Hneď v prvom momente, keď sme čelili výzve nájsť tú správnu tvár na obálku druhého vydania Forbes Woman, sme si uvedomili, že to nebude jednoduché. Prvou bola prezidentka Zuzana Čaputová, a kto to bude teraz? Akosi prirodzene sme však všetci mali v hlave jedno meno – Dara Rolins. Zhodli sme sa na nej bez dlhých debát, v podstate okamžite, zvlášť v spojitosti s témou čísla, ktorou je odhodlanie.
V čase, keď sa každý snaží vybudovať úspešnú značku, jej meno už dávno značkou je, a to nielen na Slovensku, ale aj v Česku, kde ho pozná snáď každý. S budovaním svojej značky začala ako malá Darinka, v období, keď cielené marketingové stratégie ešte ani neexistovali.
Mala v sebe jednoducho niečo, čo ľudí láka a pretrvalo ďalšie dekády – túžbu byť autenticky sama sebou a naplno žiť svoj život, aj keď všetky jej úspechy a pády prebiehali na očiach verejnosti. Presne tak, ako spieva v jednom zo svojich najväčších hitov Ver mi: „Zlé aj dobré má sa stať, keď chceš si kúsok zo svojho neba vziať.“
Verejnosť vás vníma najmä ako úspešnú značku Dara Rolins. Kto ste, keď ste len sama sebou?
Som úplne obyčajná mama, ktorá vstáva o pol siedmej ráno, pokrčená ako papier, a vezie svoju dcéru do školy. Pripravím raňajky, naložím dieťa do auta a odveziem ho do školy. Hoci to možno vyzerá, že sa pri tom trápim, robím to dobrovoľne a rada. Ranné vstávanie je vlastne ten moment, ktorý, ako sa hovorí, „made my day“ na ďalších dvadsaťštyri hodín, a čas strávený s Lolou je pre mňa to najcennejšie. Po prázdninách je návrat do režimu trochu náročný, stále je to však najkrajšia časť dňa.
Aké vlastnosti, o ktorých ľudia nevedia, vás najviac definujú?
Asi dobrosrdečnosť. Som človek, ktorý veľmi rád dáva, hoci aj to možno zo sebeckého dôvodu – pri dávaní mám väčšiu radosť ako pri dostávaní. Občas je to aj dvojsečná zbraň a sestra mi často musí pripomínať, že nemôžem zachrániť celý svet.
Ľahko sa dokážem nahnevať alebo rozplakať. Som dosť citlivá, čo je v kombinácii s dobrosrdečnosťou nebezpečná kombinácia. Za svoj charakter som však nesmierne šťastná. Vnímam, že veľa ľudí je absolútne bez empatie a slušnosti, preto som rada, že mne to bolo zhora dopriate. Aj vďaka môjmu charakteru žijem so sebou v mieri.
V šoubiznise sú vraj dôležité práve ostré lakte, aby sa človek presadil. Neboli pre vás citlivosť a dobrosrdečnosť skôr prekážkou?
Svoju značku a nezávislosť som si vytvorila už v útlom veku. Nemusela som pracovať pod nikým a necítila som žiadny tlak. Doteraz si starostlivo vyberám, koho do svojho sveta pustím. Spolupracujem len s ľuďmi, ktorí mi sedia. Pre mňa sú ľudskosť a charakter rovnako dôležité ako talent.
V detstve ma chránila rodina. Mala som šťastie, že rodičia si cezo mňa neplnili svoje sny, do ničoho ma netlačili a vždy ma podporovali. Keď som chcela ísť nahrávať do štúdia, brali to rovnako fajn, ako keď som sa rozhodla ísť na ihrisko. Ja som si však častejšie vyberala to štúdio.
Hudobne som dospela, skoro a sama som vedela, čo chcem a čo nie. Išla som si svojou cestou. Nemala som problém prísť za Karlom Gottom a otvorene mu povedať, že nechcem spievať „šnulce“ – hity ako Zvonky šťastia, ktoré hraničili s dychovkou; odmietnuť takú lukratívnu zmluvu s nemeckou nahrávacou spoločnosťou.
Vlastnosti, o ktorých hovoríte, sú spoločnosťou často vnímané ako typicky ženské, najmä pokiaľ ide o citlivosť. Ak sa tak prejavíme, často sme označené za „hysterky“.
