Podzemný trezor v Košiciach ukrýva poklad, ktorý možno zaradiť medzi svetovú špičku. Jeho hodnota je ťažko vyčísliteľná.
„Nech sa páči. Váš nový Mercedes je pripravený. Zaplatíte prevodom alebo chcete využiť lízingové služby?“ „Vždy platím v hotovosti, tu máte päť halierov.“ Môže to znieť ako vtip, ale hodnota medenej mince zo zbierok Východoslovenského múzea je približne 66-tisíc eur. No skutočným lákadlom zbierky Košického zlatého pokladu sú tisíce dukátov.
Okolo ikonickej sochy Maratónca na rovnomennom námestí prebehnú v októbri desaťtisíce bežcov. Len málokto z nich si však v tej chvíli uvedomí, že pomníku leží pri nohách najväčší zlatý poklad. Doslova. Len pár metrov od sochy totiž sídli Východoslovenské múzeum s podzemnou expozíciou Košického zlatého pokladu – zbierky historických mincí v hodnote desiatok miliónov eur.
Monumentálna neorenesančná budova necháva pri prvej návšteve pracovať fantáziu. Aká šľachtická rodina tu bývala a patril poklad pôvodne jej? Skutočnosť je oveľa pragmatickejšia. Objekt postavili v roku 1901 ako účelovú stavbu práve pre múzeum.
Stavitelia však nepočítali s najcennejšou expozíciou. Obrovský trezor vybudovali až v 60. rokoch, keď sa zbierka vzácnych mincí vrátila do východoslovenskej metropoly. Už len príbeh o tom, ako pražská odborníčka bránila počas vojny poklad proti fašistickým okupantom, by stačil na nakrútenie hollywoodskeho filmu.
Dá sa povedať, že takmer celé podzemie je jeden obrovský trezor s dvojitými opancierovanými dverami. „Medzi nimi je meter hrubá stena poctivého železobetónu,“ vraví kurátor expozície Patrik Fečo. Druhé dvere sú nižšie, takže sa treba zohnúť, čo si overujeme na vlastnej hlave.
„V čase výstavby stál trezor milión korún, to bola v tom čase hodnota niekoľkých rodinných domov,“ prepočítava náš hostiteľ. Na poznámku, že je to zrejme najbezpečnejšie miesto v Košiciach, dodáva s nadľahčením: „Keby mala na mesto spadnúť bomba, asi by som sa nebál byť schovaný v trezore.“
Zdroj: Ivan Fleischer
Filtrovaný vzduch pôsobí veľmi sviežo, čo zaujímavo kontrastuje s ťažkým vzduchom na poschodí, kde si návštevníci v rámci výstavy Zaži gotiku môžu pozrieť nielen dobové obrazy, ale časti originálnych kamenných reliéfov. Práve vďaka nim história na človeka doslova dýcha v podobe ťažkého vzduchu, aký poznáme z návštev stredovekých kostolov.
Hlavným ťahákom múzea a zrejme aj celých Košíc sú predsa len mince. Tie si už pozreli návštevníci z Ázie, ale aj Austrálčania, Američania či Briti. „Ak hovoria po anglicky, je ťažko odhadnúť, odkiaľ prichádzajú,“ poznamenáva Fečo.
Pokiaľ hostia z rôznych kútov sveta niečo spája, tak otázka, akú hodnotu poklad má. „Z bezpečnostných dôvodov to presne neuvádzame, ale ide o desiatky miliónov eur,“ vraví. Návštevníci sa však dozvedia vlastnú cenu, konkrétne, aká bola ich hodnota, ak by boli z čistého zlata. Pomáha k tomu váha prepojená na historický skriňový trezor čias Františka Jozefa s dobovým obsahom. Autor reportáže má cenu vyše sedem miliónov eur, ale s dôvetkom, že plánuje športovať a schudnúť.
