„Treba si uvedomiť, že založiť úspešnú firmu znamená beh na dlhé trate. Úspech nikdy nepríde po dvoch, troch či štyroch rokoch, ako si to niekto predstavuje,“ hovorí v rozhovore pre Forbes Michaela Kršková, ktorá v slovenskom startupovom svete patrí medzi popredné predstaviteľky. Aktuálne je členkou medzinárodnej poroty investičného nástroja, ktorý riadi Európska komisia. Tento 10-miliardový fond je určený európskym startupom s vysokou pridanou hodnotou a vysokým rizikovým profilom. Má za sebou štúdium na prestížnej americkej univerzite Princeton, pracovné skúsenosti v tejto oblasti však zbierala aj na Oxfordskej univerzite alebo v kapitálovom fonde Neulogy Ventures.
Pracovali ste vo viacerých oblastiach, vo viacerých krajinách, pomáhali ste startupom zviditeľniť sa a rásť. Teraz vás čakajú nové pracovné výzvy. Aké?
Ostanem pri inováciách, aj keď zrejme v trochu inom prostredí, ako je to investičné. Zatiaľ, žiaľ, nemôžem povedať viac.
Cesta za úspechom
Ako sa vám podarilo vypracovať tam, kde ste teraz? Bez čoho by to nešlo?
V prvom rade to bola od detstva vštepovaná láska k vzdelaniu a informáciám. Bola som vášnivá čitateľka, do 16 rokov sa mi podarilo pokaziť si zrak, keď som po večierke čítala knižky s baterkou pod perinou.
Zároveň to však bola aj kombinácia práce a toho, že som bola v správnom čase na správnom mieste. V 18. rokoch som sa dostala na Princeton v USA na plné štipendium, čo bolo vtedy po prvýkrát umožnené aj cudzincom bez ohľadu na to, koľko peňazí budú potrebovať.
Bolo to v roku 2001, týždeň pred pádom Dvojičiek. To bol prvý veľký skok. Finančne som sa osamostatnila, popri štúdiu som aj pracovala. Bolo to pomerne náročné, pretože štúdium na tejto univerzite naozaj nie je polovičným úväzkom.
Ďalšia vec, ktorá ma ovplyvnila bolo to, ako sme trávili leto. Nechodievali sme s rodičmi na zahraničné dovolenky, ale skôr do hôr a k starým rodičom na záhradu, čo vo mne neskôr vzbudilo potrebu cestovať.
Ako sa to prejavilo?
Hneď po ukončení vysokej školy som si zbalila kufor a odišla som na rok do Ugandy. Pracovala som tam pre americkú neziskovú organizáciu zameranú na veľké projekty potravinovej bezpečnosti pre lokálne obyvateľstvo. Tento rok bol pre mňa veľmi transformačný a zobudil vo mne dobrodruha. Doteraz ho považujem za jeden z najkrajších v mojom živote.
Stretnutie absolventov Princeton University Foto: Archiv MK
Pôvodne som mala v pláne byť diplomatkou alebo humanitárnou pracovníčkou, ale sériou rôznych náhod ma život zaviedol k práci so startupmi a inováciami na Oxfordskej univerzite. Od toho sa odvíjala moja ďalšia kariéra.
Keď som sa rozhodla odísť naspäť na Slovensko, získala som prácu v Neulogy, ktoré sa venovalo inováciám a technologickému transferu. Potrebovali človeka, ktorý týmto veciam rozumel a mal s nimi skúsenosti aj zo zahraničia.
Zmena potrebná k šťastiu
Na aké kariérne úskalia si spomínate, respektíve ako ste na ne reagovali?
V osobnostnej typológii sa radím k takzvaným generalistom. Takže ja sa nedokážem špecializovať dlhodobo na špecifickú oblasť. Generalisti majú tendenciu vedieť o všetkom do hĺbky dvoch centimetrov.
Takže som mala v určitých obdobiach mojej kariéry problém, keď som si myslela, že by som mala o niektorej oblasti vedieť viac, ale moja zvedavá povaha ma prinútila sa zaujímať o veľa rôznych vecí. Často sa dokážem na niečo na krátku dobu zamerať, ale potom cítim, že sa musím posunúť.