Vnímam, že muži a ženy nie sú posudzovaní rovnako a mužom sa viac vecí odpúšťa, respektíve toleruje. Našťastie to výrazne neovplyvňuje môj život. Oveľa viac ma však mrzí, že ženy dokážu byť voči sebe navzájom kritické a ubližovať si. Dlho som verila, že svet sa posúva vpred vďaka „girl power“, ženskej sile. Teraz to, bohužiaľ, vyzerá, akoby sme si život často komplikovali aj my ženy medzi sebou.
Čím to podľa vás je?
To je pre mňa veľká záhada. Dokonca aj mnohé múdre a úspešné ženy priznávajú, že najväčšie polená pod nohy im nehádžu muži, ale práve ženy.
Krok k ženskej sile
Myslíte si, že ďalším krokom emancipácie by malo byť to, aby sme sa my ženy naučili navzájom sa podporovať?
Jednoznačne. Sme úžasné v toľkých smeroch. Ženský svet a ženské kvality ma fascinujú a myslím si, že sú omnoho obdivuhodnejšie než tie mužské. Samozrejme, všetko je duálne a funguje na princípe jin a jang. Dnes sa však medzi ženami vždy nájde nejaký „červík“, ktorý sa zavŕta do jabĺčka a pokazí to, čo je dobré. Mne by nikdy nenapadlo verejne niekomu nadávať alebo hodnotiť inú ženu.
Aký to má zmysel? Mám dosť starostí so sebou. Ale zdá sa, že dnes sa taký červík medzi ženami nájde takmer všade a pri všetkom. Vždy ma to zarazí, pretože stále dúfam v ľudskosť. Musíme si uvedomiť, že naša najväčšia sila spočíva práve v tom, že sa vieme navzájom podporiť.
Mnohé múdre a úspešné ženy priznávajú, že najväčšie polená pod nohy im nehádžu muži, ale práve ženy.
Bol aj toto dôvod, prečo ste sa na čas stiahli z verejného života?
Podstúpila som úplne obyčajný zákrok, ktorý však ľudí neuveriteľne pobúril, najmä ženskú časť publika. Nikdy som nemala potrebu veci tajiť, ale ani sa so všetkým povinne zdôverovať svetu. Nechápem, komu napadlo, že by som mala dopredu nahlásiť, čo plánujem urobiť so svojím telom.
Pri poslednom zákroku to verejnosti navyše prezradil lekár, preto som sa k tomu priznala na Instagrame, čo následne vyvolalo vlnu extrémnej kritiky. Dovtedy som Instagram vnímala ako svoju „obývačku“, kde bolo viac dobrých ľudí a mohla som sa slobodne vyjadriť. Vtedy som si uvedomila, že už to tak nie je. Sociálne siete svet extrémne pokrivili.
Hoci kritika tvorí len zrnko piesku medzi všetkými reakciami, aj tak človeka zamrzí. Prečo by som napríklad ja písala Nicole Kidman alebo Beyoncé, že vyzerajú hrozne a mali by vyzerať inak, lebo konkrétne mne sa to nepáči? Tučná, tenká, sexy, prirodzená, dorobená, upravená, vyzlečená málo, veľa… Je to každého osobná vec.
Kritika vzhľadu je niečo, čo sa v drvivej väčšine prípadov rieši len pri ženách.
Áno a, bohužiaľ, je to súčasť šoubiznisu. Každá žena, ktorá verejne vystupuje, je automaticky pod drobnohľadom. Ľudia nás skenujú pohľadom, či už v televízii alebo na ulici. Aj preto som sa slobodne rozhodla ten zákrok podstúpiť. Mám päťdesiatdva rokov, prirodzene, mám vrásky a je na mne vidieť vek aj únavu. Na druhej strane, vďaka genetike mám telo tridsaťročnej ženy, tak prečo by som si k nemu nemohla doladiť aj tvár?
Čomu ste sa venovali počas posledných mesiacov, keď ste mali takzvaný sociálny detox?
Bohužiaľ, pre facelift som sa nemohla venovať joge a cvičeniu. Namiesto toho som veľa chodila – mám pocit, že som nachodila snáď tisíce kilometrov. Prečítala som množstvo kníh a videla veľa dokumentov, na ktoré inokedy nemám čas. Bola to taká dovolenka a detox v jednom. Pracovala som aj na novom albume, písala si nápady na texty a nahrávala si linky, melódie na diktafón.
