Dnes vás výraz Guggenheim prenesie v predstavách do jednej z úchvatných galérií v New Yorku, Bilbau či Benátkach. A hoci sa môže zdať, že rodina milovníkov umenia musela vždy po svete kráčať s hlavou v oblakoch, korene ich dynastie sú hlboko pod zemou. Peniaze získali ako banskí magnáti a namiesto Picassa či Kandinského si najskôr takmer kúpili Aljašku. Druhý diel našej série zabudnutých príbehov miliardárskych klanov.
Taliansky umelec Gino Severini v roku 1910 s kolegami podpísal Manifest futuristických maliarov. Zaviazali sa v ňom, že ich diela budú vyjadrovať energiu a rýchlosť moderného života. Dnes si v newyorskom Guggenheinovom múzeu môžete pozrieť aj jeho obraz, na ktorom krajinu pretína vlak ťahaný parnou lokomotívou.
Severini ho namaľoval v roku 1915, teda v rovnakom čase, ako vznikla Kennecott Copper Corporation. Jej vlaky na Aljaške vyviezli z jedného z najväčších medených baní na svete rudu za stovky miliónov dolárov. Železnice boli aj prvou veľkou investíciou tejto slávnej rodiny. A tak skutočné vlaky zarobili Guggenheimovcom na tie kreslené. Ale pekne po poriadku.
Meyer Guggenheim. Foto: Wikimedia / voľné dielo
Písal sa rok 1847 a na lodi do Ameriky sa rozbiehali dva romániky. Vdovci Simon Guggenheim a Rachel Myers plánovali za oceánom svadbu a nový život. Plavba to však bola dlhá, a tak si k sebe našli cestu aj ich deti – 19-ročný Meyer Guggenheim a iba 13-ročná Barbara Myers.
Päť rokov po rodičoch sa vzali aj nevlastní súrodenci a založili jednu z najznámejších amerických dynastií boháčov. Vo Philadelphii, kde sa usadili, však otec so synom začínali predajom šnúrok do topánok, či lakov na nábytok. Práve tu sa prvý raz prejavila Meyerova vynaliezavosť. Pri predaji laku zarobili iba 2 centy, keď však s pomocou chemika vyrobili vlastný, zárobok bol 8 centov.
K väčším ziskom ich však posunula americká občianska vojna a veľké zákazky rôzneho tovaru pre armádu. V staršej publikácii The Guggenheims: The Making of an American Dynasty autor Harvey O’Connor píše, že Meyer kombinoval predaj tovaru a chemickú výrobu a v 70. rokoch 19. storočia spravil prvý veľký zárobok, keď za 150-tisíc (dnes asi 3,2 milióna) dolárov predal patent a firmu na výrobu lúhu.
Prvá investícia? Podiel na výstavbe železnice v Missouri, ktorú obratom predal nedočkavému kupcovi za 450-tisíc dolárov! Meyer bol na ceste stať sa milionárom a mal i posily – piati synovia z jeho jedenástich detí sa pridali do biznisu a v roku 1877 vznikla silná rodinná firma.
Bolo to až s podporou synov Isaaca, Daniela, Murryho, Solomona a Simona juniora, keď Meyer spravil skutočný obchod svojho života. Investoval do strieborných baní v Colorade a tohto odvetvia sa už nepustil. V roku 1901, už pod vedením dominantého Daniela, rodina získala kontrolu nad American Smelting and Refining Company, trustom skladajúcim sa z najväčších hutníckych firiem.
Tým Guggenheimovci de facto ovládli americký ťažiarsky priemysel. Okrem Colorada investovali do baní v Bolívii, Čile či Kongu. Jedno dobrodružstvo ich však stálo viac energie ako iné a zároveň im poškodilo reputáciu. Kým iní cestovali na Aljašku v zlatej horúčke, oni ju mali medenú.
Million Dollar Bridge
Million Dollar Bridge medzi ľadovcami na Aljaške, už poškodený zemetrasením. Foto: US Fish & Wildlife Services / voľné dielo
Dnes, keď má hodnotu milión dolárov hocijaký väčší byt pod bratislavským Slavínom, sa príbeh mosta za milión môže zdať smiešny. V roku 1910 to však boli oveľa väčšie peniaze. A hlavne – ľudia sa chytali za hlavu, keď spoločnosť Alaska Syndicate, za ktorou stál finančník J. P. Morgan a bratia Guggenheimovci, oznámila zámer postaviť za túto sumu most medzi dvoma ľadovcami.
