Za 380 dní zdolala Korunu Zeme, vystúpila na Mount Everest bez kyslíka, prežila K2 a stala sa prvou Slovenkou, ktorá dokázala to, o čom mnohí len snívajú. Lenka Poláčková tvrdí, že najťažšie výstupy sa neodohrávajú vo výške osemtisíc metrov. Odohrávajú sa vo chvíľach, keď sa človek stretne sám so sebou.
Hora sa už dávno rozhodla, že ich nepustí dole jednoducho. Po šiestich týždňoch čakania v základnom tábore sa zdalo, že všetko konečne zapadlo na svoje miesto. Vietor ustal. Obloha sa otvorila. Nad Karakoramom sa rozprestieralo jedno z tých vzácnych období pokoja, kvôli ktorému sem horolezci cestujú z celého sveta a potom naň celé týždne čakajú obkolesení kamennými stenami a ľadovcami.
K2 stojí na hranici Pakistanu a Číny ako osamelá pyramída z ľadu, skál a tieňov. Na fotografiách pôsobí takmer dokonale. Akoby ju niekto nakreslil jediným ťahom. „Pripadala mi ako dokonalá hora.“ Keď 11. augusta 2025 o 17.35 h vystúpila Lenka Poláčková na vrchol vo výške 8 611 metrov nad morom bez použitia pomocného kyslíka, stala sa prvou Slovenkou, ktorej sa to podarilo.
Na vrchole však neprišiel pocit víťazstva ani eufória. „Ľudia si predstavujú, že človek príde na vrchol a má obrovskú radosť. V skutočnosti tam nie je čas na emócie,“ spomína. Vo výške, kde telo bojuje o každý nádych, sú emócie luxus. „Mala som pred sebou ešte zostup. Mala som pocit, že som len v polovici úspechu.“
Pod nimi sa totiž rozprestierali viac než tri kilometre hory. Tri kilometre skál a ľadu. Tri kilometre miest, na ktorých si človek nesmie dovoliť chybu. Horolezectvo má zvláštny paradox. Celý svet sleduje cestu nahor, hoci skutočná skúška sa často začína vo chvíli, keď sa človek vrcholu otočí chrbtom. A K2 je tým povestná viac než ktorákoľvek iná hora na svete.
Patrí k najkrajším, zároveň aj k najnebezpečnejším. V náročných sezónach sa stáva osudnou až pre tretinu horolezcov, ktorí sa pokúsia dosiahnuť vrchol. Minuloročné leto v Pakistane bolo najteplejšie v histórii meraní. Sneh mizol. Ľad ustupoval. Skaly, ktoré mali zostať zamrznuté vysoko v stenách, sa začali uvoľňovať. „K2 je pasca. Dnes už viem, že je to pravda,“ hovorí Lenka.
Kamene sa rútili stenami pod nimi aj nad nimi. Niektoré boli malé, iné obrovské. Odrážali sa od skál, naberali rýchlosť a mizli v prázdnote. „Boli sme ako na strelnici,“ spomína jej manžel Honza. Človek sa môže naučiť žiť dva mesiace vo výške. Môže sa naučiť spať tam, kde prijíma len polovicu kyslíka oproti tomu, na čo je zvyknutý. Dokáže sa naučiť kráčať celý deň s batohom na chrbte. Nikdy si však nezvykne na zvuk skaly, ktorá sa rúti niekde nad ním. A nikdy si nezvykne na vedomie, že len niekoľko minút pred ním tým istým miestom prešla horolezkyňa, ktorej sa jedna z nich stala osudnou. „To bol asi najhorší zážitok, aký som kedy v horách mala.“
Neskôr sa bude hovoriť o vrchole. O rekorde. O prvej Slovenke na K2 bez kyslíka. No Lenka si z tej hory odniesla inú myšlienku. Nie o výstupe, ale o návrate. „Zatiaľ čo všetci oslavujú vrchol, my sme oslavovali návrat. A zaň som nikdy nebola vďačnejšia.“
Veľké príbehy sa nezačínajú na vrcholoch, ale oveľa skôr. V momentoch, ktoré na prvý pohľad nevyzerajú nijako výnimočne.
