„Vždy rád posúvam svoje limity a žijem tak trochu na hrane,“ hovorí 33-ročný rodák z Prievidze Róbert Vrábel. Niekto, kto nemá dobrodružnú povahu, by zrejme nevydržal žiť na striedačku na dvoch z najextrémnejších miest na svete.
Hoci vyštudoval hotelovú akadémiu, už šesť sezón sprevádza turistov na adrenalínových výpravách v Arktíde a Antarktíde.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo je na Špicbergoch zakázané rodiť a umierať,
- aké extrémne situácie zažil počas svojej práce,
- ako sa stavia kemp na Antarktíde,
- s ktorými obmedzeniami treba rátať na takejto výprave,
- ktoré celebrity sprevádzal v ľadovej pustatine,
- koľko stojí výlet na Špicbergy a na Antarktídu a ako sa dá ušetriť.
Mal to byť len výlet
Vaším druhým domovom sú už niekoľko rokov Antarktída a Arktída. Ako sa začala cesta za týmto dobrodružstvom?
Bolo to v čase, keď som pracoval v Amsterdame v logistickom centre pre spoločnosti Apple a Polar. Už vtedy som sa pohrával s myšlienkou zmeniť svoj život a zažiť niečo nové. Do Nórska ma zavolal jeden z mojich kamarátov.
Pár rokov predtým som Nórsko precestoval v minivane od juhu až po sever s inou partiou a páčilo sa mi tam. Ani som nevedel ako a balil som kufre do Nórska. Náš plánovaný niekoľkomesačný pobyt sa nakoniec predĺžil na šesť rokov.
Čím ste sa tam živili?
Vyštudoval som hotelovú akadémiu, takže som začal prácou v hoteli. Podľa mňa je to najjednoduchšia vstupenka, ako začať žiť v novej krajine. Celé súostrovie je zamerané na cestovný ruch.
Ako fanúšik outdoorového spôsobu života som sa začal postupne stretávať s ľuďmi, ktorí robili pre klientov expedície. Vo voľnom čase som si robil rôzne kurzy a certifikáty.
Nie preto, lebo sa tým chcel živiť, ale jednoducho ma to bavilo. Až neskôr som zistil, že vďaka tým certifikátom sa mi otvoria dvere do celkom nového života. Patrili sem aj rôzne kurzy prežitia, záchranné akcie, kurzy na morské kajaky pre polárne regióny alebo školenia jazdy na snežných skútroch.
Foto: archív Róberta Vrábela
Kto je Róbert Vrábel?
33-ročný dobrodruh, fotograf, cestovateľ a adrenalínový nadšenec z Prievidze, ktorému sa jeho životný štýl a láska k zime stali hlavným zamestnaním.
Pracuje pre americkú spoločnosť Antarctic Logistics and Expeditions, ktorá sa špecializuje na expedície na južný pól a Mt. Vinson.
Taktiež pracuje aj pre nórsku spoločnosť Hurtigrtuten Expeditions, ktorá sa zameriava na dobrodružné výpravy v polárnych regiónoch (okrem Antarktídy aj na Špicbergy, Island, Grónsko a na Aljašku).
Po Antarktíde sprevádzal napríklad aj hercov Willa Smitha a Ashtona Kutchera či youtubera MrBeasta.
Naučili sme sa, ako sa správne zachovať, keď sa pokazí snežný skúter, alebo si vykopať jamu a prespať v nej pri nízkych teplotách, napríklad do mínus tridsať stupňov Celzia. Patrili sem aj nočné hliadky na polárne medvede, správna manipulácia s puškou, školenia, ako zachrániť ľudí z lavíny, alebo správne používanie GPS zariadení.
Nástup: Ihneď!
Kedy a ako ste sa k vysnívanému povolaniu začali približovať?
Postupne som sa začal stretávať s ľuďmi, ktorí robili expedície a boli zamestnaní ako sprievodcovia. Už vtedy som tušil, že si to budem chcieť vyskúšať na vlastnej koži.
