3. marca 2021

Nič nie je čiernobiele. Teda takmer nič. Jednou z výnimiek sú fotografie z éry, do ktorej patril aj Benjamin Siegel. Od narodenia muža s prezývkou Bugsy uplynulo nedávno 115 rokov a len rok predtým bolo založené miesto, kde boli podľa čiernobielych snímok chudobné domčeky na vysušenom kúsku zeme v nevadskej púšti.

Teraz z rovnakého miesta žiari oslňujúce svetlo a blikajúce gigantické neónové pútače. Reč je, pochopiteľne, o Las Vegas. O nablýskanej metropole zábavného priemyslu, o raji hazardu. To, že tento ospalý kus zeme prešiel tak fascinujúcou premenou, je aj zásluha Benjamina Siegela.

Isteže, Bugsy bol nepochybne darebák. Gangster a chladnokrvný zabijak, ktorý nakoniec sám skončil rozstrieľaný ako rešeto. Mal štyridsaťjeden rokov a jeho telo prevŕtalo 40 guliek. A stalo sa to práve v dôsledku jeho svojrázneho podnikania v Las Vegas.

Mafián zomrel, no jeho sen ho prežil. Las Vegas je symbolom americkej populárnej kultúry, osobitým odkazom, že aj z najväčšej biedy sa dá vydupať sláva a bohatstva. Tento odkaz nemôžu poprieť ani tí, ktorí v gamblerskom meste vidia len nevkus a gýč.

Z chudobnej rodiny na zlé chodníčky

Bugsy začal vnímať svet v Brooklyne v židovskej rodine, ktorá nosila pôvodné meno Siegelbaum a za Atlantik prišla z haličskej časti Rakúsko-Uhorska. Sen o Las Vegas bol v tej chvíli neviditeľne ukrytý v hmle. Predchádzal mu totiž iný sen: malý Benjamin vedel, že nechce ako jeho otec drieť každý deň za smiešnych pár centov.

Reklama

Na takomto sne nie je nič zlé. Veľmi zlé, ba priamo zavrhnutiahodné, boli však metódy, ktoré mladík zvolil na jeho dosiahnutie. Dajú sa zhrnúť jednoducho: Bugsy sa neštítil ničoho, za čo dostal dobre zaplatené. Za učenie mu nikto neplatil, takže čoskoro opustil školu a ešte ako dieťa vydieral drožkárov, že im zapáli povozy, ak od nich nedostane dolár.

Kolorovaná fotografia Bugsyho Siegela (v strede). Foto: Mafia Fanon Wiki, v licencii CC-BY-SA

Neskôr sa zoznámil s Meyrom Lanskym, ktorý bol od neho o štyri roky starší, no už sa tešil rešpektu v podsvetí. Vďaka Lanskemu vkĺzol plynule do podsvetia aj Bugsy a čoskoro bolo jasné, že tam patrí.

Darilo sa mu tam dokonca lepšie ako mnohým iným. „Zatiaľ čo iní v akcii zvažovali rôzne možnosti, Benny rovno strieľal. Nikto, ani temperamentní Sicílčania, v tomto neboli lepší,“ spomínal neskôr jeden z jeho kumpánov.

Bugsy a Lansky sa po čase spojili s mafiánskymi esami Luckym Lucianom a Frankom Costellom, pričom príbeh ich zvrhlého vzostupu je najväčším mementom histórie v tom, ako môžu sprvu dobre mienené štátne rozhodnutia, podporené legislatívou, viesť priamo k organizovanému zločinu.

Prohibícia ako šanca pre mafiu

Hovorí sa, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, a prohibícia, ktorá v USA trvala takmer 20 rokov od roku 1914, toto príslovie dokonale napĺňa.

Na tejto ceste do pekla „tancovali“ diabli, ktorým to sakramentsky pristalo. Aspoň Benjamin Siegel bol vyhláseným krásavcom, hoci pre jeho obete bolo veľmi slabou útechou, že gangstrova krásna tvár bola tým posledným, čo v živote videli.

Po alkohole smädná Amerika sa počas prohibície javila ešte suchšia než vtedajší zapadákov v nevadskej púšti a ilegálne dodávky alkoholu tak boli rozprávkovo výnosným obchodom. Aby bol tento biznis úspešný, boli potrebné veľké organizačné schopnosti a tí, ktorí ich preukázali, ich vzápätí uplatnili aj inde.

Meyer Lansky a Benjamin Siegel tieto schopnosti mali. Dopĺňali sa, lebo Lansky bol hlavou a jeho parťák nekompromisným vykonávateľom. Obaja využili pašerácke metódy pri budovaní celonárodnej siete hráčskych brlohov a nazhromaždili obrovské peniaze, ktoré investovali okrem iného do prostitúcie a drog. Keď prohibícia skončila, boli už mafiáni silní a neskrotní.

Policajti neboli pre Bugsyho veľkou hrozbou; oveľa väčším problémom boli nepriatelia z konkurenčných gangov. Mnohí z ich členov totiž odpočívali na cintoríne – alebo na dne rieky v spoločnosti rýb a so závažím pripútaným k telu – čo bol dôsledok Siegelovej presnej a neľútostnej mušky. Aj preto začal byť New York pre Bugsyho primalý a musel z neho zmiznúť.

Hostil hviezdy strieborného plátna

Ocitol sa v Kalifornii a vôbec to nebolo zlé. Prenikol do Hollywoodu, na honosných večierkoch hostil vtedajšie hviezdy Garyho Coopera či Clarka Gablea a prílev dolárov zo všetkých možných druhov špinavého biznisu ústil v jeho rezidencii. Súdy ho obvinili z vraždy, ale po prieťahoch bol napokon zbavený viny a mohol „pokračovať v jazde“.