Keď dnes Lenka Poláčková rozpráva o K2, Mount Evereste či Lhotse, ľahko vznikne dojem, že do sveta vysokých hôr patrila odjakživa. No jej cesta sa začala úplne inde.
Vyštudovala herectvo, presťahovala sa do Prahy, hrala v seriáloch a filmoch, moderovala Fashion TV. V jednom z rozhovorov neskôr priznala, že v tom čase mala nulovú športovú minulosť a pred sebou „tak trochu rozpačitú budúcnosť“.
Robo Homola
A potom začala behať. Najprv pár kilometrov, časom o niečo viac. „Keď som zabehla prvé preteky na 10 kilometrov, nikdy by mi nenapadlo, kam ma to raz zavedie.“ Práve v tom období spoznala fotografa a horolezca Jana Poláčka. Ich prvým spoločným výletom bol plánovaný výstup na Gerlachovský štít, hoci na vrchol sa napokon pre množstvo snehu nedostali.
Ešte predtým jej napísal vetu, ktorá sa neskôr ukázala ako nečakané proroctvo: „Stejně musíš dál, výš a rychleji.“ Dnes sa na nej počas rozhovoru obaja usmievajú. Vtedy ešte netušili, ako presne tá veta vystihne nasledujúce roky ich spoločného života. „Honza mal sen, že spolu vylezieme na tri najkrajšie hory sveta – Matterhorn, Ama Dablam a Alpamayo,“ spomína Lenka.
Zo série krátkych behov sa stali ultramaratóny. Zo športovej výzvy životný štýl. A z výletov do hôr niečo, čo postupne začalo meniť smer jej života. Nasledovali stovky kilometrov naprieč horskými masívmi. Pyreneje. Colorado Trail. Cesta SNP. Via Alpina, počas ktorej prešla viac než dvetisíc kilometrov cez osem európskych krajín. Hranica možností sa zakaždým posunula o kúsok ďalej. A to najmä preto, že sa menila Lenkina hlava, nie telo.
Foto: Jan Poláček
„Na začiatku dlhej trasy ide o to, ako má človek natrénované svaly. Veľmi rýchlo príde na rad hlava.“ Práve tam sa začala rodiť budúca himalájistka. Nie pod Mount Everestom, ale niekde medzi únavou, pochybnosťami a ďalším kilometrom, ktorý bolo treba odbehnúť. „Prešla som si tým, že som mávala počas ultrabehov pravidelne psychické zrútenia,“ priznáva otvorene.
Ultrabehy totiž nie sú len o fyzickej výdrži. Po hodinách a dňoch pohybu sa človek ocitá sám so svojimi myšlienkami. Únava zosilňuje pochybnosti a komfort sa stáva najväčším pokušením. Postupne sa naučila niečo, čo sa neskôr ukázalo byť cennejšie než akýkoľvek tréningový plán. Kríza nie je koniec. Kríza je informácia. „Keď príde, poviem si: ‚Dobre, teraz som unavená. Toto si už zažila. Skús sa najesť, oddýchnuť si a pokračovať. Toto je len kríza, ktorú som už zažila a dá sa zvládnuť.‘“
Práve v takých momentoch si človek buduje svoju najväčšiu výhodu do budúcnosti. Nie vo svaloch a výkonnosti, ale v skúsenosti, že aj tie najtemnejšie chvíle majú svoj koniec. „Jediné, čo ťa môže zastaviť, je tvoja hlava,“ zvykne hovoriť jej manžel Honza.
