V novom projekte Moderná krajina sa pýtame osobností z obálok Forbesu, čo treba spraviť, aby bolo Slovensko v 21. storočí úspešné. Projekt sme spustili pri príležitosti 10. výročia vstupu značky Forbes na slovenský trh. Jeho cieľom je prezentovať názory a odporúčania hlasu slovenského biznisu a vytvoriť platformu, ktorá bude šíriť ich myšlienky ako inšpiráciu pre diskusiu o tom, ako posunúť Slovensko a urobiť z neho modernú krajinu a super miesto na život.
V tomto rozhovore CEO a jeden zo zakladateľov najúspešnejšej slovenskej hernej firmy Pixel Federation Šimon Šicko, obálková osobnosť magazínu Forbes z decembra 2013, z vlastných skúseností vysvetľuje, čo potrebuje inovatívny a kreatívny priemysel, aby na Slovensku mohol a chcel rásť. A tiež opisuje, ako zmenil názor na Slovensko po mesiaci letného cestovania v karavane naprieč našou krajinou.
Čo vás na cestách najviac zaujalo?
Šli sme karavanom severnou cestou až do Sniny a Národného parku Poloniny a späť do Bratislavy sme sa vrátili južnou trasou. Páčilo sa mi, ako sa v Tatrách urobilo veľa prospešného pre turizmus. Alebo Levoča, ktorá sa opravuje, vracia sa jej lesk a stred mesta ožíva. Veľa bicyklujem a videl som zrekonštruované aj cesty tretej triedy v častiach krajiny, kde by som vôbec nečakal „asfalt ako v Monte Carle“.
Takže za volantom karavanu ste získali nový pohľad na krajinu?
Začnem tým, že mávam momenty, keď som možno zlý, arogantný, mám veľmi vyhranené názory. Spomenul som si, čo ma naučili cesty po Kalifornii a Spojených štátoch. Niekam prídete, predstavíte sa, snažíte sa byť milý – a ono to funguje. Aj keď je zlá nálada alebo sa na vás mračí obsluha, tak sa to usilujete prelomiť a držať deň v pozitívnych opratách. Takže sme sa púšťali do debát s majiteľmi kempov alebo chválili v reštaurácii, keď sa nám niečo páčilo. Zážitok je celkom iný, ak sa človek nenechá vytočiť zbytočnosťami. Slováci sú ako kokosový orech. Na povrchu tvrdí, ale hlbšie veľmi fajn.
Jeden z filtrov, prečo sa veci na Slovensku nehýbu, je podľa mňa obava ľudí zo zmien. Architekt Norman Foster hovorí, že jediná istota budúcnosti je zmena.
Čo ste sa dozvedeli pri tých debatách?
Na vyťaženosti kempov sa pred koronou podieľali Slováci iba desiatimi percentami a tú dominantnú časť zabezpečili zahraniční turisti, najmä Holanďania. A tých je momentálne nula. Makropohľad na celkovú situáciu možno nevyzerá beznádejne, ale hlbšie je situácia oveľa zložitejšia.
Ktoré odvetvia nemusia prežiť?
Živorí hotelierstvo, trpí turizmus. Výpadok zďaleka nevykryjú tí Slováci, ktorí sa rozhodli dovolenkovať doma. Jedine Pieniny som na vlastné oči videl prepchaté a väčšinou išlo o turistov zo susedného Poľska. Situácia si žiada väčšiu pomoc od vlády. My musíme lepšie zužitkovať, akú rozmanitosť prírodných krás máme na našom malom území. V takom Utahu cestujete 500 kilometrov a všetko je stále rovnaké. Takže propagujme napríklad taký poklad, akým je Národný park Poloniny. Ja som si ho zaradil medzi top desať destinácií, ktoré som kedy navštívil. Alebo prírodné kúpalisko Sninské rybníky, ktoré znesie najprísnejšie kritériá kdekoľvek na svete.
Teraz viacero známych ľudí, aj z obálok Forbesu, na sociálnych sieťach propagovalo, že dovolenkuje na Slovensku.