Hovorí sa, že človek sa jednoduchšie vyrovná s ťažkými momentmi, ak ho niečo o sebe naučia. Čo ste sa naučili o sebe vy?
Naučila som sa, že som odolnejšia, než som si myslela. Napriek citlivosti sa viem rýchlo spamätať a povedať si: „Upokoj sa. Naozaj máš nervy z Instagramu a anonymných ľudí?“ Pre mňa platí, že čo ma nezabije, to ma posilní. Odolnosť mám v sebe zakorenenú, mohla by som ju aj vyučovať. Každú negatívnu skúsenosť sa snažím obrátiť vo svoj prospech. Aj po tom zákroku som si povedala, že ak sa k tomu vyjadrím verejne, inšpirujem iné ženy, ktoré zvažujú podobný zákrok a bojujú s predsudkami.
Pre mňa platí, že čo ma nezabije, to ma posilní. Odolnosť mám v sebe zakorenenú, mohla by som ju aj vyučovať. Každú negatívnu skúsenosť sa snažím obrátiť vo svoj prospech.
Nie je práve vaša autentickosť niečo, čo neprajníkov rozhnevá?
Totálne. Tí, ktorí ma kritizujú, očakávajú, že sa ma to dotkne a budem niekde plakať v kúte. Keď cestujem na vystúpenia, často si na zadnom sedadle prezerám Instagram. Niekedy nadávam, niekedy sa smejem. Môj manažér Zdeňek by o tom vedel rozprávať. Niektoré komentáre sú také vtipné, že by si zaslúžili byť vytesané do kameňa.
Máte 16-ročnú dcéru. Má aj ona takýto nadhľad? Predsa len, dospelá žena sa na svet sociálnych sietí pozerá inými očami.
Moja dcéra si stále veľa vecí berie osobne a to ma mrzí viac, než keby sa to týkalo mňa. Keďže je to moja dcéra, ľudia automaticky útočia občas aj na ňu a ju to bolí, rovnako ako keď vidí, že útočia na mňa. Ale v jej veku je to normálne. Aj ja som bola rovnaká – plakala som pre komentáre a bulvárne články. Laura musí sama dozrieť do fázy, v ktorej som ja dnes, aj keď tá cesta bude v mnohých ohľadoch bolestivá. Občas ju vezmem na nejaké vystúpenie a ukážem ju verejnosti, aby ľudia dostali to, čo chcú, respektíve médiá. Neskrývam ju teraz ani nikdy pred tým, len „vychytávame“ ten správne zdravý pomer. Myslím si, že je v tom omnoho viac slobody a prirodzenosti, než keby sme ju pred svetom schovávali ako exota.
Plánuje aj ona pôsobiť v šoubiznise?
Nie, radšej zostáva v ústraní. Keď sa naskytne príležitosť, rada prijme výzvu, ako napríklad vystúpenie po mojom boku v O2 aréne pred tisíckami ľudí. Paradoxne mala väčšiu trému na skúške pred prázdnou halou než večer pred plnou. Po vystúpení sama povedala, že by si to so mnou hocikedy zopakovala. Som vďačná, že je taká odvážna a ochotná ísť do mojich bláznivých nápadov. Nafotila so mnou aj vlasovú kampaň mojej značky s Lukášom Kimličkom, ktorá mala dobrý ohlas a vznikli z nej krásne fotky. Ale do ničoho ju nenútim.
Svoju značku ste si vybudovali na autentickosti. Radíte Laure, ako vytvoriť niečo podobné?
Dosť často už radíona mne. Čo sa týka grafického dizajnu a obliekania, jej názor je pre mňa mnohokrát rozhodujúci. Laura presne vie, čo chce, je ambiciózna, empatická a veľmi rozumná. Spojili sa v nej všetky dobré vlastnosti odo mňa aj od Mateja. Je pre mňa veľkým vzorom a inšpiráciou.
Priznám sa, že Leoš Mareš veľkým koncertom na začiatku veril viac ako ja. Mne sa skoro 20-tisíc ľudí javilo ako „príliš veľké sústo“. Hovorila som si, že je lepšie mať plný klub než poloprázdnu O2 arénu.
