Keď ju raz zaujal článok o návšteve Franza Schuberta či rodiny Sacherovcov v kaštieli v Želiezovciach, ešte netušila, že sa tejto téme bude venovať roky. Fotografka Jana Šturdíková zvečnila viac ako 120 schátraných kaštieľov na Slovensku v novom rozšírenom vydaní knihy Châteaux po našom.
„Predtým, než som sa začala venovať tomuto projektu, som situáciu okolo chátrania kaštieľov vnímala oveľa viac čierno-bielo. Možno ako väčšina populácie, ktorá keď vidí schátraný kaštieľ, povie si – ako je možné, že sa s tým niečo nerobí?,“ hovorí v rozhovore Šturdíková, ktorá zároveň vysvetľuje, ako sa pýcha šľachty v Hornom Uhorsku zmenila na dnešné ruiny a čo sa s tým dá spraviť.
Ktorý kaštieľ vás inšpiroval k tomu, aby ste sa tejto téme venovali podrobnejšie?
Kaštieľ v Želiezovciach, ktorý patril rodine Esterházyovcov. Asi v roku 2007 som v nejakom časopise čítala, že v ňom pôsobil aj hudobný skladateľ Franz Schubert či slávni cukrári Franz a Eduard Sacherovci.
A potom som zbadala vtedajšiu schátranú podobu sídla, čo bol obrovský rozdiel oproti minulosti. Na ten článok som si spomenula, keď som si vyberala tému bakalárskej práce na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Môj školiteľ, Tomáš Pospěch, však najskôr nebol nadšený.
Prečo?
Obával sa, aby som nepriniesla len romantizujúce zábery opustených ruín zasadených v prírode. Presvedčila som ho argumentom, že je to dobrá spoločenská téma, pretože sa netýka len zopár objektov, ale mnohých desiatok. Ja sama som ich nafotila okolo 150. To núti človeka zamyslieť sa, kde je problém.
A kde teda je?
Problém je skrytý okrem iného v ich osude v 20. storočí. To ma viedlo k tomu, aby som kaštiele v knihe rozdelila do kategórií podľa posledného spôsobu ich využitia.
Kaštieľ v Želiezovciach. Naposledy slúžil ako materská škola. Foto: Jana Šturdíková
Koľko máme dnes na Slovensku kaštieľov a aká časť z nich je schátraná?
V súčasnosti je v zozname pamiatkového fondu evidovaných 443 kaštieľov. Z toho približne tretina je v narušenom alebo v dezolátnom stave.
Akým typom stavby bol kaštieľ vo svojich zlatých časoch?
Naše slovo kaštieľ sa odvodilo od talianskeho castello. Je to typ stavby, ktorý vznikol v Taliansku v období renesancie. Z hradov na bralách sa šľachta začala sťahovať do menej opevnených sídiel na rovine. U nás je najzachovalejším a najreprezentatívnejším príkladom takéhoto prechodu kaštieľ v Bytči, ktorý má prvky opevnenia s mohutnými kruhovými baštami na nárožiach, no je už viac prispôsobený voľnejšiemu bývaniu a reprezentatívnym účelom. Obranná, pevnostná funkcia kaštieľov postupne mizla a v 18. storočí slúžili už predovšetkým ako spôsob reprezentácie spoločenského postavenia a majetku. Ku kaštieľom patrili veľké pozemky v okolí – či už s poľnohospodárskou pôdou alebo s lesmi, v bezprostrednej blízkosti stavieb bývali rozsiahle parky, často so vzácnymi cudzokrajnými drevinami.
Boli kaštiele na Slovensku na tepe vtedajšej doby?
Áno, šľachtici v celej Európe mali na seba väzby a sledovali trendy. U nás je veľmi cenná napríklad neogotická úprava kaštieľa v Rusovciach v duchu anglických tudorovských sídiel, ktorú pre grófa Emanuela Zichy-Ferrarisa realizoval v rokoch 1841 až 1843 rakúsky architekt Franz Beer. Tá inšpirovala aj jeho synovca grófa Keglevicha, ktorý si dal tiež v neogotickom štýle ďalším rakúskym architektom Aloisom Ludwigom Pichlom upraviť kaštieľ vo Veľkých Uherciach. Z môjho pohľadu sú oba skvosty, vysokou architektonickou kvalitou porovnateľné s podobnými stavbami v Európe.
