Kroni Hope prežil zranenie, spal s partnerkou v oktávii a dnes jeho platformu Graet používajú desaťtisíce športovcov.
Kedysi bol nádejný hokejový talent, kým nezastavilo jeho kariéru zranenie krčnej chrbtice a zlomená ruka. Kroni musel namiesto úspechu na ľade riešiť existenčné otázky – či sa vrátiť k amatérskej hre, alebo nájsť novú vášeň. Spolu so svojou partnerkou Danielou sa rozhodol vzdať stabilnej práce a opustiť Slovensko, aby hľadal nové príležitosti v Kanade.
V Toronte začal ako dobrovoľný kouč, spával na gaučoch a zbieral kontakty medzi štadiónmi, až kým nepochopil, že špecializovaný „skills coaching“ má v Európe obrovský potenciál. Po návrate domov do Bratislavy pracoval vo večerných hodinách, investoval každé euro do nahrávacej techniky a čoskoro si uvedomil, že za hodinu na ľade získa viac než mesačne na brigáde v obchode. To ho nakoplo k myšlienke škálovateľného riešenia.
„Spali sme v oktávii, sprchovali sa na pumpách a každý večer som vo Figme kreslil nový prototyp,“ spomína Kroni Hope na 34-dňový trip po Európe, kde testoval každý nápad priamo na štadiónoch. Výsledkom je Graet – platforma s desaťtisícmi hráčov, stovkami trénerov a univerzít. No ako bez technického vzdelania získal investície státisícových kôl a prečo si podnikateľ zmenil meno?
Pôvodne ste sa venovali hokeju, no prišlo to, čoho sa obávajú všetci profesionálni športovci – zranenie. Ako ste zvládli obdobie po zranení a rozhodovanie sa, ako ďalej?
Prvá životná zmena prišla už v pätnástich, keď som odišiel z Bratislavy do Mladej Boleslavi. Klub mi ponúkol možnosť trénovať s mužmi a zároveň mi zabezpečil ubytovanie. Učil som sa byť samostatný a zodpovedný. Pre tínedžera je to extrémna zmena – odrazu si zodpovedný za svoj režim, regeneráciu, výživu aj vzťahy. Hokej bol všetko. Štyri roky som v tom bol naplno. Až prišlo zranenie, najskôr pred majstrovstvami zranenie krčnej chrbtice, potom zlomená ruka. Znamenalo to veľa času mimo ľadu a množiace sa otázniky spojené s budúcnosťou.
Pasha Borsai
Začali sme s Danielkou, teraz už mojou manželkou, premýšľať o ďalšom kroku. Už vtedy som cítil, že mám v sebe drajv vytvárať niečo vlastné, budovať, nie len vykonávať. Analyticky som sa pozrel na to, aká je pravdepodobnosť, že si zahrám NHL – a bola veľmi malá. Slovenská alebo česká extraliga bola možnosť, ale nie vízia. Chcel som viac. A tak padlo rozhodnutie ísť do Kanady. Predali sme všetko a kúpili si jednosmernú letenku do Toronta.
Znie to dosť radikálne. Spomínate si na začiatky v Toronte?
Nikto ma tam nepoznal a nemal som kontakty. Pamätám si, že som mal jediné číslo na človeka, ktorý mi ani nezdvíhal telefón. Chodil som od štadióna k štadiónu, predstavoval som sa, hovoril, že som bývalý hráč a že chcem pomáhať ako skills coach – aj zadarmo. Trvalo to deväť mesiacov a nastal u mňa obrovský posun. Otázka bola, či chcem zostať pri tom, alebo sa vrátiť naspäť do Európy.
Mali ste pracovné ponuky v Kanade?
Mal som možnosť zostať v Toronte, skvelých mentorov, z ktorých sa každý venoval jednej špecifickej oblasti v rámci koučingu. Bolo by ľahšie tam zostať, ale uvedomil som si, že v Európe podobných odborníkov veľa nie je a videl som v tom príležitosť.
Diera na trhu
Čím to je, že u nás sa takémuto koučingu nevenujú?
