29. júla 2021

V detstve chcela byť spisovateľkou, no túžba pomáhať ľuďom ju priviedla k štúdiu medicíny. Po treťom ročníku absolvovala stáž vo Švédsku, ktorá jej zmenila život. Mladá lekárka sa angažuje ako dobrovoľníčka, podieľala sa na výskume rakoviny prsníka a upozorňuje na problémy slovenského zdravotníctva a odchod mladých lekárov do zahraničia. 

V rozhovore pre Forbes hovorí, prečo u nás zdravotníctvo nefunguje tak ako inde, aj prečo by si lekári mali budovať osobnú značku. Okrem toho verí, že strach je príležitosť, ako sa niekam posunúť, a že oddych si netreba zaslúžiť.

Júlia Bartková

vyštudovala medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2019 získala cenu rektora UK za klinický výskum liečby rakoviny prsníka. Okrem práce na klinike popálenín a plastickej chirurgie v Brne pracuje s ľuďmi bez domova pod hlavičkou organizácie Depaul.

Ako medička absolvovala niekoľko zahraničných stáží v Taliansku, Španielsku, Anglicku, Taiwane, Dánsku a Nemecku. Pomáhala aj  HIV pozitívnym deťom v Kambodži. Aj vďaka svojim príspevkom na sociálnych sieťach inšpirovala mnohých mladých ľudí k štúdiu medicíny.

Reklama

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že vás od detstva lákalo cestovanie. Väčšina Slovákov si ale študenta medicíny predstaví skôr s kopou kníh, nie na zahraničnej stáži. Spájalo sa vám už vtedy štúdium s možnosťami spoznávať svet?

Rozhodne som nikdy nebola typická študentka medicíny. Keď som bola mladšia, chcela som byť spisovateľkou. Zistila som, že pomerne veľa spisovateľov má vyštudovanú medicínu. Aj ľudia, s ktorými som sa radila, mi hovorili, že je to lepšia cesta. Že písať môžem aj tak.

Mali ste aj vy predsudky k štúdiu medicíny?

Áno, veľa ľudí to prezentuje len cez to sedenie nad knihami. Že je to životné poslanie, pre ktoré človek príde o osobný život a o sny. Pripúšťam, že prvé roky štúdia boli náročné a veľmi teoretické, ale postupne som si uvedomila, aké ďalšie možnosti sa s týmto odborom spájajú. Mnohí študenti o nich ani nevedia.

Aké napríklad?

Pre mňa bolo vždy najdôležitejšie pomáhať ľuďom. Preto som si vždy hľadala možnosti, vďaka ktorým by som mohla robiť niečo kreatívne, ovplyvňovať životy iných. Svojím spôsobom ma vždy priťahovali stigmatizované skupiny ľudí. Postupne som si tiež uvedomila, že aj počas štúdia medicíny sa dá cestovať. Možností je veľmi veľa, len treba chcieť.

Nechcela len status lekárky

V inom rozhovore ste spomínali, že ste v treťom ročníku chceli zo školy odísť. Čo vás prinútilo zostať?

Počas prvých rokov mi chýbal kontakt s pacientmi. Nevidela som tých ľudí a možnosti, ako im pomáhať. Rozhodne som nešla študovať medicínu pre status lekárky. Mnohí to považujú za atraktívne, ale ja potrebujem v prvom rade vidieť zmysel vo všetkom, čo robím.

V treťom ročníku sme začali v škole viac pracovať s pacientmi a v lete som išla na svoju prvú klinickú stáž do Švédska. To mi pomohlo.

Zahraničné stáže pomohli Júlii zmeniť pohľad na štúdium a kariéru lekárky. Foto: archív Júlie Bartkovej

Aké to tam bolo?

Päť týždňov som bola na klinike popálenín a plastickej chirurgie. Zaľúbila som sa do tohto odboru. Uvedomila som si, že to chcem robiť. Vďaka tomu som sa rozhodla zostať na škole a začala som sa viac venovať praxi. Popri štúdiu som si našla prácu v ružinovskej nemocnici, začala som sa angažovať v charitatívnej organizácii a chodiť viac do zahraničia.

Možnosti sú, treba však byť iniciatívny

Je podľa vás pre študentov nevyhnutné vycestovať do zahraničia, aby získal nadhľad?

Každá krajina má svoje problémy. Nepochybne je aj na Slovensku veľmi veľa odborníkov, od ktorých sa dá učiť. Aj ja som ich vyhľadávala. Spolupracovala som na výskumnom projekte s docentom Boháčom, chodila som asistovať k operáciám. Je tu tiež veľa príležitostí. Len vždy som musela byť ja tá iniciatívna.

