22. februára 2021

Pôsobí ako lekárka na misii v Afrike, no pomáha tam aj pri vzdelávaní, adopcii detí na diaľku, organizovaní zbierok či realizácii projektov, ktorých cieľom je väčšia samostatnosť miestnych. Monika Paločková sa aj prostredníctvom sociálnych sietí snaží motivovať ľudí, aby pomáhali tiež. Tvrdí, že vďaka darom od Slovákov, ktorí sledujú ich prácu, sa v Afrike podarili už veľké veci.

V rozhovore pre Forbes.sk hovorí Monika o lekárskej misii, o živote v Afrike, kultúrnych šokoch, kuriozitách, ktoré tu zažíva, aj o zadosťučinení z práce. „Každý jeden deň v Afrike sa stane nejaký ‚zázrak‘,“ vraví mladá lekárka.

Aký týždeň máte za sebou?

Ako každý jeden týždeň za posledné mesiace, aj tento bol náročný, ale krásny. Na našej klinike, kde poskytujeme zdravotnú starostlivosť pre druhý najväčší slum Kene – Mukuru, sa nám podarilo dať do plnej prevádzky nové laboratórium. Pacienti sa tak dostanú k vyšetreniam, na ktoré by v iných nemocniciach nemali financie.

V utorok sa nám podarilo zachrániť dieťa s komplikovanou mozgovou maláriou. Tiež nám prišlo športové oblečenie pre naše slumové deti, ktoré tak už nebudú musieť športovať (a reprezentovať školu na súťažiach) v školskej uniforme.

Reklama

Podľa Instagramu ste tiež začali stavať farmu pre miestnych obyvateľov.  

Vraví sa, keď chceš hladného nasýtiť, nauč ho chytať ryby namiesto toho, aby si mu rybu kúpil. Na stavebné práce sme najali tzv. „streetboys“ – deti z ulice, ktoré si tak zarobia na školné a priučia sa remeslu. V piatok dostali ku svojej práci pizzu, jedli ju prvýkrát v živote. Tie skromné, vďačné a šťastné deti boli dojímavé.

Je toto niečo, o čom ste snívali už od detstva?

Odmalička som snívala, že budem pomáhať tam, kde pomoc nie je. Ako dieťa som sedela na veľkom gauči a pozerala dokumenty o podvyživených, HIV pozitívnych sirotách v Afrike. Nechápala som, prečo rovnaké deti ako ja nemajú takmer nič, zatiaľ čo ja mám všetko, čo potrebujem, ba viac. Nedalo mi to spávať.

Prečo o týchto témach len súcitne rozprávame, ale ten záujem je len povrchný? Definitívne mi dal odpoveď profesor Krčméry, ktorého výrok ma sprevádza celou mojou „africkou cestou“. Povedal: „Na otázku: Bože, kde si, keď je na svete toľko chudoby?“ Boh odpovedá: ,,A kde si ty?“

Monika s kenskými deťmi v dresoch, ktoré zabezpečili sponzori vďaka jej Instagramu. Foto: archív Moniky Paločkovej

Hakuna matata

Aké boli začiatky čerstvej absolventky medicíny v Afrike?

Moje vtedajšie vnímanie bolo veľmi idealistické. Bez klinickej praxe som bola vyslaná do fungujúcej nemocnice, kde bol jediný lekár – ja. Keď ale musíte, učíte sa rýchlo. Veľmi mi pomohol kolega – infektológ, ktorý ma na prvej misii v Burundi naučil všetko potrebné, aby som tri mesiace zvládla v nemocnici sama.

Práca lekára na misii je asi dosť odlišná od tej na Slovensku.

Nespornou výhodou je menej dokumentácie a viac času s pacientom. Nielenže nemáme počítač, neraz nemáme ani dostatok obyčajného papiera na písanie. Pacienti bývajú od nemocnice často aj niekoľko hodín či dní pešo, preto sem chodia len vo veľmi kritickom stave. V Južnom Sudáne sme „zachraňovali“ umierajúcich pacientov, hlavne deti, denne.

Počtom hodín v Afrike pracujem viac ako u nás na Slovensku, ale práca je tu pre mňa menej vyčerpávajúca. Naopak, mám pocit, že ma každý deň dobíja energiou a každé ráno sa teším do nemocnice. Je to taký africký paradox.