Boli situácie, keď boli niektorí sprievodcovia obsadení a klienti z hotelov chceli, aby som im ukázal zaujímavé miesta alebo ich vzal na nejaký zážitkový výlet. Vyskúšal som to. Bral som to ako svoju voľnočasovú aktivitu a možnosť, že môžem ľuďom priblížiť a ukázať krásy a zaujímavosti tejto časti sveta, ktorá mi prirástla k srdcu.
Toľko pozitívnych ohlasov som ani vo sne nečakal. Dospelo to až do štádia, keď mi kamarát pripomenul, že mám asi najviac rôznych certifikátov zo všetkých a mal by som začať vážne uvažovať nad tým, že sa týmto koníčkom začnem profesionálne živiť.
Foto: archív Róberta Vrábela
Kedy sa to zlomilo?
Všetko sa to začalo mojím prvým odchodom do Antarktídy. Pracoval som pre firmu, ktorá ľuďom ponúka rôzne komerčné expedície, od zliezania najvyššieho vrchu Antarktídy až po výpravy na južný pól. Po sezóne som rozmýšľal, či sa vrátiť späť k práci v hoteli, alebo sa vydať za novými dobrodružstvami.
Milujem morské kajaky. V Nórsku som sa naučil splavovať rieky na riečnom kajaku a počas leta som robil sprievodcu aj na raftoch a pri zliezaní vodopádov. Už vtedy som sa pousmial nad predstavou, že by som tento svoj koníček mohol mať v budúcnosti ako hlavný zdroj príjmu.
Zakrátko som dostal odpovede z viacerých firiem a jedna mi ponúkla prácu už od nasledujúceho štvrtka v pozícii lídra všetkých expedičných aktivít. Bol to pre mňa veľký šok a musel som sa rýchlo rozhodnúť.
Zákaz umrieť a rodiť
Ako na vás zapôsobil život na Špicbergoch?
Život je tam veľmi jednoduchý a zároveň pekný. Každému by som odporučil, aby si život v mikrospoločnosti vyskúšal. Som človek, ktorý roky žije aktívnym športovým životom, a toto je miesto, ktoré má na to vytvorené všetky podmienky.
Multifunkčná športová hala, v ktorej sa nachádza plavecký bazén, lezecká stena, basketbalové ihrisko. Stačí, keď sa presuniete o dva kilometre ďalej a ocitnete sa pri ľadovci.
Autá tu nahradili snežné skútre a zapáčila sa mi už len predstava chodievať takto do práce každý deň. Odrazu som si uvedomil, že niekde na konci sveta v malej komunite žijem oveľa aktívnejší sociálny život ako vo veľkomeste. Žije tam päťdesiatšesť národností rôzneho vierovyznania a rôznych kultúr. Je to pestrá komunita, od ktorej sa človek veľa naučí.
Polárna žiara na Svalbarde. Foto: archív Róberta Vrábela
Platia tam nejaké netradičné a pre nás možno aj zvláštne pravidlá pre život?
Je tu zakázané narodiť sa a zomrieť. Nemocnica nie je tak špičkovo vybavená, aby v prípade komplikácií vedeli lekári zabezpečiť bezpečný priebeh pôrodu.
Preto budúce mamičky niekoľko týždňov alebo mesiacov pred plánovaným termínom odchádzajú do Nórska, kde porodia a potom sa môžu vrátiť naspäť. Približne deväťdesiatpäť percent všetkých nákladov prepláca zdravotná poisťovňa.
Je tu pôvodný cintorín, na ktorom už nie je nikto pochovaný. V minulosti bolo bežné, že sa ľudia pochovávali bez truhly. Len tak do zeme. Silné mrazy v kombinácii s permafrostom však postupne začali vytláčať pozostatky tiel na povrch, a to bol problém.
Niektoré telá boli na tomto mieste pochovávané ešte v časoch epidémie španielskej chrípky. Po zistení, že mráz dokáže dokonale zakonzervovať aj všetky baktérie, sa museli pozostatky vykopať a odviezť, pretože nikto nevedel, aké veľké nebezpečenstvo to môže predstavovať pre ďalšie generácie.
Mrazivé zážitky
Človek asi musí v takomto prostredí počítať aj s rôznymi nebezpečnými situáciami. Zažili ste niečo, čo vás prekvapilo?
