Solidarita zahŕňa súcit, ale znamená oveľa viac. Solidarita nie je iba spontánna reakcia nášho prežívania, ale aj rozhodnutie konať a zjednotiť sa s komunitou, ktorá trpí.
Čo majú spoločné Martin Luther King, Mahátmá Gándhí, Nelson Mandela alebo Viktor Frankl?
Ako prvé vám pravdepodobne napadne, že to boli osobnosti s mimoriadnym talentom a poslaním. Zostali vzorom, príkladom ľudskosti, dobrotivosti a prekonávania samého seba. Spomedzi ich spoločných čŕt však bude vynikať predovšetkým jeden fakt: podarilo sa im zmeniť postoje miliónov ľudí.
Podarilo sa im zmeniť pohľad na potenciál ľudskej bytosti a neurobili to nátlakom, silou, manipuláciou, zastrašovaním ani vydieraním. Zmena, ktorú iniciovali, nemala nič spoločné s módnymi trendmi. Svoju misiu „opreli“ o ľudskosť a zmysluplnosť. A aj keď museli znášať útrapy, nikdy sa nevzdávali.
Dokázali nám, že keď konáme s ohľadom na druhých, naše činy sa stanú skutočne ľudskými, budú nás napĺňať a s určitosťou presiahnu hranice našej osobnosti. Aj vďaka ich príbehom sme sa neraz presvedčili, že tým najlepším zadosťučinením v živote je, keď sa úprimne snažíme pomôcť niekomu inému, pretože tým pomáhame zároveň sami sebe. A všetci chceme v podstate to isté: útechu, lásku a veľkorysé srdce plné pokoja.
Spolupatričnosť
Rakúsky psychiater a psychoterapeut Alfred Adler vystihol solidaritu a spolupatričnosť takto:
„Náš cit spolupatričnosti znamená, že sa aktívne hlásime k nejakej skupine, komunite, a teda sme jej súčasťou. Sme si vedomí svojich silných stránok, zdrojov a schopností. Sme si vedomí potrieb spoločnosti, máme a používame empatiu na to, aby sme sa vložili do situácie ostatných ľudí a prispievali k zlepšeniu ich životného údelu. Cit spolupatričnosti môže byť zhrnutý do slov ‚ja s tebou‘, čo je protiklad k ‚ja proti tebe‘. Pokiaľ sa ľudia zaujímajú o iných, nielen o seba, vyriešia životné problémy uspokojivo. Ale pokiaľ je u nich vyvinutý komplex menejcennosti, žijú svoj život akoby na území nepriateľa. Vždy sa pozerajú iba na uspokojenie vlastných potrieb, nie na záujmy iných. Kvôli tomu nemajú žiadny cit spolupatričnosti, spojenia s komunitou.“
Emočná búrka
S krízou prichádza aj zmena. Oslabuje nás, keď nedokážeme prijať to, že sa veci významne menia, pretože takýto postoj nás nevyhnutne zaťahuje do ešte horších a kritickejších situácií. Keď nás prepadnú negatívne emócie, začneme sa pripravovať na boj alebo plánovať útek. Vzápätí zistíme, že ani jednu stratégiu nemôžeme použiť…
Vtedy nastáva emočná búrka. Opantá nás červenou hmlou hnevu, bezmocnosti a zlosti. Telo urobí poplach a začne nás riadiť kortizolom – avšak zle. Vtedy potrebujeme dať svojmu prežívaniu uistenie, že to, čo cítime, je v poriadku. Čo vtedy pomôže? Zhlboka dýchať a plakať, byť s našimi milovanými. A potom ísť do prírody alebo si dopriať obľúbené aktivity, pripomenúť si pozitívne emócie napríklad cez spomienky vo fotkách…
Myslievam na to, čo hovorievala stará mama novinárky Claire Rayner: „Aj toto prejde.“ Táto veta sa dá uplatniť vo všetkých životných situáciách, keď je niečo príšerné, desivé, avšak aj keď je niečo skvelé a úžasné, nádherné a plné šťastia. Opakovaním týchto slov si dodávame zmysel pre perspektívu. Pomáhajú nám vyťažiť čo najviac z dobrého a pokojnejšie prijať aj zlé.
Je to taký rýchly obklad na utrápenú dušu.
Keď príde kríza
Kríza nás tlačí, aby sme sa prispôsobili mimoriadnym udalostiam a trasie nami, aby sme si uvedomili, čo dokážeme. Mnohé naše schopnosti sa nepreukážu, keď nám všetko pripadá ľahké a bezproblémové.
Zážitky, ktoré nám ukazujú, že dokážeme prekonať zlo dobrom a podlosť veľkorysosťou, nás pripravujú na to, aby sme prijali veľkú iróniu života: Žiť znamená počítať s dualitou života a smrti. Spadnúť a vstať. Nadýchnuť sa a vydýchnuť. Usmiať sa a plakať. Práve dialektika protikladov stimuluje naše životy. Lebo všetko zdanlivo duálne tvorí celistvý rozmer bytia.
Verím v to, že utrpenie dokážeme meniť v morálne víťazstvo. A tiež v to, ako zaglosoval Albert Einstein: „Svet nezničia tí, ktorí páchajú zlo, ale tí, ktorí sa naň pozerajú bez toho, aby niečo spravili.“
