Masívna nezamestnanosť mladých. Znížený export. Upadajúci domáci dopyt. Realitný gigant Evergande pred krachom. Ekonomické správy z Číny doviedli The Wall Street Journal minulý týždeň k tvrdeniu: Rozmach čínskej ekonomiky po štyridsiatich rokoch končí.
Dokáže sa ale zmestiť krajina, ktorá má rozlohu celého kontinentu a v ktorej žije miliarda a pol ľudí, do jednej vety? „Generalizovať, ako je na tom čínska ekonomika, je vždy veľmi ťažké. V porovnaní s Európskou úniou je rozlohou dvakrát väčšia a ekonomický rozptyl v rámci nej je ešte výraznejší ako napríklad medzi oblasťou Porýnia a chudobnými vidieckymi oblasťami Bulharska,“ vysvetľuje Jan Bejkovský.
Vyštudovaný sinológ a ekonóm sa Číne venuje celý svoj profesný život. O čínskej ekonomike napísal knihu a prednášal aj na tamojších univerzitách. Do tohto roku pôsobil tiež ako šéf českej pobočky CzechTrade v Pekingu. Potom sa vrátil do biznisu a spoluzaložil poradenskú a investičnú firmu Euroasian E&C, ktorá sa venuje primárne českému exportu do Číny.
Posledné roky tak zblízka sleduje, ako to za hranicami obrovskej krajiny skutočne vyzerá.
„Hovorí sa, že za jednu zatvorenú uhoľnú elektráreň v Európskej únii sa v Číne otvorí päť nových. To je pravda. Ale rovnako je pravda aj to, že sa tam mohutne investuje do nových zdrojov energie. Nie je to len propaganda,“ upozorňuje.
Aj takéto kontrasty patria k realite súčasnej Číny.
„Uhoľné elektrárne sa otvárajú na severe a uprostred Číny v oblastiach s uhoľnými ložiskami, zatiaľ čo solárne elektrárne a iné obnoviteľné zdroje na rozvinutom juhu a na pobreží. Keď dnes prídete do Šen-čenu, deväťdesiat percent taxíkov sú elektromobily. V porovnaní s odľahlými západnými oblasťami Číny sú to úplne iné svety,“ vysvetľuje v rozhovore.
Čo hovoríte na to, keď The Wall Street Journal píše o konci čínskeho rozmachu?
V prvom rade sa treba opýtať, kde to v súčasnosti funguje dobre a v ktorej z rozvinutých aj rozvíjajúcich krajín ekonomika šliape natoľko, aby sa dalo povedať, že bude ťahúňom budúcich rokov? Takú krajinu aktuálne nevidím. V tomto kontexte ani Čína nie je to, čo bývala.
Nekonečná otázka, ktorú si ekonómovia v súvislosti s Čínou kladú, znie: Zvládne zbohatnúť skôr, než sa dostane do pasce stredného príjmu?
Zároveň vieme, že Čína sa dlhodobo snaží zlepšovať svoju pozíciu v dodávateľských reťazcoch. Aby to jednoducho už nebolo len o textile, ale napríklad aj o telefónoch a pokročilejších veciach. To sa jej pomerne darí, veď napríklad do EÚ úspešne dovážajú elektromobily. V celom tomto odvetví prakticky nemá konkurenciu.
Nekonečná otázka, ktorú si ekonómovia v súvislosti s Čínou kladú, znie: Zvládne zbohatnúť skôr, než sa dostane do pasce stredného príjmu? Či sa to stalo teraz, alebo nie, je veľmi ťažké povedať.
O tom, že praskne čínska realitná bublina, sa hovorí už vyše desať rokov a zatiaľ žiadny šialený pád, aký bol napríklad v deväťdesiatych rokoch v Japonsku, neprišiel. Zároveň sa však zdá, že Čína v tejto dobe čelí mnohým systémovým výzvam.
Ako teda situáciu v krajine vidíte vy?
