1. decembra 2020

Na ich ramenách leží hlavná ťarcha boja s novým koronavírusom. Lekár Peter Sabaka pracuje na infektologickej klinike na bratislavských Kramároch, kde sa od začiatku pandémie stará o pacientov s ochorením Covid-19. Relatívne zdraví a mladí ľudia sa nevedeli načiahnuť ani po pohár vody, dusili sa. Takto opisuje situácie, ktoré od začiatku marca zažíva. Má však aj príjemné spomienky: „Vnímať tú atmosféru spolupráce a altruizmu bol jeden z najkrajších zážitkov v mojom profesionálnom živote,“ hovorí mladý lekár. A ako by sme sa podľa neho mohli „zbaviť“ covidu? Existujú vraj dve cesty, jedna je však vydláždená mŕtvymi, ktorí by mohli žiť ešte mnoho rokov.

Online vysielanie podujatia Osobnosť roka 2020 môžete zadarmo sledovať aj vy už 2. 12. od 17:00. Link na pripojenie nájdete tu.

Zrejme mi potvrdíte, že profesijne máte za sebou najťažší rok v živote.

To rozhodne áno.

Reklama

Viete z tohto obdobia pomenovať nejaký zásadný okamih?

Tých situácií bolo viacero. Silno sa mi vrylo do pamäti, keď sme sa stretli s prvými pacientmi, ktorí mali ťažký priebeh ochorenia Covid-19 a my sme presne nevedeli, čo môžeme očakávať. Sledovali sme správy zo zahraničia, čítali vedecké štúdie, ale nikto takého pacienta naživo nevidel.

Boli sme aj vystrašení, aj nás vyviedlo z miery, keď sme potom videli, že ľudia v strednom veku a relatívne zdraví sú takí slabí, že sa nedokážu ani načiahnuť po pohár vody, dusia sa, majú nízku saturáciu hemoglobínu v krvi, zhoršujú sa nám pred očami a my s tým v podstate nevieme nič urobiť.

Ďalšie ťažké obdobie prišlo pri prepuknutí epidémie v Domove sociálnych služieb v Pezinku. Mnohí seniori boli v zlom stave, mnohí potrebovali hospitalizáciu a my sme zo dňa na deň boli zavalení pacientmi.

Boli aj momenty, ktoré na mňa priaznivo zapôsobili. Videl som, s akým obrovským nasadením pracujú moji kolegovia. Cez prvú i druhú vlnu k nám nastúpilo množstvo dobrovoľníkov z iných kliník, ktorí nám bez ohľadu na vlastné bezpečie či vyčerpanie nezištne pomáhajú. Sledovať ich zápal a motiváciu bolo úžasné.

Vnímať tú atmosféru spolupráce a altruizmu bol jeden z najkrajších zážitkov v mojom profesionálnom živote. Navyše každý pacient, ktorý bol v ťažkom stave a podarilo sa ho zachrániť, prináša veľký pocit zadosťučinenia. Na druhej strane, strata pacienta často prináša sklamanie a ľútosť. To však už patrí k životu lekára.

Boj o život

Čo spraví nástup epidémie s psychikou lekára?

V prvých dňoch boli chvíle, keď som sa obával o svoj život. Človek nie zvyknutý, že jeho život môže byť v ohrození. Som síce relatívne mladý a zdravý človek a pri ochorení Covid-19 mám veľmi nízku pravdepodobnosť, že zomriem, ale predsa len si túto hrozbu človek začne uvedomovať.

My infektológovia sme navyše zvyknutí, že našim pacientom vieme pomôcť. Nestretávame sa často s tým, že pacienti vedú nerovný boj o život a nakoniec umierajú. Teraz takých prípadov vídame oveľa viac. Je nesmierne ťažké naučiť sa žiť s vedomím, že mnohým nedokážeme pomôcť. Človeka to emocionálne vyčerpáva.

Máte nejaký recept, ako sa chrániť a udržať si organizmus v dobrej kondícii?