Takých situácií bolo veľa. Vždy rád posúvam svoje limity a žijem tak trochu na hrane. Častokrát sa stali aj vďaka mojej nerozvážnosti a vždy to bolo len vtedy, keď som zodpovedal sám za seba.
Raz na konci sezóny sme sa vybrali s partiou na jazdu snežnými skútrami. Pár metrov som za nimi zaostával, zle som odhadol situáciu a s celým skútrom som sa prepadol pod vodu. Okolo mňa sa vytvorilo malé jazero, skúter zostal zatopený.
Snežný skúter patrí k základnej výbave v polárnych oblastiach. Foto: archív Róberta Vrábela
Nakoniec som sa z ľadovej vody dostal, ale postupne som začal strácať cit v nohách a prichádzali prvé omrzliny. Aby som sa dostal do mesta, musel som absolvovať pešo štvorhodinovú túru. Nakoniec som to zvládol, ale nebolo to nič príjemné.
Raz sa nám cestou z najvyššieho vrchu Špicbergov pokazili dva skútre. Viac ako deň sme išli pešo cez ľadovce k pobrežiu, kde nás vďaka satelitnému telefónu evakuovali na hybridnom katamarane. Keď sme sa vrátili do mesta, zobrali sme skútre, náhradné diely a vybrali sme sa opraviť tie pokazené.
Uprostred ničoho, v strede ľadovca pri teplote mínus tridsaťpäť stupňov Celzia a za asistencie ľadového vetra sa nám podarilo vymeniť celé pruženie a senzor motora. Bolo to dosť náročné. Sneh sme si museli ohrievať na teplú vodu a pomocou nej sme odšraubovali zamrznuté skrutky. Striedali sme sa po dvoch minútach, inak by sme prišli o prsty.
Keď na tomto mieste sprevádzam našich klientov a rozprávam im o mojich zážitkoch, tak neveriacky krútia hlavami, ako sme takú veľkú vzdialenosť na snežných skútroch mohli zvládnuť.
Keď ste si vyskúšali tento adrenalín na vlastnej koži, snehové búrky asi nie sú pre vás veľkým prekvapením. Dávate si na tieto situácie, ktoré sa vďaka počasiu môžu zmeniť v priebehu jednej minúty, pozor?
Jazda v snehovej búrke, keď nevidíte vôbec nič, má tiež svoje čaro. Čím horšie počasie, tým ma to vždy najviac ťahá von otestovať svoje sily. Raz som sa v takom počasí vybral do opusteného ruského baníckeho mesta Pyramiden. Rozhodol som sa pre záchrannú akciu snežného skútra, ktorý sa mi tam prednedávnom pokazil.
Situácia sa zmenila v priebehu pár minút na silnú snehovú búrku, v ktorej som nevidel ani na špičku lyží na skútri. Išiel som tak približne osem hodín. Bez signálu a internetu a jediným pomocníkom, ktorý ma navigoval a ochraňoval, aby som sa neprepadol do nejakej snehovej trhliny, bola moja GPS navigácia.
Boli to naozaj ťažké situácie, pri ktorých som sa niekoľkokrát povracal, pretože to bolo náročné nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke. Mám rád aj takéto situácie. Sú to pre mňa nezabudnuteľné zážitky. Vždy si z nich zoberiem ďalšie ponaučenie a skúsenosti.
To je to, čo ma vypracovalo do fázy, pri ktorej viem, kde sú moje hranice. A to sa dá veľmi dobre využiť pri mojej práci.
Preceňovať sa neoplatí
Akú zodpovednosť máte za klientov, s ktorými absolvujete zážitkové výlety?
Všetci musia podpísať reverz a s každou skupinou mám pred jazdou na kajakoch alebo motorovými člnmi medzi ľadovcami mítingy, na ktorých sú so všetkým oboznámení. Aj o rizikách, ktoré nás môžu počas cesty prekvapiť.
Podpisom musí každý potvrdiť, že nemajú žiadne zdravotné problémy a sú si vedomí potencionálnych rizík. Ja ako sprievodca mám vždy posledné slovo a vždy môžem povedať nie.
Jednoducho, keď vyhodnotím, že sa niekto z klientov na túto aktivitu nehodí, tak poviem nie a moje slovo platí a nemôže ho nikto zmeniť.