Myslím si, že súčasné problémy Číny súvisia s tým, že sa vyčerpal určitý spôsob rastu: Postavíme cestu, postavíme železnicu, postavíme bytový komplex. Miestne samosprávy prenajímali pôdu developerom, čo pre nich znamenalo jednak zdroj príjmov a ešte dôkaz pre nadriadené orgány, že pracujú na rozvoji danej oblasti.
Vzhľadom na problémy na realitnom trhu sa zdá, že je potrebné tento model niečím nahradiť. Toto je témou aj v samotnej Číne. Koniec koncov, miestne vlády do infraštruktúrnych a realitných investičných projektov nasypali veľa peňazí.
Niektorí to vnímajú ako koniec ekonomického rozvoja v Číne, ktorá sa zaradí medzi ďalšie ekonomiky, ktoré sa zasekli predtým, než zvládli dohnať rozvinuté krajiny.
Akým veľkým problémom je krachujúci realitný gigant Evergrande?
Ako vysvetľujem na konkrétnych príkladoch v mojej knihe o čínskej ekonomike, zásadným problémom je, že Čína nemá trhovú alokáciu kapitálu. To sa prelína celým radom odvetví.
Pri nehnuteľnostiach tu platil nasledujúci model: miestna vláda získala pozemky za relatívne nízku cenu a prenajala ich so ziskom developerovi, ktorý na nich staval s využitím požičaných peňazí, často od štátnej banky. Developer nemusel, ale mohol byť štátny.
Jan Bejkovský a jeho spomienka čínsku hostinu. Foto: Forbes Česko
Čo z toho vyplýva?
Obrovské množstvo projektov nebolo realizovaných na základe obchodného plánu a toho, koľko by reálne mohli zarobiť, ako by ich vyhodnocovala napríklad banka na Slovensku alebo v Česku. Do hry vstupujú iné parametre – či má developer dobré vzťahy s miestnou vládou, či projekt podporuje a tak ďalej.
Akonáhle však ľudia zistia, že nemajú dôvod kupovať ďalšie byty alebo už neveria ekonomike, vzniká obrovský problém. Dopyt klesá, developerom stoja desiatky projektov, majú existenčné problémy s cash flow, ktoré musí riešiť vláda. Rovnako ako v prípade Evergrande.
Ako to dopadne?
Vláda nepovedala, že zachráni realitného giganta, ale ani ho nenecháva padnúť. Mimo pozornosti verejnosti štátne firmy nakupujú časti Evergrande za, povedal by som, exkluzívnych podmienok.
Tým pádom firme dávajú čas na reštrukturalizáciu. Takže ho v podstate zachraňujú, len to nepovedia. To je ale len príklad jedného najväčšieho hráča. Takto dlhú dobu fungovalo a doteraz funguje celé odvetvie.
Nezáležalo na tom, aký je skutočný dopyt a aká je šanca, že sa byty naozaj predajú. Skôr miestna vláda povedala, že daný projekt podporuje, miestna pobočka štátnej banky ho zafinancovala, aby dokázala, že poskytuje veľa úverov a plní stanovené ciele. Išlo sa podľa neobchodných kritérií, a toto je jeden z dôsledkov.
Čím sa to prejavuje ďalej?
V Číne kvôli tomuto systému neefektívnej alokácie kapitálu stoja mestá duchov. Je tam veľa nadbytočných obchodných či kancelárskych priestorov. Keď ekonomika spomalí, miestne vlády zaznamenajú pokles príjmov z prenájmu pôdy a zadĺženie narastá rýchlo. V Číne môže pôdu vlastniť iba štát, a developeri ju majú vždy v dlhodobom prenájme.
Zdá sa, že doba, keď som navštívil dané mesto v Číne po roku alebo dvoch a zistil som, že sa tam medzitým vybudovali dve nové stanice, tri linky metra a štyri nové štvrte, už končí.
