Tento článok je BrandVoice. Čo to znamená?
23. júna 2020

Žije v Bratislave, Lisabone a New Yorku. Kariéru začínal ako dokumentárny fotograf,  zlákal ho však svet módy a portrétu. Po úspešnom predstavení v slovenských módnych magazínoch sa naštartovala jeho medzinárodná kariéra. Dnes jeho meno dobre poznajú vo Vogue, GQ, Maxima, Harper‘s Bazaar, Elle a iných svetových magazínoch. Pred jeho objektívom stáli mnohé svetové topmodelky, fotí aj kampane pre významné značky. Fotografovanie s Braňom Šimončíkom je intímny dialóg, ktorého výsledkom je fotografia duše človeka.

Aký je základný rozdiel pri práci na dokumentárnej fotografii a portrétovej? 

Vo svojej podstate tu máme mnoho styčných bodov. Je to hľadanie toho, čo sa skrýva za verejným výrazom človeka. Túžim ísť k podstate a zachytiť človeka v jeho prirodzenosti. To, že som začínal dokumentárnou fotografiou, kde som vždy dbal o to, aby som splynul a bol akoby neviditeľný, aby som v človeku, ktorého som fotil, potlačil jeho vnímanie objektívu a mňa, to sa pretavuje v celej mojej práci. Najlepšie snímky vznikajú, keď sa človek oslobodí, uvoľní, keď nadobudne istotu, že môže dôverovať. Nevznikne niečo hlbšie, ak nepríde k istej synergii.

Fotograf Braňo Šimončík. Zdroj foto: Archív klienta

Čo bol ten moment zmeny u Vás, že ste sa začali venovať fotografovaniu vo svete módy?

V istom momente som si uvedomil, že nemôžem robiť dokumentárnu fotografiu naplno, lebo sa nechcem nachádzať vo fyzickom nebezpečenstve. V módnej fotografii sa snažíme priniesť vždy istý postoj k svetu. Mnohé z veľkých editoriálov, ktoré som urobil, boli pre módne časopisy, ale reflektovali spoločenské témy, nadväzovali na historické udalosti. Snažili sme sa o spracovanie zásadnejších tém, estetika bola dôležitá, ale zreteľ  dávame na výpovednú hodnotu.

Na ktoré fotenie rád spomínate a prečo?

Rád spomínam na titulku s veľkou story pre prvé číslo Vogue CS, kde sme sa venovali životu Oľgy Havlovej a disentu alebo aktuálnu story pre portugalskú mutáciu, kde som sa snažil zachytiť situáciu izolovanosti na jednej strane, na druhej strane súdržnosti a spolupatričnosti v období pandémie. Pre GQ Portugal sme zas fotili transgender modelku Andreju Pejić, ktorá sa objavila na titulke GQ vôbec prvýkrát v histórii. Myslím si, že ak má byť fotografia zmysluplná, mala by posúvať hranice a aj odtabuizovávať isté témy a bojovať proti stereotypom. 

Na akú kampaň, ktorú ste fotili, ste naozaj hrdý?

Výborná dlhodobá spolupráca je s Dolce&Gabanna, pre ktorých fotím už piatu sezónu, rád spomínam aj na kampane pre francúzsku značku Emannuel Ungaro, americký obchodný dom Neiman Marcus. V poslednom období bola pre mňa veľmi inšpiratívna spolupráca na knihe pre značku IQOS. Tá predstavila desať osobností z Čiech a zo Slovenska a ich originálny príbeh so spoločným menovateľom a to, že každá z týchto výnimočných osobností v istom momente zmenila život tým, že prešli na lepšiu voľbu pre ich zdravie. Zlepšili tak kvalitu svojho života a aj okolia. 

Obálka knihy Amazing stories pre IQOS. Zdroj foto: Archív klienta

Do spomínanej knihy „Amazing stories“ pre IQOS ste fotografovali osobnosti z rôznych profesií. Čo je pre Vás najdôležitejšie, aby vznikla dobrá fotografia a spolupráca?

Portrétová fotografia je komunikácia medzi fotografom a portrétovaným človekom. Vždy je pre mňa dôležité, aby počas fotenia vládla tvorivá atmosféra. Vytvorenie istej náklonnosti je v tomto zmysle nevyhnutné, pretože chcem priniesť portrét s konkrétnym obrazom o celistvosti človeka. Tento pocit sme nadobudli ihneď počas fotení pre IQOS. Všetci portrétovaní boli úžasní, otvorení k spoločnému nachádzaniu unikátnych momentov. Práve to špecifické v každej jednej osobnosti som sa snažil zachytiť. 

Ako ste sa dostali do Portugalska a prečo práve táto krajina?

Pred ôsmimi rokmi mi vyšla prvá titulka pre GQ Portugal s Adrianou Čerňanovou. O pár mesiacov nasledovala ďalšia titulka s Biancou Brandolini a Izabelou Goulart. Zrazu sme fotili pre portugalskú mutáciu každý mesiac. Po istom období sme sa s creative directorom Janom Králičkom, tamojším šéfredaktorom GQ Portugal José Santanom a šéfredaktorkou Maxima Revista Sofiou Lucas rozhodli založiť si vlastné vydavateľstvo. Po rokoch v brandži sme sa osamostatnili od vydavateľských domov a začali kreovať absolútne nezávisle v mene toho, čomu veríme. V jednom momente bolo tak veľa práce, že sme sa s rodinou čiastočne presunuli do Lisabonu. Slovensko je však naďalej pre nás veľmi dôležitou súčasťou nášho bytia a zadefinovania sa v otázke identity. Sme neustále jednou nohou tu doma, v Bratislave. 

Braňo Šimončík pri svojej práci. Zdroj foto: Archív klienta

Ste uznávaný fotograf. Kto Vás najviac v kariére inšpiroval, koho ste obdivovali?

Moja práca je spätá so samoštúdiom, s nasávaním informácii, inšpirácie, vplyvov. Stále sa meníme, niekedy tie mikrozmeny nie sú viditeľné. Jednu vec, alebo nejaký jav môžeme vidieť úplne inak. Inšpiruje ma život každodennosti. Mám rád civilnosť a aj keď sú moje fotky často produkčne náročnejšie, aj v pompéznosti hľadám dotyk s tým jednoduchým, čírym. V živote som obdivoval prácu mnohých fotografov, Richarda Avedona, Stevena Meisela, Stevena Kleina, Helmuta Newtona, dnes vychádzam najmä z dobových fotografií. Vždy bude pre mňa kráľovnou reportážna fotografia, pretože tá sa asi najviac približuje k zachyteniu pravdy daného okamihu. Nadväzovanie na zobrazenie skutočnosti, estetika vecnosti ako báza pre estetické pretavenie je pomerne vzrušujúca záležitosť. Mám rád náhody života.