Zaužívaný štandard je, že tímový tréner hráčovi ukazuje, ako korčuľovať a podobne. V Kanade sú však špecializovaní tréneri, ktorí hráča natočia na ľade, ukážu mu to, takisto jeho rodičom a hlavný výsledok toho servisu je, že dieťa má video s komentárom, čo robí a ako sa zlepšuje. A navyše aj rodičia vedia, čoho sa majú pridržiavať, a nielen mu slepo dávať rady.
A takúto službu ste začali ponúkať hráčom vy…
Vrátili sme sa do Bratislavy a nemali sme nič. Šiel som pracovať do Decathlonu, Danielka do obchodu s topánkami. Pomáhali sme aj na malej farme u rodiny. Všetko, čo sme prvé mesiace zarobili, sme vrazili späť do pomôcok, ktoré sme potrebovali. Každé euro sme obracali dvakrát. Cez deň som pracoval, večer som plánoval tréningy. Prvý výrazný zlom nastal, keď som si uvedomil, že za hodinu na ľade a pár hodín koučovania mimo neho som zarobil viac než za celý mesiac v Decathlone na čiastočný úväzok.
Potom ste sa už teda začali venovať koučingu na plný úväzok?
Začal som si kresliť víziu toho, ako by mohol vyzerať môj život o sedem rokov. Chcel som si vybudovať tréningové centrum, systém práce, ktorý bude dlhodobo udržateľný. V priebehu roka a pol sa tá vízia stala realitou – mali sme vlastný ľad, pravidelné tréningy, klientelu. Trénoval som 50-krát týždenne. Bolo to extrémne intenzívne.
Kedy ste začali rozmýšľať o tom, ako so svojim biznisom rásť?
Veľmi skoro. Vedel som, že nemôžem byť na piatich štadiónoch súčasne. Vznikol nápad na jednoduchú aplikáciu, kde som zavesil 400 videí – techniky korčuľovania, držania hokejky, rôzne drily. Spojil som to s jednoduchým reportovacím nástrojom a začal ponúkať aj off-ice koučing.
Takmer okamžite sme sa stali druhou najsťahovanejšou športovou aplikáciou na Slovensku.
Takmer okamžite sme sa stali druhou najsťahovanejšou športovou aplikáciou na Slovensku. Pred nami bol len Tipsport. Bolo to obrovské povzbudenie. Prví rodičia začali kupovať predplatné a hráči zdieľali svoje videá. A vtedy som si uvedomil, že mám produkt s potenciálom na škálovanie.
Silná frustrácia
Z akého konkrétneho impulzu Graet vznikol?
Zo silnej osobnej frustrácie. Keď som mal 15, podpísal som zmluvu s agentom, ktorý mi nasľuboval hory-doly. V skutočnosti neurobil nič. Kvôli tomu som prišiel o možnosť študovať v Amerike – keďže som ako profesionálny hráč stratil možnosť dostať štipendium na americké hokejové univerzity. Zistil som to o štyri roky neskôr.
Až spätne som pochopil, že som nepoznal základné informácie. Nikto mi ich nedal. Rodičia sa tiež nemali koho opýtať. A to je jadro problému – prístup k informáciám. To, čo LinkedIn spravil pre profesionálov, chceme my spraviť pre mladých športovcov. Graet má byť platforma, kde všetky zainteresované strany – hráči, tréneri, rodičia, agenti – majú rovnaký prístup k dátam, kontextu a možnostiam.
Ako ste overovali, že to, čo budujete, má zmysel?
Na začiatku sme spravili 34-dňový výskumný trip po Európe. Išli sme autom, spali v oktávii, sprchovali sa, kde sa dalo. Každý deň sme trávili na štadiónoch, pýtali sa trénerov, rodičov, hráčov. Večer som kreslil prototyp vo Figme a ráno sme ho testovali.
Kroni Hope – Forbes 30 pod 30
Viedli sme stovky rozhovorov. Tréner v Klagenfurte nám povedal, že by chcel vedieť, ktorí hráči z ročníka 2008 chcú ísť do USA. O týždeň to isté zaznelo v Zürichu. V Štokholme nás rodičia pustili do svojej komunikácie – zdieľali výkonnosť detí cez Excel a WhatsApp. Videl som, že je tam obrovská potreba. Otázka nebola, či to bude fungovať. Ale čo musím urobiť preto, aby to fungovalo.
Kedy ste vedeli, že máte produkt, po ktorom je dopyt na trhu?