Čím to podľa vás je?

Myslím, že je to vďaka africkému „hakuna shida, hakuna matata“ (žiaden stres, žiaden problém) mysleniu, veľmi dobrým medziľudským vzťahom a silnému komunitnému životu, čo je absolútna výsada Afriky.

Je toto niečo, čo vám Afrika dala? Pozeráte sa dnes vďaka tým skúsenostiam na život inak?

Áno. Afrika ma naučila rozlišovať, čo je dôležité a čo zbytočnosť. Menej sa sťažovať. Menej rozprávať o práci a viac pracovať. Naučila ma môj potenciál a talenty hodnotne a naplno zúročiť. Keď som v Afrike, som dokonale šťastná. Sústredím sa na projekty, menej na seba a pritom som oveľa šťastnejšia, než keď čas investujem len do seba.

Monika počas práce. Foto: archív Moniky Paločkovej

V Sudáne ma naučili ľudia žiť prítomnosťou. Realita u nich je taká, že naozaj nevedia, či sa dožijú zajtrajška. „Keby si nevedel, či bude zajtra, ako by si žil?“ Oni tak žijú každý deň. A je to krásna, život meniaca skúsenosť. V Sudáne som žila tri mesiace na ryži a fazuli. Keď pršalo, tak bez elektriny. V sprche so studenou vodou a tureckým záchodom pre 20 ľudí. Pritom to bolo najkrajšie obdobie môjho života. Pred Afrikou som sa na materiálno pozerala inak ako dnes.

Africké kuriozity

Ktorá časť krajiny vám najviac utkvela v pamäti?

Celá Afrika je pre mňa iná planéta. Odkedy som pristála prvýkrát na letisku v Rwande, vedela som, že Afrika bude môj nový domov.

Reklama

A čo kultúrne šoky? Čo vás prekvapilo?

Tých zážitkov a kuriozít je viac. Napríklad v Južnom Sudáne sa láska dokazuje fyzickou silou. V nemocnici nebola raritou krvácajúca žena, zbitá železnou tyčou od „milujúceho“ manžela. Takéto dokazovanie náklonnosti som dokonca zažila na vlastnej koži, keď som sa zapáčila môjmu kolegovi Nyochovi (Ňokovi). Svoju lásku sa mi snažil ukázať tým, že mal vo zvyku do mňa kopať alebo ma búchať päsťou do ramena. Pokojne aj počas operácie na sále. Keď som mu taktne vysvetlila, že na takéto praktiky nie som zvyknutá, obdržala som ako prvá žena v buši kyticu umelých ruží. Doteraz nevedno odkiaľ (úsmev).

Tiež ma prekvapilo, že v Sudáne sa všetko počíta na kravy. Ak si chce muž zobrať ženu za manželku, potrebuje 50 kráv pre jej otca, ak ju znásilní, potrebuje 7 kráv. Dokonca sa vie kravami vykúpiť aj zo zločinu vraždy. Na začiatku ma tam tiež zaujala výrazná blond farba vlasov mužov a ich čisto biele zuby, až kým som nezistila, že na farbenie používajú kravský moč a na čistenie zubov kravský trus.

Chlapi pijú kravské mlieko alebo krv, aby boli silní, ženy si pre krásu vytrhávajú predné zuby a režú si telo, aby im ostali jazvy krásy. Napriek mnohým rozdielom, keď si dnes spomeniem na Juhosudánčanov, usmievam sa.

Spomeniete si aj na iné kuriozity?

Zaujímavé sú napríklad ich náhrady kočíkov – kabelky cez rameno z kozej kože. Dieťa v kabelke? Nadčasové! (smiech) Mamičky tiež nepoužívajú vreckovky, namiesto toho vyťahujú sople deťom ústami. Veľmi vtipné bolo aj to, keď som si šla zabehať. Ak v Burundi bežíte, asi máte na to dosť dobrý dôvod, pravdepodobne vás niekto naháňa. Keď som bežala ja, bežala so mnou v panike celá dedina.

