Vladimíra Ilavská si počas materskej dovolenky chcela vyskúšať podnikanie a založila štúdio Lavish, ktoré sa špecializuje na predaj vintage nábytku. Jej biznis sa časom rozbehol tak, že sa k svojej pôvodnej profesii v sektore HR už nevrátila a vybudovala úspešnú značku, s ktorou spolupracujú uznávaní interiéroví dizajnéri.
„Snažila som sa nájsť dieru na trhu tak, aby som zároveň mohla robiť niečo, čo ma baví, a vyskúšať si podnikanie,“ hovorí Vladimíra Ilavská o začiatkoch svojho štúdia Lavish. Pôvodne sa mu chcela venovať len popri materskej.
Keď odchádzala na materskú dovolenku z HR oddelenia v korporáte, ani jej nenapadlo, že by sa už nemala vrátiť. „Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že prácu budem potrebovať aj skôr než o tri roky,“ priznáva a dopĺňa, že zladiť rodičovské povinnosti s korporátnym nastavením si tiež nedokázala predstaviť.
Foto: Anna Mária Špániková
Pri hľadaní flexibilnejších možností objavila dieru na trhu. „Vždy som mala vzťah k starým veciam a starožitnostiam, ale o vintage som veľa nevedela. Vnímala som česko-slovenské retro, ale to ma až tak nelákalo. Bavia ma skôr neopozerané dizajny,“ hovorí podnikateľka.
„Keď sme si s manželom zariaďovali byt v Bratislave, chodila som na burzy v zahraničí a hľadala kúsky, ktoré by sa nám hodili. U nás takýto nábytok vtedy nebol vôbec dostupný. Napadlo mi, že by som to mohla zmeniť.“
Cenný dizajn zo zahraničia
Dnes Vladimíra navštevuje burzy starožitností a starého nábytku po celej Európe. Zároveň sa jej podarilo vytvoriť sieť kontaktov, od ktorých nakupuje. Tím reštaurátorov a čalúnnikov nábytok, ktorý vyberie, zreštauruje, a podnikateľka ho predáva vo svojom štúdiu slovenským zákazníkom.
„Kritériá, podľa ktorých vyberám to, čo na burze kúpim, je veľmi ťažké zadefinovať. Vždy vyberám to, čo sa mi páči. Vkus je ale veľmi subjektívne kritérium. Za tých päť rokov som pochopila, aké preferencie približne majú slovenskí zákazníci, ale ak sa mi niečo nepáči, nekúpim to,“ hovorí a dopĺňa, že najviac nábytku v ponuke Lavish pochádza z Talianska. Zaujímavé kúsky sa jej však darí nachádzať aj v Dánsku, Francúzsku, Belgicku či Maďarsku.
Foto: Anna-Maria Špániková
„Vždy, keď niekam cestujem, robím si prieskum o tom, čo je tam hodnotné, aký dizajn sa tam pokladá za cenný a snažíme sa ho priniesť na Slovensko,“ vysvetľuje Vlaďa Ilavská. Slováci sú však podľa nej pri zariaďovaní interiéru stále pomerne konzervatívni. Najväčšej obľube sa podľa nej dlhodobo teší nábytok z päťdesiatych rokov.
Začiatky bez dlhov
Vladimíre Ilavskej sa podarilo vintage štúdio rozbehnúť bez jediného úveru. Okrem úspor doň totiž investovala aj časť zisku z predaja investičného bytu v Nitre. V začiatkoch však vôbec nepredpokladala, že o zahraničný renovovaný nábytok a interiérové doplnky bude u nás taký veľký záujem.
„Začínala som v maličkom štúdiu s rozlohou 40 metrov štvorcových v bratislavskom Starom meste. Dnes sídlime v priestore, ktorý má viac ako 200 metrov štvorcových,“ hovorí. Nad rozhodnutím presťahovať sa do väčšieho však podľa jej slov váhala asi pol roka.
Foto: Anna-Maria Špániková
„Záleží mi na tom, aby bol môj biznis osobný a mal butikový charakter. Chcem sa čo najviac stretávať so zákazníkmi, rozprávať sa s nimi. Mnohí z nich sa vracajú práve za mnou,“ vysvetľuje.