Možno sme trochu udali trend, urobili reklamu, lebo viac ľudí ma kontaktovalo. Ak by som v budúcnosti riešil sabbatical, tak by som chcel opäť cestovať karavanom. Mojím snom je prejsť všetky národné parky v Spojených štátoch.
Šli by ste opäť aj po Slovensku?
Rád to zopakujem. Naše deti s nami cestovali po svete a na Slovensku videli doteraz v podstate len okolie Bratislavy a Vysoké Tatry. Až teraz si ho prvý raz lepšie pozreli, bolo sa o čom rozprávať.
Šimon Šicko nedávno získal aj ocenenie najrešpektovanejšieho CEO na Slovensku za rok 2020. Foto: Jiří Turek, Jana Jabůrková
Keď sme spomenuli sociálne siete… Vy ako beriete svoju osobnú prezentáciu cez instagram či facebook?
Netajím, že sa zaujímam o politiku, hoci do nej neplánujem vstúpiť. Preto si ani neberiem servítku. Teraz som mal ostrú výmenu názorov o budúcnosti bratislavského Istropolisu. Prekáža mi, že medzi jedným a druhým názorom je nula alebo jedna a nie je možné sa vzájomne priblížiť. Ja však nie som etalón dobrej reklamy. Osobne považujem Miša Meška (majiteľa Martinusu) za vzor, ako diskutovať a čím prispievať na sociálnych sieťach. Ale ja jeho ligu nehrám a ani nemám v tomto smere záujem, ja som iný.
Emotívnejší?
Jednoducho sa snažím pomenovať veci, ktoré sa mi nepáčia. Zvyknem hovoriť, že ak sa moje názory páčia všetkým, tak asi robím niečo zle. Neprekáža mi negatívna spätná väzba, ale výmena názorov sa nesmie priblížiť k hrane, na ktorej sa môžeme porezať. Mám však teraz pred sebou veľké ciele vo firme, takže musím ubrať z takýchto polemík. Zhltnú veľa času a druhej strane často beztak márne vysvetľujete svoj pohľad. (Na terasu, na ktorej robíme rozhovor, na krátko vbehne spoluzakladateľ firmy Marián Fridrich, ktorý aktuálne riadi jej marketing. „Tu je náš ‘HOT, head of trolling’. Dúfam, že mu ten titul uvediete aj v časopise,“ predstaví ho so smiechom Šicko.)
ČO S KRAJINOU
Skúsme jeden príklad. Ak by ste dnes mali dať status o budúcnosti Slovenska, aký by bol?
Jeden z filtrov, prečo sa veci nehýbu, je podľa mňa obava ľudí zo zmien. Architekt Norman Foster hovorí, že jediná istota budúcnosti je zmena. Či sa nám to páči, alebo nie, veci sa budú meniť a pre nás je najlepšie, aby sme boli k tomu pozitívne nastavení. Aj Slovensko sa musí zmeniť z výrobnej haly na inovatívnu ekonomiku, ale keď sa toho budeme obávať, tak sa to nikdy neudeje. Systémová práca napríklad s reformou školstva bude rozhodujúca. Takže na instagram by som napísal: Nebojme sa, čakajú nás zmeny a radšej ich urobme teraz sami a premyslene, ako nás neskôr donútia okolnosti narýchlo zachraňovať situáciu.
Vidíte nejaký náznak, že sa tu deje niečo, aby sme nezostali tou dielňou?
Myslím, že ochota tu je.
Ochota koho?
Aj vlády. Mali sme zopár stretnutí, aj s ministrom financií Hegerom. Alebo pravidelne debatujem s Petrom Škodným (šéf permanentného krízového štábu, predtým manažér v Accenture či Telekome). Podľa mňa veľká časť vládnej garnitúry je tej zmene naklonená. Jedna vec je však ochota a druhá schopnosť uviesť ju do praxe.