V inom svete
Odolnosť, ktorú si vytvorila počas tisícok kilometrov v horách, sa jej zišla aj inde. V kanceláriách a v zasadačkách. Počas rokov si väčšinu svojich projektov financovala sama. Občas sa podarilo získať partnera na letenky, vybavenie alebo ubytovanie. Ak chcela prejsť Pyreneje, Via Alpinu či peruánsky Qhapaq Ñan, vedela, že si bude musieť poradiť vlastnými silami.
Via Alpina. Foto: Jan Poláček
Od začiatku cítila, že kilometre, ktorým venuje obrovské množstvo času a energie, môžu mať aj širší zmysel. Svoje športové projekty začala prepájať s charitou. Počas rokov sa jej podarilo vyzbierať viac ako pol milióna eur na pomoc druhým. Len počas projektu Via Alpina vyzbierala 166-tisíc eur pre detské kardiocentrum a pľúcne transplantačné centrum Fakultnej nemocnice Motol v Prahe. „Vždy som mala pocit, že keď už idem cez také utrpenie, malo by to mať zmysel aj pre niekoho ďalšieho.“
Mount Everest je úplne iná liga. Prvýkrát narazila na projekt, ktorý nebolo možné utiahnuť len vlastnými silami. „Dovtedy som si všetko platila sama. Toto bolo prvýkrát, keď som si uvedomila, že bez partnerov to jednoducho nepôjde.“ Rozpočet expedície sa vyšplhal približne na 110-tisíc eur. Suma, za ktorú si dnes v mnohých regiónoch Slovenska kúpite byt. Niekde aj rodinný dom.
„Keď sme si prvýkrát sadli nad rozpočet, zdalo sa nám to ako úplne šialené číslo,“ spomína Honza. Nasledovali týždne telefonátov a stretnutí. Lenku prekvapilo najmä to, ako málo ľudí zaujímali jej dovtedajšie výkony. Odpoveď bola často rovnaká: „Nie“. Prípadne zdvorilejšia verzia: „Ozvite sa s ďalším projektom.“
Po čase si začala klásť otázku, čo ešte musí dokázať. „Pýtala som sa sama seba, že s akým ďalším projektom? Mám ísť do vesmíru?“ Napriek tomu pokračovala, až sa v jednom momente zdalo, že sa situácia obrátila. Avšak zdanlivo vážny záujem o partnerstvo sa po dvoch mesiacoch premenil na ďalšie odmietnutie. „Pamätám si ten pocit bezmocnosti. Na chvíľu sa zdalo, že sa Everest skončí skôr, než sa vôbec začal.
Honza sa odmietal vzdať. „Povedal som si, že tie peniaze zoženieme. Aj keby sme mali spraviť crowdfunding alebo fundraising. Proste nájdeme spôsob.“ Sedeli doma za stolom, keď vytiahli Forbes, presnejšie rebríček najbohatších Slovákov. „Normálne sme si povedali, že ideme odvrchu,“ smeje sa dnes Honza. Medzi menami, ktoré si v ten večer poznačili, bol aj Roman Berger, majiteľ stávkovej spoločnosti Niké (Forbes Slovensko minulý rok ohodnotil jeho majetok na 400 miliónov eur, pozn. red.). Dovtedy ho poznali len z titulkov ekonomických médií a z rebríčkov najúspešnejších slovenských podnikateľov. „Myslím, že ani nie o týždeň neskôr sme sedeli v jeho kancelárii.“
Keď si vypočul ich príbeh, povedal, že ide s nimi do toho. Lenže tým sa stretnutie neskončilo. Pozrel sa na Honzu a spýtal sa, prečo na Mount Everest nejde aj on. Rozpočet v tom čase rátal len s jedným členom expedície. „A vtedy povedal, že sa nájdu peniaze aj pre mňa. Zrazu som mal dva mesiace do odchodu a uvedomil som si, že idem tiež. Dovtedy som na to nemal ani natrénované,“ spomína dnes. Mount Everest bol zrazu opäť reálny.