Takmer stratený
Poklad našli robotníci v roku 1935 v medenej nádobe v troskách Spišskej komory, neďaleko Immaculaty na Hlavnej ulici. Stredoveká budova musela ustúpiť sídlu finančného riaditeľstva. Niekoľko mincí si chceli robotníci nechať a rozpredať, nakoniec ho celý získal štát. Obsahoval 2 920 zlatých mincí, tri zlaté medaily a dvojmetrovú zlatú reťaz s váhou 590 gramov.
Dnes má predovšetkým historickú hodnotu. V čase, keď ho ukladali, čo mohlo byť okolo roku 1680, predstavovala hodnota dukátov 1,5-ročný plat prefekta Spišskej komory. „Pisár by naň musel robiť takmer päť rokov, murársky tovariš 81 rokov a umývač riadu až 140 rokov,“ vymenúva náš sprievodca.
Vedľa seba ležali nielen uhorské mince, ale aj rakúske, nemecké, poľské, holandské, talianske či španielske. Hoci si ľudia myslia, že išlo o zbierku, nie je to pravda, vysvetľuje kurátor na príklade súčasných euromincí, ktoré vydávajú rôzne štáty, no majú rovnakú hodnotu.
„Väčšinou ide o dukáty, to znamená, že majú 3,5 gramu a 24 karátov. Ľudia to brali ako zlatý peniaz, ktorý má svoju váhu. Nezaujímalo ich, či je na nich vyobrazený panovník, ktorý je dvesto rokov mŕtvy. Brali to ako štandardný dukát,“ vysvetľuje Fečo. Napríklad v časoch Márie Terézie si za 20 až 25 dukátov mohli kúpiť kvalitného koňa.
Zdroj: VSM
Zaujímavosťou je, že v minulosti sa mince nefalšovali len nahrádzaním inými podobnými kovmi. Samostatnou témou je odštipkávanie, keďže ručne razené mince nemali jednotné okraje. „Veľakrát sám panovník produkoval peniaze v horšej kvalite. Aj bežní ľudia prišli na to, že keď si trochu z mince odstrihnú, môže pri stovkách kusov ísť o zaujímavú váhu. Preto sa začali neskôr robiť hrany. V neskoršom období to bol jeden zo spôsobov, ako chrániť mince. Tento bezpečnostný prvok vydržal do súčasnosti,“ približuje.
Komplikované razenie
Ručné razenie mincí bolo zdĺhavé, aj preto sa produkovali takmer celý rok. Razbou sa zaoberali vyučení špecialisti minciari. V jednej dielni ich pracovalo niekoľko desiatok. „Napríklad vo viedenskej mincovni ich v 13. storočí bolo až 45,“ hovorí. Razilo sa na vyčistené kotúčiky. Rytec vyryl do železného valca, budúceho razidla, námet schválený pre určitý typ mincí. Na skúšku sa vyrazilo zopár kusov, ktoré sa poslali na posúdenie panovníkovi a jeho kráľovskej rade. Až po schválení sa produkcia mohla začať. Kontrolóri prezreli všetky mince, či sú dobre vyrazené, mince so slabšou kresbou vytriedili a poslali na pretavenie, spresňuje expert.
Panovníci mali záujem, aby sa výroba zrýchlila. S prvým mechanickým systémom na razbu prišiel v roku 1568 v tirolskej mincovni v meste Hall Ján Vogler mladší. „Prvý stroj mal vyrobiť viac mincí než desiatky špecialistov. Medzi dvoma valcami prechádzal pás striebra. Na nich boli umiestnené razidlá s obrazom piatich až šiestich mincí, ktoré do strieborného plechu odtlačili výjavy. Na jednom páse tak vznikli ako polotovar desiatky mincí, ktoré potom vysekali priebojníci. Stroj mal však vážny nedostatok: razidlá pri nerovnomernom tlaku medzi valcami a pri hrubšom plechu často praskali. Preto bolo nevyhnutné vyryť nové razidlo,“ vysvetľuje Fečo.
Zásadná zmena prišla, keď sa do valcov začali vkladať iba malé predmety v tvare hríba, nazývané Taschen, teda po slovensky tašky. Keď jedna praskla, nebolo treba nahradiť celý valec, ale iba jednu tašku. Nová technológia dostala názov taškovací stroj a zrýchlila razbu aspoň päťnásobne.
