12. apríla 2021

„Firma sa buď buduje, alebo zaniká. To nás naučil otec,“ hovorí Ján Homola, ktorý je spolu s bratmi Martinom a Michalom na čele siete ich rodinných firiem. Spoločne budujú biznis, ktorý ich otec založil pred 28 rokmi. Pochváliť sa môžu takmer 8-miliónovými tržbami. A tiež tým, že okrem luxusných rezidencií zariaďujú aj kancelárie tých najväčších firiem na Slovensku.

„Otec začínal ako údržbár v bratislavských tlačiarňach, privyrábal si ako šofér autobusu a robil aj menšie údržbárske práce. Vŕtačku, ktorú používal, má odloženú dodnes,“ hovorí Ján Homola.

Ako si spomínate na otcove podnikateľské začiatky?

Bol to taký typický začínajúci podnikateľ v 90. rokoch – vždy hľadal spôsob, ako sa posunúť ďalej. To máme s bratmi po ňom. Nespomínam si však na veľa, bol som na strednej škole a moji o štyri roky mladší bratia, dvojčatá Martin a Michal, chodili ešte na základnú. Mám len také útržky…

Čo vám ešte utkvelo v pamäti?

Reklama

Nemali sme veľa ľudí a všetko, čo bolo treba vo firme robiť, robil aj otec. Napríklad keď bola zima, staral sa o údržbu ciest. Ak nasnežilo v noci, musel vstať a ísť posýpať cesty a chodníky, odhŕňať sneh. Cez deň pritom chodil do práce. Niekedy sme chodili s ním, brali sme to ako hru. Pamätám si však, že otec bol z toho unavený, najmä keď snežilo niekoľko dní za sebou.

Homola Furniture
Do siete rodinných firiem sa odmalička zapájajú všetci synovia Antona Homolu. Ján (v strede) je na ich čele spolu s Martinom (vľavo), kým Michal (vpravo) im poskytuje právne poradenstvo. Foto: Miro Nôta

Bavilo vás pomáhať mu?

Nepremýšľali sme, či nás to baví. Buď sme sa učili, alebo sme športovali a ak sme nerobili nič z toho a mali sme voľnejšie, tak sme pomáhali otcovi. Pracovať vo firme bolo pre nás normálne.

Základ je nikdy sa nezastaviť

Ako sa otec dostal od jednej firmy k viacerým?

Najprv mal upratovaciu firmu, potom sa dostal k odvozu odpadu nákladnými autami, s ktorými v zime robil zimnú údržbu. Prenajal si jedno auto, potom druhé a začal rozvážať odpad vo väčšom.

Zapájal vás otec do rozhodovania o firme už odmalička?

Spomínam si na jednu z prvých diskusií o firme, ktorú s nami rodičia mali. Bolo to práve, keď sme sa mali sťahovať do Petržalky. Naskytla sa im príležitosť kúpiť pozemok a vybudovať výrobnú halu. Potrebovali však pre našu rodinu veľký úver. Vtedy si nás zavolali a spýtali sa, či s touto investíciou súhlasíme. Rodičia boli vždy v podnikaní opatrnejší. Predsa len, riskovali všetko, čo sme mali.

Čo ste im na to s bratmi odpovedali?

Podporili sme ich v tom. Vždy nás viedli tak, aby sme neprestávali firmu budovať. A tak fungujeme dodnes. Nežijeme v luxuse, radšej, keď nám „vystrelí“ nejaká zákazka, vrátime peniaze do biznisu.

Premýšľame nad tým, ako správne do firmy investovať väčšinu z toho, čo zarobíme. A to je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú nás otec naučil. Snažil sa nám vštepiť, že firma sa buď buduje, alebo zaniká. Nič medzi tým neexistuje.

„Rovno nás s bratmi hodil do vody.“

Dodnes zvolávate takúto rodinnú radu, keď sa rozhoduje o niečom väčšom?

Napriek tomu, že asi pred dvoma rokmi otec začal postupne prenechávať riadenie všetkých firiem na nás, prídeme s bratmi zakaždým za ním, spýtame sa ho na názor a spoločne o tom diskutujeme. Myslím, že je to tak správne.

Ako takáto diskusia vyzerá?

