„Individuálne zmeny sú dôležité, no bez systémových a politických opatrení to nepôjde. Zároveň nečinnosť prináša existenčné ohrozenie. Ak sme ochotní si toto pripustiť, je prirodzené, že príde úzkosť či obavy,“ hovorí psychologička Miroslava Šudila Žilinská, ktorá založila iniciatívu Psycho za Klímu.
V článku pre Forbes.sk hovorí o dopadoch klimatickej úzkosti a o tom, čo robiť, aby nás negatívne emócie neprevalcovali.
Klimatická úzkosť je v psychológii pomerne nový pojem, ktorý popisuje súbor nepríjemných pocitov ako sú hnev, strach, smútok. Prichádzajú vtieravé nutkavé myšlienky, ktoré sú plné obáv z budúcnosti.
Môže sa objaviť aj pocit bezmocnosti, neschopnosť konať, pocity viny, problémy so spánkom, tlaky na hrudi a podobne. „Samozrejme, ide o stav, ktorý môže mať rôznu intenzitu,“ vysvetľuje psychologička Miroslava Šudila Žilinská.
O životné prostredie sa začala zaujímať už v stredoškolských časoch, no jej štúdium sa uberalo skôr k vedám o človeku a spoločnosti. Pred približne dvoma rokmi sa však do popredia jej záujmu dostala aj téma klímy.
„Pri čítaní o čoraz vypuklejších problémoch klimatických zmien som sa začala sama seba pýtať, v čom môžem byť ako psychologička v tejto téme užitočná,“ hovorí. Práve vtedy založila iniciatívu Psycho za klímu, ktorá píše o psychologických aspektoch klimatických zmien. Jedným z najvýraznejších je spomínaná klimatická úzkosť.
Obavy z klimatickej krízy
Tento typ úzkosti sa objavuje u ľudí, ktorí majú radi prírodu a laicky alebo odborne sa zaujímajú o témy životného prostredia a podľa Šudila Žilinskej rezonuje najmä medzi tínedžermi a mladými dospelými, ktorí váhajú, do akého sveta privedú vlastné deti, prípadne sa sami obávajú, aký bude ich život o 30 rokov.
„Ako však ukazujú výskumy, musíme byť v takých zovšeobecneniach opatrní, pretože klimatická úzkosť sa vyskytuje naprieč generáciami a svetadielmi. A úprimne, existenčné obavy už pociťujú komunity mnohých regiónov, ktoré sa pre klimatické zmeny alebo nešetrné zásahy človeka smerom k prírode stávajú neobývateľné,“ dodáva odborníčka.
Implementovanie plánu by podľa Medzinárodnej energetickej agentúry znamenalo dosiahnutie vrcholu globálnych emisií v roku 2019. Foto: Unsplash
A6 84 percent ľudí pociťuje minimálne strednú úroveň obáv z klimatickej krízy. Foto: Unsplash
Aký „veľký“ problém v oblasti psychológie to vlastne je?
Podľa minuloročnej štúdie publikovanej v časopise The Lancet Planetary Health pociťuje až 84 % ľudí minimálne strednú úroveň obáv a viac ako polovica má z klimatickej krízy veľké obavy.
Iné to však je, keď sa ľudí opýtate priamo na klimatickú úzkosť. „Mnohí tento pojem nepoznajú a nevedia, čo si pod ním predstaviť, hoci ju možno skutočne cítia. Iní by vybrali pre svoje pocity možno iné výrazy, napríklad žiaľ alebo smútok,“ objasňuje.
Tretina Slovákov
Prieskum (nielen) o klimatickej úzkosti s názvom Ako sa máte Slovensko bol tento rok v máji realizovaný aj u nás. Jeho výsledky ukazujú, že klimatická kríza znepokojuje viac ako polovicu opýtaných. „V našom regióne zatiaľ dominuje skôr smútok z devastácie prírody, ktorá uviedlo viac ako 50 percent opýtaných, úzkosť z klimatických zmien udáva necelá tretina opýtaných,“ objasňuje psychologička.