Okolo Bugsyho – čo mal byť slangový výraz pre blázna, preto Siegel prezývku neznášal a nikto sa mu ju neodvážil povedať do očí – koluje nespočetné množstvo príhod, v ktorých je pravda a fikcia zmiešaná do kokteilu, z ktorého už nemožno oddeliť jednotlivé ingrediencie.

Zrejme najbizarnejšia príhoda je spojená s návštevou Talianska v roku 1938, kde sa ženatý Siegel na večierku jednej zo svojich mileniek, grófky DiFrasso, stretol s Görringom a Goebbelsom. Nacistickí pohlavári mladého 23-ročného Žida antisemitskými názormi tak znechutili, že konal podľa svojej prirodzenosti a rozhodol sa ich zabiť.

Od úmyslu ho odradili až úpenlivé prosby milenky. Ale predstava, že by muž, majúci na svedomí desiatky životov, zabil mužov, ktorí ich neskôr mali na svedomí milióny, nechýba istý špecifický, až tarantinovský pôvab.

Plameniak uprostred púšte

Zvláštny bol aj povojnový Bugsyho nápad, ktorý, na rozdiel od usmrtenia Hitlerových mužov, vyšiel. Životom za neho ale zaplatil muž, pre ktorého sa uskutočnenie nápadu stalo takmer obsesiou. Ten nápad sa volal Las Vegas.

Už v októbri 1931 bol síce v Nevade zlegalizovaný hazard, takže tam prúdili peniaze z podsvetia, napriek tomu mohlo mesto uprostred pustatiny, v ktorom bolo pár kasín, oslniť a zaujať len blázna. Benjamin Siegel však minimálne podľa prezývky bláznom bol.

Kolorovaná dobová fotografia kasína Flamingo z 50. rokov 20. storočia. Foto: UNLV Libraries Digital Collections

Kúpil zadlžené kasíno, na ktorého platforme mienil vybudovať luxusný hotelový komplex, ktorý by ako magnet priťahoval celebrity a boháčov, čím by logicky generoval veľké zisky. Kasíno bolo pomenované Flamingo (Plameniak) – tak jeho nový vlastník oslovoval milovanú priateľku Virgíniu.

V prípade Flaminga bol Bugsy rojko. Vo všetkých ďalších prípadoch to bol bezškrupulózny mafián a vrah. V žiadnom z prípadov nebol staviteľ. Gangster, ktorý zneužíval ľudí, bol náhle sám zneužitý. Stali sa prípady, že za stavebný materiál zaplatil dvakrát, občas aj trikrát.

Reklama

Ak k tomu pripočítame fakt, že v povojnových rokoch bol materiál drahý a ďalšie veľké sumy zhltla jeho doprava na odľahlé miesto, výsledok je neprekvapivý – finančná katastrofa.

Z plameniaka sa stala nenásytná šelma, v ktorej žalúdku mizli milióny. Nepatrili len Bugsymu, ale aj ďalším mafiánom, ktorí mu stratu nehodlali odpustiť. Dva dni pred Štedrým dňom v roku 1946 sa zišli v Havane, aby rokovali o odstránení muža, ktorý im peniaze premrhal; Siegelov priateľ z mladosti Meyer Lansky im ortieľ zatiaľ vyhovoril.

Štyri dni potom a pod tlakom investorov z radov kmotorov Bugsy podnik otvoril. Fiasko nemohlo byť väčšie a tragikomickejšie: púšť ten deň paradoxne bičoval lejak, do nedostavaného komplexu zatekalo a pozvaní prominenti si výhry z kasína odnášali do útulnejších podnikov v meste.

Flamingo opäť zatvorili, avšak Bugsy s urputnosťou, ktorá sa dala zameniť za posadnutosť, na jar nasledujúceho roka kasíno znova otvoril. Pôvodný rozpočet 1,5 milióna dolárov narástol na šesť miliónov, kasíno ale začalo od mája 1947 konečne zarábať. Rozkvet celého Las Vegas bol naštartovaný.

Kráľovstvo kasín a Bugsyho hotel Flamingo v súčasnosti. Foto: Pixabay/Mariamichelle

Na pohreb prišlo 6 ľudí

Lenže pre majiteľa kasína už bolo neskoro. Príliš neskoro. Mafiáni sa opäť zišli na Kube a tentoraz sa rozhodli pre popravu; podľa svedkov s ňou tentoraz neochotne súhlasil aj Lansky.

Dvadsiateho júna sedel Benjamin Siegel pri okne a čítal si noviny, do polnoci ostávala približne hodina a pol. Pre páchateľa, ktorý nikdy nebol chytený, bol ľahkým cieľom a na jeho pohreb prišlo len šesť ľudí. Neboli medzi nimi žiadne celebrity, nebola medzi nimi ani Virgínia, podľa ktorej bolo kasíno pomenované.

Na snímkach rozstrieľaného Bugsyho tela je vidieť krv, nie však v červenej farbe – aj tieto snímky sú čiernobiele. Isteže bol Benjamin Siegel darebák. Ľudia zo stavby Flaminga ho však opísali ako veľmi milého a empatického chlapíka a faktom je aj to, že zločinec posielal tučné sumy na charitatívny fond proti rakovine.

Isteže bol Benjamin Siegel darebák a možno si zaslúžil smrť, ktorú zdokumentovali čiernobiele fotografie. Zato Las Vegas sa leskne a blyští všetkými farbami ako púštny diamant.

Autorom článku, ktorý pôvodne vyšiel na Forbes.cz, je redaktor Filip Savier.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?