Japonsko má jednu z najstarších populácií na svete. Masue Katayama už viac ako štyri dekády hľadá spôsob, ako sa o seniorov starať dôstojne. Pomáha jej v tom aj dcéra Seiko Adachi.
Vo filmoch štúdia Ghibli, ktoré sa odohrávajú v Japonsku, sa vedľa seba neraz ocitne domov pre seniorov a škôlka. Inak to nie je ani v prípade niektorých zariadení, ktoré prevádzkuje sociálny podnik Social Welfare Corporation Shinko Fukushikai.
Založila ho Masue Katayama, dnes už 84-ročná Japonka, ktorá stále patrí k hŕstke ženských CEO v krajine. Keď mi v roku 2019 vo svojej kancelárii podáva prvý raz ruku, neverím, že má naozaj pred osemdesiatkou. Rovnako tomu neverím ani v prípade japonských seniorov, ktorí sa v uliciach Tokia premávajú na svojich bicykloch a v zapadnutých reštauráciách servírujú sushi. V duchu japonského konceptu ikigai je najdôležitejší zmysel života a mnohí Japonci a Japonky práve na dôchodku nachádzajú nový, ktorý je podľa mnohých výskumov aj jednou z ingrediencií receptu na dlhovekosť.
Japonsko má dlhodobo jednu z najstarších populácií na svete, aktuálne s priemerným vekom dožitia takmer 85 rokov. V krajine počas posledných troch dekád klesá pôrodnosť, podľa štatistík z roku 2022 pripadá na jednu ženu 1,26 dieťaťa.
Zvýšenie miery pôrodnosti je kľúčovou politickou prioritou vlády a jedným zo spôsobov, ako sa o to snaží, je vytváranie zariadení starostlivosti o najmenšie deti. Katayama prevádzkuje oboje – domovy pre seniorov, kde môžu dôstojne stráviť čas, aj škôlky, kde deti nachádzajú láskavosť. V osemdesiatych rokoch, keď s budovaním svojho biznisu začala, sa pritom len snažila nájsť riešenia pre vlastné problémy.
Štandardy kvality
Masue Katayama vyrástla v dobre situovanej rodine, jej otec bol obchodník a mama pochádzala z rodiny známej tvorbou ikebany.
„Moja mama nebola typická mama, nepamätám si, že by mi niekedy povedala niečo láskavé. Ak by dnes žila, mala by viac ako sto rokov, ale iste by stále nosila červený lak na nechtoch a chodila by raz do týždňa do salónu krásy,“ spomína nižšia žena s vlnitými vlasmi pod uši. Keď sa Masue v tínedžerskom veku rozhodla vykonávať dobrovoľnícku činnosť, jej rodičia nerozumeli, prečo to robí. Vďaka nim a zázemiu však študovala v zahraničí.
Neskôr sa vydala do rodiny obchodníkov s ovocím a so zeleninou. Ak chcela rodine manžela pomáhať, najprv potrebovala nájsť miesto, kde by mohli byť jej dve deti, kým ona pracuje. A tak založila prvú škôlku.
Noel Rojo
Neskôr, v osemdesiatych rokoch, navštívila známu v nemocnici. Nepozdávalo sa jej depresívne prostredie v jej izbe, ktoré podľa Katayama prispievalo k tomu, že jej známa bola smutná. Začala premýšľať nad tým, ako vytvoriť pre ľudí príjemné prostredie na prežitie posledných dní ich životov. V Japonsku v tom čase neexistovali zariadenia pre seniorov zo strednej triedy – buď tu boli drahé služby pre bohatých, alebo lacné a nekvalitné pre ľudí, o ktorých sa nemal kto postarať. Masue začala za symbolické sumy skupovať opustené budovy, napríklad mládenecké domovy, a pretvárať ich na domovy pre seniorov určené strednej triede. Služby síce neboli drahé, ale kvalitné. Katayame sa po rokoch podarilo zaviesť do starostlivosti o seniorov štandardy kontroly kvality ISO9001, ktoré sa dovtedy vzťahovali len na výrobky, nie na služby. Všetky jej zariadenia tieto štandardy spĺňajú.
