Posuvné dvere sa otvárajú a nespochybniteľný závan histórie mi zaplavuje tvár: príbeh Tatranského národného parku v jednej miestnosti. Nahliadnuť do časov minulých je vždy prínosom. Dokážu mnohé predpovedať, naučiť aj pripomenúť hodnotu toho, čo máme dnes. Zastavujem pri vitríne s mapou Tatier a všímam si krivoľaký obrys vtedajšej cesty obkolesujúcej pohorie. Ako taký dobrodruh sa štverá striedavo nahor a nadol po klesajúcich skalných ramenách a pevne objíma náš majestátny klenot. Vidím, že horský priesmyk Huty v nej nie je zaznačený, zatiaľ snáď iba v predstavách. Zhora mi to chtiac-nechtiac pripomína automobilový okruh. Len si to predstavte, preteky na spôsob slávnej Targa Florio prenesené na tieto úchvatné cesty. Rovnako veľkolepé a náročné, s kulisou vysokých štítov a bujných lesov, ktoré vzbudzujú rešpekt.
Zdroj foto: Audi
Všetko je dovolené
V hlave sa mi formuje trasa a zvedavosť ma vyťahuje z múzea o čosi skôr, ako som plánoval. Za volantom elegantnej Q8-čky sa len ťažko vrátim do histórie, no zdolanie výziev, ktoré Tatry vyformovali v celom svojom pôdoryse, mi aspoň čiastočne premostí úlet do fantázie so zhmotnenou oslavou pretekárskeho dedičstva.
Miernym tempom hľadám bod, odkiaľ by štartovali adrenalínom posilnení jazdci. Po niekoľkých kilometroch nachádzam dokonalé miesto – Strednica v Ždiari. Pod dohľadom Havrana by rev rozbiehajúcich sa motorov vyskladal v štrbinách svahov dokonalú symfóniu vzrušenia.
zdroj foto: Audi
Hory a ešte oveľa viac
Jednou nohou som v nezrealizovanej minulosti a druhou som na pedáli. Nová podoba motorizmu predsa nemusí hneď znamenať menej autentickosti. Viaceré krátke úseky v okolí Tatier mám prebádané skrz-naskrz, tak ako ich poznajú mnohí fanúšikovia Cesty slobody, no charakter našich veľhôr ponúka omnoho viac, ako len lineárnu vyhliadku po vynovenom asfalte.
Dôkazom toho je aj pôvodný základ, ktorý som si v múzeu podrobne prebehol prstom po skle, pohľadom aj objektívom. Čím ďalej, tým viac sa mi žiada preskúmať môj nový konšpiračný popud. Bol by toto ten pravý test odvahy a šoférskych zručností, či už v minulosti, alebo aj dnes?
Zdroj foto: Audi
Rozbieham sa na prázdnej ceste a povrch 66-ky sa spúšťa nadol do Ždiaru. Dominantne prechádza pomedzi usadlosti, väčšinou však mimo nich a lepší prístup k domom prenecháva vedľajším uličkám. Je to predsa cesta prvej triedy a spolu s rýchlostným limitom spĺňa kritériá na trošku rebélie. S vysokohorskou riekou po pravej strane sa hĺbim do údolia a zalesnené zvodidlá sú zrazu tesnejšie a bližšie.
Prvé záhyby sa zdajú byť umiernené a rýchle, žiadne prudké točenie volantom sa nekoná, a preto mi pedál ešte väčšmi klesá pod váhou túžby po rýchlosti. Pohodlne usedený zadok sa mi zabára do sedadla a dynamicky sa nechávam ťahať vpred.
Provokatívna trať
Aj v rýchlosti si všímam, ako sa svahy striedavo rozstupujú a opäť vynárajú akoby priamo v ceste. Tá si však preráža svoje miesto na povrchu, tak ako súperia nezastaviteľní pretekári túžiaci nielen po víťazstve, ale i zážitku samotnom. Rovinku prerušuje odbočka doprava a 537-čka mi začína odkrývať drsnosť prírody.
