10. septembra 2021

Niektorí vidia v kľukatých a zaplátaných okresných cestách prekážku, iní dobrodružstvo. Pre tých druhých pripravil fotograf a automobilový publicista Miloš Fusek knihu Okresky. Porozprávali sme sa s ním o vášni ľudí, pre ktorých smer von z mesta znamená jazdu po cestách III. triedy.

Ako vznikol námet zmapovať zaujímavé okresné cesty u nás?

Rád sa vozím a o autách občas aj píšem a fotím ich. V rámci redakcie Revrats hľadáme pri teste auta vždy aj peknú lokalitu, kde ho odfotiť a všimol som si, že mnoho ľudí zaujali práve tie kulisy okresných ciest. Neraz mi písali, kde sme boli auto fotiť, ako sa tam dá dostať, aké sú tam cesty. A z tohto záujmu to celé vzniklo.

Kniha je koncipovaná ako päťdňový roadtrip po Slovensku. Je takáto cesta bežná? Chodí sa skutočne na roadtrip aj po malom Slovensku?

Určite sa chodí aj na roadtripy po Slovensku, no mám pocit, že sú o čosi kratšie – možno nie na päť dní, ale určite na víkend alebo predĺžený víkend. Tá kniha má byť ale len inšpiráciou, nie doslovným návodom. Každý si v nej môže vybrať pasáže, ktoré sa mu páčia a ísť sa cez ne povoziť.

Reklama

Ja si však cesty plánujem presne takto, aj keď idem do zahraničia. Nepozerám sa na mapu s tým, že jeden zaujímavý úsek je tu a jeden o 300 kilometrov ďalej. Snažím sa to celé prepojiť. A pre knihu som zvolil roadtrip aj preto, aby som sa vyhol databáze. Serverov a článkov s databázou zaujímavých ciest je neúrekom.

Miloš Fusek Foto: archív Miloša Fuseka

Chcel dokázať, že to prežije akékoľvek auto

Čitateľov možno prekvapí, že ste si na cestu zvolili Porsche 911 Carrera S. Je to to správne auto na slovenské okresky?

Nešlo o žiadnu spoluprácu, auto sa mi skrátka páčilo, tak som si ho na roadtrip požičal. A bol v tom trochu aj zámer. Ľudia sa ma vždy pýtali, či si na tých cestách nerozbijú auto. Tak som si povedal, že keď uvidia, že som to prešiel na tomto Porsche, tak pochopia, že to prejdú na akomkoľvek aute.

Je jazda po rozbitých cestách pôžitkom?

Podľa mňa má veľa ľudí pomýlené, čo je to rozbitá cesta. Pre mňa  je rozbitá cesta predovšetkým tá, ktorá je nebezpečná. A okrem toho, tých starších hrboľatých a zaplátaných ciest je síce stále dosť, no ubúdajú. A keď kdesi od Brezna na východ opravia okresku, ostane opravená na dlhé, dlhé roky, keďže tam jazdí minimum áut.

Teraz pripravujem aj knihu o českých okreskách a zistil som, že u nich, napríklad na Šumave, je veľa úsekov ciest, ktoré sú postavené z mačacích hláv. Síce to je akusticky trochu nekomfortné, ale z turistického hľadiska je to veľmi fajn. Človek inštinktívne spomalí a vychutnáva si okolie.

Dôležité je plánovanie

Bola nejaká pasáž, ktorú ste do knihy chceli zaradiť, ale napokon sa tam nedostala? Povedzme, že bola už za hranicou bezpečnej jazdy…

Cesta z Krásnohorského Podhradia do Úhornianskeho sedla. Nie, že by to bolo nebezpečné, ale medzi šoférmi je to vyhlásený tankodróm. Dá sa to prejsť, no ísť krokom a byť neustále v strehu, to nie je veľmi relaxačné.

V knihe sú tiché úseky, ale napríklad aj Donovaly, ktoré sú pre mnoho vodičov postrachom. Ako si užiť jazdu, keď v rámci nej musíte prejsť aj takéto rušné cesty?

Chce to len dobré plánovanie. Aj Donovaly vedia byť tiché, len si musíte privstať a byť tam už o piatej ráno. A teda pri plánovaní roadtripu je dobré zamyslieť sa, kedy majú rôzne lokality rušné hodiny. V piatok si Donovaly určite neužijete, veľa áut stretnete aj cez víkendy pri populárnych turistických atrakciách.