Proti zavádzaniu nových mechanizmov bojovali robotníci. „V Kremnici sa vedenie komory a mincovne pokúšalo zaviesť stroj v rokoch 1579, 1598 aj 1610. Na odpor sa však postavili nielen minciari, ale aj predstavenstvo mesta a nakoniec bolo ponechané iba ručné razenie,“ spomína odborník.
Rákocziho Fiat Money
Hoci sa dnes zlato používa ako ochrana pred infláciou, faktom je, že aj samotný drahý kov bol v minulosti obeťou inflácie, najmä po objavení Ameriky a dovoze tamojšej komodity. Vidieť to aj na zložení Košického zlatého pokladu. Takmer tritisíc mincí pochádza z 20 rôznych krajín. Najväčšie zastúpenie majú uhorské kusy v počte 1 181 kusov a nasledujú holandské dukáty, ktorých je 1 106. „Tu presne vidieť, že zlato prichádzalo z kolónií a zaplavilo Európu,“ vysvetľuje Fečo.
História peňažníctva pozná mnoho snáh nahradiť cenné peniaze ich kreditnými alternatívami. Dnes sú to papierové peniaze. Jedným z prvých emitentov bol vodca protihabsburského povstania František II. Rákoczi, ktorý je úzko spätý s Košicami a v tamojšom Dóme svätej Alžbety je aj pochovaný. Návštevníci mesta si môžu v jednej z bočných uličiek pozrieť aj kópiu domu z tureckého Rodošta, kde po potlačení povstania dožil.
Rákoczi na financovanie povstania a zaplatenie vojakov začal vydávať vlastné medené mince – libertáše. Mali nahradiť strieborné a zlaté platidlá, ktoré sa používali hlavne na nákup zbraní. Už latinský nápis Pro libertate, ktorý obsahovali, odkazoval na boj za slobodu. „Peniaze mali hodnotu, iba kým trvalo povstanie. Keď sa skončilo, nastal satmarský mier, Rákoczi bol porazený, mince skončili v Poľsku a použili sa ako obyčajný kov,“ pripomína Fečo.
Z oficiálnych panovníkov, ktorí na našom území vládli, začala v roku 1760 s razbou kreditných medených grajciarov Mária Terézia. Pre nedostatok vzácneho kovu nahradili strieborné mince. Ich kúpyschopnosť bola vyššia ako hodnota kovu, a to aj preto, že ich akceptovanie garantoval štát. Inflácia sa prejavovala postupnou zmenou hodnôt a pridávaním nových nominálov. „Najskôr to bolo šesť grajciarov, potom sedem, alebo ako v prípade 15 grajciarov napokon 17 grajciarov,“ vraví Fečo.
Zdroj: Ivan Fleischer
Papierová premiéra
Na cisárskom dvore vo Viedni skúšali aj papierové peniaze, dôvodom boli obrovské dlhy štátu po vojne s Pruskom. Do obehu sa dostali takzvané bankocetly. Viedenská mestská banka ich na základe cisárskeho patentu z roku 1762 dala do obehu v celkovej sume 12 miliónov zlatých. Tu však treba dodať, že neboli zákonným platidlom a súkromné osoby ich nemuseli prijímať. Túto povinnosť mali iba štátne orgány.
„Existovala však lákavá možnosť výhodne vymeniť sumy nad dvesto zlatiek v bankocetlách za obligácie s päťpercentným úročením. Istou formou nátlaku na ich nákup bolo nariadenie platiť novým prostriedkom polovicu daní. Ich hodnotu teoreticky kryli strieborné mince, za ktoré sa kupovali. Dôveru k nim mal budiť aj prísľub, že po návrate do emisnej banky budú hneď zničené. Ako dôkaz postavili vo Viedni blízko Škótskej brány pec na verejné pálenie bankocetiel,“ uvádza expert.