Čo sa môže stať, keď majú všetci záchranné vesty?
Nikto nevie, ako dotyčný zareaguje napríklad po páde do ľadovej vody. Psychika častokrát zohráva pri týchto neočakávaných udalostiach najväčšiu rolu. Môže dostať panický záchvat, možno ma oklamal, že vie plávať, a v skutočnosti zažije šok. V týchto situáciách sa môže veľmi ľahko stať, že sa utopíte v lyžičke vody.
Je to dobrodružstvo, ktoré si každý zapamätá do konca života, hovorí mladý dobrodruh. Foto: archív Róberta Vrábela
Základným pravidlom je vždy zachovať pokoj. Až potom ideme postupne riešiť vzniknutý problém.
Prehovárajú vás niekedy klienti, že to zvládnu a nemusíte sa ničoho báť?
Samozrejme, že ľudia, ktorí si za tieto dobrodružstvá zaplatia tisícky eur, chcú toho vidieť a zažiť čo najviac. Väčšinou si nechajú poradiť a zvážia riziká.
Niektorí skôr preceňujú svoje schopnosti. Stáva sa, že nevedia pádlovať na kajaku a točia sa stále dokola. Vtedy mi nezostáva nič iné, ako si ich kajaky pripnúť k tomu môjmu a celú našu osemkilometrovú plavbu ich musím ťahať. Pre mňa to nie je nič príjemné, ale beriem to vždy športovo.
Oni si zatiaľ s úsmevom na tvárach robia selfie alebo si fotia okolitú zasneženú krajinu. Aj o tom je moja práca (smiech).
Je to zážitok na celý život
Komu odporúčate tieto zážitkové výlety v Antarktíde a komu nie?
Sú vhodné pre všetkých ľudí, ktorí sú ochotní vystúpiť aspoň na niekoľko dní zo svojej komfortnej zóny a nebránia sa zažiť vo svojom živote niečo, o čom doteraz len čítali alebo videli v nejakom prírodopisnom filme.
Je to dobrodružstvo, ktoré si každý zapamätá do konca života. Niektorí klienti potrebujú po tejto dovolenke ešte ďalšiu dovolenku, aby sa zo všetkých zážitkov spamätali (smiech). Vždy im poradím, nech dajú tomu trošku viac času.
A presne to sa aj stáva. Dostávam od nich správy, že až po pár dňoch si doma začnú uvedomovať a postupne spracovávať, čo všetko zažili.
O zážitky je naozaj postarané. Hneď prvé dva dni plavby vedú cez jednu z najbúrlivejších častí mora na svete – Drakov prieliv–, takže nie je vôbec žiadnym prekvapením, keď polovička posádky chytí zelenú farbu. Odmenou je, keď sa pred nami vynoria obrovské ľadovce a dobrodružstvo sa začína.
Každý deň nové zážitky, vylodenia, nalodenia, tučniaky, veľryby, tulene, ale aj obliekanie a vyzliekanie zo špeciálnych odevov. A takto to ide každý deň.
Zvládajú to po fyzickej a psychickej stránke alebo sa stáva, že sa niekto tohto výletu vzdá?
Áno, zvládajú. Čo som vždy príjemne prekvapený, že idú do tých zážitkov naplno a chcú si z nich čo najviac odniesť. Rovnako ako aj spanie pod holým nebom, ktoré si doteraz nikdy nevyskúšali.
My sme zodpovední za bezpečnosť aj počas noci, musíme dodržiavať nočné hliadky. Všade okolo nás sú počas noci zvieratá. Či už milé tučniaky alebo ťažké tulene, ktoré sa môžu nechtiac oprieť o stan a pritlačiť vás.
Alebo pri zaspávaní počúvate, ako kúsok od vás na otvorenom mori odfukuje veľryba. Všetko to má svoju nezabudnuteľnú atmosféru a spomienky zostávajú na celý život.
Príliš blízke stretnutia
Viete už odhadnúť správanie niektorých zvierat, aby ste vedeli správne zareagovať?
Neustále sa zaujímam a študujem správanie zvierat. Vzdelanie funguje v našom prípade aj opačne. Študujeme, aby sme im nevedomosťou neublížili.