Smeruje teda skôr k vizuálnemu umeniu?
Myslím si, že áno, ale vždy si zo mňa robí žarty, že bude cirkusantka. Venuje sa totiž akrobacii na šáloch a baví ju aj pole dance. Ako rodičov nás prekvapilo, keď si v ôsmich rokoch priala pod stromček tyč, ale potom sme pochopili, koľko je okolo pole dance predsudkov a ide vlastne o gymnastiku. V skutočnosti je to krásny, náročný šport a spôsob, ako dokonale pracovať so svojou ženskosťou. Rada ju pozorujem pri cvičení večer na záhrade, je to pre mňa úžasné divadlo.
Životná výzva
Vráťme sa k vašim nedávnym megakoncertom. V našom česko-slovenskom regióne je vypredanie O2 arény významným míľnikom, na ktorý dosiahnu len tí najúspešnejší. Ako to vyzerá z pohľadu biznisu? Koľko musíte na začiatku investovať a koľko sa vám vráti?
Záleží na tom, či ste sami alebo máte producenta. V mojom prípade bol producentom Leoš Mareš a všetky realizačné náklady boli smerované na neho. Zisk sa potom delí v nadväznosti na tento fakt. Priznám sa, že Leoš tomu projektu na začiatku veril viac ako ja. Mne sa skoro 20-tisíc ľudí javilo ako „príliš veľké sústo“. Hovorila som si, že je lepšie mať plný klub než poloprázdnu O2 arénu. Ale podarilo sa mi ju vypredať trikrát, raz dokonca za devätnásť minút. V každom prípade išlo o dokonalý zážitok rovnako ako o úspešný podnikateľský zámer.
Koľko ľudí sa podieľa na príprave a realizácii takého koncertu?
Okolo dvesto vrátane účinkujúcich. Samozrejme, je to veľká mašinéria. Tím ľudí, ktorí sa na koncerte podieľajú, je obrovský a každý musí dostať zaplatené. Ak sa však všetko podarí, na takomto projekte sa dá veľmi dobre zarobiť. Mne dáva vložená energia a úsilie takého množstva ľudí do jedného koncertu obrovský zmysel, v takom veľkom priestore dokáže krásne vyniknúť. Haly ako O2 aréna sú snom každej hviezdy a poskytujú jedinečnú možnosť vizuálne aj pohybovo porozprávať svoj príbeh na svetovej úrovni. Nám sa to podarilo a rada by som si to ešte v budúcnosti zopakovala.
Iní hudobníci nám v rozhovoroch povedali, že zo všetkého najviac zarábajú práve na koncertoch. Platí to aj u vás?
Áno, cédečká sa už vlastne nepredávajú. Zarobiť sa dá z YouTubu, ale aj na Instagrame rôznymi spoluprácami. Ja mám príjmy rozdelené na niekoľko pilierov a každému sa venujem tak akurát, aby som bola v rovnováhe a nie pod tlakom. Keď mám napríklad mesiac, keď sa mi chce dať prednosť rodine, zoberiem len štyri vystúpenia alebo aj žiadne. Viem, že si môžem dovoliť kedykoľvek vypnúť, lebo peniaze mi plynú aj z iných zdrojov. Napríklad cez prázdniny, v čase, keď je paradoxne najviac festivalov, nepracujeme vôbec. Prázdniny sú pre mňa sväté, lebo vtedy Laura nechodí do školy a ja môžem byť stopercentná mama.
V rozhovore s českým Forbesom z roku 2020 ste hovorili o tom, že máte veľa vystúpení, pre ktoré žijete v aute a chceli ste ich zredukovať. Podarilo sa vám to?
Podarilo sa to, aj vďaka tomu, že mi do života vstúpil môj muž (Pavel Nedvěd, pozn. red.). Trávi veľa času v Taliansku, kde práve staviame dom. Zvoľnila som tempo a pracujem už len v takom objeme, aby ma to tešilo. Po letnej prestávke mi už chýbajú ľudia a na prvé vystúpenia sa vždy veľmi teším. Milujem svoj život, hudbu, vystúpenia a moje tanečné sestry Daraforce. Tým, že stále spievam aj staré detské pesničky, mám pocit, že sa vraciam do detstva a že všetko začalo len nedávno.
Niektorých hudobníkov otravuje, že ľudia chcú dookola počúvať ich staré pesničky na úkor nových. Ako to máte vy?