Nuž, na Aljaške je každý príbeh, ktorý nezapadol snehom, zároveň príbehom tvrdohlavosti. Hlavu si postavil už v roku 1876 americký minister zahraničných vecí William H. Seward, keď za 7,2 milióna kúpil od Rusov zamrznutú ďalekú zem, ktorú jeho krajania najskôr posmešne nazvali Sewardovou chladničkou. Aljaška sa však ukázala ako skvelá kúpa.
Najvplyvnejší z bratov Daniel v roku 1913. Foto: Library of Congress / voľné dielo
Tvrdohlaví boli aj prví dobroduhovia, ktorí sa z pobrežného mestečka Cordova vybrali po stopách indiánskeho kmeňa Eyakov, hore prúdom rieky, ktorá dnes nesie meno Copper River, teda medená rieka.
A za šialenca, ktorý si nedá poradiť, bol vyhlásený aj Stephenen Birch, keď tam kúpil pozemky pod pochybnými ložiskami medi, navyše v nedostupnom teréne za dvomi veľkými ľadovcami. Newyorský rodák, ktorého v roku 1898 zlákalo aljašské dobrodružstvo však vďaka svojmu dobrému vzdelaniu tušil, že kupuje medený poklad. A vďaka svojim rodinným kontaktom vedel, koho má osloviť, aby vystavali k medi trasu – Daniela a Simona Guggenheimovcov.
Trasa mala pôvodne viesť z mestečka Valdez, no keď o tom počul stavebník železníc Michael J. Heney, presvedčil Alaska Syndicate, aby trať smerovala z Cordovy. Heney bol pozoruhodnou postavičkou. Prezývaný aj „Írsky princ“, tento potomok írskych prisťahovalcov začal pracovať na stavbe železníc ako 14-ročný chlapec.
Ako 21-ročný mal už vlastnú stavebnú firmu a legendou sa stal počas výstavby železnice na Yukone v čase zlatej horúčky. Na 320-kilometrovej ceste z Cordovy k medenej bani Kennecott ho však čakalo prekonanie divokej Medenej rieky, ako aj dvoch ľadovcov. „Dajte mi dosť dynamitu a žuvacieho tabaku a postavím aj cestu do pekla,” bola jeho odpoveď.
Ťažba medi v Kennecotte. Dnes je to mesto duchov a turistická atrakcia. Foto: Alaska State Library / voľné dielo
Guggenheimovcov a J. P. Morgana stálo toto dobrodružstvo 23 miliónov dolárov, z toho takmer 1,5 milióna padlo na vybudovanie Million Dollar Bridge, mosta pretínajúceho Medenú rieku medzi ľadovcami Childs a Miles. Most postavili v roku 1909. Termíny určovala príroda a v roku 1921 o tomto počine dokonca nakrútili nemý film Iron Trail.
Most okamžite po vybudovaní takmer zvalil pohyb ľadovcov, v nasledujúcich rokoch však zmrznutá masa ustupovala a most tak ostal chránený. Poškodilo ho až zemetrasenie v roku 1964, to sa však v baniach už tri dekády neťažilo. Most potom opravili v roku 2005, aby jeho zrútenie neohrozilo miestnu populáciu lososov, údajne najlepších na svete (v minulosti tu Guggenheimovci vlastnili aj rybie konzervárne).
Guggenmorganovci vs. ľud Aljašky
Súper Guggenheimovcov na Aljaške James Wickersham s tehlou zlata v rukách. Foto: Library of Congress / voľné dielo
Harry Ritter v knihe Alaska’s History sumarizuje medený biznis Alaska Syndicate nasledovne: „Ťažba sa začala v roku 1911 a medená horúčka čoskoro prekonala tú zlatú. Už v roku 1916 sa na Aljaške vyťažila meď v hodnote 29 miliónov, kým zlato len za 19 miliónov. V roku 1938, keď sa v Kennecotte prestalo ťažiť, činil zisk z ťažby asi 300 miliónov dolárov.“ Na projekt za 23 miliónov celkom fajn… Možno až príliš fajn.