Dramatické štíty s jemným nánosom oblakov pôsobivo upevňujú svoju imperátorskú pozíciu. Ich ostré hrany presvedčivo zvýrazňujú nedostupnosť. Rozhodne to provokuje k opaku, o čom svedčí návštevnosť každý víkend. Väčšina motoristov, ktorých tu stretávam, sa zatiaľ sústreďuje na niečo iné. Rýchla a široká rovinka nabáda dokonca aj autobusy k prekročeniu limitov. Predstavte si, ako rýchlo by ju prešlo mojich 286 koní, ktoré sa pre hustejšiu premávku musia skrotene držať pod kapotou.
Zdroj foto: Audi
Dokonalým spestrením trasy sú malé obce priamo pod najznámejšími vrcholmi Tatier. Akokoľvek motivujú k spomaleniu, pribúdajúce zákruty menia charakter jazdy a prudšie prejazdy zľava doprava a naopak ju zasa zrýchľujú. Predstava, že tieto oblúky sú plné divákov, ktorí lemujú trať, a že šoféri pred nimi naplno predvádzajú svoje schopnosti a guráž, je naozaj vzrušujúca.
Ako sa vzďaľujem od skalných masívov, línia cesty sa vyrovnáva a zároveň klesá do nížin. Slnko sa naplno opiera o asfalt aj o Kriváň, ktorý mi zaberá odraz v spätnom zrkadle. Pri Podbanskom sa oblúkovito vrhám do okresu Liptovský Mikuláš. Na týchto kilometroch ešte stále trvajúcej 537-ky sa príliš nezdržiavam a veľmi svižne ich nechávam v pozadí nielen pre nekonečnú rovinu, ale aj pre ďalší bod prejazdu.
Spoľahlivé quattro
Z Liptovského Hrádku už pokračujem po 18-ke do mesta a takmer až k priehrade. Čoskoro sa popri ceste objavujú zaparkované člnky a kajaky. To je znamenie, že prechádzam popri brehoch Liptovskej Mary. Po chvíli sa na jej hladine odráža už plná obloha mračien. Miestami mám pocit, že jemným vlnovitým prejazdom som súčasťou plavby aj ja.
Závan rekreácie ma však láka menej než horský priesmyk predo mnou. Je to náš najmladší priesmyk, no nenechajte sa oklamať jeho vekom. To, čo stráca na historickej hodnote, nahrádza adrenalínovým zážitkom. Už prvým „vracákom“ preberie nejedného motoristu z liptovských pohodových driemot. Okamžitým stúpaním popri betónovej stene nastavujem úplne iný režim aj pod kapotou.
Konečne úsek, ktorý rozhodne o poradí súťažiacich, pretože povinnou výbavou by tu nemala byť len odvaha, ale aj poriadna dávka technického myslenia a predvídania. Šmykľavý povrch priesmyku Huty je dobre známy a okorenil už mnoho sebavedomých prejazdov. Vynikajúco naladený pohon všetkých kolies quattro ma na povrchu drží ako lepidlo a ani vyššia rýchlosť nerozhodí dynamickú jazdu. Tento kopec zhltnem ako piatak horalku. Výkonný motor Q8-čky ma ťahá vpred, až kým séria zákrut nezmizne na rovinke do Zuberca.
Zdroj foto: Audi
Za hranicami
Z obce to ťahám viac na sever a pomyselne už aj späť k štartu. Nie veľmi výrazná cesta tretej triedy (2311) podčiarkuje, o čom je táto malebná trasa. Je ukrytá v horách, plná miernych záhybov, rýchlych úsekov aj ostrejších zlomov. Čas v týchto miestach plynie úplne inak, zastavuje myšlienky a zrýchľuje tep. Presne tak to má na divokých pretekoch vyzerať.