Kombinujem to a je mi jasné, že ľudia si chcú zaspomínať. Nedávno som bola na koncerte Justina Timberlaka, kde dal väčší priestor novým skladbám než starým hitom. Chápem ho, ale jeho značku definujú práve tie staršie hity a bola škoda, že ich nezaspieval viac. Pred časom som si uvedomila, že to, čo mám na sebe najradšej, je širokospektrálne publikum. Chodia na mňa deti aj dôchodcovia. Nedávno som spievala v O2 aréne s Patrikom (Rytmusom, pozn. red.) pesničku Party DJ a tri dni nato v Lucerne Zvonky šťastia pre vekovo pokročilých. Je úžasné, keď pod javiskom stoja aj babičky, ktoré ma objímajú so slovami „ty naša Darinka“, vedľa detí, ktoré netušia, kto je Darinka a vnímajú ma len ako Daru. Je „pecka“, že som tu tak dlho a ľudí to stále baví.
S vekom ľudia často začínajú bilancovať, čo všetko už v živote dosiahli.
Priznám sa, že vôbec nebilancujem. Je na to priskoro a podľa mňa som len v polovici všetkého, čo chcem urobiť, povedať, vydať a natočiť.
Okrem hudobníčky ste aj podnikateľka a influencerka. Ktorá rola je pre vás hlavná?
Určite hudba. Vnímam sa ako muzikantka, speváčka a skladateľka. Hudba a moje texty ma jednoznačne najviac definujú. Prostredníctvom nich môže každý spoznať, kto som. Je v nich krehkosť, drzosť aj priamočiarosť. Cez hudbu sa mi so svetom komunikuje najľahšie.
Je úžasné, keď pod javiskom stoja aj babičky, ktoré ma objímajú so slovami „ty naša Darinka“, vedľa detí, ktoré netušia, kto je Darinka a vnímajú ma len ako Daru.
Popri hudbe ste vybudovali aj značku Vermi. Ako vidíte jej budúcnosť z hľadiska biznisu?
Budovanie značky je pre mňa dôležité, ale stále druhoradé, väčšinu energie vkladám do hudby. Na druhej strane ma bavia „ženské“ veci ako móda, voňavky, náramky, šampóniky, vonné sviečky, oblečenie. Moje publikum je primárne ženské a často som dostávala otázky o tom, čo si obliekam, čím voniam, čo čítam, preto bolo pre mňa prirodzené venovať sa im. Moja značka je stále sa vyvíjajúci projekt, ktorý má isté limity. Na jeden som narazila, keď som chcela urobiť svoj rad krémov. Samotný vývoj a testovanie sú veľmi náročné a moja značka je na to ešte príliš malá. Nechcem vyrábať lacné veci, ale kvalita je drahá, a tak sa dostávame do bludného kruhu, kde treba dobre zvážiť, do čoho sa oplatí investovať. O to viac som šťastná, keď si po biznisových stretnutiach môžem znova spievať a byť rada, že sa nemusím na sto percent venovať podnikaniu. Vermi generuje pekné peniaze, ale stále nie viac ako hudba. Nie som stopercentný podnikateľ v tom pravom zmysle slova. Možno na to mám predpoklady, ale nerobilo by ma to šťastnou, pretože človek nemôže sedieť na dvoch stoličkách. Mojou prioritou je stále hudba.
Fuck up nights sú podujatia, na ktorých podnikatelia a umelci rozprávajú o svojich najhorších skúsenostiach a poučeniach. Ak by ste tam vystúpili ako spíkerka, o čom by ste hovorili vy?
Dlho som sa bála, že niečím takým bude O2 aréna. Pred spustením predaja som nemohla spávať, bolelo ma brucho a premýšľala som, koľko kamarátov budem musieť „ukecať“, aby prišli zadarmo, len aby sa hala zaplnila. Mala som pred tou halou vážny rešpekt, ale keď sa asi za pár minút predalo prvých tritisíc lístkov, upokojila som sa a povedala si, že by to mohlo dopadnúť dobre.
Je neuveriteľné, že aj po toľkých rokoch v biznise sú stále prítomné strach a pokora. Sú ešte nejaké momenty, v ktorých pociťujete obavy?