S týmito povahovými črtami som pomerne dlho bojovala. Pre mňa je zmena a dynamika potrebná ku šťastiu a myslím si, že prác a kariér, ktoré toto vedia skĺbiť, je mnoho a v budúcnosti ich bude určite viac.
Študovali ste na Princetone, pracovali v Oxforde — prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?
Dôvod bol, že som mala po desiatich rokoch v zahraničí istú emocionálnu potrebu vrátiť sa domov. V tom čase bola na Slovensku veľmi pozitívna nálada a zdalo sa, že už bude len lepšie. Mala som pocit, že sa v krajine budú dať veci meniť k lepšiemu a že sa to bude vyvíjať dobrým smerom.
Verila som, že tu budem môcť pomôcť nejaké veci rozhýbať. Okrem toho bolo ďalším dôvodom aj to, že som desať rokov videla mojich rodičov dvakrát do roka, takže môj návrat sa spája aj s týmto emocionálnym aspektom.
S týmto momentom sa teda spája aj váš vstup do slovenského startupového prostredia. Ako v tom čase vyzeralo?
Bolo v úplných zárodkoch. Ak vtedy fungovali na Slovensku startupy, tak si nepamätám, či sa tak vôbec nazývali. Boli to začínajúce firmy, ktoré využívali technológie, ale nebolo tu žiadne verejné povedomie o startupoch a inováciách.
Rovnako sa nehovorilo ani o tom, prečo sú dôležité pre ďalší rozvoj ekonomiky a krajiny. Navyše tu nebolo žiadne, respektíve minimálne množstvo kapitálu pre rizikové podnikanie. Organizovali sa len menšie podujatia pre ľudí, ktorých tieto témy zaujímali.
Z malej skupinky nový svet startupov
Preto ste sa rozhodli založiť Startup Awards?
Súvisí to s tým. Na prvom podujatí v roku 2011 sa zúčastnilo 200 ľudí a vtedy sa okolo technologických firiem začalo vytvárať väčšie povedomie. Samotná misia, ktorá sa vyformovala v prvých rokoch, mala tri vetvy:
- Oceniť inovatívnych ľudí, či už vedcov podnikateľov alebo študentov, a vyzdvihnúť ich na verejnosti.
- Druhá časť misie bola motivovať mladých ľudí na Slovensku, aby sa venovali inováciám a aby to považovali za zaujímavú kariéru.
- Treťou úlohou bolo prezentovať Slovensko ako potenciálne zaujímavú krajinu, v ktorej inovácie existujú, budú existovať a bude atraktívna aj pre zahraničné talenty.
Keď sa na to pozriete zhruba po tej dekáde, podarilo sa to podľa vás?
Určite nechcem zásluhy pripisovať len samotným oceneniam, aj keď Startup Awards a sprievodné aktivity pôsobili ako galvanizačný prvok pre celý ekosystém startupov. Minimálne tým, že sa každý rok na jednom mieste stretli všetci dôležití aktéri.
Rozhodne si myslím, že za tých 10 či 11 rokov sme sa posunuli vpred. Zároveň však zostalo veľa nevyužitých príležitostí, ktoré už, bohužiaľ, nie sú zodpovednosťou súkromných iniciatív, ale záleží na nastaveniach regulácie a politík zo strany štátu.
Rovnako záleží na tom, ako sa míňajú peniaze na inovácie a na vedu. Myslím si, že do miery, do akej sme to vedeli rozvinúť, sme to aj rozvinuli, ale loptička je teraz na strane iných hráčov.
Startup Awards, respektíve neskôr konferencia FTRNW, boli založené pred viac ako dekádou. Foto: FTRNW
Zmeny z Plánu obnovy sa musia udiať
V čom vidíte priestor na zlepšenie v tejto sfére v rámci CEE regiónu?
Aplikovateľných politík je pomerne veľa, no množstvo z nich má dopad na ekonomiku až po niekoľkých rokoch alebo až dekádach. Čo najskôr je v strednej Európe potrebné otvoriť ekonomiky zručným ľuďom zo zahraničia. Snažiť sa sem prilákať talent.
Ideálne by bolo, ak by sa vracali naši ľudia zo štúdia v zahraničí. Rovnako dobré je aj to, ak by prichádzali aj skúsenejší ľudia z iných krajín, respektíve aj menej rozvinutejších ekonomík. Mali by sme tieto možnosti využiť.
