14. júna 2021

Profesorka Ružena Bajcsy, ktorá pochádza zo Slovenska a patrí medzi významné osobnosti svetovej robotiky, po 50 rokoch vyučovania a ešte dlhšej výskumnej kariére na viacerých amerických univerzitách odchádza vo veku 88 rokov na dôchodok.

„Učte sa, čo najviac môžete. Aj o veciach, o ktorých si myslíte, že vám v ničom nebudú nápomocné. Lebo nikdy neviete, kedy sa ukážu ako užitočné,“ odkazuje študujúcim profesorka Ružena Bajcsy, ktorá posledných dvadsať rokov pôsobila na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Nedávno ohlásila definitívny odchod do dôchodku.

Jej kolegovia a študenti v univerzitnom HARTLab  (laboratórium na výskum robotických technológií pomáhajúcich ľuďom – Human-Assistive Robotic Technologies) sa s ňou rozlúčili dojemným videom nazvaným v štýle rozhovorov módneho magazínu Vogue – 73 otázok pre Ruženu Bajcsy.

Teší sa na dôchodok, ktorý plánuje stráviť vo Filadelfii? „Bojím sa. Pretože jedna vec, ktorú vám zamestnanie dáva, je pravidelnosť vo vašom živote. Možno si teraz aspoň niekoho najmem na precvičovanie klavíra, len aby ma niečo ‚tlačilo‘ k pravidelnosti,“ hovorí v ňom Bajcsy.

Reklama

Výskumníčka, ktorá o sebe hovorí, že zvykne pracovať 10-12 hodín denne, chce tiež písať o histórii toho, ako sa vyvíjala oblasť umelej inteligencie (AI) a robotiky, aj o postavení a ťažkostiach žien v tejto sfére. Bude to svedectvo z prvej ruky, keďže bola pri tom, keď tieto oblasti vznikali. Jej blízkym spolupracovníkom a mentorom bol John McCarthy, jeden z otcov AI.

Zo sirotinca na Stanford

Ako sa k tomu Bratislavčanka narodená židovským rodičom v predvojnovom Československu dostala? Osud Ruženy Bajcsy, ktorú Forbes predstavil vo veľkom rozhovore vo februári 2016, je pozoruhodný. Jej rodičov židovského pôvodu cez vojnu zabili fašisti. Bajcsy po vojne strávila roky v katolíckom sirotinci, vyštudovala gymnázium a potom Slovenskú technickú univerzitu.

„Vlastne som hlavne chcela študovať matematiku. Mala som ju veľmi rada a stále mám… Vybrala som si elektrotechniku,“ spomínala pred piatimi rokmi. Jej veľkým vzorom bol otec, stavebný inžinier.

V roku 1967 dostala možnosť ísť študovať na americkú Stanfordskú univerzitu, kde stretla aj McCarthyho. O rok neskôr, keď Československo obsadili Sovieti, sa rozhodla nevrátiť sa. V Bratislave zostali aj jej deti. Na Stanforde získala druhý titul PhD. v počítačových vedách.

Celú ďalšiu kariéru pôsobila v USA, kde sa venovala výskumu v oblasti robotiky, počítačového vnímania, umelej inteligencie. Jej projekty sú často interdisciplinárne, zasahujú do psychológie, biológie, medicíny.

Tri desaťročia učila a robila výskum na Pensylvánskej univerzite, kde vytvorila rešpektované centrum robotiky GRASP, pre medicínsku fakultu tam vyvinula počítačový atlas anatómie mozgu. Neskôr ako prvá žena viedla vládnu inštitúciu CISE s polmiliardovým ročným rozpočtom. Od roku 2001 pôsobila v Berkeley, kde strávila dvadsať rokov výskumom aj vyučovaním.

Pri zrode AI

O očakávaniach od umelej inteligencie v 60. a 70. rokoch hovorila aj v rozhovore pre Forbes. „Vládla veľká naivita. Naozaj sme si mysleli, že AI zachráni svet, urobí veľké zmeny v živote ľudí, že roboty nahradia robotníkov. No ukázalo sa, že problémy ľudského vnímania, konania, poznávania sú oveľa komplikovanejšie, ako sme si pôvodne mysleli,“ spomínala.

Odvtedy sa však technológie zmenili nesmierne. „Zmenil sa hardvér, rýchlosť počítačových zariadení, kapacita pamätí a ohromnú zmenu spôsobili siete. Vďaka dostupnosti hardvéru boli ľudia schopní vytvoriť obrovské množstvo zaujímavých algoritmov. Zmenilo sa tiež, ako vyhľadávate informácie, ako ich skladujete, ako komunikujete,“ hovorila v roku 2016.

Povedala by, že to vedie k lepšiemu životu?Do určitej miery to vedie k bohatšiemu životu. Neviem, čo znamená lepší život, pre mňa to môže byť niečo iné ako pre vás. Dnešná mladá generácia má k dispozícii také informácie a formy komunikácie, aké sme my v ich veku nemali ani náhodou. No či to z nich robí lepších ľudí, to je otázka.”

A aký bol jej kľúč k úspechu? Pozerať sa, čo robia ostatní a hľadať „diery“. Bajcsy hovorí, že práve to bol jej spôsob: keď videla, že iní idú jedným smerom, ona sa pozerala opačným: „To vám dáva príležitosť byť kreatívny.“

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?