Negatívne vnímam Igora Matoviča, ktorý sa mi ako líder zdá podpriemerný. Poviem na rovinu, nerobí ma pokojným, že na čele štátu je človek, ktorý sa nechce zlepšovať. Postavil sa do roly, takýto som a berte ma so všetkými chybami. Tými, ako komunikujem, ako sa správam, ako mikromanažujem.
Neláka ma s takým človekom priamo spolupracovať. Nechcem tu robiť ramená, ale ja sa ráno zobudím a rozmýšľam, čo by som mohol spraviť lepšie. A keď dostanem opodstatnenú negatívnu spätnú väzbu, tak chvíľu zúrim, ale potom si viem pripustiť, že majú pravdu. Autenticita je dôležitá vlastnosť, ale ak hraničí s infantilným a výbušným správaním bez hlbšej stratégie, je to cesta do pekla. Chcem veľmi pomôcť Slovensku, ale nie za každú cenu.
Čo hovorí Peter Krutil, CEO Slovenskej sporiteľne?
V úspešných firmách dokážu pestré tímy priniesť vysokú kvalitu riešení. A keď za jeden stôl posadíte ítečkára s kreatívcom, či umelcom, platí to dvojnásobne. Aj my v banke to tak niekoľko rokov aplikujeme a presvedčili sme sa, že toto spojenie funguje a prináša výsledky. Dnes už nestačia iba tzv. „hard skills“, ako programovanie, konštruktérstvo či dizajn. Aktuálne stúpa dôležitosť mäkkých zručností vrátane tímovosti, kreativity a leadershipu. Rovnako sa potvrdilo, že firmy, ktoré do svojej firemnej kultúry dostali aj diverzitu, sú úspešnejšie.
Hovorili ste už aj o nejakých konkrétnostiach?
Treba mať kvalitný tím, ktorý naplánuje a nadizajnuje možnosti, aké na Slovensku máme. A keď v tom tíme nebudú top ľudia, tak tie konkrétnosti nevzniknú. Pracuje sa však už na dokumente, ktorý koordinuje Rasťo Kulich (country manager Google), Adrian Vyčítal z IPM a ďalšie množstvo odborníkov. Minister financií Eduard Heger ma tiež prizval k spolupráci na príprave Plánu obnovy, ktorý bude pokrývať reformy a investície, ako experta pre kapitolu Veda, výskum a inovácie.
Firma vašej veľkosti a zamerania potrebuje komunikovať s vládou?
Nepotrebuje. Mali by sme oveľa ľahší život, keby sme to nerobili. Nám sa darí, v tomto roku možno s tržbami vyrastieme až do veľkosti medzi 45 – 50 miliónov eur. Mal by som krásny život, keby som bol človek, ktorého nezaujíma okolie a len sa ulicami preháňa v drahých športových autách. Sme v združení inovatívnych firiem SAPIE a chceme našej krajine pomáhať. Ale iba vtedy, ak uvidíme, že je to zmysluplné. Ak by zmeny riadil povedzme odborník Peter Škodný, tak bez debaty do toho ideme.
V čom konkrétne by mohla spočívať vaša pomoc?
Máme veľké skúsenosti s budovaním komplexných systémov, ktoré sú potrebné na podnikanie v online svete. Máme jasnú predstavu, čo a ako dokážeme vybudovať a čo by štát mohol potrebovať. Zároveň vieme pomôcť aj v hernom priemysle, lebo ide o veľmi perspektívne odvetvie. Ak by na Slovensku získalo väčšiu podporu, mohli by tu vyrásť ďalšie firmy a nové pracovné miesta. Myslím, že ak štát dokáže zmysluplne prerozdeliť miliardy z Európskej únie, tak sa dajú využiť na obrovský výtlak. Lenže štátu chýbajú ľudské kapacity. My v IT rozmýšľame vlastnou hlavou a už nás prestalo baviť čítať infantilné statusy na sociálnych sieťach. Chceme systémové kroky. Vláda má za sebou viac ako 100 dní, tak sa bavme o riešeniach, čo sa našťastie začína diať.
