Biznis a šport majú podľa neho veľa spoločného. Michal Kaszás, člen aktuálneho rebríčka 30 pod 30, je partnerom a spoluzakladateľom private equity fondu HardWood, v ktorom okrem iného spravujú peniaze rodiny Eduarda Matáka, bývalého partnera Penty. Zameriava sa na investície do veterinárnej starostlivosti a zdravotníctva.
V rozhovore pre Forbes hovorí aj o svojej kariére vrcholového športovca a o tom, ako by malo vyzerať zdravotníctvo o 15 rokov.
S triatlonom začal Michal Kaszás po vzore otca. V Leviciach, odkiaľ pochádza, je podľa neho komunita okolo tohto športu veľmi silná. „Začínal som s lokálnymi pretekmi a postupne som sa dostal do slovenského pohára. Mojou výhodou bolo, že som podával veľmi konzistentné výkony. Slovenský pohár som vyhral šesťkrát,“ hovorí dnes úspešný investor.
Najmladší v Európe
Od detstva ho však lákal dlhý triatlon, známejší ako Ironman. Ako pätnásťročný sa teda rozhodol, že ho zdolá. „No aby človeka vôbec pustili na štart, musí mať podľa pravidiel aspoň osemnásť. Otcovi sa to však podarilo dohodnúť a v Česku som dostal výnimku. Vďaka tomu som mohol Ironmana dokončiť ako najmladší v Európe,“ vysvetľuje.
Toto prvenstvo už bolo prekonané, no dnes tridsaťročný bývalý triatlonista sa na svoju športovú kariéru pozerá oveľa kritickejšie. „Vtedy by ma nikto a nič nedokázalo zastaviť a presvedčiť. Vedel som, že to chcem. No keď sa na to pozerám spätne, zničil som si tým kolená, nezvratne som si poškodil chrbticu,“ priznáva s úsmevom.
„Keď sa zamýšľame nad tým, že dieťa do dvadsať rokov trávi päť hodín denne na časovkárskom bicykli, už pri tej predstave je jasné, že to asi nebude celkom zdravé.“
Vyrovnať sa s „fackami“
Využívate skúsenosti zo športu aj v biznise?
Šport ma naučil veľa lekcií. Naučil ma trpezlivosti. Možno aj preto, že som robil vytrvalostný šport, dokážem lepšie prekonávať prekážky a posúvať vlastné limity. Málokedy sa vzdám. A myslím si, že aj preto môžem byť v biznise úspešný.
Keď som sa zamyslel nad tým, ako vyzerá náš bežný deň, je to séria „faciek“, po ktorej príde niečo, čo vyzerá ako výhra, no cítime sa, akoby to výhra ani nebola.
Ako to myslíte?
Kariéra triatlonistu je celá o tom, že sa človek trápi. Tréningov, pri ktorých som mal skvelé časy a podával som skvelé výkony, bolo menej ako desať percent. Trénoval som trojfázovo, teda trikrát denne a väčšinu mojich tréningov som si vôbec neužíval. V zime mi bolo chladno, o šiestej ráno som skákal do vody a plával… No vedel som, prečo to robím, a vôbec som neuvažoval nad tým, že by som nešiel.
Biznis je v tomto veľmi podobný. Človek robí veci, o ktorých je presvedčený, že sú správne. Napriek tomu, že nikdy, naozaj nikdy, nevyjdú stopercentne podľa jeho predstáv. Okolie však často očakáva, že by mali. A tak musí stále vymýšľať, ako ísť ďalej, aj keď sa mu nedarí a nevládze.
Celý môj tím má toto nastavenie a je to podľa mňa extrémne dôležité. Naozaj si nemyslím, že sa dá byť v biznise dlhodobo úspešný. Startupy často uspejú vďaka jednorazovej investícii, no nemajú dlhšiu životnosť ako, povedzme, päť rokov. Je to podľa mňa najmä preto, že sa nedokážu vysporiadať s prekážkami.
Investovanie ako hobby
Športovú kariéru ste predčasne ukončili na pomyselnom vrchole, v osemnástich. Prečo?
Ako pätnásťročný som objavil knihy o investovaní. Začal som knihou Inteligentný investor od Benjamina Grahama. Tá sa považuje za „Bibliu Warrena Buffetta“. Už vtedy mi investovanie dávalo obrovský zmysel a chcel som o ňom vedieť stále viac. Na knihy o investovaní a biznise som vtedy míňal všetky svoje peniaze a dodnes mám obrovskú knižnicu.