V dôsledku tohto systému vznikajú obrovské dlhy miestnych samospráv, ktoré sú na úrovni trinástich miliárd dolárov, pričom v najzadlženejších provinciách je dlh na úrovni 140 percent ich HDP. Centrálna vláda nerada preberá zodpovednosť za tieto dlhy, pretože by to zvýšilo celkový dlh krajiny, ktorý je na veľmi nízkej úrovni v porovnaní s rozvinutými krajinami
Riešením je zníženie politického vplyvu na rozhodnutie o alokácii kapitálu, čím by však vláda významne znížila svoj vplyv v ekonomike.
Ako to dopadne?
Rastový model Číny založený na veľkosti sa vyčerpal. Bude tam musieť prísť k väčšej pridanej hodnote. Zdá sa, že doba, keď som navštívil dané mesto v Číne po roku alebo dvoch a zistil som, že sa tam medzitým vybudovali dve nové stanice, tri linky metra a štyri nové štvrte, už končí.
Domnievam sa preto, že ďalší ekonomický rast Číny už bude musieť byť viac intenzívny a menej extenzívny, čo v každom prípade znamená aj tlak na efektívnejšiu alokáciu zdrojov v rámci ekonomiky. Čína bude musieť prehodnotiť niektoré paradigmy, napríklad tú o preinvestovaní sa k prosperite.
Vláda opäť bude musieť voliť medzi ekonomickou efektivitou a zachovaním svojho vplyvu v ekonomike, respektíve sociálnou stabilitou, čo sú všade na svete ťažké voľby.
Okrem investícií do infraštruktúry a realít bol základným pilierom rastu vždy export založený na nižších výrobných nákladoch vrátane miezd. Súčasne sa čínska vláda snažila oživovať domácu spotrebu, ale zrazu zistila, že oboje nefunguje tak, ako by malo. Určite to Číne prinesie množstvo problémov. Firmy krachujú a spotrebiteľský dopyt klesá.
Hoci o tom predstavitelia krajiny mlčia…
Z oficiálnych dát to možno nie je vidieť, ale podnikatelia o tom vedia. Aj keď je Čína extrémne lacná na spotrebu, všetky veci od slnečných okuliarov po autá, sú tam skrátka výrazne lacnejšie ako v Európe, čínske domácnosti však majú pocit, že sa im krátia príjmy.
Reálne sa to možno nedeje, ale stačí, že príjmy prestali rásť: v krajine žije generácia ľudí, ktorí od roku 1978 nezažili nič iné, než že sa im z roka na rok žilo stále lepšie. To neboli propagandistické výroky, ale každodenná realita väčšiny Číňanov. Zrazu sa rast zastavil alebo výrazne spomalil, čo je pre nich úplne nová situácia a riešia to tým, že obmedzujú svoju spotrebu.
Čo ťahá dole export?
Čína je poznačená medzinárodnou situáciou a zmenami v správaní odberateľov. Tiež ide o clá zo strany USA, ktoré zasahujú textilný priemysel. Otázkou však je, aký je reálny efekt. Dám vám príklad: keď som bol naposledy obchodne v Číne, hovoril som práve s ľuďmi z textilného priemyslu. Clo do Ameriky je dvadsať percent, preto zakladajú fabriky inde, najčastejšie vo Vietname.
V každej krajine sa bežný človek obvykle nezaoberá makroproblémami štátu, ale skôr tým, aký má príjem a či sa mu darí lepšie alebo horšie. Číňania začali pociťovať, že to „nejde“ ako predtým.
Tam ale nemajú kvalifikovanú pracovnú silu, vybavenie a subdodávateľov, takže si všetko dovážajú z Číny. Produkcia ich tak vyjde o pätnásť percent drahšie. Čo je však stále o päť percent lepšie oproti clu do USA. V tom objeme je to pre nich výhodnejšie. Čínske firmy tak ovládnu celé odvetvie aj vo Vietname. Ak by to Čínu niečím poškodilo, tak skôr vo vyššej nezamestnanosti.