Niektoré úseky fotil aj dronom. Foto: Miloš Fusek

Čo je podľa vás kritérium peknej cesty? Stačí, keď je okolo zaujímavá príroda, alebo musí spĺňať aj nejaké parametre, aby si aj šofér prišiel na svoje?

Dobre si zajazdiť nemusí znamenať, že človek bude jazdiť ako blázon. Ja za dobrú jazdu považujem takú, pri ktorej idem normálnym tempom, ktoré mi vyhovuje, prechádzam pekným prostredím, nemusím každú chvíľu niekoho obiehať, je to skrátka relax.

Samozrejme, ak má človek lepšie auto a má ho – ako sa vraví – v rukách, pekný set zákrut vie potešiť. Neznamená to prekračovanie povolenej rýchlosti, je veľa zákrut, kde je napríklad povolená sedemdesiatka, no prejsť cez ňu naozaj takou rýchlosťou si vyžaduje šoférske umenie.

Fanúšikov okresiek je viac

Kniha vyšla v januári v náklade dvetisíc kusov a už je takmer vypredaná. A podľa rovnomenného instagramového účtu sa zdá, že okolo nej vznikla aj celá komunita. Sú to všetko len fanúšikovia áut?

Samozrejme, najmä tí. Ale jeden známy sa chystá na podobný roadtrip na karavane, nejakí ďalší to išli s prívesmi, sú tam motorkári a tiež cyklisti. Písali mi už dve partie, ktoré sa rozhodli prejsť si okresky na bicykloch.

„Pre mňa  je rozbitá cesta predovšetkým tá, ktorá je nebezpečná. A okrem toho, tých starších hrboľatých a zaplátaných ciest je síce stále dosť, no ubúdajú,“ hovorí automobilový publicista. Foto: Miloš Fusek

Aj preto som v tej knihe kládol dôraz na samotné cesty, v hlavnej časti nevidíte žiadne autá. Ja mám síce autá rád, ale cesty nie sú len pre ne. A ten život Okresiek po knihe ma prekvapil. Myslel som si, že kniha sa bude predávať dlhšie. Zároveň ma teší, keď vidím, ako na Instagrame ľudia zdieľajú svoje fotky z rôznych okresiek či píšu odporúčania na ďalšie trasy.

Nebolo občas nebezpečné fotiť na ceste?

Reklama

Samozrejme, občas to chcelo plánovanie a musel som sa trochu prejsť peši, keďže nie vždy sa dá zastať bezpečne na krajnici. Mnoho ciest bolo ale takých, že za tých pár minút, počas ktorých som si nafotil záber, okolo mňa neprešlo jediné auto.

Čím ste fotili?

Stačil mi jeden fotoaparát s dvomi objektívmi a dron.

Tip na denný roadtrip

Ak sa chystáte k Chmarošskému viaduktu, môžete to poňať ako roadtrip. Foto: Miloš Fusek

„Keby som mal dať nejaké odporúčanie, tak asi vyberiem úsek, ktorý sme išli v rámci knižného roadtripu na tretí deň so štartom v Poprade a cieľom pri Betliari,“ odporúča Miloš Fusek. „Začnete pod Tatrami, cez horský priechod Vernár sa dostanete na slovenskú Route 66 a k instagramovému spotu pri Telgárte – Chmarošskému viaduktu. Ďalej smerujete na Muráň cez územie Muránskej planiny a potom idete na Brezno cez Tisovec, kde sa môžete zastaviť na vychýrených buchtách,“ hovorí.

Ako ďalšiu zastávku odporúča Čierny Balog so svoju Čiernohorskou železnicou. „Za Hnúšťou prídu desiatky kilometrov bez dediny. Len pravá, ľavá, pravá, ľavá… radosť z jazdy. Napokon idete cez Gemer, s jeho technickými pamiatkami, ktoré ľudia dobre poznajú z Čiernych dier. Zakončíte to zachádzkou na Dobšinský kopec a potom sa vrátite do cieľa pri Betliari. Odporúčam sa dobre vyspať, dať si raňajky, vyraziť okolo deviatej a naplánovať si dve-tri zastávky.“

Článok vyšiel v augustovom vydaní magazínu Forbes.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?