Kaštieľ v Rusovciach. Naposledy sídlo SĽUK-u. Foto: Jana Šturdíková
V knihe Konec starých časů Vladislav Vančura zachytil obdobie krátko po vzniku Československa a rozpačitú atmosféru na zámku Kratochvíle, kde šľachtu vystriedala buržoázia. Prišli iné spôsoby, iný pohľad na tradíciu a históriu. Bol rok 1918 prvou ranou pre kaštiele?
Ich zlaté časy sa skončili už trochu skôr. V druhej polovici 19. storočia nastúpila priemyselná revolúcia, ľudia sa viac sťahovali do miest, kde nachádzali prácu v priemysle a už neboli závislí od prác na pôde a statkoch. Šľachta pritom strácala svoje výsadné postavenie. Mnoho šľachticov chudobnelo, niektorí museli predať svoje sídla. K prvej výraznejšej zmene vlastníkov kaštieľov prišlo naozaj až po roku 1918. Pomohla tomu aj pozemková reforma v Československu, pre ktorú prišli šľachtici o veľkú časť pozemkov, a teda aj o dôležité hospodárske zázemie kaštieľov.
Mnohí šľachtici – v Česku často nemeckí, na Slovensku maďarskí – emigrovali. Ich sídla získavala nová elita – spoločenská a podnikateľská. Čo sa s kaštieľmi dialo za prvej republiky?
Treba si uvedomiť, že niektoré kaštiele prešli z rúk rodín, ktoré sa o nich starali ako o vlastný majetok po niekoľko generácií, pestovali vkus, rozumeli ich historickým hodnotám, do rúk ľudí, ktorí týmto hodnotám vôbec rozumieť nemuseli. Napokon, tak sa to deje často aj dnes. Niekedy bol kaštieľ v dobrých rukách, inokedy nie a prešiel necitlivými úpravami, alebo sa z neho dokonca stal sklad dreva či obilia – to sa dialo už za prvej republiky. Ale boli to ešte skôr výnimky.
Po nástupe komunistov v roku 1948 to už však bola bežná prax…
… skôr povinná prax. Kaštiele majiteľom znárodnili, takže tí už na ne nemali žiadny dosah. Navyše, pre režim to bol bývalý majetok triedneho nepriateľa, ktorého bolo potrebné spacifikovať. Prezentovalo sa to ako zadosťučinenie, že sa konečne majetok elity dostane do spoločného vlastníctva všetkých pracujúcich, no v mnohých prípadoch správcovia nového majetku nerozumeli a z ideologických dôvodov nechceli rozumieť hodnote, ktorá im bola zverená.
Na čo sa kaštiele za socializmu prerábali najčastejšie?
Veľmi veľa bolo skladov, sýpok, jednotné roľnícke družstvá si v nich robili garáže poľnohospodárskych strojov a podobne. Veľa bolo aj škôl, internátov či administratívnych priestorov, napríklad obecných úradov. Sídlili v nich aj kultúrne domy, mne osobne sa páčilo, keď v kaštieli spravili kinosálu, keďže to spĺňalo istú kultúrnu funkciu. Po druhej svetovej vojne bol nedostatok budov a kaštiele sa využili na hocičo, čo práve chýbalo – či to bola škola, byty alebo úrad.
Rekonštruovali sa vtedy kaštiele?
Áno, ale len v tom zmysle, aby dokázali plniť určený účel. Ak v kaštieli mala byť napríklad nemocnica, robili sa stavebné úpravy, aby budova spĺňala normy pre nemocnicu. Štátna moc sa v mnohých prípadoch nestarala o záchranu kaštieľov ako pamiatok.
Objavili ste nejaké spôsoby využitia, ktoré vás zaskočili?
Bolo zaujímavé naraziť na posilňovňu, policajnú stanicu, kaderníctvo, bar i diskotéku.
