Osobnosť roka 2023 Ľudovít Ódor, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska a počas piatich mesiacov pred voľbami premiér úradníckej vlády, opisuje, v akom stave je Slovensko na začiatku štvrtej vlády Roberta Fica.
Kým bol ešte premiérom, stačil nás varovať: ak rastúci štátny dlh nezačneme rýchlo riešiť, nebudeme naň v budúcnosti potrebovať skalpel, ale sekeru.
Ako najzásadnejší problém Slovenska vidím, že sme si stále nenašli miesto v 21. Storočí. Nevieme naskakovať na trendy, ktoré sú v súčasnosti extrémne dôležité.
Ľudovít Ódor
Keď prišla ponuka na „šéfovanie Slovensku“, ako ste uvažovali?
Príliš dlho som neuvažoval, pretože som tejto možnosti nedával veľkú pravdepodobnosť. To bolo ešte v januári, prezidentka povedala, že ak parlament neodsúhlasí predčasné voľby v septemberi, zostaví úradnícku vládu. Potrebovala mať niekoho v zálohe pre túto možnosť. Šanca, že by parlament za takéto voľby nezahlasoval sa mi vtedy javila ako extrémne malá. Aj sa tak stalo, a tak som to považoval za ukončený proces. Neskôr sa táto pravdepodobnosť začala zvyšovať, keď sa vláda Eduarda Hegera samovoľne rozpadávala. A keď som už raz povedal áno, rozhodnutie som nechcel meniť. Tak som nastúpil.
S akými cieľmi ste išli do vlády? Aké ste mali osobné očakávania a čo ste si hovorili, že by ste radi dosiahli?
Prevažovalo to, čo mi ľudia hovorili, že Slovensko potrebuje: vládu, ktorá nie je zdrojom konfliktov, šarvátok a káuz. Chcel som priniesť trochu pokoja, ukázať, že sa dá vládnuť aj inak, že to nemusí byť o emóciách, nenávisti a „atómovkách“. Chcel som takú normálne nudnú vládu. To bol môj hlavný cieľ. Osobne som tiež chcel v pár dôležitých oblastiach – v udržaní talentu na Slovensku, čerpaní eurofondov, ozdravení verejných financií – ukázať aspoň nejaký návod, ako sa posunúť, lebo to Slovensko potrebuje.
Keď sa na to obdobie pozriete spätne, nemáte pocit márnosti? Že ste možno nejaké návody priniesli, ale neukazuje sa, že by si ich súčasná vláda chcela osvojiť a že úsilie, ktoré ste do toho dali vyšlo navnivoč?
Už dvadsať rokov som pri hospodárskych politikách a nasadenie sme so spolupracovníkmi mali vždy veľké. Určite však neplatilo, že sa nápady realizovali hneď. Často to prišlo až s odstupom mnohých rokov. Myslím si, že najmä v oblasti talentu, eurofondov a decentralizácie sa k viacerým návrhom určite na Slovensku vrátime. Možno nie táto vláda alebo možno nie na začiatku jej vládnutia, ale bez reforiem sa nepohneme, lebo krajina, ktorá si neváži talentovaných mladých ľudí – a tí húfne odchádzajú preč – nemá svetlú budúcnosť. Je mi ľúto, že sa potrebné opatrenia rýchlo neschvaľujú, ale viem, že tak, ako aj pri mnohých iných reformách, aj tieto chcú čas.
Hitparáda problémov
Čo je najväčší problém Slovenska? Ako sa vaša „hitparáda“ problémov zmenila po tom, čo ste viedli krajinu v porovnaní s tým, ako ste ich videli z pozície viceguvernéra centrálnej banky?
Ako najzásadnejšie vidím to, že sme si ako krajina stále nenašli miesto v 21. storočí. Nevieme naskakovať na trendy, ktoré sú v súčasnosti extrémne dôležité, nevieme reagovať dostatočne včas. Hovorím predovšetkým o technologickej revolúcii, starnutí populácie či zelenej transformácii. Úspešné krajiny už nie sú tie, ktoré majú ropu alebo len kapitál, ale tie, ktoré majú vzdelanosť a sú schopné prinášať inovácie. To je hnacím motorom súčasných úspešných ekonomík.
Asi pred siedmimi rokmi, keď ešte Slovensko rástlo intenzívnejšie, sme s kolegami organizovali diskusné podujatia na tému „Ako tiger dobehne do cieľa“, teda ako zmeniť starý model ekonomiky na nový. Bez talentu to nejde.
Aj preto som chcel na túto tému viac upriamiť pozornosť. Keď sa budeme báť príchodu talentovaných ľudí z iných krajín, keď tu nebudeme vedieť udržať vlastných šikovných ľudí, bude to naozaj ťažké. Potrebujeme nájsť nový model ekonomického dobiehania – ako keď Henry Ford kedysi povedal, že nepotrebujeme rýchlejšie kone, potrebujeme autá.
My pritom stále hovoríme o tých „koňoch“, ekonomike 20. storočia, betóne či investíciách do fyzických aktív, ale málo hovoríme o gigabajtoch, hertzoch, algoritmoch. Nevieme ťahať talent a digitalizovať ekonomiku práve v období, keď je na to z európskych peňazí vyčlenený veľký balík. To by bolo v mojej hitparáde na prvom mieste.
Čo je v nej ďalej?
Napriek tomu, že sa nám podarilo za uplynulé mesiace predsa len čerpať viac eurofondov a ušetriť tak domáce zdroje, Slovensko má vo verejných financiách obrovskú dieru.
Pozornosť sa sústreďuje na rozdávanie, nie na hodnoty
Ak to zhrnieme, tak vzdelanostná ekonomika a verejné financie sú hlavné problémy?
Áno, so vzdelanostnou ekonomikou širšie súvisí aj kvalita nášho života. Ak k nám chceme lákať talentovaných ľudí, musíme ukázať, že máme dobré zdravotníctvo, školstvo a že sa tu dobre žije, aby sem chceli priviesť aj svoje rodiny. Často od takýchto ľudí počúvam, že stačí porovnať, ako vyzerajú nemocnice či školy u nás a za hranicami, v Českej republike. Uvidíte tam obrovský rozdiel.
Prečo sa nám nedarí zmeniť to? Skúste pomenovať príčiny.
Už asi desať rokov sa tu každý rok, mesiac či týždeň robí kampaň. Žijeme témami z týždňa na týždeň. Je to stále o tom, ako rozdeľovať peniaze, vládne tu akýsi triedny boj, rieši sa to, komu zobrať, komu dať. Máloktorý politik hovorí o tom, ako tu vytvárať hodnoty, ako na Slovensku vyrobiť viac a kvalitatívne inak. Pozornosť sa sústreďuje skôr na rozdávanie. Každý rok niekto príde s nejakým sociálnym balíčkom a to ešte aj plošným. Ešte som pritom nevidel firmu, ktorá by sa starala len o to, ako v nej rozdeľovať peniaze. Musí predsa hovoriť o tom, ako bude rásť, kam smeruje, kde sú trendy a aké zručnosti potrebuje. Tak by to malo byť aj v ekonomike. Nemôžeme riešiť čiastkové a často nepodstatné témy, na ktoré nadväzuje osem tlačoviek, ale pozerať sa dopredu.
…
Veľký rozhovor s Ľudovítom Ódorom si môžete prečítať v magazíne Forbes vo vydaní z decembra 2023.