Napríklad veľryby si to nenamieria do častí, ktoré sú na hladine pokryté množstvom ľadových kusov. Z predchádzajúcich výskumov vieme, že nemajú rady, keď sa im dotýkajú chrbtov. Majú rady otvorený priestor, takže keď chcem, aby sa pri nás vynorila, viem, aký je náš ďalší smer plavby (smiech).
Ako je to s agresivitou zvierat, ktoré počas výletov stretávate?
To sa nedá nikdy odhadnúť a nevedia to ani vedci. Samozrejme, vieme, čo môžeme pri týchto stretnutiach očakávať. Pravidlom bolo, že kosatky nikdy neútočia na člny, no v tomto roku už stihli potopiť dve lode.
V prípade polárneho medveďa platí okamžitá evakuácia. Je jedno či je to vylodenie na pláži alebo kajakujeme vo vode. To znamená, že operácia je vždy hneď zrušená a ľudia sa pomocou motorového člna presunú na loď. O ostatné veci sa postaráme až keď sú ľudia v bezpečí.
V Arktíde sú najnebezpečnejšie mrože, pretože sú nepredvídateľné. Kedysi sa vo veľkom lovili a možno to majú zakódované v génoch. Nechcú nám ublížiť, len si chránia svoje územie. Častokrát vo vodách bojujú proti sebe silnými klami a vtedy je potrebné na kajakoch dodržať bezpečný odstup.
Môže sa stať, že by nechtiac klami zachytili časť kajaku alebo sa zachytili o vestu klienta a stiahli ho pod vodu. Takže keď spozorujem mroža, nikdy nejdeme bližšie, skôr naopak.
Všetky zážitkové výlety, ktoré robíme, nesú so sebou istý druh rizika. Našou úlohou je znížiť ho na minimum. Na to všetko sme pripravení a vyškolení.
O medveďoch a ľuďoch
Na Antarktíde a v Južnej Georgii sú aj najväčšie kolóny tučniakov na svete. Ako tieto zvieratá reagujú na turistov?
Sú to neuveriteľne milé stvorenia. Na nás ľudí sa začudovane pozerajú, ako by sa chceli opýtať, prečo sme tam prišli a čo hľadáme. Nemajú suchozemského predátora, okrem niektorých vtákov, takže sa nás neboja. Skôr sú zvedavé.
Foto: archív Róberta Vrábela
Tučniaky kráľovské a cisárske sú pánmi svojho územia. Aj turisti musia dodržiavať pri návšteve kolónií pravidlá, napríklad nemôžete prísť bližšie ako na päť metrov.
Iná situácia je, keď sa rozhodnú, že prídu k vám. Vtedy žiadne zákazy neplatia. Na tučniaky mám len tie najkrajšie spomienky a jeden z najväčších zážitkov, keď som si s nimi zaplával. Aj s malými tuleňmi. Pripadal som si, akoby som plával v škôlke so zvieratkami.
Aký bol váš najsilnejší zážitok zo stretnutia so zvieratami?
Raz sme sa vybrali s kamarátom na výlet do ruského opusteného mesta. Ľudia, ktorí sa tam starajú o jednu opustenú budovu, nám dali avízo, že z prístavu mieri do mesta medveď. O pár minút sme sa stretli a sprevádzali sme ho mestom až do chvíle, keď sa nám stretli pohľady a čakali sme, čo sa bude diať.
Vycítil som, že útočiť nechce a bol len zvedavý. Po chvíli sa odrazu zošuchol na brucho, hral sa v snehu a zaspal. Vedel, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Bolo krásne slnečné počasie, v pozadí veľký ľadovec a kúsok pred nami spiaci ľadový medveď. Podľa pravidiel máme zakázané vypínať motor na skútri. My sme však motor vypli a chceli sme si tento moment, ktorý bol ako z nejakého prírodopisného filmu, vychutnať čo najviac.
Bol som ovešaný dvomi fotoaparátmi a šiestimi objektívmi. Vznikli by z toho krásne fotografie, ale nedokázal by som tú chvíľu zachytiť objektívom tak, ako si ju pamätám. Naše rozhodnutie nerobiť vôbec nič, len si vychutnať daný okamih, bolo najlepšie. My sme nevyrušovali medveďa a on nevyrušoval nás. Odmenou nám bol zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem.