Buď sa otcovi náš nápad rovno páči, alebo chvíľu zvažuje a potom povie: „Chlapci, toto sú už vami zarobené peniaze. Ak si myslíte, že je to správne, tak do toho investujte.“ Alebo niečo v tom zmysle. Doteraz sa ešte nestalo, že by nás v niektorom z našich nápadov nepodporil. Pravdupovediac, neviem, ako by sme sa v takom prípade zachovali.

Pripravoval vás na to, že jedného dňa preberiete po ňom firmy?

Nie, rovno nás s bratmi hodil do vody (smiech). V čase, keď nás začal otec zapájať, malo naše podnikanie tri časti: odvoz odpadu, upratovanie priemyselných objektov a najmenšia bola výroba nábytku. Práve tú časť sme dostali po krátkom zaškolení na starosť ako prvú.

Nestála na nej budúcnosť našej rodiny. Ak by sme to nezvládli, nezostali by sme bez peňazí. Bol to skvelý spôsob, ako nás do riadenia firiem začleniť. Ak by som mal raz preniesť biznis na svoje deti, urobil by som to podobne.

Reklama

Prácu treba oddeľovať od súkromia

Ako vyzerali vaše začiatky na čele stolárskej firmy?

Prvého pol roka – rok som sa intenzívne radil s otcom. Potom sme už začali s bratmi rozhodovať sami, no aj potom nám radil o významnejších zákazkách alebo investíciách. Navigoval nás a usmerňoval naše nadšenie, nechcel, aby sme zbytočne urobili nejakú začiatočnícku chybu. Predsa len, boli sme mladí, ja som práve vyšiel z vysokej školy.

Zvykli ste sa doma o podnikaní veľa rozprávať?

Máme jednu zásadu: nikdy sa doma nerozprávame o problémoch v práci. Doma sa potrebujeme rozprávať o pekných veciach, oddychovať a ak niečo načneme, tak nejaký nápad, niečo príjemné. Nepríjemnejším témam sa vyhýbame.

Aj sa niekedy s bratmi pohádate?

V práci si dokážeme naozaj tvrdo vyjadriť názor, ale keď prídeme domov, tak si sadneme k stolu a navečeriame sa spolu. Práca je dôležitá, ale oddeľujeme ju od súkromia.

Predsa len, je niečo, kvôli čomu vznikajú občas trenice?

Nie sú to ani tak témy, skôr máme odlišné nastavenie a povahy. Ale vďaka tomu sa poháňame navzájom dopredu. Sme zameraní iba na jeden cieľ – aby sme sa stále zlepšovali. Potom sa stáva, že chodíme jeden za druhým a pýtame sa: „Už to máš hotové? Potrebujem to!“

Bratské povahy, ktoré sa dopĺňajú

Ako sa to v práci prejavuje, že máte odlišné povahy?

Mne sa páči veľa vecí, ľahko sa nadchnem a všetko by som chcel skúsiť. Maťko je opatrnejší, pozerá sa na veci analyticky a dáva na mňa pozor, aby som nerobil zbytočné kroky na všetky strany. Miško sa snaží k všetkému pristupovať ľudsky, rozvážne a s pokojom.

Zmenil sa vám nejako život, odkedy ste sa dostali na čelo rodinného podnikania?

Ani nie, stolársku firmu vedieme spolu s bratom už 14 rokov. Keď nám otec nechal aj ďalšie firmy, nebola to veľká zmena. Brali sme to tak, že nám iba pribudli ďalšie oddelenia a rozdelili sme si s bratom úlohy. Najväčšou zmenou bolo, že sme prestali toľko športovať, ako sme boli zvyknutí.

Zakladateľom siete rodinných firiem je otec Anton Homola (64). Pred dvoma rokmi však podnikanie prenechal synom. Popri najstaršom synovi Jánovi (37, vpravo), ktorý prevzal vedenie firiem, v nich pôsobia aj jeho o tri roky mladší bratia, dvojičky Martin a Michal (34). Foto: Miro Nôta

„Prestal som vládať.“

To bolo ťažké?

Áno, pretože sme športovali odmalička. Najprv sme spolu ako deti kajakovali v Karloveskej zátoke, potom sme sa rozutekali – ja som prešiel k zápaseniu a neskôr aj k bobovaniu a raftovaniu, kým bratia sa začali viac venovať iným športom a napríklad Maťko je dnes triatlonista. Dokonca stále chodievame spolu s otcom cvičiť. To, že sme športovci, nás dodnes definuje – aj povahovo, sebazaprením.