Vzhľadom na hodnotu išlo o platidlá určené takmer výhradne majetným vrstvám. Najnižší nominál päť zlatých zodpovedal 15-dennej mzde tesárskeho majstra, alebo tiež hodnote deväťsto vajec či páru črievic. Najvyšší nominál sto zlatých by stačil na nákup siedmich až desiatich kráv. „Praktickosť papierových platidiel im však rýchlo získala obľubu v takej miere, že sa za ne dokonca platil 2,5-percentný príplatok. Keďže tieto nové prostriedky získali veľkú obľubu medzi bohatou vrstvou obyvateľstva, nasledovala v roku 1771 druhá emisia bankocetiel. Financovanie vojen si vyžiadalo ešte vydanie ďalších štyroch emisií, a to v rokoch 1784, 1796, 1800 a 1806,“ dopĺňa Fečo.
Unikátna medaila
V múzeu vidíme aj takéto papierové peniaze. Najvzácnejším kúskom nie je minca ani bankovka, ale zlatá jazdecká medaila Ferdinanda I. Jej pôvodná hodnota bola 20 zlatých dukátov, ale tá historická je výrazne vyššia, najmä pre vzácnosť tohto artefaktu. Dôvod jej vyrazenia nie je celkom známy. „Môj osobný predpoklad je, že panovník ju potreboval na reprezentačné razby pre dôležitú návštevu. Ukazuje ho v plnej zbroji na koni, z druhej strany je habsburský orol. Obdarovaný nebol chudák, nebol odkázaný na predaj medaily, skôr sa odovzdávala z generácie na generáciu,“ zamýšľa sa kurátor.
Stanoviť cenu medaily je pomerne ťažké. Na svete sú len dva kusy a nikdy nebola v dražbe, čo je najpresnejší spôsob, ako určiť jej hodnotu. Druhá je vo Viedenskom múzeu. „Oni ju však nevystavujú a až dodatočne, keď vyšla istá publikácia, sme zistili, že takúto medailu majú,“ dodáva.
Zdroj: VSM
Veľmi zaujímavú hodnotu majú v zbierke mince Albrechta z Valdštejna. Ten mal totiž právo raziť od kráľa. No neskôr prišiel nielen o túto výsadu, ale aj o život. „Albrecht sa svojimi schopnosťami vypracoval na úspešného generála počas tridsaťročnej vojny. Ale nakoniec bol zavraždený cisárskymi dôstojníkmi,“ približuje Fečo. Bojoval na strane panovníka, no upadol do nemilosti pre narastajúcu moc.
„Jeho popravu prikázal cisár. Ešte pred smrťou mu však za jeho úspechy dovolil vyraziť mince. No potom nariadil, že sa musia roztaviť. Každý, u koho sa našli, bol braný ako jeho prívrženec a mal byť o hlavu kratší,“ hovorí. Zvyšuje to dnes hodnotu každej zachovanej mince.
O produkcii mincí rozhodoval panovník. „Aj keď bol niekto v časoch Habsburgovcov vplyvný a bohatý, bolo málo pravdepodobné, aby si mohol sám od seba raziť mince. Vždy na to musel dostať dekrét od panovníka. Bola to forma odmeny. Narátali by sme možno desať ľudí, ktorí mali takéto privilégium,“ vymenúva Fečo.
Zlato nerozhoduje
Albrechtov príbeh zdôrazňuje základnú zberateľskú poučku: cena nezávisí od množstva zlata, ale od vzácnosti. Potvrdzuje to aj nenápadná minca v zbierke Východoslovenského múzea. Je to päťhaliernik z roku 1924, ktorý stojí ako nový Mercedes. „Z jednej strany je číslo päť a Karlov most, z druhej český lev a dole letopočet. Tento konkrétny ročník je extrémne vzácny a dodnes je považovaný za najcennejšiu československú obehovú mincu. Celá vitrína s jedenástimi prvorepublikovými mincami stojí ako trojizbák v Košiciach,“ približuje kurátor.
Päťhalierniky sa razili v rokoch 1923 a 1925 aj neskôr, ale práve v roku 1924 sa produkovať nemali. Na aukcii v roku 2023 sa podobná minca vydražila za 66-tisíc eur, preto je možné pomerne presne odhadnúť aj cenu košického kusu.