Ako sa stavia kemp v extrémnom mraze
Súčasťou vašej práce je aj budovanie kempov vo vnútrozemí Antarktídy. Ako to vyzerá?
Jeden hlavný kemp je vybudovaný na polceste medzi pobrežím a južným pólom a potom ďalšie menšie. Som súčasťou startup tímu a po našom prílete nájdeme na mieste niekoľko zapadnutých kontajnerov v snehu, ktoré sú určené na vybudovanie kempu.
Ako prvé sprevádzkujeme solárne panely a postavíme základňu pre kuchyňu. Nasleduje vybudovanie pristávacej dráhy pre väčšie lietadlá. Sú to vojenské lietadlá Iľjušin 76 a pre klientov Boeingy.
Všetci spávame v stanoch. Pri jasnom slnečnom dni sa teploty zvyčajne vyšplhajú aj na plusové hodnoty. Na druhej strane, užijeme si aj dni, keď teplota pri snehových búrkach klesne až na mínus štyridsať stupňov.
Hlavné spoločenské a jedálenské stany vykurujeme. Pocitová teplota pri mínus desať stupňov Celzia býva niekedy plus päť stupňov. Na tieto teplotné rozdiely a výkyvy si človek rýchlo zvykne. Futbal vonku hrávame bežne v krátkych tričkách pri teplote mínus desať stupňov.
Sparťanské podmienky a letecká práčovňa
Aké pravidlá týkajúce sa čistoty a poriadku platia na Antarktíde?
Reálne nemôže po nás zostať nič, celý kemp sa zbalí, naloží do kontajnerov a odvezie. Už len v prípade, keď sa niečo pokazí na ťažkých mechanizmoch, platia prísne pravidla. Vytečený hydraulický olej, ktorý hneď zamrzne, odstránime lopatami a opäť rozpustíme na tekutinu a odčerpáme do nádob, ktoré sú na to určené.
Počas výpravy spávajú všetci v stanoch, aj pri extrémne nízkych teplotách. Foto: Róberta Vrábela
Do snehu sa nemôže vykonávať ani malá potreba. Všetko, vrátane tuhých odpadov, sa zbiera a posiela do Južnej Ameriky. Všetko sa zvlášť triedi a nič sa nemôže miešať. V stanoch sa používajú na malú potrebu fľaše. Tie používajú aj ženy. Klienti sú na to všetko ešte pred príchodom upozornení, vyškolení a všetci tieto zásady bez problémov dodržujú.
Ako je to s pitnou vodou a sprchovaním?
Šetrí sa všetko, aj pitná voda, ktorú získavame roztápaním snehu z takzvaných čistých zón. Vodu určenú na pitie ešte filtrujeme cez klasické vodné filtre. My sa sprchujeme menej, približne raz za dva týždne a je to úplne v poriadku. Je tam veľmi suché prostredie, takže človek sa reálne nepotí. Stačia nám hygienické vlhčené utierky.
Oblečenie neperieme. Je nepredstaviteľné, aby sme tam míňali také veľké množstvo vody. Všetko sa posiela lietadlom do práčovní v Južnej Amerike. Vypratú bielizeň nám privezú o niekoľko dní ďalšou leteckou linkou.
Zážitok za tisíce eur
Platia nejaké obmedzenia týkajúce sa potravín a stravovania?
Strava je tam vynikajúca a závidia nám ju aj vedci, ktorí tam pracujú. Sú to všetko komerčné výlety, za ktoré si klienti viac zaplatia. Ponuka jedla je veľmi pestrá a starajú sa o ňu špičkoví kuchári z celého sveta. K dispozícií sú bufetové stoly, raňajky, obedy a večere.
Telo potrebuje v tomto prostredí viac energie, preto sa na stravovanie kladie veľký dôraz. Z alkoholických nápojov sú povolené pivo a víno.
V akých cenách sa aktuálne pohybujú ponuky výletov?
Okružná plavba okolo Špicbergov sa začína pri sume približne šesťtisíc eur a za Antarktídu si zaplatíte od desaťtisíc eur vyššie. Existujú spoločnosti, ktoré sú zamerané na VIP klientelu a tam sa suma za jeden deň pohybuje v tisíckach eur.