Zároveň sa ale majitelia firiem sťažujú, že nemôžu nájsť kvalitnú pracovnú silu, čo ďalej tlačí ich náklady nahor a znižuje ich konkurencieschopnosť. Aj tu sa teda potvrdzuje, že ekonomika je pod veľkým tlakom, ktorý sa bude len zvyšovať, keďže podľa demografických údajov začína klesať čínska populácia.
Ako to vidia sami Číňania?
Pred mesiacom som sa zúčastnil ekonomického fóra v Pekingu, kde hovoril bývalý minister financií – a musím povedať, že pomerne otvorene.
Spomínal, že krajina má štrukturálne problémy, pričom covid situáciu nijako nezlepšil, pretože priškrtil celú ekonomiku, a že teraz treba konsolidovať rozpočty na rôznych úrovniach. Situácia nie je úplne jednoduchá a je potrebná hlboká reforma. Určite je v krajine vrstva ľudí, ktorí sú si toho vedomí.
Aká je asi veľká?
V každej krajine sa bežný človek obvykle nezaoberá makroproblémami štátu, ale skôr tým, aký má príjem a či sa mu darí lepšie alebo horšie. Číňania začali pociťovať, že to „nejde“ ako predtým. A nehovoríme tu len o nekvalifikovaných ľuďoch z vidieka, ale aj o absolventoch univerzít s titulmi zo zahraničia. Aj ich to postihlo.
To je problém, ktorý Čína bude musieť vyriešiť. Má teraz mimoriadne vysokú nezamestnanosť absolventov vysokých škôl.
Ako to chce vláda riešiť?
Tým, že veľa Číňanov má len jedno dieťa, takáto situácia ovplyvňuje celú rodinu: ak by sa stala dlhodobým systémovým problémom, mohla by vyvolať veľkú vlnu nespokojnosti, pričom cieľom režimu je udržať spoločenskú stabilitu. To je podľa mňa odpoveď na to, ako budú riešiť realitné bubliny aj štrukturálne problémy, akým je nezamestnanosť mladých.
Ako veľmi toto bežným Číňanom vadí?
Povedal by som, že sa veľmi radi sťažujú, ale zároveň, Číňania ako jednotlivci, veria vláde oveľa viac ako Česi alebo Slováci. Veria, že vláda robí, čo môže. Je otázkou, ako by reagovali, ak by dospeli k názoru, že to tak nie je, že opatrenia nie sú v prospech obyvateľov.
V súvislosti s realitnou bublinou aj západnými médiami prebehli zábery konfliktov medzi políciou a ľuďmi, ktorí si zaplatili za byt, ale buď v ňom nemôžu bývať vôbec, alebo len v rozostavaných stavbách.
Vláda sa snaží situáciu monitorovať rôznymi spôsobmi. Vrátane posilňovania policajnej ochrany sídiel developerov, aby tam nedochádzalo k incidentom. Ale represívna zložka je vždy len jedna časť riešenia.
Na druhej strane vláda prikázala štátnym bankám poskytnúť financovanie na dokončenie rozostavaných projektov. Ale tým sa zase vytvára zadĺženie a pohľadávky, ktoré môžu zlyhať v budúcnosti. Niečo sa musí zmeniť.
Ale ako?
Zatiaľ som nezaznamenal dlhodobo udržateľný plán na riešenie tejto situácie. Ide o riešenie, ktoré by mohlo zabezpečiť stabilitu, napríklad aj za cenou toho, že by mala byť ekonomicky neefektívne.
Napríklad ad absurdum môže pokojne ísť o vytvorenie nových miest, kde by absolventi vo firmách napríklad roznášali čaj, ale boli by zamestnaní.
Samozrejme je to téma na diskusiu, ako dlho môže byť tento systém udržateľný bez hlbokých reforiem. Toto je však otázka, ktorú si ekonómovia kladú v prípade Číny už mnoho rokov.