Asi pri každom veľkom kroku, rozhodnutí. Nič neberiem ako samozrejmosť. Práve pochybnosti sú korením všetkého. Po nich totiž prichádza satisfakcia a radosť z toho, že sa niečo podarilo. Je to pocit na nezaplatenie. Len málokedy začínam niečo úplne bez strachu, s pocitom, že to bude bomba. Aj keď sa niečo páči mne, nikdy si nemôžem byť na sto percent istá, že sa to bude páčiť aj ostatným.
O tom, do čoho idete a do čoho nie, rozhodujete vy, alebo má hlavné slovo tím okolo vás?
Všetky konečné rozhodnutia sú na mne. Mám to šťastie, že mám v tíme ľudí, ktorí ma inšpirujú a zároveň rešpektujú. Nedávno sme nahrali duet s Richardom Müllerom a bolo dojímavé vidieť, ako úprimne sa teší z našej spolupráce. Myslela som si, že hviezdu jeho veľkosti už len tak niečo nedojme. Keď zo spolupráce ide dobrá energia, viem, že to bude hit. Pre mňa hit neznamená, že pesničku budú hrať rádiá, ale že si ju budú spievať ľudia. Nikdy som nevyhrala žiadnu cenu a okrem mojich detských pesničiek ma rádiá nikdy nehrali. Ani ja, ani moji fanúšikovia nechápeme, čo robím zle, že moju takzvanú dospelú tvorbu v podstate ignorujú, ale našťastie to nemá žiaden vplyv na moju kariéru ani vypredané koncerty.
Nič neberiem ako samozrejmosť. Práve pochybnosti sú korením všetkého. Po nich totiž prichádza satisfakcia a radosť z toho, že sa niečo podarilo.
V hudbe si vyberáte ľudí, s ktorými sa vám dobre spieva. Aké kritériá musia spĺňať značky, aby ste s nimi pracovali?
Spolupráce pre mňa nie sú len o peniazoch, hoci tie, samozrejme, hrajú dôležitú rolu. Nerobím jednorazové spolupráce so zľavovými kódmi na Instagrame, tým by som degradovala vlastnú značku. Nie som influencerka. Ak niečo promujem, znamená to, že som produkt vyskúšala a vyhovuje mi. Spolupráce musia byť založené na pravde, autenticite a dôvere. Napríklad kozmetika značky L’Oréal alebo minerálka Korunní. Kozmetiku používam a minerálku pijem aj mimo kamier. Ak sa rozhodnem pre spoluprácu, musíme hovoriť rovnakým jazykom.
Chceli by ste prísť do bodu, keď prestanete riešiť spojenie s inými značkami a budete promovať len tú svoju?
Bola by to škoda. Z obchodného hľadiska by bolo brániť sa zmysluplným spoluprácam nelogické. Generujú peniaze a spojenie s inými veľkými značkami len potvrdí môj status.
Kam najradšej investujete zarobené peniaze?
Určite do nehnuteľností. Pri nich nepotrebujem žiadnych poradcov, ktorí by mi museli ukazovať pre mňa neznámy a nezáživný svet akcií. Dáva mi zmysel investovať do niečoho hmatateľného, ako sú nehnuteľnosti a umenie. Väčšinu z nehnuteľností, ktoré vlastním, vnímam ako investíciu, ktorá generuje peniaze aj z dôvodu, že ich prenajímam.
Koľko nehnuteľností vlastníte?
V jednej bývam a štyri mám v zahraničí.
Váš partner je bývalý úspešný športovec, ktorému sa darí aj v biznise. Radí vám v nejakom smere?
V biznise si aj on sám nechal poradiť od skúsených investorov. Predtým sa dlhé roky venoval iba futbalu, na ihrisku a neskôr vo vysokom manažmente. Na svetovej úrovni sa, pochopiteľne, zarába viac. Na rozdiel od niektorých iných športovcov neminul peniaze na hodinky a autá. Vážim si jeho správne rozhodnutia.
Dáva mi zmysel investovať do niečoho hmatateľného, ako sú nehnuteľnosti a umenie. Väčšinu z nehnuteľností, ktoré vlastním, vnímam ako investíciu, ktorá generuje peniaze.
Spomenuli ste investície do umenia. Aká veľká je vaša zbierka umenia?