Snažím sa jesť viac ovocia a zeleniny. A tiež užívam výživové doplnky s vitamínom D, ale nič iné si v podstate nedávam. Snažím sa viac športovať, lebo úroveň nastavenia metabolizmu je pri priebehu ochorenia Covid-19 veľmi dôležitá.

Neľahké spomienky a cesta k infektológií

Aká bola vaša cesta k infektológii?

Obaja moji rodičia boli lekári, takže odmalička som vyrastal s medicínou, počúval debaty o medicíne a dostala sa mi pod kožu. Keď som mal dvanásť rokov, moji rodičia žiaľbohu zomreli a možno podvedome som chcel pokračovať v ich šľapajach. Medicína síce súperila s fyzikou, ktorá ma veľmi bavila, aj ma prijali na jej štúdium, ale napokon som si vybral lekársku fakultu.

Neskôr som začal pracovať na internej klinike, kde som pôsobil sedem rokov pod vedením profesora Dukáta. Tam som sa venoval aj liečbe infekčných ochorení a pred tri a pol rokom som prijal ponuku, keď sa uvoľnilo miesto na klinike infektológie na Kramároch.

Peter Sabaka pokračoval v šľapajach svojich rodičov. Dnes pracuje na Klinike infektológie a geografickej medicíny v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Foto: Miro Nôta

Myslím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote, lebo tá práca ma nesmierne baví. Snažíme sa aj o klinický výskum, aby sme boli prínosom pre vedeckú oblasť.

Aj v oblasti koronavírusov?

Pred koronou sme pracovali na klinickom výskume infekčnej hnačky vyvolanej toxínom Clostridioides difficile, ktorú môže dostať človek dlhší čas užívajúci širokospektrálne antibiotiká. Ide o ochorenie, ktoré sa ťažko lieči a u mnohých sa vracia. U týchto pacientov sme ako prví na Slovensku rozbehli metódu transplantácie stolice. Momentálne však máme rozpracovanú aj štúdiu o ochorení Covid-19.

Reklama

Mali ste aj nejaký špecifický prípad covidu, že pacient mal ťažkosti, ktoré sa v iných krajinách nezaznamenali?

Liečili sme niekoľkých pacientov, ktorí mali raritné príznaky, napríklad jedna pacientka mala hlbokú žilovú trombózu na hornej končatine, čo sa pri iných ochoreniach stáva len extrémne vzácne.

Líši sa priebeh ochorenia v prvej a v druhej vlne?

Nie, je úplne rovnaký. Akurát teraz máme viac pacientov a na začiatku druhej vlny prevažovali mladí ľudia, ktorí sa aj ďaleko jednoduchšie liečia. Dosiaľ neexistuje žiadny vedecký dôkaz, že by sa ochorenie nejako líšilo medzi jarou a jeseňou 2020. Mutácie vírusu nie sú klinicky významné.

V boji s covidom sú dve cesty

Sľubne vyzerá vývoj vakcíny. Aký je váš pohľad?

Vakcína je najreálnejší a najprijateľnejší spôsob, ako sa vrátiť k bežnému životu. Rozsiahly vakcinačný program je také svetlo na konci tunela. My sa covidu zbavíme len vtedy, ak bude imúnnych 60 percent populácie. Dá sa to dosiahnuť aj tým, že 60 percent populácie ochorenie prekoná, ale taký spôsob prináša utrpenie a veľké straty na životoch.

Vieme, že zomrie asi 0,3 až pol percenta všetkých nakazených a pri premorení celej populácie by to predstavovalo obrovské množstvo ľudí. Je to teda cesta vydláždená mŕtvymi, ktorí by mohli žiť ešte mnoho rokov.

A navyše vidíme, že už pri infikovaní dvoch percent populácie nám kolabuje nemocničný systém a nedokáže sa postarať o ľudí s infarktom či cievnou mozgovou príhodou. Vakcína je omnoho schodnejšia cesta.

