6. mája 2019

Keďže som svojou vlastnou šéfkou, tak si každý jeden deň zostavujem úplne nanovo sama. Všimla som si však na tom niečo zvláštne. Namiesto toho, aby som počas dňa robila len to dôležité, často robím aj milión iných vecí, ktoré robiť vlastne nechcem a ani v tom momente nepotrebujem. Chcem písať. Namiesto toho tweetujem. Chcem dokončiť projekt pre klienta. Namiesto toho píšem emaily.

Čomu sa venujete každý deň v práci vy? Ak vaša odpoveď pozostáva z viac ako len pár viet, nemáte to v práci jednoduché. Ale aj keď ste šialene ambiciózni, tak to také môže byť. Aspoň teda väčšinu času. Pokiaľ mám ja v kariére chaotické obdobie, spomeniem si na týchto 6 tvrdení:

Nepotrebujem byť zaneprázdnená.

V knihe The Road to Character (u nás dostupná pod názvom Cesta k charakteru, pozn.red.) vysvetľuje autor David Brooks, že George Marshall, muž, ktorý zostavil a riadil najväčšiu armádu v histórii počas druhej svetovej vojny a formuloval Marshallov plán, rozhodne nebol workoholikom. Pre neho a ďalších ľudí v onej ére predstavovala zaneprázdnenosť akúsi chybnú ilúziu vlastnej dôležitosti.

Držte svoje očakávania na uzde. Na pomoc si zoberte kalendár

Cal Newport, autor knihy Deep Work (u nás dostupná pod názvom Hluboká práce, pozn.red.), vidí zaneprázdnenosť ako akéhosi zástupcu produktivity: „Pri absencii jasných ukazovateľov, čo to znamená byť v práci produktívni a hodnotní, sa mnohí pracovníci utiekajú k priemyselnému ukazovateľu produktivity. Skrátka robia mnoho vecí čo najviac viditeľným spôsobom.“

Nechajte si v kalendári miesto pre seba. 7 rád ako byť lepší od Jakuba Ptačina

„Viditeľný neporiadok nám pomáha odvrátiť pozornosť od pravého zdroja problému,“ vysvetľuje Marie Kondo, autorka knihy The Life-changing Magic of Tidying Up (u nás dostupná pod názvom Kúzelné upratovanie, pozn.red.). Podobne aj táto zaneprázdnenosť len odsúva bokom to, čo je skutočne dôležité.

Nepotrebujem milión možností.

Henry Ford raz povedal: „Každý zákazník môže mať auto v akejkoľvek farbe. Pokiaľ to bude čierna.“ On sám vedel to, čo nedávno potvrdili i psychológovia. Máme toho skrátka radi menej. Túžime si síce vyberať, no príliš veľa možností nás núti ľutovať naše rozhodnutia, premýšľať o ďalších alternatívach, či si jednoducho nevybrať.

Namiesto toho, aby sme rozšírili svoje možnosti si radšej zúžme priority. V knihe Essentialism (u nás dostupná pod názvom Esencialismus, pozn.red.) autor Greg McKeown tvrdí, že kompromisy sú nevyhnutnou podstatou priorít. Esencialisti sa teda nepýtajú, čoho sa musia vzdať, ale čomu sa chcú vlastne venovať.

Nepotrebujem vymoženosti.

Hľadala som aplikáciu, ktorá by mohla nahradiť môj klasický papierový kalendár. Tie digitálne mi však nevyhovovali, a tak som navrhla vlastný za pomoci vývojára. Čoskoro som si však uvedomila, že to takto nejde, moja produktivita klesá a vrátila som sa na začiatok.

Potrebovala som totiž len obyčajný papierový kalendár, ktorý by som si dokázala sama prispôsobiť. Je to jednoduché. „V skromnosti nájdete všetko potrebné,“ píše Leo Babatua. Mnohí z nás sú rozčarovaní z aplikácií na podporu produktivity až natoľko, že sa trendom stalo opäť obyčajné pero a papier. V skutočnosti nepotrebujeme šablónu, nástroje, aplikácie a ani guruov.

Nepotrebujem sa držať zbytočností.

Ľudia majú tendenciu hromadiť veci. Zbierame majetky, voľby ale i predchádzajúce skúsenosti. Hromadíme pracovné miesta, ktoré sme prerástli, ale i ľudí, ktorí nás zranili. No takéto hromadenie neporiadku v skutočnosti len zakrýva to, na čom skutočne záleží. „Ak si chcete naozaj užívať veci, ktoré sú pre vás dôležité, tak musíte najskôr zahodiť tie, ktoré už splnili svoj účel,“ vysvetľuje Kondo.

To začína tým, že uznáte ich prínos a následne ich len vďačne necháte ísť. Len tak si môžete dať „veci, ktoré vlastníte a tiež svoj život do poriadku.“ Niekedy sa možno k veciam zbytočne a až bolestivo pripútate. Zbavte sa takejto svetskej úzkosti. „Keď dokončíte upratovanie, tak nielen vy sa budete cítiť čisto a sviežo, no rovnaký pocit budete mať i z vlastných vecí,“ píše Kondo.

Nepotrebujem byť neustále šťastná.

Keď uprednostňujeme šťastie pred všetkým ostatným, tak prechádzame do stavu, v ktorom sa nič nedotiahne do konca, pokiaľ sa “na to necítime”. Ľudia sú nestáli a naše krátkodobé emócie ovplyvňujú dlhodobé ciele. Sama prežívam zdary a nezdary každodenného života vďaka záväzku. Ak sa budeme hnať za akýmsi pocitom, tak nevyhnutne zlyháme. Pocity sa totiž menia. Pokiaľ však pôjdeme za konkrétnym cieľom, tak budeme pravdepodobne úspešní.

Samozrejme je dôležité, aby sme spochybňovali to, čo v práci a vôbec v živote robíme. Musíme však zažiť mnoho dobrých a zlých dní, aby sme prišli na to, či je niečo v rovnováhe a či to za niečo vlastne stojí. Na to, aby sme splnili niečo dôležité, nepotrebujeme dobrú náladu. Musíme to skrátka urobiť.

Nepotrebujem sa báť.

Hoci sa obávame menšieho množstva vecí, než naši predkovia, tak aj napriek tomu žijeme v kultúre neustálych obáv: Je pre mňa táto práca to pravé? Budem úspešný? Zarábam dosť peňazí? Mal by som sa viac venovať networkingu? Bojujeme teda s nekontrolovateľným preháňaním. Zabúdame však na to, že zbraňou proti chaosu rozhodne nie je chaos.

Neistota ale môže byť príležitosťou pre akúsi jednoduchosť. „Na tom, že niečo neviete, je čosi minimalistické. Ak niečo neviem, tak chodím ako slepý, bez priamej cesty, a s tým musím žiť aj pracovať, “ píše Babatua. Ako mnoho ambicióznych mileniálov aj ja rada plánujem. Existujú však niektoré veci, ktoré jednoducho nemôžeme predvídať. A ak sa o to pokúšame, tak v niektorých prípadoch nám to viac ubližuje, než pomáha. Čím skôr budeme čeliť nevyhnutnej neistote, tým jednoduchšia bude naša práca.

Prispievateľka Caroline Beaton píše pre Forbes.com o psychológii mileniálov v práci.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk