4. decembra 2020

Na raňajky obvykle jedával vajíčka, rybu alebo polievku. Kto? Predsa Saddám Husajn. Poľský reportér Witold Szabłowski vyspovedal  kuchárov diktátorov a popri tom sa naučil robiť aj špeciálnu zlodejskú rybaciu polievku, rodinný recept Husajnovcov. Priznáva, že inšpiráciou na napísanie knihy Ako nakŕmiť diktátora (Absynt, 2020) bol film slovenského dokumentaristu, chytil sa jej už aj Hollywood.

Ľudia si na jedálenskom stole najvplyvnejších predstavia asi kaviár a šampanské. Z vašej knihy ale vyplýva, že diktátori mali v obľube oveľa jednoduchšie pokrmy, priam „babičkovskú” kuchyňu. Neprekvapilo vás to? 

To je otázka – čo si dáte na jedenie, keď si môžete dovoliť hocičo? Ako príklad uvediem jednu anekdotu z knihy, na ktorej práve teraz pracujem. Tá bude o Sovietskom zväze a Rusku, vypovedaná tiež cez kuchyňu. Mal som príležitosť rozprávať sa s chlapíkom, ktorý je žijúcou legendou kuchyne v Kremli. Začínal ešte v 70. rokoch, kedy bol Sovietsky zväz na vrchole síl.

Takže, na bankete s Brežnevom bolo na stoloch všetko – kaviár, lososy zo severu, šaláty od výmyslu sveta, šampanské… Ale Brežnev si nič z toho nedal, len vidličkou nervózne škrabal po tanieri. Až keď sa párty skončila, zavolal svojmu šéfkuchárovi, s ktorým som sa rozprával, a vypýtal si od neho pečené zemiaky. Mal teda k dispozícii to najlepšie jedlo z celého sveta, pripravené tými najšikovnejšími kuchármi, no on sníval o pečených zemiakoch. Viete prečo? 

Pretože na nich vyrastal?   

Reklama

Presne. Často máme najradšej to jedlo, ktoré sme si obľúbili ako deti. Samozrejme, že všetci diktátori prežívali momenty, kedy boli fascinovaní tým, že im moc dáva nekonečné možnosti. A vtedy si aj na tanieri dopriali exotiku. Ale po pár rokoch sa aj tak vrátili k jedlu, s ktorým vyrastali. To vás nejak podvedome upokojuje, dáva vám pocit bezpečia. Takže áno, bol som trochu prekvapený, že si vyberali jedlá ako od babičky, no zároveň je to vlastne prirodzené.  

Hovorí sa, že sme to, čo jeme. Z akého jedla stvoríte diktátora? Našli ste nejaké paralely v jedálničku Idiho Amina, Saddáma Husajna, Envera Hodžu, Fidela Castra a Pol Pota, ktorých kuchárov ste v knihe spovedali? 

Stravovacie návyky vedia o človeku prezradiť veľa. Idi Amin všetko jedlo vždy presolil a príliš korenil. Bol to chlap, ktorý mal po všetkom obrovský hlad – po moci, po zlate, po ženách aj po jedle. A to jedlo muselo mať extrémne výraznú chuť, musel za každých okolností cítiť, že žije. A toto, myslím, bolo typické pre viacerých diktátorov, ten nikdy sa nekončiaci hlad. Možno ich teda nespájalo nejaké konkrétne jedlo, ale to, že neustále po niečom bažili. 

Zlodejská polievka aj slabosť pre whisky

V knihe sú kurzívou uvedené aj konkrétne recepty jedál diktátorov. Ktorý z nich je, podľa vás, najlepší?  

Najviac mi chutila ryba v omáčke z manga, ktorú pripravoval šéfkuchár Erasmo pre Fidela Castra. Keď som ale toto jedlo skúšal napodobniť v Poľsku, chutilo to úplne inak. Viete, na Kube máte mango veľké ako červený melón a jeho chuť je odlišná od tej, akú má mango, ktoré kúpite na severe Európy. Keď mám teda vybrať jedlo, ktoré mi chutilo, a zároveň som ho prebral do svojho repertoáru, je to určite Zlodejská rybacia polievka Saddáma Husajna. 