Časom zmenila model, hoci jej príklad nasledovalo mnoho súkromných spoločností. Jednej z nich predala svoje domovy pre seniorov a založila sociálny podnik Social Welfare Corporation Shinko Fukushikai, ktorý poskytuje starostlivosť platenú zo štátneho zdravotného poistenia. Aktuálne má Shinko Fukushikai viac ako dvadsať zariadení, v ktorých poskytuje rôzne služby pre seniorov, prevádzkuje tiež desať škôlok a šesť skupinových domovov pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Ľudský prístup, moderné technológie
Crossheart Saiwai Kawasaki je oveľa viac ako domov pre seniorov. Budova v centre mesta Kawasaki má viacero poschodí. Kedysi slúžila ako základná škola, no po tom, čo počet detí v oblasti výrazne poklesol, bola premenená na domov seniorov. Po vstupe do budovy sa človek ocitne v modernom otvorenom priestore, ktorý pripomína kaviareň. V strede je ostrovček so všetkým potrebným, aby si návštevníci mohli pripraviť kávu a s rezidentmi si ju vypiť z pohodlia moderných kresiel a s výhľadom na záhradu. Na stenách visia obrazy, Katayama si potrpí na dizajn a na to, aby v zariadeniach vytvorila pocit domova. Pri jednom stole sedí niekoľko seniorov naraz, práve dokončili varenie a teraz si spoločne vychutnávajú jedlo. „Chcem vytvárať miesta, kde sa ľudia cítia pohodlne a kde môžu byť prirodzene tým, kým sú,“ povedala Katayama.
Poschodia sú venované rezidenčnej časti. Priestor v chodbách je dostatočne veľký, aby sa ním mohli pohybovať ľudia na vozíku. Ak si starostlivosť o seniorov v Japonsku predstavujete s robotmi, tu ich nenájdete, dôležitý je práve ľudský prístup. Shinko Fukushikai využíva aj moderné technológie, predovšetkým v situáciách, kde môže byť prítomnosť ošetrujúcej osoby klientovi nepríjemná alebo nie je vyslovene nevyhnutná. „Napríklad postele majú automatický systém sledovania krvného tlaku či teploty,“ vraví dcéra Masue Katayama Seiko Adachi v rozhovore pre Forbes. Podľa nej aj japonská vláda investuje do toho, aby sa v starostlivosti o seniorov využívalo viac technológií, avšak pandémia tento proces pozastavila. „Japonsko bolo úplne uzavreté. Nemohli sme k nám do zariadení vpustiť technologické firmy na inštaláciu prístrojov,“ doplňuje 54-ročná Adachi.
Okrem domovov pre seniorov spravuje Shinko Fukushikai aj takzvané skupinové domovy, kde v jednom byte žijú ľudia, ktorí preferujú komornejšie prostredie. „Bývajú v nich nezávislí seniori, ale niekedy aj ľudia s demenciou. Majú vlastnú jednolôžkovú izbu a dostávajú opatrovateľskú starostlivosť rovnako ako v ostatných zariadeniach, no majú viac aktivít, vychádzok,“ popisuje Adachi.
Kto sa stará o seniorov?
Okrem spomínaných inovácií zaviedla Katayama do starostlivosti o seniorov aj mnohé iné. Inšpirovaná katolíckym kostolom, do ktorého chodievala, začala už na začiatku zamestnávať ľudí v ťažkej životnej situácii, napríklad ľudí bez domova či imigrantov. „Videla som, ako sa v kostole komunita postarala o vietnamských ľudí na úteku. Bolo to pre mňa veľmi inšpirujúce,“ spomína dnes Katayama, ktorá aktuálne zamestnáva asi sto zahraničných pracovníkov a pracovníčok, predovšetkým z Vietnamu, Indonézie aj Mjanmarska.
Keď som Shinko Fukishikai navštívila v roku 2019, bolo ich menej. Odvtedy Japonsko, ktoré je podobne ako Slovensko známe svojím rezervovaným postojom k migrantom a migrantkám, pristúpilo aj k zmene zákonov. Starnúca populácia im nedáva inú možnosť. Podľa odhadov štátom podporovaného think-tanku bude Japonsku v roku 2040 chýbať takmer jeden milión zahraničných pracovníkov, ak chce vláda dosiahnuť svoje ciele hospodárskeho rastu s klesajúcou populáciou. „Vláda sa snaží pomôcť zahraničným pracovníkom, aby mohli pracovať v Japonsku ako opatrovatelia. Dokonca zaviedla víza, ktoré by sme mohli nazvať opatrovateľské,“ vraví Adachi.