Keď hovoríte, že si viete predstaviť pomoc hernému priemyslu, tak v akej forme?
Boli sme napríklad ako garant pri zrode odboru digitálna maľba na dvoch stredných školách, kde sme ministerstvu školstva zaručili, že absolventi budú mať po štúdiu uplatnenie. Zároveň sme vytvorili spolu s ďalšími partnermi ako Sygic, Hub Hub, Leaf formát praktického digitálneho vzdelávania Butterfly Effect. S Google sme spoluorganizovali konferenciu pre herných vývojárov, kde sme mali speakerov z celého sveta.
Funguje to?
Áno. Sme veľmi spokojní, školy, ktoré sme pomáhali vytvoriť, majú vysokú úroveň. My navyše na Slovensko ťaháme odborníkov zo sveta, ktorých draho platíme a vieme ich „sharovať“ pre celú komunitu. Takže, ak by bola ochota, dokážem si predstaviť organizovať odborné fóra a konferencie.
Čo si myslí Richard Marko, CEO Esetu?
Neviem, či by som si vedel spomenúť na pozitívny príklad priamej finančnej pomoci štátu pre komerčnú firmu. Úlohu štátu vidím skôr v nastavení podmienok podnikania tak, aby to nebolo demotivujúce a rovnaké podmienky platili pred všetkých. Zmysel, naopak, vidím v podpore základného výskumu pomocou rozumného nastavenia prideľovania financií pre výskumné univerzity a systému grantov. Pritiahnuť (a zaplatiť) zahraničných expertov do komisií, ktoré by tieto granty prideľovali, a prípadne aj do vedenia výskumných univerzít, kde by sprostredkovali svoje skúsenosti.
Teraz ste otvárali aj centrum na výskum a vývoj.
Ide o našej interné R&D centrum. A musím povedať, čo sa týka Európy, tak sa vo firme snažíme byť na špičke inovácií. Vznikajú u nás nové oddelenia user experience či market intelligence, spolupracujeme na jednom veľkom marketingovom prieskume so spoločnosťou Point. Navyše know-how neškrečkujeme doma. Úspech totiž nespočíva iba v know-how, ale najmä v tom, ako ho dokážete premietnuť do praxe. Ak by vznikla na Slovensku firma, ktorá by bola na úrovni Pixel Federation, alebo možno aj lepšia, tak pre nás ide o dobrý scenár. Mali by sme sa od koho učiť a (usmeje sa) možno aj odkiaľ získavať ľudí.
Čo pri podpore herného priemyslu očakávate od štátu?
Mohol by tiež podporiť školy, ktoré by začali generovať viac šikovných ľudí, a podporovať cez granty vznik nových herných štúdií, ako sa to deje povedzme vo Fínsku. Vnímam, že školstvo je úplne odtrhnuté od podnikania. Pomohli sme vytvoriť schému a vyboxovať okolo 200-tisíc eur ročne, o ktoré si štúdiá môžu požiadať vo Fonde na podporu umenia. Ale tú sumu treba desaťnásobne navýšiť.
Máte pocit, že podhubie tu je?
Myslím si, že áno. Eset či Sygic spôsobili, že vznikol nejaký Pixel Federation a aj náš úspech mal určitý efekt na ostatných. Spomeniem softvérovú spoločnosť Exponea, ktorá vyrástla zo startupu 7Segments, alebo si teraz prešliapavajú cestu herné firmy SuperScale či Tater Games, prípadne firmy, ktoré vznikli z Butterfly Effectu, ako napríklad Mad Cookies. Pozitívne korelácie sú, ale nie je to ešte dostatočné. Neviem však do detailov opísať, čo všetko treba urobiť. Ale kým nezačneme robiť a nespravíme si nejaký plán, tak nezmeníme nič. Potrebujeme získavať dáta. Môj osobný problém však je aj ten, že som vo vlastnej firme aktuálne ponorený do riadenia oblasti R&D a zaberie mi to minimálne rok a pol.