Vzácny pocit jasnosti
Keď sa hovorí o Mount Evereste, väčšina ľudí si predstaví vrchol. Fotografiu. Zapichnutie vlajky. Niekoľko radostných minút na najvyššom bode planéty. V skutočnosti je vrchol len fragmentom procesu, ktorý trvá celé mesiace.
„Do Himalájí prídete v najlepšej životnej forme. A po dvoch mesiacoch strádania vo vysokej nadmorskej výške, keď ste na tom fyzicky najhoršie, vtedy máte podať životný výkon .“ Práve v tom sa skrýva podstata vysokohorského horolezectva. Človek strávi mesiace prípravou. Buduje svaly, silu, vytrvalosť aj kapacitu pľúc. Potom príde do základného tábora a začne sa diať presný opak. Organizmus sa ocitne v prostredí, pre ktoré nebol navrhnutý.
Foto: Jan Poláček
Vo výške nad päťtisíc metrov (nadmorská výška základného tábora, poznámka redakcie) prijíma telo výrazne menej kyslíka než v nižších polohách. Aby sa dokázalo prispôsobiť, spúšťa sériu obranných mechanizmov. Produkuje viac červených krviniek, zrýchľuje dýchanie a snaží sa hospodáriť s energiou čo najúspornejšie. Za všetko platí cenu – stráca svalovú hmotu, horšie regeneruje a znižuje sa kvalita spánku. Telo sa dostáva do permanentného stresu, z ktorého sa nedokáže zotaviť.
Mnohí horolezci počas expedície schudnú niekoľko kilogramov napriek tomu, že sa snažia prijímať čo najviac kalórií. Organizmus totiž postupne vypína všetko, čo nie je nevyhnutné na prežitie, preto aj trávenie ustupuje do úzadia. Telo sa sústreďuje na jedinú úlohu – zabezpečiť dostatok kyslíka pre najdôležitejšie orgány. „V podstate dva mesiace sledujete, ako chradnete,“ hovorí Lenka.
Medzitým prebiehajú takzvané aklimatizačné rotácie. Horolezci počas týždňov pred výstupom opakovane vystupujú do vyšších táborov a vracajú sa späť. Telo si postupne zvyká na nedostatok kyslíka, no nikdy ho úplne neprijme. Každý výstup ho posúva bližšie k vrcholu a zároveň ho oslabuje. Najväčšiu spotrebu energie pritom nemajú svaly, ale mozog. Hoci tvorí len približne dve percentá telesnej hmotnosti, spotrebúva pätinu všetkého kyslíka v organizme. Keď ho začne byť nedostatok, organizmus veľmi rýchlo rozhodne, ktoré funkcie sú dôležité a ktoré nie. Hypoxia postupne mení spôsob myslenia. Rozhodovanie sa spomaľuje a koncentrácia sa zhoršuje. Svet sa zrazu zúži na niekoľko základných úloh. Urobiť ďalší krok. Napiť sa. Pokračovať. Otázky, ktoré zamestnávajú človeka doma, sa vo výške strácajú. Zostávajú len tie najzákladnejšie.
Paradoxne práve v tejto jednoduchosti našla Lenka niečo oslobodzujúce. „Everest mi vtedy pripadal ako najťažšia vec, akú som kedy absolvovala. Dnes viem, že každá výzva je náročná iným spôsobom.“ Na hore existuje jediný cieľ. Jediný smer. Jediné rozhodnutie. Všetko ostatné sa postupne stratí. Počas niektorých častí expedície boli odrezaní od internetu. Svet pod nimi sa na chvíľu vzdialil. „V niečom je to veľmi jednoduché. Máte jeden cieľ a pomerne jasnú cestu k nemu, kým v živote máme veľa možností. Už len vybrať si jednu a ísť si za ňou tak cieľavedome ako za Everestom je extrémne náročné.“ Možno práve preto sa mnohí horolezci vracajú späť. Kvôli vzácnemu pocitu jasnosti, ktorý v bežnom živote nachádzajú len zriedka.