Mladí ľudia často čakajú, že k nim niekto príde a ponúkne im príležitosť. Tak to nefunguje. Medici u nás k iniciatívnosti veľmi nie sú vedení, ale v zahraničí áno. Vďaka stáži vo Švédsku sa úplne zmenil môj pohľad na štúdium aj na to, akou by som chcela byť lekárkou.

Líšil sa prístup zahraničných a našich lekárov k vám ako k študentke medicíny?

V zahraničí, najmä v Škandinávii, je aj štúdium medicíny postavené najmä na praxi. Študenti sú v kontakte s pacientmi a pod dohľadom lekára si skúšajú vyšetrenia. Lekári sa im venujú – vedú ich, kontrolujú, diskutujú s nimi… A pokiaľ ide o chirurgiu, tak aj veľa operujú.

Samozrejme, nie je to tak, že by išli hneď na sálu. Všetko si najprv musia vyskúšať na umelých materiáloch. Ale úprimne, prekvapilo ma, ako dlho môžu byť na operačných sálach a čo všetko im dovolia robiť.

Reklama

Rozdiel bol aj v ich prístupe k samotnému štúdiu medicíny. Dôraz nekladú len na to, aké má študent známky, ale najmä, aký je aktívny – koľko času trávi v nemocnici a ako. Podporujú ich, aby sa venovali klinickému výskumu. Vedia, že ten najviac posúva medicínu dopredu.

Aby pacient nebol len číslom

Videli ste rozdiely aj v prístupe k pacientom?

Áno. Pacienta vnímajú ako partnera – má plnohodnotnú účasť na svojej terapii. Lekár sa napríklad vždy predstaví pacientovi. Nikdy sa nemôže stať, že by pacientovi nikto nevysvetlil, čo mu je, čo sa s ním bude diať. Znie to banálne, ale aj psychika je pri liečbe veľmi dôležitá.

V našich nemocniciach je to často naopak. Ale nie je to chyba lekárov, skôr systému. Vedenie tlačí na lekárov, aby denne vybavili určitý počet pacientov. Ja, ani väčšina mojich spolužiakov ale medicínu nevnímame cez nejaké počty. Mladí ľudia majú ideály a práve systém ich o ne pripraví.

Čo tie rozdiely podľa vás spôsobuje?

V severských krajinách majú ľudia iné nastavenie, spôsob uvažovania. Sú otvorení napríklad aj učeniu sa zo zahraničia. U nás sa to ešte až tak nenosí. Keď ide medik do zahraničia, doma sa naňho pozerajú podozrievavo. Chýba nám ochota meniť veci.

V týchto krajinách nemajú ani také problémy s korupciou. Investujú viac peňazí do klinických výskumov a neboja sa konkurencie. Niektorí lekári sa u nás, z mojej skúsenosti, veľmi boja konkurencie. Aj preto mnohí mladí odchádzajú do zahraničia.

Keď som v Dánsku operovala s vedúcim oddelenia, spomenula som mu svoj výskum. A on ma vyzval, aby som mu porozprávala viac, aby sme sa navzájom inšpirovali. Takýto prístup ma veľmi príjemne prekvapil.

A čo by sa malo stať, aby sa systém zmenil aj u nás?

Je to komplexný problém a dôležité rozhodnutia, ktoré ho ovplyvňujú, sa nerobia iba v nemocniciach. Na Slovensku ľudia často povedia, že sa nezaujímajú o aktuálne dianie alebo politiku. Ale keď nebudeme pozorní, nič sa nezmení. Ľudia by mali mať svoje zdravie na prvom mieste. Potom by to inak vyzeralo aj v zdravotníctve.

Dovtedy môže každý lekár pracovať sám na sebe. To je to najviac, čo môže urobiť. Ale mnohých lekárov aj tak pohltí systém. Môže sa to stať aj mne.

Medicína a sociálne siete

Spomenuli ste klinický výskum. Na čo bol zameraný?

Spolu s docentom Martinom Boháčom som spolupracovala na výskume o zhubných nádoroch prsníka. Vybrali sme pacientky, ktorým bola chirurgicky odstránená celá mliečna žľaza a rozdelili sme ich na dve skupiny.

Jedna podstúpila kombinovanú rekonštrukciu prsníka umelým materiálom a kožným štepom. V druhej skupine sme okrem týchto dvoch úkonov použili aj brušný posun novou modifikovanou metódou. V analýze sme porovnávali ich výsledky.

S týmto projektom som vyhrala ŠVOČ (Študentská vedecká odborná činnosť, poz. red.). Prekvapilo ma to. Nikdy som si samu seba nepredstavovala ako výskumníčku alebo vedkyňu.