Čo pre svet znamená, keď sa Číne prestane dariť?
Závisí to od toho, o kom hovoríme. Napríklad Česko svoje investície síce v Číne má, ale nie sme od nich závislí. Na opačnom póle je určite Nemecko – Čína je prakticky ťahúňom nemeckého ekonomického rastu v posledných dvoch dekádach. Tam je závislosť z môjho pohľadu veľká a v záujme Nemecka rozhodne je, aby fungovala podobne ako doteraz.
Pokiaľ by ale v Číne došlo k niečomu hospodársky šialenému, rozkolísalo by to celú globálnu ekonomiku. Skutočnosť je taká, že Európska únia vytvára v obchode s Čínou denne deficit na úrovni miliárd eur. Nejde len o dovoz telefónov a solárnych panelov veľa odvetví. Veľa odvetví, o ktorých by ste to nepredpokladali, odtiaľto berie polotovary či dôležité súčiastky.
Továrne tu z nich robia finálne výrobky a keby sa tieto reťazce zastavili, bol by z toho obrovský problém.
Závislosť je väčšia, než si myslíme?
Ani sa nebavíme o tých, čo si v Číne nechávajú vyrábať pod vlastnou značkou, a je ich veľa. Reč je o tých, ktorí sú naviazaní na Čínu ohľadom surovín a polotovarov. Čína nie je úplne nahraditeľná, možno v textilnom priemysle, ak si to teda nakúpite od Číňanov vo Vietname…
Ale vážne, v mnohých odvetviach je to reálne jediná krajina, ktorá je schopná vyrábať produkty dobre, rýchlo a lacno, aby dokázala uspokojiť požiadavky zákazníkov. Cena v dnešnom svete koľkokrát už nie je tým hlavným problémom, ale keď chcete kúpiť niečo v Európe, budete mať dodaciu dobu dva roky. Číňan vám ponúkne napríklad dva mesiace plus dva mesiace na dopravu. V tomto aktuálne nie je náhrada.
Je Čína bezpečnostnou hrozbou?
Povedal by som to nasledovne: je jasné, že Čína má svoje záujmy, tak ako aj západný blok. Tiež je jasné, že Čína bude chcieť byť sebestačná v oblastiach, ktoré považuje za strategické. V Číne stále funguje zoznam odvetví, kde vôbec nie je povolená investícia do zahraničia. Je teda prirodzené, že západné krajiny sa na toto snažia odpovedať podobným spôsobom.
Ale tiež treba rozlišovať. Bezpečnostná hrozba pre koho? Pre Slovensko? Pre Česko? Nemáme spoločnú hranicu ani teritoriálne spory. Neviem si predstaviť situáciu, kedy by Čína bola naozaj významnou reálnou bezpečnostnou hrozbou pre tieto krajiny.
A globálne?
Pokiaľ sa pozrieme na vznikajúce bloky, z pohľadu USA je samozrejme situácia zložitejšia a trecích plôch je oveľa viac, napríklad v Pacifiku. A do toho vstupuje úplne jasná snaha Číny o samostatnosť v týchto strategických odboroch. Teraz napríklad vidia, že Rusko nemá kvôli sankciám náhradné diely pre ich lietadlá Boeing a Airbus, čo im spôsobuje v civilnom letectve významné problémy.
Čína si pri tom hovorí: Čo ak budeme mať len Airbusy a Boeingy a o päť rokov sa ocitneme v rovnakej situácii, kedy ich nebudeme môcť prevádzkovať? Vníma to ako zásadné ohrozenie, a preto tlačí na vývoj vlastných lietadiel. Vidia tlak, ktorý sú Západ s USA schopní vytvárať na Rusko, a chcú sa tomu vyhnúť.
Keď sme to už spomenuli, aký je vzťah Číny k Rusku? Väčšina sveta v tomto ohľade nemá jasno.