Kým prejdeme k vašej firme, skúsme možno ťažkú otázku: prídu miliardy z EÚ, ako by ste ich ako manažér zužitkovali, keby ste mali tú moc, aby to nakoplo krajinu?
Už som to naznačil, do inovácií. Určite treba správny balans medzi startupmi a nazvime to zabehnutými firmami, ktoré generujú obrat a profit. Ďalším veľkým sektorom, ktorému dlhujeme systémovú zmenu a peniaze, je školstvo. Začíname cítiť, že sme stratili minimálne dve desaťročia.
V akej forme by mala byť pomoc takýmto firmám?
No… uvedomujem si, je to dvojsečný meč. Stačí sa pozrieť na príklad Fínov, ktorí dávajú obrovské peniaze do herných firiem, ale často tie firmy nie sú potom schopné generovať zisk, spoliehajú sa vždy na balík peňazí od vlády.
To sú však už potom sociálne podniky.
Asi áno. A trochu sa bojím, aby sa toto nestalo. Mnohým firmám sa takto môže aj ublížiť, keď budú mať nejaký „vládny“ balík a nastavia si procesy… Potom ich môže prekvapiť, keď sa peniaze minú. Je kriticky dôležité pripraviť sa na najhorší scenár. Keď sme vyčerpali druhú (súkromnú) investíciu, ak by sme vtedy nerozbehli hru TrainStation, asi by sme tu už nefungovali.
Ale k vašej predošlej otázke – je to veľmi komplexná vec, nepoznám na ňu odpoveď. Ale možno je v nastavení systému prideľovania finančnej podpory podľa určitých KPIs (kľúčových indikátorov výkonnosti), kontroly a postupného znižovania financovania cez splnené ciele v čase. Nedať všetky peniaze hneď na začiatku, ale podmieniť jednotlivé balíky splnením tvrdých parametrov. To by mohla byť cesta, nám sa vždy osvedčila.
Ako by som tie miliardy rozdeľoval? Určite by som zohľadnil, že startupy sú veľmi agresívna investícia, je v nej veľké riziko. Napríklad Tachyum. Môže to byť miliardová firma? Môže. Môže to aj nevyjsť? Môže. Generuje nejaký obrat? Zatiaľ nie. Peniaze by mali ísť do rôznych typov firiem, poľnohospodárskych, technologických alebo výrobných, ktoré robia zaujímavé veci a hlavne inovujú. Treba diverzifikovať.
Spoločnosť sa stane skvelou vtedy, keď starí ľudia sadia stromy s vedomím, že nebudú sedieť v ich tieňoch.
Čo vás na Slovensku hnevá? O čo sa treba najviac obávať?
Dobrá otázka, ale zastihli ste ma s ňou v nesprávnom veku (úsmev). Mám podľa mňa prebiehajúcu krízu stredného veku a hnevá ma takmer všetko. Reálne sú však mnohé veci asi pozitívnejšie, ako ich vnímam. Absolvoval som s Mariánom Jelínkom…
…mentálnym koučom Jaromíra Jágra…
…áno, trojdňový tréning. Ukazoval nám rôzne krivky osobnostného vývoja. Bolo to nepríjemné, až do šesťdesiatky (smiech). Ale k otázke – na Slovensku ma momentálne najviac hnevá drevárska loby, keď si na nich spomeniem, hneď sa mi zdvihne tlak. Keď vidím tie holoruby, kamióny, vlaky plné dreva idúce niekam do Rakúska… Drancovanie, ktoré sa tu deje, je šialené. Išiel by som cestou Nórska, ktoré zakázalo ťažbu. Dobre, možno by som nešiel až tak radikálne, ale určite by som pritvrdil. Držím palce (ministrovi) Budajovi, aby s týmito ľuďmi zatočil. Hovorím to preto, že životné prostredie je pre Slovensko a celý svet hlavná téma.