Práca v Afrike ma dobíja energiou, hovorí mladá slovenská lekárka. Foto: archív Moniky Paločkovej

Veľkou kuriozitou pre mňa bolo aj to, že ak som chcela v Južnom Sudáne na obed mäso, musela som ísť na dvor, chytiť si svojho kohúta, mačetu a jednoducho si ho urobiť sama. Ja som chytala výlučne tie, ktoré mi kikiríkali pod oknom od piatej ráno (smiech).

Máte podobné príhody aj z nemocnice?

Mnoho. Napríklad pri pohľade na hospitalizovaného ma vždy prekvapí ich komunitný spôsob života. Na jednej posteli spí pacient plus celá jeho rodina a pod posteľou je ich pes. Vtipne bizarné bolo nosenie pacientov v kóme do nemocnice – rodina uviazala plastovú stoličku na bicykel a na ňu uviazala pacienta v kóme.

Alebo odhodlanie pacientky v Burundi, ktorej som povedala, že prirodzeným spôsobom neporodí, lebo má malú panvu. Tak už rodiaca nasadla na bicykel a šliapala na cisársky rez do päť kilometrov vzdialenej nemocnice.

Prístup k zdravotnej starostlivosti sa s tým naším asi porovnávať nedá… Funguje tam napríklad zdravotné poistenie?

V Keni, kde sa aktuálne nachádzam, poistenie funguje, ale nie každý si ho môže dovoliť. Rozhodne nie moji pacienti – obyvatelia slumu, ktorí zarábajú v prepočte jeden dolár denne. Vyšetrenia či operácie v nemocnici sú tak pre nich absolútnou utópiou. Neraz mi nemocnica na ambulanciu vrátila pacienta, ktorý potreboval amputáciu alebo transfúziu krvi len preto, lebo nemal peniaze.

Ľudia v Afriku žijú podľa Moniky oveľa viac prítomnosťou a tešia sa z maličkostí. Foto: archív Moniky Paločkovej

To musí byť pre lekára náročné. Ako prežívate takéto situácie?

Konzultujem online mojich pacientov so špecialistami u nás doma, robíme projekty a zbierky na ich liečbu, spolupracujem s miestnymi lekármi a sestrami. Pre mňa je každý pacient projekt. Ľudský aj medicínsky. Robím len to, čo by robil každý lekár. Bolestné boli pre mňa dni, kedy sme pacienta zachrániť mohli, no chýbali nám v nemocnici základné lieky alebo kyslíkový prístroj.

Aké je tam postavenie lekára?

V Burundi či Južnom Sudáne je to celkom zaujímavé. Pacient sa tam ku mne dostal až po zlyhaní liečby šamanom. Títo ľudoví liečitelia tam majú stále veľkú, ak nie väčšiu dôveru než lekár s medicínskym vzdelaním. Šaman chodil v noci liečiť aj našich hospitalizovaných pacientov v Južnom Sudáne, čo nemalo vždy pozitívny vplyv na ich zdravie.

Ako také „liečenie“ vyzeralo?

Pamätám si osemročného chlapca, ktorého mi priniesli so zlyhaním obličiek, pretože vypil „lektvar“ z bylín od šamana. V Burundi veria, že každá choroba sa z tela musí vypudiť von. „Lektvar“ funguje teda ako preháňadlo. Používajú ho, bohužiaľ, aj na maláriu, ktorá je v krvi, preháňadlo nemá ani hypotetickú šancu pomôcť. Ba čo viac, nápoj poškodí aj iné orgány, ktoré sa nie vždy dajú zachrániť.

V Burundi šamani zvykli ešte bolestivé miesto obrezať malými, centimetrovými zárezmi skalpelom. Ak malo dieťa zápal pľúc, malo porezaný celý hrudník.

Slzy šťastia

Zažili ste situácie, keď ste sa báli o život?

Nebezpečných situácií som v Afrike zažila viac. Cítila som mierny diskomfort, keď nám v Burundi v lese okolo desiatej večer došiel v aute olej. V noci tam totiž v lesoch cvičia zabijacké skupiny, počuli sme z auta ich výkriky. Bol hustý monzún a miestni sa začali zhromažďovať a strkali zo všetkých strán do nášho auta. Čakali sme na zázrak.