Okrem toho je vhodné prepojiť kapitálové trhy v Strednej Európe, ktoré sú poddimenzované. Tým trpia nielen naše budúce penzie, ale aj lokálne firmy, ktoré nemajú taký prístup ku kapitálu ako ho majú firmy na Západe.
V neposlednom rade by sme nemali zabúdať ani na reformovanie vzdelávacieho systému, o ktorom sa stále len hovorí. Stále sa točíme vo vzdelávacom systéme a výchove mladých ľudí ku schopnostiam a mysleniu, ktoré je pre ďalší rozvoj krajiny neadekvátny a neprospešný.
Ideálny startupista
O tomto z časti hovorí aj Plán obnovy, o ktorom sa teraz veľa diskutuje. Je podľa vás dostatočný?
K sumám, ktoré boli v tomto dokumente spomínané sa presne vyjadriť neviem. Ale prirodzene som sa zaujímala o tento dokument. Najmä o časť, ktorá sa týka môjho zamerania.
Myslím si, že dokument je, vzhľadom na časové a ďalšie obmedzenie, počas ktorého bol tvorený, v poriadku. Ak by sa podaril implementovať, tak sa výrazne posunieme vpred. Nehovorím, že tam máme zastať a stačí to, ale sú v ňom identifikované niektoré zmeny, ktoré sa nevyhnutne musia udiať.
Ak sa teda vrátime k jednotlivcom, ktorí by mohli spustiť proces zmeny. Ako vyzerá ideálny startupista?
Z pozície investorky rada vidím, ak rizikové technologické firmy zakladajú radšej tímy ako jednotlivci. Tímy by si teda mali osvojiť vlastnosti ako vytrvalosť a flexibilita. Sú to síce všeobecne znejúce charakteristiky, ale úspešné firmy toto majú v sebe vždy zakorenené.
Prečo práve tieto dve črty?
Treba si uvedomiť, že založiť úspešnú firmu znamená beh na dlhé trate. Úspech nikdy nepríde po dvoch, troch či štyroch rokoch, ako si to niekto predstavuje. Často to môže byť aj dekáda alebo aj dlhšie. Preto vytrvalosť.
Človek si nikdy nesmie povedať, že niečo dosiahol a môže si oddýchnuť. Ak v tomto biznise dosiahnete nejaký míľnik, máte možno jeden deň na oddych a ide sa ďalej. Firma sa nepovažuje za úspešnú, pokiaľ nedosiahne nejakú hodnotu, nie je predaná alebo nie je obchodovaná na burze. Tento proces môže trvať extrémne dlho a človek si toho musí byť vedomý.
So zakladateľom firmy Waze Urim Levinom v Banskej Štiavnici. Foto: archiv MK
Rovnako je dôležitá aj flexibilita, zvlášť pri rýchlorastúcich firmách. Stačí sa pozrieť na to, ako vyzeral Facebook v roku 2004 a ako vyzerá teraz. Takéto firmy sa výrazne menia počas života a pokiaľ tím nie je schopný reagovať na zmeny, tak má malú šancu byť úspešný.
Jednotlivec verzus tím
Čo je dôležité urobiť v prvom rade, keď predstavujem svoju ideu?
Veľmi dôležité je mať za sebou už nejakú prácu, a teda neukázať len ideu. Rovnako aj tím ľudí, ktorý za tým stojí. Jeden človek to väčšinou neutiahne sám.
Prečo? Nemajú jednotlivci šancu stáť sami za celým startupom?
Nemyslím si, že nemajú žiadnu šancu, ale pre tím je to oveľa jednoduchšie. Firma stojí na niekoľkých nohách. Tým pádom si môže dovoliť na chvíľu stratiť stabilitu jednej z nich a nerozpadne sa.
Samozrejme, uspieť môžu aj firmy vedené jedným človekom, vizionárom. Príkladov je vo svete niekoľko. Typicky však dobré firmy zakladajú najmä tímy.
Keď to nejde
Pandémia mohla byť pre mnohých náročné obdobie, aj keď sa pozrieme len na prideľovanie investícií, zrejme boli viacerí investori opatrní. Ako sa teda prispôsobiť zlým podmienkam?