Veľmi zložitá otázka. Prebiehajú o tom dosť intenzívne diskusie aj vo vnútri strany, sú tam rôzne krídla, rôzne záujmy. Ja si osobne myslím, že spolupráca založená len na spoločných nepriateľoch, NATO na čele s USA, nemôže dlhodobo nikdy fungovať – už len z toho pohľadu, že medzi oboma krajinami môže v budúcnosti vzniknúť mnoho sporov.
Toto za mňa každopádne nie je základ pre fungujúcu pevnú alianciu. Avšak nie je potrebné diskutovať o tom, že Čína v Rusku úplne nahradí produkciu západných krajín. Stačí sa pozrieť, akým spôsobom sa dramaticky zvýšil čínsky export do Ruska, vrátane všetkých strojov, áut a ťažkého vybavenia. Kde inde by mohli Rusi nakupovať?
Riešia v Číne ľudia vojnu na Ukrajine?
Číňania v tom skôr vidia stret USA, respektíve NATO a Ruska. Konflikt na Ukrajine vo svojej optike vnímajú ako konflikt, v ktorom sa Rusko bráni rozšíreniu vplyvu západných štátov na čele s USA. Tým pádom sa to bežného Číňana až tak nedotýka.
Posledná zásadná téma, tiež s potenciálom rozkolísať globálny poriadok. Môže Čína v budúcnosti zaútočiť na Taiwan?
Taiwan je všade veľmi spolitizovaná téma, ktorá niekedy zakrýva jej podstatu: reálne je to miesto, kam sa uchýlila porazená strana občianskej vojny. Preto ho komunistická Čína vníma ako svoje územie. Keby vtedy Američania ostrov nechránili, pravdepodobne by došlo k jeho dobytiu čínskou komunistickú stranou. Taký je pohľad súčasnej Číny.
Taiwan má bezpochyby veľmi dlhú históriu, je to veľmi zložitá otázka. Rád by som však upozornil, aby sme našu historickú skúsenosť, napríklad z roku 1968, nepoužívali na porovnanie s bojom Taiwanu o medzinárodné uznanie a nezávislosť. Nie je to porovnateľná situácia. My sme nikdy neboli súčasťou Ruska, vtedy išlo vyložene o ochranu sféry vplyvu na úkor medzinárodne uznaného suverénneho štátu.
Pri Taiwane to samozrejme má aj svoje geopolitické presahy, ale historický vzťah Taiwanu k Číne vymyslený nie je. Na ten kontext by sme nemali zabúdať. Nie je to tak, že všetci Taiwanci si želajú okamžitú nezávislosť, aj keď ich podiel v posledných rokoch rastie.
Čo sa podľa vás môže diať?
Čína na prípade Hongkongu už ukázala, že sa vie k teritóriám dostať šikovnejšou cestou. Aj keď je schopná Taiwan vojensky dobyť, otázkou zostáva, či by Čína bola ochotná podstúpiť takéto veľké riziko. Ak odhliadneme od niektorých medializovaných odvetví, kde Taiwan patrí k svetovej špičke, jeho celkové HDP je dnes až niekde okolo ôsmeho až desiateho miesta medzi čínskymi provinciami.
Taiwanské firmy typu Foxconnu boli predtým veľmi dôležitými investormi do Číny, ale táto doba je preč. Dnes je význam taiwanského kapitálu v Číne nižší. Dynamika oboch častí úžiny sa veľmi zmenila a ekonomicky je dnes Čína výrazne silnejším partnerom. Čína v tomto smere už nemá veľa toho, čo by získala, ako predtým. Zostáva teda faktor „zjednotenia“. Inváziou by však riskovala otvorený vojenský konflikt s USA.
Dobre vedia, aké reakcie by to mohlo vyvolať, že by mohlo dôjsť aj k vojenským stretom medzi Čínou a Amerikou. A je otázkou, či sú ochotní platiť takú cenu za „zjednotenie“.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Miroslav Němý.