Pri jej recepte píšete, že vám kuchár Abú Ali povedal: „Túto polievku ma naučila variť Saddámova žena, dnes som okrem nej jediný človek na svete, ktorý ju vie uvariť tak, ako ju mal rád Saddám Husajn. Ty si teraz tretí.” Nepristihli ste sa pri tom, že viac ako polievka vám „chutí” príbeh za ňou?    

Nepovedal by som, že mi chutil príbeh. Keď som polievku pripravoval prvý raz, cítil som skôr zvláštne pocity – preboha, toto je polievka toho Saddáma, ktorý mal na svedomí krvavé masakry a popravy. Mal som pocit, že som vo sfére nejakého tabu. Zamýšľal som sa nad tým, aj keď som ju robil druhý a tretí raz. Ale teraz, keď som ju varil už asi tridsaťkrát – naposledy dnes ráno v relácii jednej zo slovenských televízií – je to pre mňa len chutná a jednoduchá polievka, ktorú si viete pripraviť za 20 minút a odmení vás skutočne pozoruhodnou chuťou. Ale určite je to zaujímavý proces, pozorovať, čo to s vami robí, keď si pripravujete jedlo diktátora.    

Witold Szabłowski s Yong-Moeun, kuchárkou Pol Pota. Foto: archív Witolda Szabłowskeho

Gastronómia a politika sa elegantne miesia v knihe Bohumila Hrabala Obsluhoval jsem anglického krále, kde je hlavným hrdinom čašník. Nemali ste chuť pátrať aj po čašníkoch a barmanoch diktátorov?  

Tomu som sa veľmi nevenoval. O tom, čo diktátori pili, som sa dozvedel len pomimo hlavnej témy, ktorou bolo jedlo. 

Z knihy vyplýva, že diktátori jedli skôr lokálne špeciality. Platilo to aj o alkohole? Alebo preferovali zahraničné značky? Môj bývalý kolega spovedal čašníka, ktorý pracoval vo vládnom hoteli a spomínal, že pri návšteve Fidela Castra v Bratislave dostal príkaz skryť všetky americké značky whisky. Ale Fidelova partia si po príchode ako prvé vypýtala – americkú whisky… 

Tak Fidel pil naozaj veľa, ale ešte viac miloval svoje cigary. O jeho preferenciách viac neviem, ale zaujímavý je v tomto smere Saddám Husajn, ktorý bol oficiálne dobrým synom Alaha, ktorý by nemal piť alkohol. Neoficiálne bol však možno až závislý na whisky, no na verejnosť sa to nemohlo dostať. Asi najväčší pokrytec bol Pol Pot, ktorý viedol nacionalistickú revolúciu, a pritom ani nemal rád kmérsku kuchyňu, teda kulinársku tradíciu svojho národa. A jeho kuchárka mi prezradila, že pil lacnú importovanú whisky z Thajska.

Syna Idiho Amina nazlostilo označenie diktátor

Ľudská pamäť vie byť zradná, niektorí kuchári očividne adorujú svojich bývalých šéfov dodnes. Ako ste si overovali ich rozprávanie?  

Všetko, čo mi povedali, som sa snažil preveriť. Na konci knihy však píšem, že sú pasáže, ktoré sa overiť nedali. Väčšinou išlo o súkromné rozhovory medzi diktátorom a kuchárom. Keď mi Erasmo povedal, že mu Fidel pochválil zeleninovú polievku, nemohol som si to, samozrejme, overiť u Fidela. Ale pokúsil som sa to aspoň skonzultovať s inými kubánskymi kuchármi a ľuďmi z Fidelovho okolia, či to bol napríklad štýl, akým sa Fidel vyjadroval. 

Otonde Odera, kuchár Idiho Amina. Foto: archív Witolda Szabłowskeho

Zrejme vám zostalo dosť nepoužitého materiálu…  

Určite, spomeniem napríklad príhodu so synom Idi Amina Jaffarom, ktorý je dodnes mojím priateľom na Facebooku. Navštívil som ho uňho doma v Kampale v Ugande. Keďže som vedel, že píše knihy o tom, aký dobrý vodca národa bol jeho otec, nechcel som s ním robiť rozhovor do knihy, pretože by to boli lži. Na druhej strane mi ale mohol potvrdiť mnoho faktov, ktoré povedal Aminov kuchár Otonde Odera. A naozaj, asi 95 percent jeho slov vedel Jaffar potvrdiť.

Ako zareagoval na vašu knihu?   