Vidíte, aj teraz, počas koronavírusu, sme si doma spolu aspoň raz do týždňa zacvičili. No keď som začal pred rokmi rozvíjať stolársku firmu, pochopil som, že nebudem mať nikdy čas na to, aby som bol v nejakom športe najlepší. Prijal som to a vrhol som sa do práce – bola to moja nová priorita.

Asi vás to časom dobehlo, nie?

Najprv som zistil, že už viac nevyzerám ako športovec (smiech). Najviac mi však prekážalo, že som prestal vládať. To, čo som mal v sebe z aktívneho športu, sa mi postupne minulo. Keď človek športuje, tak sa dlhšie dokáže sústrediť a je výkonnejší. Hneď ako nič nerobí, telo to pocíti. Rýchlo som pochopil, že ak nechcem byť taký unavený z práce, musím sa rozhýbať. Mal som 32 rokov, keď som znova začal športovať.

Aký šport ste si vybrali?

Začal som behať. Najprv som sa snažil vybudovať si výdrž, tak som behal takmer každý deň. Nakoniec som dostal toľko energie, že som už odbehol aj maratón. Potrebujem stále udržiavať telo v kondícii. Nemám ambíciu mať veľké svaly, skôr chcem vládať, aby som si mohol život naplno užívať. Trénujem telo na to, aby zvládlo všetko, čo od neho očakávam. Zároveň mi to dáva príležitosť byť chvíľu sám so svojimi myšlienkami.

„Nechceme začať ponúkať lacnejšie produkty.“

Pocítili ste vplyv koronavírusu na zákazkach?

Firmy trocha ubrali plyn a čakajú, ako sa vyvinie situácia. Projekty, ktoré boli v príprave, znížili svoj rozpočet aj o 20 – 30 percent. Teda veľmi výrazne. Pôvodne mali vybraté krajšie materiály, ale prišlo nám upravené zadanie, zamerané na šetrenie. Niektoré firmy zo dňa na deň úplne zrušili plánovanú objednávku.

Podobne to vyzerá aj pri súkromníkoch?

Pomenej, pretože plánovanie je dlhodobejšie. Keď si ľudia stavajú dom alebo kupujú byt, tak to chcú dotiahnuť. Majú už vybavenú hypotéku, chcú sa nasťahovať do nového. V niektorých prípadoch v poslednej chvíli trocha prehodnocovali cenovú úroveň, vyhotovenie zariadenia a snažili sa niečo ušetriť, aby im zostali nejaké peniaze do rezervy, ale keď sa už raz rozhodli, tak do toho išli.

Pokúsili ste sa nejako tejto novej situácii prispôsobiť aj svoje produkty?

Nechceme začať ponúkať lacnejšie produkty. Možno by nám to dnes pomohlo, keď sa trh riadi viac cenou, možno by sme vyhrávali viac zákaziek. Načo nám však bude, že prečkáme toto obdobie, keď si pokazíme meno?

Napríklad kancelárska stolička, ktorú ponúkame, sa ešte predtým, ako ju začneme predávať, testuje v laboratóriu. Niekoľko dní sa pozoruje, ako zvláda nepretržitý nápor – ako sa pohne piest, keď si na ňu človek sadne, aký protipohyb urobí operadlo. Až keď sa urobí niekoľko tisíc opakovaní strojmi imitovaného zaťaženia a stolička stále spĺňa všetky potrebné a očakávané parametre, môže ísť na trh. Pri lacnejších produktoch takéto testovanie neprebieha.

Kvalita a výdrž

Na čo sa teraz pripravujete?

Našou najväčšou výzvou, ktorú pandémia ešte umocnila, je presvedčiť ľudí, aby nekupovali podľa ceny, ale investovali do kvalitnejších produktov. Naše portfólio značiek, ktoré ponúkame, predstavuje stredný a vyšší segment a aj keď nie sme vždy najlacnejší, získavame si zákazníkov kvalitou a tým, že naše produkty sú lepšie pre zdravie aj dlhšie vydržia. Máme iné zbrane, ako je cena.

Darí sa vám to?

Pri rezidenciách je to jednoduchšie. Ľudia viac zvažujú hodnotu trvácnosti a význam kvalitnejšieho produktu pre ich zdravie. Pri korporáciách je to náročnejšie, najmä ak je výsledok veľmi ovplyvňovaný rozpočtom, ktorý je podhodnotený. Presvedčiť ich, aby sme išli do niečoho kvalitnejšieho, je možno o niečo náročnejšie, ale stále sa nám to darí.