Keď sme začali opakovane počúvať tie isté problémy a potreby. Keď sa spätná väzba začala zhodovať naprieč krajinami. A keď sa stalo, že si hráč od nás založil profil, zrazu mu prišla notifikácia, že si ho pozrel tréner z USA. On screenshot ukazoval rodičom, spoluhráčom, zdieľal na Instagrame. Vtedy som vedel, že náš produkt má aj virálny potenciál.
Presvedčiť ľudí
Ako ste našli prvých vývojárov a presvedčili investorov?
Nemal som technický background, ale mal som jasnú víziu a skúsenosti z terénu. Keď vieš presne popísať problém, ktorý si zažil na vlastnej koži, vieš ľudí presvedčiť. Prvých dizajnérov a vývojárov som oslovoval cez známych a komunitu. Mal som vytvorený prototyp vo Figme, presne som vedel, čo má každý krok robiť.
Keď vieš presne popísať problém, ktorý si zažil na vlastnej koži, vieš ľudí presvedčiť.
Investorov som neoslovoval klasickým pitch deckom. Skôr som im písal: „Toto robím, tu sú čísla, tu je spätná väzba od používateľov.“ Paradoxne, najskôr do nás vstúpili venture kapitálové fondy a následne sa pridali anjelskí investori. Pavol Mucha, Peter Kovačík, Matěj Karásek – tí prví ľudia, ktorí mi dali spätnú väzbu, niekedy aj kritickú, ale pomohol mi. Napríklad Peter mi raz povedal: „Skvelý founder, hrozný nápad. Ale môžeš to zmeniť.“
archív Kroni Hope
Dnes je už pomerne vzácne získať financovanie len na nápad. Ako to prebiehalo?
Prvé kolo sme uzavreli s českými fondami Kaya VC a Miton. Bolo to ešte pred tým, ako sme mali funkčný produkt – len prototyp a víziu. Išlo o investíciu vo výške približne 300-tisíc eur. Vďaka tomu sme mohli dobudovať prvú verziu platformy a validovať trakciu. Dnes máme investície vo výške zhruba milión eur. S Mitonom sme si nastavili konkrétne ciele: počet registrovaných užívateľov, respektíve hráčov či ich angažovanosť. Všetko sme to splnili. To nám umožnilo pripraviť sa na ďalšie kolo financovania. Dnes máme viac ako 70-tisíc aktívnych používateľov mesačne, 90-tisíc videí a 800 skautov, trénerov a agentov na platforme.
Potom prišla otázka, či to vieme škálovať v Amerike. S Tomášom Matějčekom z Mitonu sme si nastavili interné ciele a dnes máme majoritu užívateľov z Kanady, USA, Švédska a koncom roka by sme chceli robiť veľké seed kolo v USA. Vo všeobecnosti sú softvérové startupy na prahu technologickej zmeny, keďže vďaka AI už nepotrebujú desiatky ľudí a taký vysoký kapitál, aby dokázali urobiť niektoré procesy. Napríklad analýzu športových štatistík, to už vieme urobiť s jedným adminom.
Koncentrácia biznisu
Takže teraz ste jednou nohou v San Franciscu a druhou v Európe. Zámerne ste chceli ísť od začiatku do regiónu Silicon Valley?
Jedna z možností bolo ísť na východné pobrežie USA, kde sa združujú najlepšie hokejové univerzity. Ja som chcel ísť do San Francisca pre koncentráciu kapitálu, talentu a navyše tam žili aj naši spoluzakladatelia. Je to však aj o náhode. V mojom živote sa ich udialo niekoľko a povedal som si, že chcem život, biznis aj vzťahy budovať na mieste, kde sa tých náhod môže koncentrovať čo najviac.
Ako vyzerá váš biznis model?
Máme tri piliere. Prvý je reklama – firmy, ktoré chcú osloviť mladých športovcov. Napríklad značky výstroje, tréningové kempy, výživové doplnky, ale touto cestou sme nechceli ísť. Druhý je B2C model – rodičia platia za vyššiu viditeľnosť, podobne ako na LinkedIne. Tretí je B2B – americké školy a univerzity platia za prístup k dátam, za filtrovanie talentov, prepojenie s hráčmi.