Zbadal kdesi na internete jej názov – Ako nakŕmiť diktátora. Tak mi hneď písal, ako som to mohol spraviť, že jeho otec nebol žiadny diktátor, ale veľký vodca národa. Že Uganda nikdy nemala lepšieho vládcu, ako jeho otca. Chcel tiež, aby som z knihy vymazal všetky jeho citáty, no žiadny v nej nebol. On bol súčasťou tej overovacej fázy príbehu. 

Reklama

Záhada strateného kuchára Kim Čong-ila

Mali ste v hľadáčiku nejakého diktátora, ku ktorého kuchárovi ste sa nevedeli dostať? 

Keď som začínal s prípravou knihy, asi pred piatimi rokmi, nakreslil som si na mape sveta červené kruhy s menom diktátora okolo krajín, ktoré som chcel mať v knihe najviac. A môžem s hrdosťou povedať, že kniha je vyskladaná len z týchto červených kruhov. V niektorých regiónoch som si vyberal – Hodža alebo Ceaușescu? Amin alebo Bokassa? Podarilo sa mi nájsť aj šéfkuchára Muammara Kaddáfího, no jeho príbeh bol veľmi podobný Hussajnovmu kuchárovi, takže som ho nepoužil. Ale natrafil som aj na jeden príbeh, ktorý som chcel spracovať, no napokon v knihe nie je. Bol som v kontakte s kuchárom Kim Čong-ila, ale ten sa potom stratil. 

Stratil?  

To bol zaujímavý chlapík. Bol to Japonec, ktorý varil pre Kim Čong-ila, no potom zo Severnej Kórey utiekol. Usadil sa v Japonsku a o Kimoch dokonca napísal nejaké knihy. Kim Čong-il ho medzičasom v neprítomnosti odsúdil na smrť. Lenže zakrátko Kim Čong-il zomrel a do čela štátu sa dostal jeho syn Kim Čong-un. Keď som s kuchárom bol naposledy v kontakte, rozprával mi, ako raz nakupoval v Japonsku v obchode a prikradli sa k nemu dvaja muži. Povedal, že okamžite vedel, že sú zo severokórejskej tajnej služby, pretože mali hrozné a nemoderné saká. Jeden z nich rukou siahol do vnútorného vrecka saka a kuchár sa už v duchu vyrovnával s tým, že teraz ho popravia nejakým jedom v injekcii alebo niečím podobným. Miesto toho ale tajný agent vytiahol obálku a kuchárovi oznámil, že veľký vodca Severnej Kórey Kim Čong-un mu posiela súkromnú pozvánku, aby ho navštívil v Pchjongjangu.

A išiel tam?   

Do telefónu mi ešte rozprával, že asi nepôjde, že to môže byť pasca a aj tak ho tam napokon zabijú. Na druhej strane mi rozprával, že keď Kim Čong-il synovi v detstve zakazoval maškrtiť, bol to práve on, kto pre Kim Čong-una otvoril chladničku a dal mu nejakú sladkosť. Kim Čong-un teda kuchára zbožňoval. Ja som sa už chystal vyraziť do Japonska za kuchárom, no zrazu sa s ním nedalo spojiť, pretože skutočne odišiel do Pchjongjangu. Potom sa nadlho celkom stratil, až som sa bál, či sa jeho obavy z popravy nenaplnili. Pred pár mesiacmi ale vyšla v severokórejskej tlačovej agentúre správa, podľa ktorej si Japonec otvoril v Pchjongjangu luxusnú reštauráciu pre miestnych papalášov a že príležitostne varí aj pre Kim Čong-una. Takže ho udržuje baculatého a šťastného. 

Čo majú spoločné Trump a Bolsonaro

Čo súčasní svetoví lídri? Máte nejakého, do ktorého kuchyne by ste chceli nahliadnuť? 

Pred dvomi dňami mi volal novinár z Brazílie, aby so mnou spravil rozhovor o knihe. Keď som zistil, že sa špecializuje na kulinárske témy, opýtal som sa ho, či nevie niečo o stravovacích zvykoch Jaira Bolsonara. Tak z neho vyšlo, že pozná chlapíka, čo pozná niekoho z prezidentovej kuchyne, a ten mu povedal, že Bolsonaro sa stravuje veľmi ľudovo. Najradšej má vraj mleté hovädzie so zemiakmi. A ja som si vtedy hneď spomenul na Donalda Trumpa, ktorý na slávnostnej večeri podával hamburgery z McDonaldu na striebre… Tak oni sú naozaj z rovnakého cesta. Určite by bolo zaujímavé nahliadnuť do ich kuchýň. Nie preto, že by som tam našiel nejaké kulinárske špeciality, ale preto, čo by to o nich vypovedalo.