Jedno grécke príslovie hovorí, že spoločnosť sa stane skvelou vtedy, keď starí ľudia sadia stromy s vedomím, že nebudú sedieť v ich tieňoch. („A society grows great, when old men plant trees whose shade they know they shall never sit in.“) Mám pocit, že na Slovensku prejedáme budúcnosť našim deťom. Covid je len epizóda, na ktorú možno o tri roky zabudneme. Ale environmentálne zmeny nás dobehnú. A tiež ma hnevá, že si z minulosti nesie Slovensko množstvo komplexov a vo vzťahu k zahraničiu sme neprekročili svoj tieň. Bojíme sa, mohli by sme sa oveľa viac zapájať do európskych riešení.
Sme málo sebavedomí?
Áno. Bojíme sa, že nám tam odhryznú z nosa. Ale ako som ja videl Slovensko a videl som, ako sa zmenilo, za to sa môžeme poďakovať peniazom EÚ. Bojím sa tiež dezinformácií a toho, že tu rastie veľká skupina ľudí, ktorá verí absolútnym nezmyslom. Tie ich môžu dotlačiť do agresívnej alebo bojácnej polohy, keď môže vzniknúť extrém.
December 2013. Prvý raz na obálke magazínu Forbes. Foto: archív
Čo vás o Slovensku naučila iniciatíva Kto pomôže Slovensku, ktorú ste počas prvej vlny koronakrízy rozbiehali?
Veľa vecí. Začnem osobne. Bola to veľká škola komunikácie s ľuďmi, ktorí sú mentálne a skúsenosťami na tom ako ja: musel som sa naučiť nepretláčať veci silou, naučiť sa komunikovať, pracovať v kolektíve silných žien, čo bolo v určitom momente pre mňa veľmi ťažké. Pochopil som aj druhú stranu, čo pre ženy musí byť pracovať v chlapskom kolektíve.
A druhá, neosobná vec, ktorú som zistil, bola, že keď sa dajú dokopy motivovaní, skúsení a odhodlaní ľudia, môžu prísť aj zázraky na počkanie. Bol som prekvapený, lebo z podnikania som zvyknutý na veľké tempo, ale keď sa pridá adrenalín a urgentnosť situácie, môže prísť ešte lepší a rýchlejší výsledok. Spoznal som aj limity – myslím, že všetci sme boli na pokraji vyhorenia.
Čo sa týka Slovenska, zistil som, že je tu veľmi veľa ľudí a firiem, ktoré chcú a vedia pomôcť, zaujímajú sa o veci. Bolo dojímavé, koľko sa ich zapojilo. A tiež, ako nám príjemcovia pomoci ďakovali, nepovažovali ju za samozrejmú. Naučil som sa trochu aj ako funguje politika. Politik môže mať síce motiváciu veci zmeniť, ale aparát funguje inak, pomalšie. Ja som netrpezlivý, to bolo pre mňa ťažké. Ale zdá sa mi, že keď budeme na toto obdobie spomínať, budem rád. Lebo prišla výzva, my sme na ňu zareagovali a využili sme náš čas naplno. To v nás bude rezonovať aj o dlhé roky.
Iniciatíva je teraz v stand-by móde?
Urobili sme peer-to-peer aplikáciu, pomohla nám platforma Rada Mizeru Solved. Ľudia tak vedia pomôcť bez nás, priamo tým, ktorí to potrebujú. Spravuje a manažuje ju Pontis. Zostalo ešte trochu peňazí, ktoré prerozdelíme. Suma, ktorú sme vybrali (1,3 mil. eur), bola šokujúca, čakal som o dve tretiny menej.
Autormi rozhovoru sú Jaroslav Hinšt a Tatiana Vavrová
O projekte Forbes: Moderná krajina
Poďme spraviť zo Slovenska „Modernú krajinu“ 21. storočia. Využime aktuálnu krízu i prostriedky, ktoré sa s ňou spájajú a posuňme Slovensko o veľký krok ďalej. Taký je plán projektu „Moderná krajina“, v ktorom sa Forbes pýta osobností z obálok ako na to!