Foto: Robo Homola
„Milujem tú jednoduchosť. Veľmi by som takto chcela žiť, ale neviem to. Vždy si však prinesiem aspoň malý dielik skladačky toho, akým človekom by som chcela byť. Určite som si priniesla veľa nadhľadu, ktorý som kedysi nemala. Evidentne mám stále na čom pracovať v trpezlivosti, pretože tie skúšky prichádzajú stále. No práve tú jednoduchosť sa mi zatiaľ ešte nepodarilo úplne preniesť do bežného života,“ hovorí.
Nikdy viac?
Po návrate z Mount Everestu si bola istá jednou vecou – „nikdy viac“. Teda aspoň na chvíľu. Počas zostupu jej tá myšlienka prechádzala hlavou opakovane. Po mesiacoch príprav, týždňoch strávených vo výške a výstupe bez kyslíka sa jej predstava ďalšej osemtisícovky zdala absurdná. Lenže človek má zvláštnu schopnosť zabúdať. „Je to taký spomienkový optimizmus,“ smeje sa teraz.
Vysvetlenie jej kedysi ponúkla kamarátka. Evolúcia vraj zariadila, aby si ľudia nepamätali bolesť úplne presne. Inak by sa podľa nej ľudstvo nikdy nerozmnožilo. „Ženy si pamätajú, že pôrod bolel. Vedia, že to bolo náročné. Časom sa tie najhoršie momenty rozostria a zostane niečo iné. Myslím si, že pri extrémnych výkonoch to funguje podobne.“ Na bolesť si človek podľa nej pamätá skôr rozumom než telom. Vie, že ju cítil, a prisahal, že nikdy viac. Lenže emócie sa časom premiešajú a negatívne zážitky začnú ustupovať tým pozitívnym. „Ja si ten pocit, že už nikdy viac, pamätám veľmi intenzívne. Celý zostup som si to opakovala. Potom som si oddýchla, zregenerovala a začala som sa na to pozerať inak.“
A práve vtedy sa zrodila ďalšia myšlienka. Ak by sa ešte niekedy mala vrátiť na osemtisícovku, chcela by, aby to bola krásna hora. Mount Everest ju fascinoval svojou históriou aj výškou. No nikdy ho nepovažovala za najkrajší vrchol Himalájí. O niekoľko mesiacov neskôr stála pod K2. Horou, ktorú mnohí považujú za najťažšiu osemtisícovku sveta a ktorú sama dnes označuje za svoju najväčšiu skúšku. Práve tam vznikol príbeh, ktorým sa tento článok začína.
Keď sa po K2 vrátila domov, opäť prišlo obdobie oddychu, regenerácie a známeho „vytesňovania“ bolesti. Jej pohľad sa postupne obrátil k Lhotse, štvrtej najvyššej hore sveta, ktorá sa týči len niekoľko kilometrov od Mount Everestu a ktorá má s najvyššou horou spoločnú logistiku i veľkú časť cesty. V máji 2026 stáli pod jej stenami opäť spolu s Honzom. Tradične bez pomocného kyslíka a tentoraz s novou výzvou. Prvýkrát sa rozhodli absolvovať expedíciu bez šerpov a nosičov.
„Chceli sme si overiť, či dokážeme takúto horu zvládnuť bez šerpov a bez toho, aby nám niekto vynášal veci hore. Celé sme si to ‚odmakali‘ sami.“ Počas týždňov aklimatizácie opakovane vynášali ťažké batohy až do výšky približne 7 700 metrov. V prostredí, kde už obyčajná chôdza pripomína šprint, sa každý kilogram mení na záťaž, ktorú človek cíti v každom kroku. Honzovi sa počas rotácií objavili zdravotné komplikácie. Dlhší čas bojoval s problémami dýchacích ciest. Približne 200 výškových metrov pod vrcholom bolo jasné, že ďalej pokračovať nemôže. „Mali sme mikrokonverzáciu o tom, čo urobíme,“ spomína Lenka. Prvýkrát po rokoch spoločných expedícií stáli pred rozhodnutím, ktoré dovtedy nemuseli riešiť. Jeden pôjde ďalej a druhý sa otočí.