Zatiaľ je len v plienkach. Posledné štyri roky som sa tomu začala viac venovať a občas si kúpim nejaký obraz alebo plastiku. Raz by som si chcela vyskúšať ísť do aukčnej siene a zažiť to napätie, ale ešte stále si nemôžem dovoliť kúpiť obraz za milión bez rozmýšľania. Mám 16-ročnú dcéru, ktorej chcem zabezpečiť štúdium, chcem cestovať a užívať si zážitky. Mám slobodu, ale aj určité limity.
Dostali sme sa k téme umenia. Hoci žijete v Česku, asi vám neuniklo aktuálne dianie v slovenskej kultúre.
Zdá sa mi to často dosť absurdné. Niektoré kauzy nejde prehliadnuť. Veľa mojich kamarátov aj známych kolegov o tom hovorí, uverejňujú príspevky na sociálnych sieťach. Je neuveriteľné, koľko škody sa dá napáchať za taký krátky čas a zničiť niečo, čo sa budovalo roky.
Ktoré menšiny sú v rámci kultúry podľa vás najzraniteľnejšie?
Asi ľudia s inou sexuálnou orientáciou. Nerozumiem, ako môže byť človeku upieraná sloboda vybrať si, kým chce byť a s kým chce žiť. Kto má právo rozhodnúť, ktorí dvaja ľudia dokopy tvoria alebo netvoria právoplatnú slovenskú rodinu? Pani ministerka kultúry?
Rozmýšľali ste o podpore slovenských umelcov napríklad prostredníctvom sociálnych sietí?
Nie som ten typ, ktorý by sa sám od seba ku všetkému vyjadroval, ale ak sa ma na to niekto spýta, ako napríklad vy teraz, poviem svoj názor. Moji blízki slovenskí kamaráti o tom často diskutujú a v Česku to pre nás niekedy pôsobí ako satira.
Umelci sa už niekoľkokrát v minulosti dokázali vzoprieť snahe moci všetko ovládnuť. Majú túto silu aj teraz?
Určite áno, veď o tom je aj naše poslanie – otvárať iným oči, pomenovávať veci pravým menom, bez strachu. Je neuveriteľné, že stále sa deje to, čo by sa už dávno diať nemalo.
Mám pocit, že moje meno je dostatočne silné na to, aby všetko povedalo za mňa. To je asi tá najväčšia „frajerina“ – nemusieť povedať nič, iba sa predstaviť a vaše meno samo za seba povie všetko.
V umeleckom svete za čias socializmu ste sa pohybovali ešte ako dieťa. Veľa umelcov bolo cenzurovaných a vládna moc rozhodovala, čo sa môže a nemôže tvoriť. Ako ste to vnímali?
Mňa sa to ako dieťaťa nijako výrazne nedotklo, ale, samozrejme, vnímala som to. Boli prítomné obmedzenia aj strach z autorít, obavy z toho, či sa niečo bude alebo nebude páčiť nejakému hodnostárovi. Pamätám si to, ale bola som malá, neprežívala som to tak ako ostatní dospelí či moji rodičia. Ako dieťa som nepotrebovala nosiť čierne okuliare a byť za pankáčku, ale napríklad Robo Grigorov, Rišo Müller alebo Elán, ktorí mali postavení imidž na proteste, z toho museli byť frustrovaní. Cenzúra im nabúravala to, čo ich malo ako umelcov charakterizovať.
Hlavnou témou tohto čísla Forbes Woman je ženské odhodlanie. Ako získavate odhodlanie byť sama sebou, nech sa deje čokoľvek?
Odhodlanie čerpám zo všetkých ľudí, ktorí počúvajú moju hudbu, zaujímajú sa o moje názory a sú mi verní. Viem, že moje publikum tvoria inteligentní ľudia, ktorí vedia premýšľať a máme podobné názory. To všetko mi dodáva sebavedomie a pocit, že to, čo robím, robím správne.
Americký Forbes pripravuje rebríčky najúspešnejších žien. Keby ste sa v ňom v budúcnosti objavili aj vy, čo by ste chceli, aby bolo napísané vedľa vášho mena?
Úprimne, neviem. Mám pocit, že moje meno je dostatočne silné na to, aby všetko povedalo za mňa. To je asi tá najväčšia „frajerina“ – nemusieť povedať nič, iba sa predstaviť a vaše meno samo za seba povie všetko.