Podľa nej to môže byť dané aj tým, že si na Slovensku ešte v plnej miere neuvedomujeme dopady klimatických zmien na náš región a stále sa nám to môže zdať ako problém „tých druhých“. Skôr sa nás dnes dotknú zábery ťažby v národných parkoch, z ktorých sme smutní, ako pre mnohých „abstraktná“ téma klimatickej krízy.
To sa však čoskoro môže zmeniť. „Prieskum ukázal, že na Slovensku už vnímame, že vlny horúčav, extrémne javy počasia či sucho budú čoskoro dopadať aj na nás. Môžeme teda čakať, že obavy začnú narastať, prípadne opačne, začne narastať frustrácia a nezáujem sa týmto témam vôbec venovať,“ dodáva Šudila Žilinská.
Práca s emóciami
Klimatická úzkosť je podľa nej normálnou reakciou na nenormálnu situáciu ohrozenia, ktorej čelíme. Našu bezmocnosť podčiarkuje aj vedomie, že bez systémových zmien a politických opatrení to nepôjde. Zároveň nečinnosť prináša existenčné ohrozenie.
„Ak sme ochotní si toto pripustiť, je prirodzené, že príde úzkosť, obavy. Keďže však klimatickým zmenám budeme ešte roky čeliť, musíme pracovať na tom, aby nás negatívne emócie neprevalcovali,“ hovorí. Ako na to?
Psychologička Miroslava Šudila Žilinská. Foto: archív Miroslavy Šudila Žilinskej
Psychologička Miroslava Šudila Žilinská. Foto: archív Miroslavy Šudila Žilinskej
Prvým krokom je uvedomenie si, že každá emócia má v živote človeka nejakú funkciu. Nepotláčajte ju, skúste jej porozumieť a brať to možno aj ako príležitosť naučiť sa niečo o sebe. Napríklad aj hnev, ktorý je väčšinou prezentovaný ako niečo negatívne a nežiaduce, môže byť prospešný a slúžiť ako motor zmeny.
„V kontexte klímy je aj úzkosť východiskový pocit, ktorý ľudí ženie do akcie. Alebo ak nám je smutno, ako devastujeme prírodu, aj to nás môže motivovať zasadiť sa za ochranu prírody,“ vysvetľuje psychologička. Jedným dychom však dodáva, že cesta od emócie k akcii nie je taká priamočiara ani jednoduchá a akcia síce môže pomôcť, ale nemožno ju vnímať ako univerzálny všeliek na prežívanú bolesť.
Osobná skúsenosť
Hoci s témou klimatickej úzkosti pracuje psychologička odborne, táto téma sa jej nevyhýba ani osobne. „Odborníčky a odborníci v psychológii pomáhajú ľudí sprevádzať v ťažkých situáciách, no stále sme ľudia a máme emócie. Preto vieme aj veľmi dobre pochopiť, že rady sa ľahko dávajú, no ťažšie aplikujú,“ hovorí.
Pri narábaní s týmito pocitmi jej pomáha najmä akceptácia, že úzkosť patrí k životu. „Nesnažím sa ju potláčať, no zároveň jej nedovolím, aby hrala v mojom živote prvé husle. Angažovanie a spolupráca s ľuďmi, ktorým záleží na životnom prostredí, mi tiež dodáva silu.“
Okrem vlastnej iniciatívy Psycho za klímu sa po tom, čo sa stala mamou, zapojila aj do činnosti združenia Znepokojené matky, ktoré upozorňuje na klimatickú krízu a stratu biodiverzity, pretože ohrozujú budúcnosť ich detí.
„Viem, že svet nezachránim, ale našla som si, v čom dokážem prispieť a byť užitočnou. A v neposlednom rade sa snažím pripomínať si, za čo som v živote vďačná,“ dodáva na záver.