Akým spôsobom by sme mohli za takýto výlet ušetriť?
Keď chcete zažiť Antarktídu loďou, tak najlepšie je, keď sa do Južnej Ameriky presuniete na vlastnú päsť. Potom si nájdete v cestovných kanceláriách last minute výlety na lodiach a takto vás celý zážitkový výlet bude stáť o tridsať až štyridsať percent menej.
Veľa mladých ľudí z celého sveta tento spôsob plánovania využíva a bez problémov funguje. S niekoľkými klientmi som o tom rozprával a sám som bol prekvapený, koľko peňazí ušetrili v porovnaní s oficiálnou cenou.
Začiatkom leta ste na niekoľko dní navštívili rodné Slovensko. Ako zvládate zmenu teplôt a prostredia? Nechýbali vám po pár dňoch ľadovce?
Po dlhšej dobe som sa vrátil na Slovensko a po piatich rokoch som zažil teplotu vyššiu ako plus dvadsaťpäť stupňov Celzia. Ľadovce mi chýbali hneď na druhý deň (smiech).
S aklimatizáciou nemám žiaden problém. Telo si dokáže rýchlo zvyknúť nielen na horúčavy, ale aj na mínusové teploty. Samozrejme, pokiaľ nehovoríme o extrémnych teplotách. Osobne preferujem zimu. Bežne si na sebe otestujem v priebehu pol dňa rozdiel teplôt aj o päťdesiat stupňov Celzia. Je to vtedy, keď sa letecky presúvame z Južnej Ameriky do Antarktídy, a to je masaker už aj pre mňa.
Celebrity a turistický boom
Ovplyvnila návštevnosť tohto regiónu inflácia alebo obdobie pandémie?
Ovplyvnila, ale v opačnom význame. Ročne navštívilo Antarktídu približne sedemdesiattisíc turistov. Po pandémii začalo toto číslo veľkým tempom stúpať, až sa zastavilo pri počte stotisíc klientov ročne. Zaznamenávame veľký rozmach turizmu. Ľudia videli už všetko a chcú zažiť niečo nové a doteraz nepoznané.
Ďalším dôvodom je návšteva svetových celebrít, ktoré toto miesto stále vo väčšom počte navštevujú a so svojimi zážitkami sa veľmi radi hneď podelia na sociálnych sieťach.
Will Smith tu nakrúcal nový prírodopisný dokument (s názvom Pole to Pole, pozn. red.), svetovú premiéru bude mať v roku 2024.
Pred pár mesiacmi sme tu mali známeho youtubera MrBeasta, ktorého krátky film z Antarktídy mal niekoľko hodín po zverejnení šesťdesiat miliónov pozretí. Bolo to počas uplynulej sezóny a hneď po zverejnení videa sme v našej spoločnosti nestačili dvíhať telefóny.
K známej klientele navštevujúcej tieto miesta patria aj David Beckham, Asthon Kutcher alebo Colin Farrell.
S mnohými ste boli v osobnom kontakte a pre Willa Smitha ste robili osobného asistenta. Čo pre vás tieto stretnutia znamenajú?
K týmto ľuďom sa správam rovnako ako k ostatným klientom. S Willom Smithom sme sa postupne skamarátili, dal mi tip na knižku, ktorú mám dať v budúcnosti prečítať mojim deťom, a pozval ma do svojho domu v Los Angeles. Mám s ním videá a spoločné fotografie. Rozhodol som sa, že ich zatiaľ nezverejním.
Zaujímavé stretnutia som zažil s celebritami z môjho outdoorového sveta. Do tejto skupiny určite patria Alex Honold alebo Jimmy Chin.
Svoj príbeh chcem ľuďom porozprávať predovšetkým prostredníctvom prírody a toho, čo som v Antarktíde zažil. To je aj dôvodom nášho rozhovoru. Nechcem, aby si ľudia mysleli, že sa chcem prezentovať cez svetové celebrity.
Videá a fotografie s nimi sú dobrou cestou pre komerčné účely. Zatiaľ ten čas pre mňa nenastal.
