosti psychologičky Magdy Papánkovej. „Pamätám si, že vždy, keď v televízii spomenuli Titanic, otec zvykol hovoriť – tam sme mali príbuzného. Ale až vtedy som si to spojila aj s konkrétnym menom Michal Navrátil. Bol to bratranec môjho deda, ako som si neskôr potvrdila aj v archíve,” hovorí pre Forbes. 

Režisér kinohitu Titanic James Cameron a dve hlavné hviezdy filmu Kate Winslet a Leonardo DiCaprio v roku 1997. Foto: SITA/AP

Vtedy už nežil mladší z chlapcov Edmond. Ako francúzsky vojak sa v druhej svetovej vojne dostal do zajatia, z čoho mal celoživotné následky. Venoval sa architektúre, no zomrel už ako 43-ročný v roku 1953. Marcelle zomrela v roku 1963. V čase premiéry Titanicu bol Michel posledným mužským pamätníkom tejto tragickej udalosti.

Papánková sa pokúsila osloviť vzdialených príbuzných a odpoveď dostala od Élisabeth Navratil, dcéry Michela. V tom čase práve dokončovala knihu o príbehu svojho otca a strýka, ktorá u nás neskôr vyšla pod názvom Deti Titanicu. Navštívila Slovensko a Papánkovcov pozvala do Montpellieru, kde vtedy ešte žil jej otec. 

Kniha Élisabeth Navratil o jej otcovi a strýkovi. Foto: Martinus

„Žiaľ, pán Navrátil už mal vtedy Alzheimerovu chorobu, tak s nami absolvoval len jeden obed, ale o osudoch ich rodiny sme sa veľa rozprávali s Élisabeth,“ dodáva Papánková. Titanic vraj členov rodiny prenasledoval aj desaťročia po tom, čo klesol k oceánskemu dnu. Marcelle mala z udalosti celoživotné psychické problémy, strata otca na lodi ťažko dopadla aj na mladšieho Edmonda.

„Michel o tom takisto rozprával nerád. Z Titanicu si pamätal najmä stresovú situáciu, keď do kajuty vtrhol otec s nejakým ďalším mužom a na súrodencov uprostred noci v chvate navliekali všetko oblečenie, čo mali poruke. Na rozlúčku otec Michelovi povedal, nech pozdraví mamu a odkáže jej, že ju stále ľúbi.“   

Poslední žijúci pasažieri

Michel sa stal univerzitným profesorom filozofie v Montpellieri. A napriek trpkým spomienkam postupne pátral aj po otcových koreňoch. „Okolo roku 1968, keď u nás prišlo k istému politickému uvoľneniu, pricestovali Élisabeth s otcom do Československa. Keď dorazili do Serede, ako prvú si všimli obrovskú Niklovú hutu. Celkovo na nich krajina pôsobila pre rôzne fabriky a znečistenie deprimujúco, a tak sa nezdržali a vrátili sa späť.”

V roku 1987 sa zase Michel vybral do Wilmingtonu v Delaware, pri príležitosti 75. výročia potopenia Titanicu. Bola to jeho vôbec prvá cesta do Ameriky od roku 1912! V roku 1996 navštívil aj otcov hrob v kanadskom Halifaxe.

Posledný preživší z Titanicu – Michel Marcel Navrátil zomrel v roku 2001, Millvina Dean v roku 2009. Foto: Wikimedia, SITA/AP

Keby to osud chcel inak, bola by Severná Amerika jeho domovom? „Zámery Michala Navrátila nie sú známe, ale je možné, že cestoval práve za svojím bratrancom a mojím dedkom Jánom Svrčekom. Bol medzi nimi asi len päťročný vekový rozdiel a dedko bol už vtedy usadený v Chicagu,“ dodáva Papánková.

Podľa Encyclopedie Titanica mal Michal Navrátil na Titanicu písať aj list svojej rodine v Seredi s otázkou, či mu bude vedieť pomôcť so starostlivosťou o chlapcov. Plán B po Amerike mohlo byť aj Slovensko. Michel Navrátil zomrel 30. januára 2001 vo veku 92 rokov. O osem rokov neskôr svet opustila aj posledná preživšia z Titanicu, Angličanka Millvina Dean, ktorá mala v čase havárie len dva mesiace.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?