Kaštieľ Radvanských v Banskej Bystrici. Naposledy tam bola krčma. Foto: Jana Šturdíková
Ako sa stalo, že mnohé kaštiele začali chátrať?
Stavby boli rozdelené do niekoľkých kategórií – z tých najreprezentatívnejších sa stali múzeá či galérie, no tie, ktoré boli vyhodnotené ako menej vzácne a nevhodné na iné účely, sa postupne často nechávali pomaly rozpadnúť. To sa nedialo len za socializmu. Mnohé z kaštieľov sa takto postupne rozpadli aj v 90. rokoch. Zároveň však platí, že i keď mnohé kaštiele mali za socializmu nie práve dôstojné využitie, mali aspoň správcu, ktorý ich udržiaval v použiteľnom stave a ich rapídne chátranie nastalo až po roku 1989.
To sa dostávame do 90. rokov, k ďalšej zmene režimu. Aký osud čakal kaštiele po nežnej revolúcii?
Dostali sa do naozaj komplikovanej situácie. Predtým, než som sa začala venovať tomuto projektu, som situáciu okolo chátrania kaštieľov vnímala oveľa viac čierno-bielo. Možno ako väčšina populácie, ktorá keď vidí schátraný kaštieľ, povie si – ako je možné, že sa s tým niečo nerobí? Tá otázka je, samozrejme, oprávnená, ale naozaj to nie je také jednoduché.
Zložité vlastnícke vzťahy?
Áno. Niektoré kaštiele vlastní štát, pre ktorý sú skôr bremenom, ktorého sa snaží zbaviť, aby nebol zodpovedný za nákladnú konzerváciu či rekonštrukciu a prevádzku. A tu sa vynárajú otázky: Malo by to tak byť? Nemal by štát aspoň tie najväčšie, u ktorých je malá pravdepodobnosť, že ich niekto odkúpi, aktívnejšie zachraňovať?
Je to podobné, aj keď kaštieľ vlastní obec?
Tam je zaujímavé sledovať reakcie miestnych. Sú to zväčša starší, ktorí si pamätajú na aktívne využívanie kaštieľa, napríklad doň chodili do školy, ktorým na pamiatke záleží. Tí tlačia na obec, aby vyčlenila peniaze na jej rekonštrukciu. Stretla som napríklad jednu paniu, ktorá pri kaštieli celý život býva, chodila tam do školy a pri pohľade na jeho súčasnú podobu sa rozplakala.
Naopak, mladí, pre ktorých to bola vždy len ruina, nie sú vždy nadšení, že do záchrany objektu majú ísť obecné peniaze. A tiež tomu rozumiem – prečo by sa mala sanovať stará budova bez jasného účelu využitia namiesto toho, aby sa napríklad v dedine dokončila kanalizácia?
Kaštieľ v Jablonici. Naposledy tam boli zberné suroviny. Foto: Jana Šturdíková
Ako je to so súkromnými vlastníkmi?
Opäť je tu niekoľko kategórií. Je tu veľká skupina ľudí, ktorá s kaštieľmi kšeftovala v 90. rokoch. Lacno kúpili a čakali na príležitosť dobre predať. K samotnému objektu nemali žiadny vzťah, budova preto často ďalej chátrala. Potom sú tu aj ľudia, ktorí si kaštieľ kúpili, aby ho začali sami využívať na podnikanie. Niektorí to robia dobre, rozumejú historickej hodnote a estetickej kvalite, iní tomu rozumejú menej. Vnímam aj to, že nie vždy je v tom zámer. Občas noví majitelia chcú spraviť niečo dobre, ale nechápu, čo to znamená.
A čo pôvodní majitelia?
Potomkovia šľachticov, ktorí sa k rodinnému majetku dostali v reštitúcii, zväčša od štátu zdedili kaštiele v strašnom stave. Niektorí sa rozhodli objekt hneď predať, ďalší však ku kaštieľu cítia hlboký vzťah. Veď sa k nemu viaže história rodu, mnohých generácií, takže je to celkom pochopiteľné. Veľká časť z nich však nemá financie na rekonštrukciu, preto využívajú rôzne granty a príspevky. Ale takáto obnova sa často ťahá aj roky, podľa toho či dotáciu získajú, alebo nie a nie každý na ňu má kapacitu.