Zlatý poklad nie je jediný v zbierke inštitúcie. Návštevníci si môžu pozrieť aj expozíciu Cesta za pokladom, ktorú tvorí celkovo päť rôznych celkov vrátane trocha záhadne znejúceho Pokladu jednookého farára z Obišoviec. Ten objavili až v roku 2020 v základoch zaniknutého renesančného kostola a obsahovala 550 mincí a banských výplatných známok.
Všeobecne platí, že nájsť poklad neznamená ho aj vlastniť. Každý totiž patrí štátu. „Ako nálezca môžete dostať až sto percent z hodnoty, ktorú určí znalec. Ak splníte všetky zákonom dané podmienky, to znamená, že nepoužívate detektor a necháte to v takom stave, ako ste to našli,“ spresňuje Fečo.
A čo sa s pokladom ďalej deje? „Prevezme to buď pamiatkový úrad, alebo nejaké múzeum. To začne nález spracovávať. Ak neviete, čo s nájdeným pokladom, stačí vytočiť číslo 158. Oni vás už nasmerujú,“ dopĺňa.
Štátu patrí aj najznámejší košický zlatý poklad. „Oficiálnym majiteľom je Slovenské národné múzeum. My ho máme iba v trvalom depozite,“ približuje kurátor. Ďalšie dva poklady v zbierke ešte nie sú spracované. „Máme ich zatiaľ zapožičané, ale chceli sme ich návštevníkom čím skôr ukázať,“ hovorí.
Zhabaný poklad
Nie vždy bol štát k nálezcom taký štedrý. Náš hostiteľ pripomína príbeh z Česka spred 250 rokov. Deti sa hrali v potoku a objavili lesklé gombíky. Dospelí si rýchlo uvedomili, že ide o poklad. „Mince boli pomerne malé a svojím vzhľadom sa výrazne líšili od dnešných kusov. Skôr pripomínali práve zlaté gombíky alebo malé guľôčky, často nepravidelných tvarov, typické pre keltské razby,“ vraví expert. Celkovo sa našlo plné vedro.
Keď sa o náleze dozvedel miestny šľachtic Karol Egon z Fürstenbergu, poslal do dediny drábov, ktorí mince od ľudí získali násilím. Následne ich odovzdal panovníčke Márii Terézii. „Ako odmenu získal šľachtic od panovníčky významné privilégia, medzi ktoré patrilo aj právo raziť vlastné mince. Vďaka tomu vznikli aj jeho rodové dukáty s vlastným portrétom, ktoré sú dnes známe numizmatikom,“ spomína Fečo.
Na otázku, či si niektorí z návštevníkov nechcel kúpiť vystavenú mincu, odpovedá, že návštevníci sú vzdelaní a vedia, že sa kúpiť nedajú. Zaujímajú sa však aspoň o rady. Náš hostiteľ je predsedom košickej pobočky numizmatickej spoločnosti a pôsobí aj v predsedníctve Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied. „Ľudia sa často prídu poradiť či nechať si oceniť mince. Snažím sa mať prehľad nielen v drahých a vzácnych kusoch, ale aj v bežnejších,“ vysvetľuje kurátor.
Zdroj: Ivan Fleischer
Pražská zápletka
Keď sa múzeum v rokoch 2008 až 2013 rekonštruovalo, putoval poklad ako rocková hviezda na turné. Videli ho napríklad návštevníci Prahy, Ostravy a Bratislavy. Prevážať podobné vzácnosti je pomerne komplikované. Portál idnes.cz napísal, že pri ceste do Prahy poklad na hraniciach prevzalo 20 elitných českých policajtov. Kolóna na seba počas prevozu nijako neupozorňovala. Vozidlá neboli označené nápisom polície. „Dokonca sme aj dodržiavali predpísanú rýchlosť,“ povedal pre denník jeden z príslušníkov.