Ale vďaka tomu si ma všimli aj na medzinárodnej úrovni. O svojom výskume som bola prednášať v Martine, v Prahe aj v Londýne. Posterové prezentácie som mala v Dubline a v Berlíne. Veľmi mi to pomohlo vybudovať si meno.

O klinickom výskume o novej metóde rekonštrukcie prsníka prednášala vo svetových metropolách. Foto: archív Júlie Bartkovej

Ako si lekári budujú osobnú značku? A je to pre nich vôbec dôležité?

Stáže ma naučili, že v každom odbore je dôležité, aby si človek budoval sieť kontaktov a spolupráce aj na medzinárodnej úrovni. A to platí aj pre medicínu. Najmä, pokiaľ ide o výskum.

O svojich stážach som veľa písala na sociálne siete. Neskôr som si získala aj pozornosť médií. Považujem za dôležité hovoriť o veciach aj verejne. A cesta k mladým ľuďom je práve cez sociálne siete. Myslím si, že keď chce človek prezentovať nejakú myšlienku, mal by ju prispôsobiť danej dobe. Preto som sa rozhodla práve pre ne.

Ako na to ľudia reagovali?

Začali sa mi ozývať mladí ľudia, že som ich inšpirovala k štúdiu medicíny, alebo že som podporila študentov, ktorí už na medicíne boli. Inšpirovala som aj študentov iných odborov, aby išli na stáž. Ozývali sa mi aj ľudia, že sa mnou inšpirovali a začali sa tiež venovať charite, dobrovoľníctvu. Búranie stereotypov v tejto oblasti je veľmi dôležité.

Samozrejme, že som niektorých ľudí aj nahnevala. Nie každý to chce počúvať. Ale každá zmena sa vždy začala tým, že sa o probléme hovorilo. Vidím v tom zmysel, preto to robím.

Boj s predsudkami

Pomáhali ste aj ľuďom bez domova z občianskeho združenia Depaul. Prečo ste si vybrali práve túto skupinu?

Ľudia si radi vyberajú, komu budú pomáhať. Ale ja sa na to necítim povolaná. Pre mňa je dôležitá pomoc ako taká. A ľudia často nechápu, že keď pomôžu ľuďom bez domova, pomôžu celej spoločnosti. Vytvárajú lepšie prostredie. Napríklad pre deti je lepšie, keď nevidia ľudí ležať na ulici v zúboženom stave… Je to v podstate služba spoločnosti.

Práca s ľuďmi bez domova ma naučila veľkej pokore. Keď niekoho párkrát ošetrím, nemusí si nájsť prácu a zmeniť celý svoj životný príbeh. Bolo by to fajn, ale nie je to také jednoduché. Mnohí ľudia by bezdomovcom najradšej odopreli aj základnú zdravotnú starostlivosť. Majú pocit, že si ju nezaslúžia. Ale tak to nemôže byť, ani keď si za svoj osud môžu sami.

Majú aj lekári takéto predsudky?

Áno, stáva sa to. Stretávam sa s tým. Vtedy je dôležité sa s tými ľuďmi veľa rozprávať, snažiť sa ich pochopiť a neodsudzovať ich. Aj ľudia bez domova niekedy stáli pred veľmi zložitými rozhodnutiami.

Keď hovoríme o stigmatizovaných skupinách, navštívili ste aj sirotinec pre HIV pozitívne deti v Kambodži. To znie ako veľká výzva. Nemali ste obavy?

Jasné, že som sa bála – bola to moja prvá cesta do rozvojovej krajiny. Ale preto som tam išla. Strach je prirodzený. Z mnohých vecí, ktoré som urobila, som najprv mala strach. Veľmi som sa napríklad bála ísť na tú prvú stáž do Švédska, lebo som mala komunikovať len v angličtine a žiť sama v cudzej krajine.

O tom to je – o prekonávaní sa. Snažím sa, aby ľudia videli, že aj obyčajný človek ako ja môže ovplyvňovať životy ľudí a plniť si sny, keď prekoná svoj strach. Veľa ľudí mi povie, že niečo nemôžu urobiť, lebo takí nie sú. Ale to nie je dôvod, každý taký môže byť.

Deti v Kambodži ju prekvapili

Okrem prekonania vlastného strachu, prečo ste sa rozhodli pre dobrovoľníctvo?

Pomoc vnímam globálne a viem si predstaviť, že by som jedného dňa viac pomáhala aj v rozvojových krajinách. Počula som, že veľa ľudí malo v tomto veľké oči. Chceli takto pomáhať, popodpisovali zmluvy, ale nezvládli to a odišli po týždni.