„Na jednej strane mi to je stále ľúto,“ priznáva. „Pre mňa to bol najkrajší vrchol zo všetkých. Bola to prvá osemtisícovka, kde som sa naozaj na chvíľu zastavila a dovolila si ten moment prežiť. Nepremýšľala som okamžite nad zostupom. Naozaj som si ten vrchol užila.“ Honza sa na celú situáciu pozerá s prekvapivým nadhľadom. „Samozrejme, bolo by super stáť na vrchole. No nikto nemôže povedať, že sa neviem otočiť.“ Jeho osobný vrchol sa totiž odohral oveľa nižšie. „Po druhej rotácii som skončil v nemocnici, kde mi povedali, že najbližšie dva alebo tri mesiace môžem hory obdivovať maximálne na pohľadnici. O 10 dní som v 7 700 metroch stál stále bez pomoci kyslíka s ťažkým batohom a odhodlaním pokračovať vyššie.“ Práve Lhotse im definitívne potvrdila niečo, čo sa učili celé roky. Úspech neurčuje vrchol. Určuje si ho človek sám. „Nedávno som na jednej prednáške hovorila o tom, kto vlastne definuje úspech. Či my sami alebo niekto iný. My sme si tentoraz nastavili úspech úplne jasne. Chceli sme zvládnuť expedíciu bez šerpov. Chceli sme si všetko vyniesť sami. A tiež sme mali túžbu vyniesť na vrchol niečo veľmi dôležité a zatiaľ tajné. A to sa podarilo.“
Foto: Jan Poláček
Možno práve preto už na Lhotse necítili tlak ani potrebu niekomu niečo dokazovať. Navyše išlo o projekt, ktorý si tentoraz financovali sami. Nemuseli absolvovať nekonečný proces zháňania investorov. Nemali voči nikomu záväzok. Nemuseli napĺňať očakávania iných. Zostala len radosť z cesty. A vedomie, že niektoré vrcholy sa merajú inak než nadmorskou výškou.
Hory všetkých kontinentov
Pri rozprávaní o Mount Evereste, K2 či Lhotse sa ľahko stane, že jeden z najväčších úspechov Lenky Poláčkovej zostane takmer nepovšimnutý. Medzi týmito horami sa totiž odohral aj príbeh Koruny Zeme. Ide o projekt, ktorý vo svete dobrodruhov patrí medzi najprestížnejšie výzvy vôbec. Jeho podstatou nie je zdolať jednu horu, ale hneď sedem. Najvyšší vrchol každého kontinentu. Mount Everest v Ázii. Kilimandžáro v Afrike. Vinson v Antarktíde. Aconcaguu v Južnej Amerike. Carstenszovu pyramídu v Oceánii. Elbrus v Európe a napokon Denali v Severnej Amerike. Každá z týchto hôr predstavuje úplne iný svet, počasie a, samozrejme, aj typ rizika. Celý projekt trval 380 dní.
Keď 5. júna 2025 vystúpila na Denali, stala sa prvou Slovenkou a len druhým Slovákom v histórii vôbec, ktorý Korunu Zeme dokončil. Spolu s manželom Janom Poláčkom ju navyše zdolali ako najrýchlejší manželský pár na svete. Jednotlivé vrcholy si človek po čase nepamätá podľa výšok ani rekordov. Pamätá si ich podľa ľudí, rozhodnutí a momentov, ktoré ich sprevádzali. Niektoré z nich už niekoľko rokov zachytáva aj kamera dokumentaristu Viliama Bendíka.
