Pred polstoročím mal Henry Kissinger vek akurát rovný polstoročiu. Práve riešil situáciu okolo vojny v Izraeli, kde je dnes vojna zasa. Dejiny sa točia v kruhu, jeden z najvýznamnejších diplomatov posledných dekád však z tohto kolotoča práve vystúpil.
Henry Kissinger, ktorý v stredu vo veku sto rokov zomrel, nepatril k tým, ktorí by sa na ňom len pokojne odviezli. Naopak, dejiny sa točili aj z jeho vôle, a to takmer do posledných politikových dní.
„Henryho pracovnou morálkou, ktorú si udržiaval ešte krátko pred stovkou, som bol ohromený,“ zveril sa novinárom bývalý CEO spoločnosti Google Eric Schmidt. „Ten človek pracoval o dosť viac ako bežný štyridsiatnik. Vstal a robil až do rodinnej večere, po nej pokračoval do noci.“
Schmidtove slová potvrdil aj sám Kissinger. „Stále pracujem okolo pätnástich hodín denne,“ zveril sa spravodajskej stanici CBS News tri týždne pred stými narodeninami, ktoré oslávil tento rok v máji.
Eric Schmidt z toho urobil úsudok: „Som presvedčený, že tajomstvo dlhovekosti je byť workoholikom.“
Zrejme to nebude univerzálny recept, ale v tomto prípade fungoval skvele. Tak skvele, že žiadne iné „kvapky“ na vysoký vek rodák z nemeckého Fürthu užívať nemusel. „Otcova dlhovekosť je skutočne zázračná, ak zoberieme do úvahy, ako sa staral o vlastné zdravie,“ povedal pri príležitosti Kissingerovej stovky jeho syn David.
Nechýbal ani viedenský rezeň
Konštatovanie podporil popísaním otcovej stravy, ktorú tvorili klobásy a rôzne údeniny, často viedenský rezeň. „Otec v dospelosti nikdy nerobil žiadny šport a jeho kariéra sa skladala z nepretržitého stresujúceho rozhodovania,“ dodal Kissinger mladší.
„Tajomstvo dlhého života môjho otca nespočívalo v životospráve, ale v neutíchajúcej zvedavosti, ktorá ho stále udržovala v dynamickom kontakte so životom,“ dodal Kissingerov syn.
Henry Kissinger pracoval prakticky až do smrti, ťažisko jeho práce však predsa len leží v minulosti. Pred päťdesiatimi rokmi sa stal americkým ministrom zahraničných vecí a v tom istom roku s letopočtom 1973 dostal Nobelovu cenu za mier.
Ocenenie k nemu priletelo za ukončenie vojny vo Vietname, pretože bol hýbateľom takzvaných Parížskych dohôd, ktoré urobili definitívnu bodku za konfliktom, ktorý americkú spoločnosť traumatizuje dodnes.
Kontroverzná Nobelovka
Nobelovka pre Kissingera vyvolala aj vlnu odporu, keďže držiteľ ceny stál za masívnym bombardovaním severného, komunistmi ovládaného Vietnamu. Kissingerova rola v histórii je tak vnímaná kontroverzne, čoho sú dôkazom aj reakcie na jeho úmrtie.
„Amerika stratila jeden zo svojich najvýznamnejších a najvýraznejších hlasov,“ uviedol niekdajší prezident George Bush mladší, ktorý pripomenul, že Kissinger utiekol ako Žid z nacistického Nemecka do USA a potom proti nacistom bojoval v armáde Spojených štátov.
Henry Kissinger na fotke z decembra 1968. FOTO: TASR, AP
Henry Kissinger na fotke z decembra 1968. FOTO: TASR, AP
„Neskoršie vymenovanie bývalého utečenca šéfom diplomacie svedčilo o veľkosti Kissingera aj celej Ameriky,“ doplnil Bush.
Exprezident na skon Kissingera reagoval vyjadrením rešpektu a úcty. Úplne opačný názor mal magazín Rolling Stone a vyjadril ho veľmi explicitne. „Henry Kissinger, vojnový zločinec milovaný americkou vládnucou triedou, konečne zomrel,“ stálo v titulku magazínu.
Zjednodušene povedané – podľa Busha sa Kissinger odobral do neba, podľa Rolling Stone sa škvarí v pekle. Debaty o tom, ktorý pohľad sa viac blíži pravde, možno viesť donekonečna, pretože v týchto pohľadoch záleží na uhloch, odkiaľ sú vedené. A pretože sa tieto uhly zásadne rôznia, je veľmi ťažké vysloviť konečný úsudok.
Ropný šok vtedy a dnes
Pripomeňme teda radšej, čo sme načali v úvode. V tom istom roku, keď dostal Nobelovu cenu, musel Kissinger riešiť vážny problém. A to ropný šok vyvolaný do tej doby bezprecedentným zdražením „čierneho zlata“, ku ktorému prikročili arabské štáty v dôsledku vojny s Izraelom. Arabi dokonca uvalili embargo na vývoz ropy do Spojených štátov, pretože tie stáli za Izraelom.
Kissinger sa pred polstoročím zapotil, keď musel pálčivú situáciu riešiť. Podarilo sa mu to až po veľkom a dlhotrvajúcom úsilí. Ku všetkému sa mu to podarilo iba čiastočne, jazvy boli nezvrátiteľné.
Ropná kríza priniesla ničivé následky americkej ekonomike, v podstatne nadobro ukončila obdobie povojnovej prosperity a pre bežných Američanov to bola tvrdá facka. Dnešná situácia na Blízkom východe je v mnohom veľmi podobná. Nastavenie sveta bolo, je a – s najväčšou pravdepodobnosťou – bude stále rovnaké.
Autor pôvodného článku je Filip Saiver, redaktor Forbes.cz