Máme prvé platiace americké školy. Pre nich je obrovská výhoda, že môžu efektívne vyhľadávať hráčov z Európy – podľa ročníka, pozície, záujmu hrať v USA, rozpočtu rodiny. Získajú tak relevantných kandidátov, ktorí reálne zvažujú ich program.
Tri metriky
S tým súvisí aj otázka transparentnosti. Viete zaručiť, že hráč sa dostane do správnych rúk a naopak?
Problémy, ktoré sú na trhu spojené s otázkou transparentnosti, riešime, pretože všetky zainteresované strany spájame do jednej platformy. Naša práca je byť platforma, nie manažovať dané vzťahy.
archív Graet
Aké metriky sledujete najviac?
Tri veci: počet aktívnych používateľov, B2B klientov, ako sú napríklad univerzity, a ich udržanie sa na platforme. Zároveň sledujeme, ako sa zapájajú, koľko videí nahrávajú, ako často sa prihlasujú, ako rýchlo reagujú tréneri.
Chceme mať čo najpresnejší obraz o tom, či platforma prináša reálnu hodnotu. Máme aj vlastný dátový tím, ktorý sa venuje analytike. Vďaka tomu vieme priebežne upravovať produkt, testovať nové funkcionality a prioritizovať svoje ciele.
Desiatky miliárd ročne
Čo je ideálny cieľ, ktorý chcete dosiahnuť?
Chceme byť platforma číslo jeden pre mladých športovcov. Či už ide o hokej, futbal alebo iný šport. Chceme, aby hráč, ktorý chce ísť do USA, vedel, kde začať. Aby tréner mal nástroje, ako ho nájsť. A aby rodič vedel, aké má dieťa možnosti a kam sa môže posunúť.
Americkí rodičia minú na mládežnícke športy 35 miliárd ročne, čiže ide o veľký trh. Môžem to porovnať s českou stránkou Flashscore, ktorá len mapuje dianie na trhu a zverejňuje štatistiky, no aj tak má miliónovú návštevnosť. Graet pridáva reálny obsah, tvorí reálne spojenia medzi fanúšikmi, športovcami a profesionálmi.
Chystáte sa na ďalšie investičné kolo. Aké sú vaše priority?
Seedové kolo chceme uzavrieť v USA. Rozprávame sa s viacerými fondmi, ktorí majú skúsenosť so sport-techom alebo infraštruktúrou.
Nejde len o peniaze – hľadáme partnera, ktorý s nami prejde ďalšie dve-tri kolá. Ktorý rozumie, že sme v začiatočnej fáze, ale máme globálnu ambíciu.
Cítili ste sa, ako outsider z východnej Európy, keď ste sa snažili preraziť v USA?
Som presvedčený o tom, že Graet vyhrá. Takže toto nie je pre mňa téma dňa. Tá je, kedy Graet vyhrá. Zakladateľ počuje mnohokrát nie. Ja počujem nie teraz, ale dúfam, že o týždeň áno, a takú energiu zdieľam aj na náš tím.
Hokej verzus podnikanie
Napriek tomu ste sa rozhodli zmeniť meno. Alebo to malo iný dôvod?
Vyrastal som v Dúbravke, mal som balkánske priezvisko, ktoré sa zle skloňovalo. V škole to nebolo ľahké. Keď sme sa rozhodli podnikať globálne, chceli sme si to zjednodušiť – foneticky aj marketingovo.
V San Franciscu nikoho nezaujíma, ako sa voláš – zaujíma ich, čo si spravil, čo buduješ, aký si človek. Chcem, aby si ma ľudia pamätali podľa výsledkov. Nie podľa prízvuku alebo pôvodu. A zároveň chcem byť hrdý na to, odkiaľ som prišiel.
Vnímate paralelu medzi neistým prostredím startupov a športom?
Každý zápas je neistý. Môžeš sa pripraviť, ale nikdy nemáš istotu výsledku. Beriem to ako súčasť hry. Startup je maratón – nie šprint. Obklopil som sa skvelým tímom, máme jasnú víziu, vieme, kam ideme.
Keď príde problém, riešime ho. Keď niečo nefunguje, ladíme. Každá spätná väzba je len ďalšia príležitosť učiť sa. A hlavne – keď vidím, že reálne pomáhame hráčom, že im prichádzajú štipendiá, že sa posúvajú, to je najväčšia motivácia.