Guggenheinovcom sa na severe zapáčilo. Pripomeňme si, že počas výstavby medenej železnice bola Aljaška stále len „oblasťou” USA spravovanou rôznymi vojenskými šaržami. Ale hlavne – eldorádom pre všemocné finančné skupiny.
Lenže… po organizácii odborov na začiatku 20. storočia a taktiež v súlade so začiatkom ochrany prírody v USA sa práve počas spustenia ťažby v Kennecotte začala karta obracať v neprospech Alaska Syndicate.
Rozpínajúce sa ambície tejto korporácie na Aljaške zosmiešňovali rôzne dobové karikatúry, na ktorých sa písalo o nekalých úmysloch „Guggenmorganovcov“, či „Morganheimovcov“. Ústredným nepriateľom syndikátu sa stal sudca James Wickersham, ktorý sa usiloval, aby sa Aljaška stala oficiálnym teritóriom, či dokonca štátom USA, čím by aktivity finančníkov oklieštila federálna vláda. V tom čase sa totiž šepkalo, že tak ako Američania kúpili Aljašku od Rusov, kúpia ju od USA Guggenheimovci.
Dobová karikatúra s tvárou Simona Guggenheima a titulkom Guggenmorganovci. Foto: Minneapolis Journal / voľné dielo
V súboji aljašský ľud (v zastúpení sudcu Wickershama) vs. Guggenmorganovci napokon triumfovali domáci. V roku 1912 sa Aljaška stala teritóriom Spojených štátov, zároveň sa na jej území zakladali rezervácie a parky so zvýšenou ochranou prírody a v roku 1916 sa začala dlhá, ale úspešná cesta k tomu, aby sa v roku 1959 stala Aljaška 49. štátom USA.
Postupne s tým, ako sa skončila ťažba medi na Aljaške (aj pre veľkú hospodársku krízu), odchádzali aj bratia Guggenheimovci. Daniel zomrel ešte v roku 1930, Simon junior v roku 1941. Nesmrteľným sa stal najmä Solomon. Odišiel síce v roku 1949, ale práve on začal zbierku, ktorá je vystavená v newyorskej galérii nesúcej jeho meno.
Šampanské v posteli s Beckettom
Z rozvetvenej rodiny je určite nezabudnuteľná ešte Peggy Guggenheim. Jej otec Benjamin, ďalší zo synov Meyera, zahynul v roku 1912 pri potopení Titanicu. Extravagantná Peggy bola, podobne ako jej strýko Solomon, zberateľkou a milovníčkou umenia. Rovnako ale aj milenkou umelcov. Mnohých a mnohých umelcov.
Krátko bola manželkou Maxa Ernsta, Samuel Beckett ju v posteli presvedčil, aby sa vykašľala na starých majstrov, ktorých obdivoval jej strýko Solomon a zamerala sa na súčasných tvorcov. „Jeho prednášku o umení, ktorá trvala celý deň a noc prerušila Peggy len raz, keď poslala Becketta von, aby doniesol nejaké šampanské,” písali v jej profile v britskom denníku Independent.
Zbierka Peggy dnes zdobí Benátky. A zvyšok klanu? V roku 2000 sa svetu pripomenul pra-pravnuk Meyera Guggenheima Peter Lawson-Johnston, ktorý s 30 miliónmi rodinných peňazí pomohol založiť finančnú spoločnosť Guggenheim Partners.
Pred desiatimi rokmi sa zase meno Guggenheim v médiách skloňovalo, keď chcel Vladimir Z. Guggenheim vymámiť spolu s komplicami miliardy dolárov od amerických investorov. Ako sa na súde ukázalo, nešlo o potomka bohatých predkov, ale o istého Vladimíra Zuravela, maséra z Moldavska. Surreálne? Odvážne? Šialené? Nuž, presne tak, ako slávna rodina. A trochu aj ako obrazy v galériách značky Guggenheim.
Tento článok je súčasťou série Forbes History, ktorá mapuje príbehy miliardárskych klanov a iné zabudnuté historky.