Naše horstvo sa ťahá až sem bez ohľadu na krajinu, a preto prišiel čas prekročiť hranice. Hladovka a Suchá Hora ma vyprevádzajú na posledných kilometroch a odrazu vchádzam na „drogu wojewódzku“. Okolie sa príliš nezmenilo, veď je súčasťou toho istého pohoria. Z cesty obklopenej vysokými ihličnanmi nemám veľkú ponuku výhľadov, no aspoň sa sústreďujem na predchádzanie a plynulý posun vpred. Po 958-čke pokračujem niekoľkými obcami, ku ktorým sa postupne schádzajú svahy. Táto strana Tatier je jednoznačne preplnenejšia ako jeden súvislý turistický horský raj. Každý sa snaží uchmatnúť si aspoň malý kúsok výnimočnej prírodnej krásy.
Zdroj foto: Audi
Cesta slobody
Prejazd cez Zakopané je už naozajstnou výzvou, radšej čo najskôr pokračujem na pokojnejšie a výstižnejšie okresky. Nachádzam užší povrch, minimálnu premávku a poriadnu nálož zákrut, vyhýbajúcich sa hrstiam stromov a potokom. Takto som si to predstavoval. Prichádzam ku kruháču, kde vraciam trasu späť domov. Na rovinke dobrzďujem kvôli hŕstke nerozhodných šoférov.
Nasledujúce dva vracáky ešte viac spomaľujú beztak dosť pomalé tempo. Čakám na vhodnú príležitosť a v neprehľadnom teréne chystám všetky kone na útok. V okamihu ukončenia predbiehacieho manévru sa však blížim k mostu ponad Bielu vodu, kde prechádzam na slovenskú stranu.
Na mape mi odrazu svieti číslo 3078, ale s týmto označením sa nestotožňujem. Pre mňa to v objatí nádherných hôr bude navždy Cesta slobody. Ako jej povrch slobodne prechádza náročným terénom a údoliami až po závratné výšky, presne tak vedie každého jedného z nás na miesta, ktoré stále voňajú po dobrodružstve.
Zdroj foto: Audi
Kruh sa uzatvára
Klesám k Tatranskej Javorine a ostrým vracákom sa naťahujem cez stred obce. Čoskoro som na jej konci a predo mnou sa rozprestiera dlhokánska rovinka obklopená divokou tatranskou kulisou.
Opustenejší kus asfaltu, ktorý popúšťa uzdu mojej fantázii. V osade sa opäť napájam na cestu prvej triedy, počiatočnú 66-ku, a adrenalín mi odrazu prúdi do celého tela. Záverečné kilometre sú priamo predo mnou. Symetrický vracák ústi do obliny, ktorá uvoľňuje nohu z brzdového pedála. Naberám rýchlosť a popritom si periférne všímam odkrytý výhľad za ľavým zvodidlom.
Cesta sa zrazu stáča doprava, bez ostrejších hrán a jemným pootočením volantu kreslím líniu poslednej zákruty. Otvára sa mi cieľová rovinka, ktorá dovoľuje už iba zopár nádychov. Opäť pod prísnym pohľadom Havrana prichádzam do stanoveného cieľa.
Zdroj foto: Audi
Kruh sa tu uzatvára a s ním aj moja túžba poznať, aké to je pretekať na našom horskom okruhu – síce pomyselnom, no podľa zápiskov z máp dávno predurčenom. Túžba, ktorá tu bola na počiatku, keď tieto cesty vznikali, prepájali sa a vyzývali k vzdialenejším a nedostupnejším cieľom, je stále medzi nami. Myšlienka zorganizovať takéto preteky je viac ako len sen. Je to vízia, čo by mohlo byť, oslava tradície a svedectvo o trvalom pôvabe motoristického športu. Bol by to odkaz žijúci v legendách pre ďalšie generácie.