Witold Szabłowski. Foto: archív Witolda Szabłowskeho

Knihu Ako nakŕmiť diktátora ste písali priamo na objednávku jedného z najväčších knižných vydavateľstiev na svete Penguin Random House. Ako sa vám to podarilo?  

Poľský knižný inštitút organizuje raz za rok stretnutie zástupcov vydavateľstiev a autorov. A pred jedným z takýchto stretnutí sa ku mne dostalo, že tam bude prvý raz aj zástupca z Penguinu. Nadchla ma myšlienka, že by som im mohol niečo predať. Mal som už na svojom konte úspešný titul Tancujúce medvede (kniha o východoeurópanoch, ktorí cítia nostalgiu za totalitou – pozn. autora) a editor z Penguinu naozaj kúpil jej anglické vydanie. Zároveň mi povedal, že by chcel podpísať zmluvu rovno na dve knihy. Ja som mal vtedy v hlave nápad na knihu o kuchároch východoeurópskych diktátorov. Hovorím si – na to mi povie – nuda. Tak som mu znenazdajky navrhol knihu o kuchároch diktátorov z celého sveta. Samozrejme, že som vtedy nemal žiadnu predstavu, ako sa k nim dostanem. Ale podarilo sa.

Takže ste ho „ukecali“? 

Samozrejme, že som mal aj agenta, ktorý sa o mne vyjadroval lichotivo, mal som aj dobrú prekladateľku do angličtiny Antoniu Lloyd-Jones, ktorá prekladá aj nobelistku Olgu Tokarczuk. Takže okrem môjho bla bla bla mal aj iné dôvody veriť mi. Ale ani pred týmto stretnutím mi nenapadlo, že by som mohol predať knihu do USA a stať sa globálnym autorom. Potom ale prišla šanca, mal som pozornosť editora, improvizoval som a predal som mu svoj sen. 

Aké je to byť spisovateľom na voľnej nohe s globálnym dosahom? 

Musíte si uvedomiť, že vaše meno je zrazu obchodnou značkou a tak s ním musíte aj narábať. Ak chcete byť svetovým autorom, musíte nastaviť svoje zmýšľanie inak, ako keby ste chceli predávať knihy len v Poľsku, na Slovensku alebo povedzme v strednej Európe. Musíte sa zamyslieť – osloví táto téma aj ľudí v Ázii, v Kanade? Tancujúce medvede vyšli aj na Taiwane či v Austrálii. Môžete si povedať, ako je to možné, keď je to vlastne kniha o transformácii v postkomunistických štátoch. No tá kniha sa zaoberá problémom slobody vo všeobecnosti, a to je už téma zrozumiteľná všade na svete. Keď chcete vedieť, ako tvoriť globálne, pozrite sa na novú produkciu Netflixu. Oni si vo svojich programoch vyberajú témy, ktorým porozumie celý svet.  

Záleží dnes na tom, odkiaľ autor pochádza? 

Určite je pre vás jednoduchšie, ak je angličtina váš prvý jazyk, keď viete písať po anglicky. Viackrát som mal šancu napísať články pre veľké svetové médium, ale často to stroskotalo na tom, že okrem písania textu, bolo treba vyhradiť čas a prostriedky aj na preklad. Pri knihe Tancujúce medvede som absolvoval turné po štátoch USA. V Ohiu som mal možnosť porozprávať sa s mladými autormi z tohto štátu. A po tej skúsenosti neviem, či je jednoduchšie presadiť sa v USA, keď ste z Poľska alebo z Ohia. Ja ako Poliak mám nálepku niečoho nového, sviežeho, netradičného, nečakaného. Autor z Ohia má pre celoamerický trh tiež nejakú nálepku, ľudia ale nečakajú, že si od neho vypočujú niečo zásadne nové a iné.   