Praha sa s osudom pokladu spája aj v inej súvislosti. Keďže v čase nálezu v roku 1935 v Košiciach chýbal trezor, presunuli ho do Bratislavy a odtiaľ do Prahy. Krátko nato prišla vojna a Československo sa rozpadlo. Keďže metropola východu ako miesto nálezu pripadlo Maďarsku, dukáty si nárokovala Budapešť. No o poklad sa zaujímali aj Nemci, ktorí okupovali Česko.
Podarilo sa ho však uchovať v Česku zásluhou odborníčky na numizmatiku Emanuely Nohejlovej-Prátrovej. Tá v roku 1948 v liste košickému múzeu zaspomínala, ako vodila Nemcov za nos. Jej úlohou bolo poklad popísať. „Pracovala som na tej úlohe v rokoch 1941 a 1942. Nemci o ňom vedeli. Maďari naliehali na rýchle dokončenie. Ja som však vedome postupovala pomaly, aby nebolo možné požiadať o vydanie pokladu, o ktorom sami Nemci prehlasovali, že musí zostať pohromade. Na začiatku roku 1943 bol zabalený v dvoch debnách a v nich ukrývaný všelijakým spôsobom pred možným odcudzením. Po revolúcii sa vrátil vo svojich obaloch do Národného múzea,“ uviedla vtedy.
Zdroj: VSM.
Poklad skoro nebol
Po vojne však bolo múzeum zbombardované, poklad tak zostal nevybalený až do mája 1947. Do Košíc sa prvý raz na výstavu vrátil v roku 1956, stále však chýbali vhodné priestory. Tie vybudovali až neskôr a zbierka je v súčasnej budove prístupná od roku 1970.
„Niektorí chceli, aby sa poklad po spracovaní rozdelil do rôznych múzeí. Mohlo sa stať, že by ho dostalo desať veľkých inštitúcií, ale nakoniec prevládla racionálna myšlienka, že ostane v jednom celku,“ pripomína Fečo.
Je to dôležité aj preto, že väčší poklad sa na Slovensku nenašiel. V zahraničných múzeách či galériách objavíme cennejšie expozície, ale spravidla ide o umelecké diela s hodnotou v desiatkach až stovkách miliónov. Čo sa týka samotného Košického zlatého pokladu, zrejme patrí k najväčším v Európe. „Aj vo svetovom meradle si dovolím tvrdiť, že sme vo veľmi vysokom čísle. Možno v prvej desiatke,“ dokresľuje Fečo.
Zdroj: Ivan Fleischer
Jedna vec je poistná hodnota pokladu, ďalšia jeho reálna. „Presné číslo nedokážu určiť ani odborníci, lebo často ide o mince, ktoré sa nevyskytli na trhu,“ vysvetľuje kurátor. Cena umenia a zberateľských kusov sa často ustanovuje na základe precedensu. „Dvojičky niektorých mincí zo súkromných zbierok sa občas v aukcii objavia. Štandardné uhorské stoja od troch do 20-tisíc eur v závislosti od stavu, ale aj panovníka, za ktorého sa vyrazili,“ uzatvára Fečo.
Všetky zberateľské mince spája, že ich hodnota nie je len účtová, ale schováva sa za ňou dôležitý príbeh.
Ceny a platy v minulosti
15. storočie — DOBA MATEJA KORVÍNA
- Cena husi: 5 denárov
- Cena jedného centu pšenice (50 až 63 kg): 46 denárov
- Cena koňa: 3 až 6 dukátov
- Plat dedinského farára: 20 dukátov
- Plat pešiaka: 24 dukátov
- Plat profesora Academia Istropolitana, matematika a astronóma Jána Regiomontanusa: 200 dukátov
- Plat ostrihomského arcibiskupa: 15-tisíc až 22-tisíc dukátov
18. storočie — DOBA MÁRIE TERÉZIE
- Cena husi: 8 denárov
- Cena jedného centu pšenice (50 až 63 kg): 3 toliare
- Cena koňa: 25 dukátov
- Cena hodvábnej šatky: 5 zlatých
- Plat mestského drába: 7 dukátov
- Plat mestského lekára: 14,5 dukátu
- Plat richtára: 108 dukátov plus víno a mäso
- Plat farára: 113 dukátov plus víno a mäso