Dôležitejšie ale bolo, že som si začal uvedomovať, že triatlon nemá prakticky žiadne komerčné využitie. Na svete je možno 30 ľudí, ktorí sa tým nejaký čas dokážu uživiť, no nechcel som byť jedným z nich.
A potom?
Som zo zdravotníckej rodiny a očakávalo sa, že aj ja pôjdem na medicínu. V prírodných vedách sa mi darilo a keďže môj otec je ako lekár v Leviciach pomerne známy, všetci sa tešili, ako oznámim, že pôjdem v jeho šľapajach. No ja som zrazu oznámil, že chcem byť finančník.
Foto: Marek Mucha
Aj keď mnohí očakávali, že sa po vzore otca stane lekárom, svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval. Foto: Forbes Slovensko/Marek Mucha
Ako na to zareagovalo okolie?
Pre mnohých ľudí to bolo sklamanie. No v rodine mi, našťastie, nikto nedal pocítiť, že to nie je správna voľba. A dnes už, hádam, všetci chápu, že to bola dobrá voľba.
Keďže som z Levíc, nemal som, žiaľ, starších mentorov, ktorí by mi po maturite vysvetlili, aby som sa rozhliadol aj do vzdialenejšieho zahraničia. Išiel som preto študovať do Prahy. Moja láska k financiám sa tam umocnila a väčšinu času som bol v knižnici. Každý deň som vchádzal prvý a odchádzal posledný…
Vybudovať si meno
Na druhý stupeň vysokej školy ste odišli do Holandska a hneď po škole ste sa zamestnali v Boston Consulting Group. Už tu ste sa venovali zdravotníctvu?
Áno, som veľmi vďačný za túto skúsenosť nielen preto, že som tam spoznal skvelých ľudí. Tu som prvý raz dostal aj možnosť venovať sa financiám a zdravotníctvu zároveň.
Už keď som športoval, veľmi ma zaujímalo ľudské telo. S otcom sme riešili, ako trénovať a regenerovať, aj ako rôzne vplýva šport na ľudské telo. Môj otec je lekár a aj moja sestra študovala medicínu. O zdravotníctve sme sa preto často bavili a otec ma už na strednej zapájal. Pomáhal som mu napríklad so zmluvami s poisťovňami. Chcel, aby som pochopil, ako funguje tento zmluvný systém, ako sa dohadujú zmluvné podmienky…
S BCG sme riešili mnoho projektov na Slovensku v spolupráci s vládou, ministerstvom zdravotníctva aj súkromným sektorom. A tam sme sa stretávali s podkladmi, ktorým väčšina mojich kolegov nerozumela.
No ja som mal to šťastie, že som ich poznal od detstva. Niečo som si k tomu, samozrejme, doštudoval, ale bolo to pre mňa oveľa jednoduchšie. Tak sa stalo, že viacerí klienti oslovili BCG, že chcú spolupracovať konkrétne so mnou. V prieniku private equity a zdravotníctva sa mi takto podarilo vybudovať si dobré meno.
Jedným z takýchto projektov bola stratifikácia nemocníc, počas ktorej som spoznal všetkých dôležitých ľudí vo vedení zdravotníckych organizácií. Zistil som, že sa na mnohých veciach zhodujeme a rozumieme si. Chcel som sa preto viac venovať práve zdravotníctvu.
Prečo v zdravotníctve chýbajú peniaze?
Ste partnerom a spoluzakladateľom private equity fondu, ktorý do zdravotníctva investuje. Aj po otvorení Nemocnice Bory je teraz vzťah súkromného a verejného zdravotníctva pomerne diskutovanou témou. Aký by podľa vás mal byť ich vzťah?
V strednej a východnej Európe máme veľmi zvláštne a neopodstatnené presvedčenie, že čo je štátne, je dobré. To je chyba. Napríklad Pente sa často vyčíta takzvané krížové vlastníctvo. Teda, že vlastní poisťovňu a zároveň sieť nemocníc. Z pohľadu súkromného sektora je však najväčším krížovým vlastníkom štát. Vlastní najväčšie nemocnice aj najväčšiu zdravotnú poisťovňu.
REBRÍČEK 30 POD 30 2023
Spoznajte tváre rebríčka 30 pod 30 2023. Kto má aj napriek mladému veku potenciál dobyť svet? Dozviete sa na tomto odkaze.
Okolo 70 percent všetkých hospitalizácií je dnes na Slovensku v štátnych zariadeniach. V štátnej poisťovni je asi 60 percent poistencov. To je z môjho pohľadu veľký problém.