Ten nakoniec prišiel vďaka dvom opitým dedinčanom, ktorí nás zobrali svojím dopravným prostriedkom ďalších 200 kilometrov domov. Šofér pravdepodobne nikdy predtým nevidel belocha, takže celú cestu mal síce ruky na volante, ale hlavu s vypúlenými očami vytočenú dozadu na mňa.

Deti, ktoré boli pre problémy so zrakom diskvalifikované v štúdiu, s novými dioptrickými okuliarmi. Foto: archív Moniky Paločkovej

Neisto som sa tiež cítila, keď si ma vyhľadal vysoký hodnostár v Burundi a oznámil mi, že budem jeho ženou. Bol, prirodzene, veľmi podráždený mojím odmietnutím a razantne ohlásil, že sa po mňa vráti – a nebude sám. Vtedy som preventívne na dva týždne opustila krajinu, u nich naozaj nikdy neviete. V Južnom Sudáne sa tiež veľa strieľalo. Nič iné, ako zvyknúť si na to, nám ale neostávalo.

Ten pocit zadosťučinenia, keď pomáhate, tieto situácie asi prekoná, však?

Áno. Za každým pacientom, ktorý je vyliečený a z nemocnice odchádza s úsmevom, si poviem, že to má zmysel. V Južnom Sudáne som videla tie najhoršie detské stavy. Spálené telá, kruté dohryzenia opicami, ťažké mozgové malárie, extrémne podvýživy… Keď robím ráno vizitu na oddelení a vidím, že sa má dieťa lepšie, je to satisfakcia. V Afrike som viackrát plakala od šťastia.

Kedy ste to pocítili najsilnejšie?

Prvýkrát sa mi to stalo v Sudáne, keď som umierajúcemu dieťaťu darovala svoju krv a ono prežilo. Keď som sa po roku vrátila do Kene a môj pacient mal stále na tvári dioptrické okuliare, ktoré som mu dala. Minulý týždeň za mnou prišiel na kliniku pacient, ktorému sa podarilo zachrániť nohu po tom, čo rok nechodil. Ďakoval a náruživo rozprával, ako si otvoril vysnívanú autoumyváreň. Každý jeden deň v Afrike sa stane nejaký „zázrak“ a ja som Bohu vďačná za toto požehnanie.

O pomoci v chudobných oblastiach snívala Monika odmalička. Foto: archív Moniky Paločkovej

Je niečo, čo vám v Afrike chýba?

Úprimne, keď mám internet a spojenie s rodinou, tak nič. V Burundi ani v Južnom Sudáne som nemala rozmanitú stravu ako doma, ale dá sa na to zvyknúť. V Južnom Sudáne sme mali len základné vybavenie na prežitie, takže po troch mesiacoch mi už začala chýbať práčka, žehlička, keramický záchod a normálna posteľ.

Niečo, čo nevieme oceniť, kým to nestratíme, je sloboda. Nemohla som si chodiť zabehať alebo ísť na prechádzku, lebo v Sudáne sa stále strieľalo. Vlastne, tri mesiace som nebola nikde inde, len v nemocnici a vo svojom compounde (oplotený a strážený súbor domčekov, v ktorom žijú zamestnanci misie).

Čo by ste poradili ľuďom s chuťou pomáhať podobne ako vy. Kde začať a na čo sa pripraviť?

Pre ľudí, ktorí by chceli efektívne pomôcť z pohodlia domova tam, kde to najviac treba, odporúčam adopciu dieťatka na diaľku. Pár eurami mu zaplatíte školné, internát a stravu. Vzdelanie je pre Afriku cesta k samostatnosti. Pre tých, ktorí by chceli fyzicky vycestovať a pomôcť v teréne, mám jednoznačný odkaz – do toho! Váš život naberie úplne iný rozmer.

Pôsobenie na projekte je špecifické pre každú organizáciu, krajinu, typ práce. Je potrebné sa pripraviť na prácu v tíme, flexibilitu, toleranciu, menej času na oddych… Potrebujú človeka s potenciálom, nápadmi, iniciatívou, snahou a najmä obetou. Ak by mali čitatelia viac otázok, pokojne ma môžu kontaktovať na mojich sociálnych sieťach.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?

sl