Buď to môžu zavesiť na klinec alebo to prežiť a preklenúť toto obdobie. Tieto veci sa dejú cyklicky. Ak je v nejakom období väčší problém zohnať investíciu, je veľká šanca, že do roka sa situácia zmení.
Startup si musí, ak má ešte len malé príjmy, rozložiť svoj kapitál tak, aby im vydržal do obdobia, keď budú môcť znovu raisovať peniaze. Pre investorov je zaujímavé, ak firmy dokážu prežiť aj v ťažkých podmienkach a sú vytrvalé. Vždy sú im sympatické firmy, ktoré dokážu aj s málom vykonávať prácu a ísť si za produktom či službou, ktorú chcú robiť.
Vždy je dobré, keď ukážu, že niečo na základe feedbacku zmenili a opätovne sa nechali posúdiť, skúsili znovu získavať peniaze. Tak ako každá firma, musia aj startupy flexibilne reagovať na podmienky.
Čo však v situácii, že startup nevyjde?
Mantra v západnej Európe a v USA je, že čím viac skrachovaných firiem a bankrotov má človek za sebou, tak tým je atraktívnejší pre investorov, povedané nadnesene. U nás je tolerancia voči zlyhaniu trochu nižšia.
Je to aj na škodu, pretože ľudia, ktorí už prežili cestu od založenia firmy k jej koncu, aj keď neúspešnému, síce možno nedosiahli vysnívaný cieľ, ale zato sa stali atraktívnejší podnikatelia aj šikovnejší. Majú totiž už nejaké skúsenosti za sebou.
Niektorí investori preferujú zakladateľov, ktorí za sebou majú nejaké zlyhanie, ak sa z neho poučili. Čím je človek mladší, tak tým je menej dôvodov to vzdať. Ak má nápady a vie ich realizovať, nie je nič lepšie, ako si vyskúšať niekoľko vecí. Raz príde na svoj zlatý nápad a zrealizuje ho. Zlyhania sú cennou skúsenosťou.
Založenie rodiny nie je dilema len pre ženy
Teraz možno trošku osobnejšie. Kariéra verzus rodinný život – ako sa vám to darí kombinovať?
Každý to má nastavené rôzne a vždy je to na dohode medzi partnermi. Ak má žena partnera, samozrejme, je to jednoduchšie. Ja som si zvolila pri svojich deťoch model, že sa im chcem venovať naplno. Po niekoľkých rokoch som však začala pociťovať urgentnú potrebu sa trochu od toho odpútať a ísť znovu posilniť aj druhú časť môjho ja.
Avšak stále tvrdím, že najdôležitejší je na kombinácii rodina verzus kariéra vzťah partnerov a vzájomná tolerancia, pochopenie, rešpekt a nastavenie vzťahu.
Svadba priateľov v Keni. Foto: archív MK
Pre mňa bolo dôležité, aby môj partner rozumel, že toto je pre mňa dôležité a myslím si, že to máme nastavené dobre. Môj manžel je veľmi aktívny otec a vždy sa aj on musel prispôsobiť a ukrátiť svoje potreby na úkor rodiny.
Je však potrebné povedať, že táto téma je nesprávne predkladaná ako dilema pre ženy. Deti majú predsa dvoch rodičov. Okrem toho je pre mňa rodina stabilizačný faktor. Kariéra je stále dôležitá, pretože sa viem realizovať, ale najväčšie stresy a extrémy, ktoré si pamätám z obdobia pred deťmi, si už teraz neviem úplne predstaviť.
Plány budúcnosti
Na záver otázka, kde by ste chceli smerovať v budúcnosti? Myslíte si, že vás vaša povaha, ktorú ste opísali zavedie niekam inam od sveta startupov a investovania?
Myslím si, že som sa už dostala do pasce špecializácie, takže toto je oblasť, ktorej rozumiem a zároveň ma pomerne baví a vidím v nej zmysel najmä v tomto regióne a našej krajine. Nevylučujem, že o desať rokov budem robiť niečo úplne iné, ale najbližších päť rokov by som sa rada venovala primárne tejto téme.
Je momentálne nejasné, v ktorej úlohe a v ktorom smere to bude, ale malo by sa to čoskoro rozlúsknuť.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
