5. augusta 2021

Ak by u neho zaklopali na dvere Messi alebo Ronaldo, musel by sa otriasť hrôzou: Akí chudáci! Gaius Appuleius Diocles by im možno zo súcitu hodil pár mincí na cestu, aby toľko netrpeli. Kam sa hrabú dnešné futbalové alebo basketbalové hviezdy, toto je príbeh naozaj najlepšie zarábajúceho športovca histórie.

Diocles si len na prize money vyjazdil presne 35 863 120 sesterciov (starorímskych mincí), teda 2600 kilogramov zlata, čo bola na antiku ohromujúca suma. Na porovnanie, rímska légia platila žold 900 sesterciov na rok, malá farma stála 100-tisíc sesterciov a pompézna vila v Neapole, dobrá možno aj pre cisára, tri milióny sesterciov.

Ešte viac ale padá sánka pri prepočte na dnešné reálie, o čo sa v roku 2010 pokúsil docent klasických štúdií na Pensylvánskej univerzite Peter T. Struck. Diocles podľa dobových správ disponoval majetkom, ktorý by utiahol výdavky celej imperiálnej armády na dva a pol mesiaca.

Multimiliardár bez vzdelania

Struck prešiel účtovné knihy súčasnej armády Spojených štátov, vojenskej superveľmoci 21. storočia, a pozrel sa na mzdové náklady za rovnaké obdobie. Dospel k sume 15 miliárd dolárov!

To z najlepšie platených futbalistov, golfistu Tigera Woodsa, ktorý sa ako prvý športovec dostal do miliardárskeho rebríčka Forbesu, či z basketbalovej legendy Michaela Jordana robí len tichých prizerajúcich sa. U nich máme prehľad i o sponzorských príjmoch, ktoré inkasoval aj Diocles, lenže tieto sumy sa už nezachovali.

Reklama

Kým rozpovieme jeho príbeh, patrí sa načrtnúť, prečo vyniká práve, zrejme negramotný, vozataj. Rím tento drsný a často krutý šport miloval a netreba sa pohoršovať, veď súčasnosť zase nadšene tlieska vo chvíľach, keď jeden bojovník MMA druhého knokautuje lakťom.

conor mcgregor, najlepšie zarábajúci športovci, MMA, šport, forbes
Conor McGregor, najlepšie zarábajúci športovec za rok 2021 podľa Forbesu. Foto: SITA/AP

Adrenalín pre 250-tisíc divákov týždenne

„Circus Maximus obsadilo každý týždeň pri pretekoch až štvrť milióna ľudí,“ píše Struck. „Ľudia často dorazili o deň skôr, aby si zaistili najlepšie miesta. Pri pretekoch pili a jedli vo veľkom a bežné boli bitky pod vplyvom furor circensis, ako Rimania hovorili masovej hystérii prepukajúcej medzi divákmi.“

Ach, tá podoba so súčasnosťou… Športovo-biznisový konzum bujnel, len pri názvoch vozatajských tímov sa vtedy ešte držali na uzde. Boli prosté: Červení, Modrí, Bieli a Zelení.

Diocles sa narodil v roku 104 v meste Lamecum, dnešnom Lamegu v Portugalsku. Nebol to chudák, rodina si na vtedajšie pomery žila dobre, otec bol v dnešnom ponímaní živnostník, ale syn nemal náladu na obchody, ale na preteky. Talent mu nechýbal, prvý štart absolvoval v osemnástich rokoch v Katalánsku. Všetky cesty vedú do Ríma; pre vozataja to vtedy platilo doslovne.

Strategický prestup

Tento šport patril už od 7. storočia pred naším letopočtom na antickú olympiádu a Rím z neho urobil niečo na spôsob dnešnej Formuly 1, len s využitím reálnych konských síl. Keď cisár pustil vreckovku, začala sa divoká strkanica v obrovskej rýchlosti, bežné boli a zranenia (aj smrteľné).

Diocles čakal na prvú výhru dva roky, potom ale zdokonalil výsledky aj štýl. Rimania šaleli nadšením, keď súpera so svojím štvorzáprahom predbiehal v cieľovej rovinke; takto sa vraj zrodila až tretina jeho triumfov.

Tí najbohatší, vrátane vládcu impéria, delili svoju vášeň medzi Zelený a Modrý tím. Diocles rozbehol kariéru za Bielych a prestúpil k Zeleným – akoby sme sa bavili o futbalistovi z 21. storočia. Potom súhlasil s nezvyčajným prestupom, keď kývol na ponuku Červených, tímu s menšou popularitou. Diocles sa tým stal nespochybniteľnou jednotkou stajne, čo mu prinieslo zisk i slávu.

Vedel peniaze získať, aj si ich užívať

„A doslova sa hnal za peniazmi,“ napísal o ňom iný historik, profesor Robert B. Kebrick z University of Louisville. Vyberal si preteky jednotlivcov, v ktorých išlo o väčšie sumy. Zo 4 257 štartov vyhral 1 462, v ďalších 1 438 skončil na pomyselných stupňoch víťazov, väčšinou druhý. Mal skvelé oko na kone, tie najlepšie si roky rozmaznával. Aj zvieratá si žili kráľovsky, ak vedeli pretekať.

Podľa Kebricka sa našli takí, čo celkovo triumfovali ešte viackrát. Premiérový štart v 18 rokoch bledne vedľa istého Crescensa, ktorý prvý raz vyhral už ako trinásťročný. Nikto však nemal tak vysokú úspešnosť ako Diocles. A ešte jedna vec vraj pretekára odlišovala od ostatných – bol to veľký fanfarón: „Žil preto, aby si vychutnával bohatstvo a slávu.“

Takto Diocla stvárnil sochár Amiloare Santini (1910-1975). Foto: Wikimedia Commons / Zemanta, voľné dielo

Myslel aj na budúcnosť

Akoby sa tým vracala ozvena debát dneška: takže ti rozmaznaní futbalisti už nemajú dosť na desať životov? Prečo to vlastne celé robia? Z vášne, z radosti, pretože nič iné tak dobre nevedia. A tiež preto, že povaha človeka sa nemení. „Ľudia odjakživa túžia po sociálnom kapitále, po rešpekte druhých a po peniazoch. Čím viac všetkého bude, tým lepšie,“ napísal profesor Struck.

Diocles mal v porovnaní s mnohými dnešnými hviezdami ešte ďalšie dve výhody. Prežil dlhú kariéru, jazdil až do svojich štyridsiatich dvoch rokov. A vedel, kedy má skončiť – na vrchole. Potom sa antická superstar za potlesku fanúšikov i konkurentov odsťahovala na svoje pozemky v dnešnej talianskej Palestrine, len pár desiatok kilometrov od Ríma. Tam presedlal na pokojný rodinný štýl. Ako šampión šampiónov.

A ako športový boháč, ktorému sa odvtedy nik nevyrovnal.

Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je český redaktor Miroslav Němý.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?