Takže som si to chcela skúsiť najprv akousi neoficiálnou cestou. Jedna z mojich spolužiačok bola v Kambodži pomáhať na celé leto. A ja som mala zhodou okolností medzi dvoma stážami necelé dva týždne čas, tak som ho využila.

Čo bolo vašou náplňou práce?

Chcela som len zistiť, ako to tam funguje. S tým, že pomôžem, s čím budem môcť. Celý môj pobyt bol na moje vlastné náklady.

Boli tam aj situácie, z ktorých som mala strach. Jednému chlapcovi napríklad vypadol zub, všade bola krv a nevedela som, čo mám robiť. Nakoniec mu pomohli ostatné detičky.

Zo začiatku som si od nich držala odstup, ale ku koncu ma už bežne objímali.

Splnila táto skúsenosť vaše očakávania?

Keď som tam išla, predstavovala som si zúbožené deti na infúziách, ktoré trpia a plačú. V skutočnosti boli vysmiate, spokojné a šťastné.

Deti v tom sirotinci sú na diaľku „adoptované“ slovenskými rodičmi. Tí im mesačne prispievajú symbolickou sumou, vďaka ktorej ale môžu žiť plnohodnotnejší život.

Majú stravu, lieky na HIV, ktoré veľmi potrebujú, slušný odev, pomôcky do školy… Nám sa to zdá banálne, ale pre nich to znamená veľa. Videla som, že deti v sirotinci žili úplne inak ako deti na ulici. A uvedomila som si, ako ľahko dokážeme ovplyvniť aj život niekoho, kto je na opačnej strane sveta.

Takže sa možno ešte do rozvojovej krajiny vrátite?

Áno, neodradilo ma to. Skôr ma to motivovalo. V zahraničí som videla, že mnohí lekári popri svojej práci spolupracujú s organizáciami v rozvojových krajinách. Aj ja si to viem predstaviť.

V súčasnosti Júlia pracuje na klinike popálenín a plastickej chirurgie v Brne. Návrat na Slovensko ale nevylučuje. Foto: archív Júlie Bartkovej

Treba vedieť, kedy ubrať plyn

V úvode sme hovorili o stereotypnej predstave medika, ktorý sa celé dni učí a nestíha žiť vlastný život. Vám sa okrem štúdia podarilo pracovať, stážovať v zahraničí aj venovať sa charite. Aký ste mali time manažment?

Niekedy som mala problém všetko stihnúť. S odstupom času si uvedomujem, že som si toho na seba naložila naozaj veľa. Bolo to preto, že som bola veľmi namotivovaná. Ale nie je to niečo, čo by som odporúčala. V životopise to síce vyzerá pekne, ale je to náročné fyzicky aj psychicky.

Dopredu ma hnalo to, že mi mnohí opakovali, že na odbor plastickej a rekonštrukčnej chirurgie a popálenín, ktorý som si vybrala, sa nemám šancu dostať, lebo nie som protekčná. Takže som vedela, že keď chcem preraziť bez konexií, musím byť lepšia.

Ale niekedy to naozaj išlo na úkor môjho pohodlia a zdravia. Motivácia mi v tom veľmi pomohla, no je to niečo, čo človek nevydrží robiť dlhodobo.

Ako fungujete teraz?

Teraz prvý rok pracujem na plný úväzok na klinike plastickej chirurgie a popálenín v Brne. Keďže je aj cestovanie dosť obmedzené, do zahraničia teraz chodím len zriedka. Ale plánujem pokračovať v tom, čo som rozbehla. Len hádam o niečo rozumnejšie. Aby to nešlo na úkor môjho zdravia.

Telo a zdravie máme len jedno. A aj keď niekedy možno potrebujeme „zabrať“, nemôžeme zabudnúť aj „ubrať“. Najmä mladí ľudia sú pod veľkým tlakom, aby boli úspešní, ale aj súkromný život je veľmi dôležitý. A veľké veci môžeme robiť bez toho, aby sme sa ničili.

Máte nejaké tipy, ako to vybalansovať? Ako oddychujete vy?

Najdôležitejšie je upokojiť sa. Potom by si každý človek mal nájsť niečo, pri čom dokáže vypnúť. Niečo, čo vôbec nesúvisí s jeho prácou. Pre každého je to niečo iné. Mne pomáha tráviť čas s rodinou a priateľmi. Ak lekári nedokážu oddychovať, prenášajú osobné problémy na svojich pacientov. A to je veľmi zlé.

Ľudia by si tiež mali uvedomiť, že oddychovanie si nemusíme zaslúžiť. Je to niečo, čo by malo byť súčasťou našich dní. A je to rovnako dôležité ako práca. Neznamená to, že sme leniví alebo neproduktívni.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?