„Väčšie štúdio automaticky znamená aj viac nábytku a doplnkov, teda aj viac času na cestách a mimo štúdia, takže rásť teraz už určite nebudeme.“
Skrášliť si domov
Väčšina zákazníkov štúdia Lavish pochádza z Bratislavy a okolia. Cestu k nim si však často nájdu aj ľudia z Košíc. Z okolitých metropol vintage nábytok láka aj ľudí z Prahy či Viedne. Webstránku majú zatiaľ iba v slovenčine a hoci je jej anglická mutácia už pár mesiacov pripravená, s jej spustením sa neponáhľajú.
„Klamala by som, ak by som povedala, že sme ešte nič neposielali do zahraničia, no je to logisticky náročné. Balenie starých kusov nie je jednoduché. Navyše, nie je to cesta, ktorou by som sa chcela uberať. Chcem robiť naše príbytky krajšími, zaujímavejšími, estetickejšími a ukazovať ten dizajn tu. Priviezť veci z Talianska, Francúzska, Dánska, zreštaurovať a poslať ich naspäť do spomínaných krajín, mi celkom nedáva zmysel.“
Napríklad v Česku je taký obľúbený, že ak by Vladimíra Ilavská mala so svojou značkou niekam expandovať, vybrala by si práve Prahu.
„Je to kombinácia pracovných aj súkromných okolností. Manžel už osem rokov služobne dochádza do Prahy. S rodinou sme sa tam nedávno čiastočne presťahovali. Zároveň je v Česku vintage dizajn oveľa rozšírenejší, tiež jeho umiestňovanie do súčasných interiérov. Keďže sa chcem klientom venovať najmä osobne, musím celý koncept ešte premyslieť.
Osobný prístup na prvom mieste
Práve osobný prístup k zákazníkom považuje Vladimíra Ilavská za svoju najväčšiu konkurenčnú výhodu.
„Bolo pre mňa dôležité, aby som nemala iba webovú platformu, ale skutočné štúdio, do ktorého zákazníci môžu prísť a pozrieť si ponuku. Predaj vintage nábytku je veľmi rozšírený aj na Instagrame. Ja sa snažím prinášať najmä neopozeraný nábytok. Chcem, aby zákazníci vždy presne vedeli, čo si kupujú. Aby si do kresla mohli sadnúť, vyskúšať si materiál rukou, pozrieť sa na ten kus nábytku z každej strany a pod rôznym svetlom,“ hovorí.
„Zároveň som chcela, aby sa mali kam vrátiť, ak by sa im ten kus neskôr poškodil, prípadne by ho chceli reklamovať. Štúdio im dáva pocit istoty a stability. Keďže ide o vintage, je tiež dôležité, aby ľudia videli, v akom stave po reštaurovaní je.“
Podnikateľka tiež priznáva, že online konkurenciu, ktorej v posledných rokoch na Slovensku pribúda, pozorne sleduje a na trh prináša najmä to, čo slovenský zákazník inde nenájde.
Foto: Anna-Maria Špániková
„Aj keď sa nám darí lepšie, ako som kedy plánovala, rastieme pomaly. Veľkú časť zo zisku totiž investujem späť do firmy,“ vysvetľuje. „Úspech je pre mňa najmä to, že si ľudia Lavish obľúbili a zákazníci sa k nám radi vracajú, preto sa mi darí firmu udržať a postupne rásť.“
Vintage nie je nové
Hoci stretnutia so zákazníkmi Vladimíru Ilavskú veľmi bavia, komunikácia s nimi je niekedy pre ňu aj výzvou.
„Silnejúcu konkurenciu vnímam aj v tom, že musím viac obhajovať ceny. Náklady sú iné, keď človek predáva zo svojej obývačky, ako keď má financovať chod štúdia. Vnímam, že niektorí ľudia očakávajú, že budem mať rovnaké ceny ako instagramoví predajcovia. To však nie je reálne,“ hovorí podnikateľka.
Pri troj- až štvorciferných cenovkách svojich dizajnových kúskov musí okrem toho vraj často vysvetľovať, že vintage nikdy nebude ako nové. „Snažím sa ľudí v tomto smere vzdelávať. Tie kúsky sú krásne práve preto, že majú svoju patinu, svoju históriu a niektoré nedokonalosti zachovávame aj zámerne,“ hovorí Vladimíra Ilavská.
„Často sa zákazníci so mnou snažia zjednávať cenu a argumentujú tým, že kus, ktorý si vybrali, má nejakú nedokonalosť. Od starej veci ale nemôžeme očakávať, že bude vyzerať, akoby ju vyrobili pred mesiacom. To už by nebola vintage. Zároveň platí, že ak by sme vyrábali novú vec v rovnakom prevedení a kvalite, stála by aj trojnásobne viac.“