Prečo?
Myslím si, že štát môže vlastniť nemocnice, ak chce, no je isté, že vždy budú stratové. Logika manažovania financií v zdravotníctve je totiž dramaticky odlišná v prípade súkromných a štátnych nemocníc.
Riaditelia štátnych nemocníc sa menia podľa toho, kto vyhrá voľby. No je to príliš zložitý biznis na to, aby sa tam ľudia takto menili. Súkromný sektor s jedným človekom vo vedení ráta desiatky rokov a podľa toho nastavuje aj stratégiu.
Najväčším problémom z môjho pohľadu je však aj tak štátom vlastnená poisťovňa. Ak by štát poisťovňu nevlastnil, oslobodili by sme sa od často nezmyselných regulácií toho, koľko peňazí musí ísť do ambulancií, aký rozpočet musí mať nemocnica a podobne. V súkromnom sektore vedenie dostane balíček peňazí so zadaním, aby z neho vyťažilo maximum.
Myslím si, že raz sa k takémuto modelu dostaneme, no tá cesta bude tŕnistá a potrvá ešte niekoľko rokov.
Regulácie odrádzajú investorov
V HardWood Investment sa teraz zameriavate na veterinárne kliniky. Prečo je toto prostredie pre investorov zaujímavejšie ako humánna medicína?
S tímom sme minulý rok predali rehabilitačnú nemocnicu, ktorú sme vybudovali v Hlohovci. A je pravda, že dnes sa stopercentne sústredíme na veterinárne kliniky. V tejto oblasti sme najväčší a najrýchlejšie rastúci na Slovensku a v Česku. Veľmi nám vyhovuje, že ide o neregulované prostredie. Všetky problémy, o ktorých som teraz hovoril, vo veterinárnej starostlivosti nie sú.
Je to obrovský rozdiel. Pre nezmyselné regulácie a nedostatočné financovanie zo strany štátu človek na magnetickú rezonanciu musí čakať, povedzme, dva mesiace. Keď ale majiteľ príde k veterinárovi so psíkom, ktorý nechodí, na našej klinike mu magnetickú rezonanciu urobíme hneď v ten deň a vzápätí už môže byť aj na operačnom stole. To vďaka tomu, že fungujeme systémom priamej platby alebo platby od komerčnej zdravotnej poisťovne.
Ďalším rozdielom je možnosť rozhodnúť sa. Psíka môžete nechať zoperovať za 200 aj za 1000 eur a vybrať si, akú kvalitu starostlivosti mu doprajete. Človek takúto možnosť voľby väčšinou nemá. Je rád, že sa vôbec niekam dostane.
Regulácií je toľko, že to odrádza aj investorov, ktorí by do zdravotníctva mohli vložiť svoje peniaze. Keby malo humánne zdravotníctvo lepší biznis model, nebolo by také finančne poddimenzované.
Veľké plány
Viete si predstaviť, že sa k humánnemu zdravotníctvu ešte vrátite?
Je otázne, či sa vrátime ako skupina, no ja to mám ako jednoznačný cieľ. Hovorím to úplne otvorene. Ak nezasiahne osud a môj život sa dramaticky nezmení, mám po dokončení nášho aktuálneho projektu v pláne získať MBA z niektorej prestížnej univerzity, mojím snom je Harvard. Neskôr by som sa chcel podieľať na konsolidácii nemocníc a vytvoriť stredoeurópsku súkromnú sieť. To, dúfam, bude môj posledný projekt.
Kariéru plánuje Michal Kaszás zavŕšiť v politike. Je to podľa neho jediná cesta k systémovým zmenám. Foto: Forbes Slovensko/Marek MuchaAle to ešte, predpokladám, nebudete v dôchodkovom veku…
Nie, potom by som rád vstúpil do politiky. Nemám idealistické predstavy o tomto prostredí, no je to z môjho pohľadu dôležitá cesta, ako sa systémovo venovať zdravotníctvu a pomôcť Slovensku.
Nájdete si aj dnes, popri pracovnom vyťažení, čas na šport?
Áno, aj keď nedávno som si na lyžovačke roztrhol krížny väz, takže musím športovať veľmi opatrne. Inak sa pre mňa deň stále začína športom. Buď idem behať, alebo cvičím doma. Keď sa mi podarí mať voľnejší víkend, jazdím dlhé trasy na koni. To je aktivita, ktorú mnoho ľudí nepovažuje za šport, no človek sa pri tom narobí. A okrem toho zjazdujem na horskom bicykli.