Foto: Jan Poláček
Pôvodne mal vzniknúť film o výstupe na Mount Everest. O žene, ktorá sa pokúša stať prvou Slovenkou na najvyššej hore sveta bez použitia kyslíka. Lenže život mal s tým príbehom iné plány. Po Mount Evereste prišla Koruna Zeme. Potom K2. Napokon Lhotse. „Pôvodne to mal byť klasický film o Mount Evereste. No zdalo sa nám, že samotný výstup je málo. Vyjdeme hore, zídeme dole a príbeh sa skončí. Lenže on sa neskončil,“ vysvetľuje Lenka. Z projektu, ktorý mal zachytiť jednu expedíciu, sa postupne stal rozprávkový príbeh o niečom oveľa väčšom ako najvyšší vrch sveta.
Asi je to práve toto. Stretávanie vecí, na ktoré by sa človek za normálnych okolností nikdy nepozrel. Svoje strachy. Svoje reakcie. Stránky, s ktorými nie je úplne spokojný.
Bendík za nimi prvýkrát pricestoval do základného tábora pod Everestom. V tom čase ešte nikto netušil, že príbeh bude pokračovať úplne inak, než pôvodne zamýšľali. „Potrebovalo to čas. Potrebovalo to nové priateľstvá a zmenu myslenia. Už pred samotným výstupom na Lhotse nám došlo, že toto je ono. Toto je ten príbeh.“ Film napokon dostal názov Rozprávková lúka. Jeho premiéra je naplánovaná na 17. októbra 2026 a podľa tvorcov rozpráva oveľa širší príbeh než len cestu na najvyššiu horu sveta. Everest je v ňom prítomný od začiatku do konca, ale skôr ako spojovacia línia než hlavný hrdina.
Keď sa Lenky na konci rozhovoru spýtam, čo pre ňu po všetkých tých expedíciách znamená odvaha, odpoveď nepríde hneď. Dlho premýšľa. Potom povie niečo, čo znie úplne inak, než by človek čakal od ženy, ktorá bez kyslíka vystúpila na tri osemtisícovky. „Ja si vlastne nemyslím, že som nejako výnimočne odvážna.“ Na štarte jedného zo stomíľových ultramaratónov kedysi zaznela veta, ktorá jej zostala v hlave dodnes.
„Dúfam, že ste pripravení stretnúť svojich démonov. Pretože na týchto pretekoch ich určite stretnete.“ Vtedy hovorili o behu. Dnes si myslí, že to platí o živote. „Asi je to práve toto. Stretávanie vecí, na ktoré by sa človek za normálnych okolností nikdy nepozrel. Svoje strachy. Svoje reakcie. Stránky, s ktorými nie je úplne spokojný.“ Hory podľa nej človeka nemenia, len odhaľujú. Vo výške, v únave, v zime alebo v strachu sa nedá schovávať. Všetko sa zosilní – netrpezlivosť, hnev, pochybnosti, ego aj neistota. To, čo doma dokážeme prekryť rutinou a každodenným hlukom, sa zrazu objaví v plnej sile.
„V horách je všetko prehnané. Všetko je intenzívnejšie. Človek často reaguje spôsobom, o ktorom by si v komforte myslel, že ho ani nemá v sebe.“ Preto dnes odvahu nespája s vrcholmi ani s rekordmi. „Možno je odvaha práve postaviť sa k týmto veciam. Pozrieť sa na ne a neutiecť pred nimi.“ Na to pritom netreba Everest ani K2. Niekto stretne svojich démonov na stomíľovom ultramaratóne. Niekto pri budovaní firmy. Niekto počas choroby. Niekto pri výchove detí alebo v období, keď sa mu život rozpadá pod rukami. Forma je zakaždým iná, ale podstata zostáva rovnaká. Nebáť sa čeliť tomu, čo život prinesie do cesty.