Čo teda s kaštieľmi v 21. storočí?
Nie je vždy jednoduché nájsť riešenie, ktoré nedegraduje hodnotu budovy a zároveň príde s dobrým využitím pre súčasnosť. Niektoré kaštiele si už našli využitie ako hotely či reštaurácie. No kaštieľov je na Slovensku naozaj veľa, a keď máte v jednej dedine hotel, druhý o pár kilometrov ďalej nedáva zmysel.
Takisto niekedy máme predstavu, že každý kaštieľ by mal slúžiť verejnosti, ale ako som spomínala, sú tu napríklad niektorí pôvodní majitelia, ktorí z kaštieľa chcú mať opäť svoje sídlo. Myslím si, že celkom dobrý kompromis v tomto smere našli vo Francúzsku. Keď ako majiteľ kaštieľa súhlasíte s tým, že budova bude sčasti aj verejným miestom, štát vám prispieva na rekonštrukciu aj prevádzku.
Čo to v praxi znamená?
Ako majiteľ napríklad súhlasíte s tým, že po dohode zorganizujete záujemcom prehliadku objektu. Alebo, že na nádvorí raz za čas usporiadate kultúrne podujatie. Teda, že sa kaštieľ zapojí do komunitného života miesta. Popri hľadaní nového účelu pre staré kaštiele musíme pochopiť, že toto nie je problém, ktorý má jeden kľúč. Ku každému objektu treba pristupovať individuálne. Ja celý svoj projekt vnímam ako tému o vzťahu spoločnosti a jednotlivcov k týmto stavbám, k ich kultúrnym hodnotám, o tom, ako sa ten vzťah tvorí, či a ako sa dá obnoviť, keď bol počas 20. storočia tak veľmi narušený.
Kniha Châteaux po našom. Foto: archív Jany Šturdíkovej
Vráťme sa ešte na chvíľu ku vašej knihe. Všetky kaštiele v nej sú nafotené v rovnakých podmienkach, čo sa týka počasia. To muselo zabrať veľmi veľa času, je tak?
Trvalo to sedem rokov. Vyplývalo to z toho, že som chcela uniformné prostredie, čo znamená šedú oblohu, aby nebol každý kaštieľ nasvietený inak. Zároveň som fotila len na jeseň alebo skoro na jar, keď na stromoch neboli listy, aby bolo stavbu dobre vidno. Takže áno, občas som čakala na vhodnú predpoveď, potom cestovala aj stovky kilometrov, aby sa na poslednú chvíľu počasie zmenilo a ja som sa na miesto musela vrátiť inokedy.
Do prvého vydania knihy Châteaux po našom ste nafotili viac ako 100 kaštieľov, v novom rozšírenom vydaní ich bude viac ako 120. Prečo ste si v rámci prebiehajúcej kampane na Startlabe pre podporu vybrali práve kaštieľ v Jablonici?
Keď som robila kampaň k prvému vydaniu, jedna z odmien pre podporovateľov bola aj návšteva chátrajúcich kaštieľov. Vtedy som sa zoznámila s majiteľmi kaštieľa v Jablonici, ktorí tento veľký objekt kúpili v dezolátnom stave. Jeden z nich je historik, ale nielen preto rozumejú kvalitám objektu, a ich rekonštrukcia je z môjho pohľadu veľmi hodnotná.
Z interiéru kaštieľa sa nezachovalo veľa, no vo veľmi dobrom stave je čeľadník a stajne z prvej republiky, čo je úžasné, že to prežilo celé búrlivé 20. storočie. Navyše som mala pocit, že keď si človek v knihe prelistuje fotografie desiatok schátraných pamiatok, môže to pôsobiť smutne. A tak som si povedala, že by bolo dobré ukázať aj príklad, že sa s tým niečo spraviť dá.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