O sociálnych sieťach a slovenskej inšpirácii

Slovenské vydanie Tancujúcich medveďov od Absyntu a anglické vo vydavateľstve Penguin Books. Reprofoto: Absynt, Penguin Random House

Ako dávate o sebe vedieť svetu? Len prostredníctvom kníh? Alebo aj cez sociálne siete, osobné čítačky…

Určite záleží aj na online prezentácii, sám si myslím, že by som sa o svoj instagram mohol starať viac a mať viac followerov… Ale podľa mňa digitalizácia nezmenila to, že v konečnom dôsledku je najdôležitejšie, na koho máte kontakt, komu môžete zavolať bez ohlásenia, na koho máte súkromné číslo. Aj v ére instagramu, facebooku, tiktoku je podľa mňa najväčším pokladom osobný kontakt. 

Aká bola v USA odozva na vašu novú knihu Ako nakŕmiť diktátora? 

Po recenzii v New York Times sa mi ozvalo asi 20 produkčných spoločností, že by chceli kúpiť práva na knihu pre film. Napokon pracujem na troch projektoch s dvomi producentmi z Hollywoodu. Dva z nich sa zrejme budú realizovať. Opäť – ešte pred rokom mi nenapadlo, že budem spolupracovať s Hollywoodom. Ale som človek pripravený na nové možnosti. Takisto sa aktuálne snažím prepájať dobré reportážne knihy s ľuďmi z Hollywoodu. Ja som celkom ponorený do reportážneho sveta a viem aj o knihách, ktoré vyjdú povedzme o dva roky. Lenže Hollywood o nich nevie a stredoeurópski autori zase nevedia, ako sa skontaktovať s americkými filmármi. Možno sa podarí vytvoriť nejaké impulzy medzi týmito dvoma kruhmi.    

V úvode knihy o kuchyniach diktátorov píšete, že vás inšpiroval slovenský dokument Ako sa varia dejiny. Stretli ste sa s jeho autorom Petrom Kerekesom?    

Ten film je naozaj skvelý a bol mojou veľkou inšpiráciou. Veď v ňom som prvý raz videl šéfkuchára diktátora – konkrétne kuchára juhoslovanského maršala Tita. S Petrom sme sa spojili za kurióznych okolností. Jedného dňa mi od neho prišla správa, že čítal moju knihu Tancujúce medvede, že sa mu veľmi páčila a chcel by, aby sme podľa nej spolu spravili film. Len som sa vtedy usmial a povedal si – keby si ty vedel, komu píšeš… že píšeš chlapíkovi, ktorý je úplne unesený tvojím filmom. Veď ten film vlastne zadefinoval niekoľko rokov môjho života. Neskôr sme sa naozaj stretli u mňa vo Varšave a teraz spolupracujeme na filmovom projekte Tancujúcich medveďov.   

Kaczyński je starý tancujúci medveď

Tancujúce medvede ste napísali pri 25. výročí od pádu komunizmu. Teraz sme o pár rokov ďalej, uprostred najväčšej globálnej krízy za posledné desaťročia. Ako, podľa vás, tancujú medvede v čase korony? 

Je to možno po prvý raz až taká nová situácia, že komunistická minulosť sa v nej až tak neozýva. Iste, Kaczyński a Orbán, blokujúci rozpočet EÚ, to je jednoznačne syndróm tancujúcich medveďov. Kaczyński je starý tancujúci medveď, ktorý nerozumie, čo je sloboda a na čo slúži. Ale táto kríza by prišla aj bez korony. S vírusom sú si ale medvede zrazu akosi rovné – nie sú žiadne otrocké a slobobné medvede, je to úplne nová hra.  

Možno sú ľudia zneistení, že jasnú odpoveď zrazu nemá nik – Putin, Trump, Merkelová, či Si-Ťin pching…

S tým súhlasím, každý sa dnes učí len na chybách, recept nemá nik. Ale stále je vidno jasný rozdiel medzi demokraciou a autokraciou. V skutočnej demokracii ste transparentní, aj keď je situácia veľmi zlá. Demokratickí lídri priznávajú – snažíme sa, ako vieme, ale občas prehrávame. Autokratické krajiny klamú a manipulujú. U nás v Poľsku sa situácia zhoršuje, ľudia sú nespokojní. Vláda teda menej testuje, na papieri máme menej prípadov nakazených. Podobnú taktiku pred časom zvolil aj Donald Trump. A ja viem, že vy, Slováci, máte k plošnému testovaniu rôzne výhrady – či to malo zmysel, kto na tom zarobil… Ale keď som videl, ako ste niečo skúsili a absolvovali celoštátne testovanie, mal som chuť byť Slovákom.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?