Ján Homola v strede) prebral vedenie firiem po otcovi spolu so svojimi bratmi Martinom a Michalom. Foto: Miro Nôta

Je však niečo, čo môžete urobiť, aby ste reagovali so svojimi produktmi na aktuálnu situáciu?

Vytvárame nový produktový rad pre ľudí na home office. Samozrejme, tomu treba prispôsobiť nielen dizajn, ale aj funkčnosť a veľkosť produktov.

Krízový manažment

Čo vás pandémia zatiaľ naučila o krízovom manažmente?

Intenzívnejšie spolupracovať s partnermi. Nikdy sme neboli nútení zaoberať sa tým, že nám hrozí pád tržieb zo dňa na deň. Zrazu nikto nevedel, či budeme môcť vyrábať, montovať, či bude materiál. Dlho sme spolu sedeli a hľadali riešenia. Snažili sme sa reagovať rýchlo, možno až tvrdšie, ako bolo treba. Ak by sa situácia zopakovala, sme viac pripravení. Jednotlivé opatrenia by sme spúšťali rýchlejšie a prebiehali by s menšími obavami.

Bolo počas uplynulých mesiacov aj obdobie, keď ste si povedali, že to bude veľmi zlé? Že kríza bude dlhodobá?

Nie, takto neuvažujeme. Nezaoberáme sa tým, či bude niečo „veľmi zlé“. Skôr si kladieme otázku, čo budeme robiť inak a keď sa niečo začne kaziť, hľadáme hneď nový smer. Ale myslím, že aktuálna situácia mnohých ľudí, zvyknutých už na pohodlie, opäť rozhýbala a prinútila ich zamyslieť sa nad slovom „istota“.

Zmenili ste kvôli pandémii aj spôsob, akým dnes vo firme uvažujete?

Menej uvažujeme nad zväčšovaním tímov. Viac sa sústredíme na zlepšovanie vnútorných procesov, školíme zamestnancov, v čase náporu si vypomáhame medzi oddeleniami, prípadne hľadáme spôsob, ako zefektívniť prácu prostredníctvom softvérov a strojov. Celkovo ešte viac a hlbšie medzi sebou spolupracujeme.

Vnímať potreby zákazníkov

Na ktorú z vašich realizácií ste najviac hrdý?

Je ich už naozaj veľa a každá nás niečo naučila. Nedávno sme napríklad zariaďovali kancelárie investičného fondu Wood & Company, robili sme tiež interiér spoločnosti Profesia, ktorý je veľmi rozmanitý, alebo v Lucrone, ktorého interiér je celý z dubovej dýhy a bol veľmi náročný na výrobu. Podobne zaujímavý je aj interiér co-workingového priestoru Campus City v UNIQu a mnoho iných. Viacero z týchto firiem uspelo aj v súťaži Office roka. Aktuálne spolupracujeme na zariadení kancelárií Esetu, ktorý napríklad veľmi dbá na ergonómiu a zdravé sedenie.

Niektoré produkty, ktoré ponúkate, aj sami vyvíjate. Aké napríklad?

Snažíme sa počúvať našich zákazníkov, vnímať ich potreby a stále uvažujeme, čím sa vieme odlíšiť a byť nápomocní. Nedávno sme predstavili nový produkt – veľmi pekné drevené presklené priečky do kancelárií. Chceli sme, aby boli dlhotrvácne a aby v prípade poškodenia jednotlivého stĺpiku bolo možné vymeniť ho bez zásahov do konštrukcie a ešte aj v krátkom čase. Vývoj týchto priečok trval vyše roka, ale odmenou je jedinečný produkt. Zaoberáme sa tiež neprestajným vývojom a zlepšovaním líniových svietidiel, ktoré sú už dnes úspešné predovšetkým vo veľkých projektoch, kde osvetľujú celé podlažia kancelárií.

Pristavme sa ešte pri súkromných rezidenciách. Menia sa trendy aj pri nich?

Bolo obdobie, keď ľudia viac používali umelé materiály. Dnes sa vracajú k prírodnému drevu. Domácnosti sú čoraz elegantnejšie. Chvíľu bolo trendom používať v interiéri viac farieb, dnes prevažujú monotónnejšie a prírodné odtiene. Ľudia sa cítia príjemnejšie, keď sú obklopení prírodnými materiálmi, množstvom zelene a svetla.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?