Aké problémy môžu nastať pri vývoji vakcíny?

Ja som sa pri vývoji vakcín napríklad obával, že ak by si aj zaočkovaní vytvorili protilátky, tie by neboli dostatočne silné, aby zabránili rozvoju infekcie a, naopak, mohli by spôsobiť ešte ťažší priebeh ochorenia. Ono sa to totiž pri niektorých ochoreniach stáva, ako je horúčka dengue.

Je lákavé uveriť hoaxom

Spolupracujete s ministerstvom zdravotníctva aj na vyvracaní hoaxov na sociálnych sieťach. Aké sú ich dôsledky, ktoré v praxi vidíte?

V prvom rade je lákavé uveriť, že pri korone vlastne nejde o nič veľké. Môže síce zabiť, ale iba ľudí na sklonku života a mladého a zdravého človeka neohrozí. Človek v západnom svete totiž nie je zvyknutý, že by jeho život mohol byť ohrozený nejakou infekčnou chorobou, ktorú môže dostať z minúty na minútu. Nie sme na to nastavení a z toho pramení ochota uveriť hoaxom.

Navyše prvá vlna bola na Slovensku veľmi slabá, nedochádzalo ku komunitnému šíreniu vírusu a s ochorením sa tak väčšina obyvateľov nestretla. Navyše asi polovica ľudí ani nemá príznaky, tak to asi nebude natoľko závažné, ako sa interpretuje v médiách.

Ako so všetkým v medicíne, aj Covid-19 je o pravdepodobnosti. Ak sa človek nakazí, na 50 percent nebude mať žiadne príznaky, na 35 percent budú iba ľahké, na 10 percent ťažké, na 5 percent skončí v nemocnici a s polpercentnou pravdepodobnosťou zomrie.

Je to taká ruská ruleta.

Áno, správne. Videli sme 80-ročných pacientov s pridruženými ochoreniami, ktorí mali iba ľahký priebeh, ale žiaľbohu zomreli aj 30-roční ľudia a 20-roční skončili na umelej ventilácii. Videl som zomierať 50- a 60-ročných pacientov, ktorí boli v relatívne dobrom zdravotnom stave. Ľudia sa snažia vidieť najmä to pozitívne a pred tým horším zatvárajú oči.

Ešte škodlivejšie ako hoaxy však môže pôsobiť rozšírenie poloprávd, ako to sledujeme v susednom Česku. Tam veľa odborníkov aj renomovaných lekárov zľahčovalo hrozbu pandémie, s čím sme sa na Slovensku v podstate nestretli. Vyhlasovali, že opatrenia sú zbytočne premrštené, riziko pandémie je nadhodnotené a zameriavali sa na nežiaduci efekt opatrení, ako sociálna deprivácia či rozrastanie chudoby. Iste, sú to závažné témy, je legitímne hovoriť o negatívnych dosahoch, ale zároveň treba zdôrazňovať, že zatiaľ nedokážeme s pandémiou bojovať iným spôsobom, aby náš zdravotný systém neskolaboval. V Česku sa tento jav pretavil do neochoty kooperovať s vládou pri dodržiavaní opatrení.

Nech je vláda akákoľvek, v dobách krízy je nevyhnutné snažiť sa jej dôverovať  a dodržiavať nariadenia. Po kríze to môžeme vyhodnocovať aj vyvodzovať dôsledky. Ale pokiaľ neprejde najhoršie obdobie, musíme  kooperovať.

Môžeme byť na záver ľahkí optimisti, že najbližšie leto už bude dobré?

Rozhodne, ja som veľký optimista a nemyslím si, že by ten optimizmus bol postavený na vode.

O podujatí Osobnosť roka 2020, ktorého hosťom bude aj Peter Sabaka, sa dozviete viac na našom facebookovom profile. 

Celý rozhovor s Petrom Sabakom nájdete od štvrtka 3. 12. v decembrovom vydaní magazínu Forbes. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?