Zamestnávanie ľudí zo zahraničia má svoje výzvy. „Prechádzajú naším tréningom, ale musíme im vysvetľovať veci od začiatku. Nevysvetľujeme im len to, čo robiť, ale aj kultúrny kontext, prečo to robíme. Tréningu sa zúčastňujú prekladatelia, lebo jazyková bariéra je problém,“ priznáva Adachi. Napriek tomu má pre nich zmysel zamestnávať cudzincov, pretože často sú to mladí ľudia s energiou a silou. Keď som sa na zamestnávanie imigrujúcich ľudí pýtala Masue, jej odpoveď bola iná: „Nie je to len o riešení problému nedostatku pracovnej sily, ale aj o poznávaní iných kultúr,“ povedala.
Katayama je vizionárka a nechce, aby jej nápady zostali iba v Japonsku. Najprv spolupracovala s partnermi z rôznych sektorov v Číne či na Taiwane s cieľom posunúť svoje poznatky v krajinách, ktoré čoskoro čaká podobná situácia, akú majú v Japonsku. Potom založila komunitné centrum v Portlande, pretože vždy bolo jej snom mať projekt v USA. Najnovšie začali spolupracovať s firmami v Indii, ktoré sú ochotné vytvoriť nejaký typ školiaceho systému v oblasti starostlivosti.
Nové trendy
„Aj India bol mamin nápad,“ smeje sa Adachi. „Je skôr moja šéfka ako mama,“ pokračuje. „Podobne ako moja mama, ani ja som nebola najlepšou mamou pre Seiko (a jej brata). Pravdepodobne ma (na starobu) dá do jedného z domovov, ktoré som vytvorila. Som z toho trochu nervózna,“ priznáva Katayama. Nervózna je preto, že má neustále pocit, že môže robiť veci lepšie, že v jej domovoch môže byť napríklad kvalitnejšie jedlo či príjemnejšie prostredie.
Pandémia zmenila starostlivosť o seniorov v Japonsku aj v iných ohľadoch. Podľa Seiko Adachi začali ľudia viac vyhľadávať spôsoby, ako stráviť posledné dni či dlhší čas doma.
„Klienti sa pýtali domov alebo si ich domov brali rodiny, aby počas covidu neumierali sami,“ vraví. Asistenčné služby v domácom prostredí poskytovalo Shinko Fukushikai už aj predtým. Keďže boli hradené zo štátneho zdravotného poistenia, boli obmedzené na deväťdesiat minút denne a iba na konkrétne úkony. S pandémiou sa Masue Katayama a Seiko Adachi rozhodli pridať ku globálnej sieti Home Instead, ktorá sa sústreďuje na poskytovanie starostlivosti v domácom prostredí. Tejto časti biznisu aktuálne šéfuje Adachi. Ide o služby, ktoré sú zamerané na bohatších Japoncov a Japonky. V porovnaní s domácou starostlivosťou krytou poistením, ktorá stojí približne tri eurá na hodinu, Home Instead v Japonsku si účtuje tridsať.
Noel Rojo
„Klienti môžu využívať naše služby na čo chcú, hoci len na sprievod, ak chcú ísť do kostola.“ S rastúcim dopytom po týchto službách sa na ne viac začala sústreďovať aj japonská vláda, no v aktuálnej náročnej ekonomickej situácii a s nedostatkom pracovnej sily nie je jednoduché prejsť na tento model. Napriek tomu rastie s dopytom aj počet poskytovateľov. „Väčšina z nich však nemá skúsenosť s poskytovaním starostlivosti pre seniorov. Chceli by sme preto vytvoriť akési balíčky služieb, ktoré by boli dostupné aj pre vyššiu strednú triedu. A chceme sa sústrediť na ľudí s demenciou, ktorých rodiny často nevedia, ako sa o nich starať, ale pritom práve týmto ľuďom pomáha zostať v prostredí, ktoré poznajú,“ vraví Adachi.
Ona aj jej mama poznajú svoju klientelu a zároveň rozumejú trendom. „Nikdy som nechcela ísť proti prúdu, len to tak vyšlo, že to, čo som ponúkala, bolo zároveň to, čo ľudia hľadali,“ povzdychla si v rozhovore v roku 2019 Katayama. Adachi v rozhovore z augusta hovorí aj o tom, že spoločnosť sa musí na starnúcu populáciu pripraviť vo všetkých oblastiach, nielen čo sa týka starostlivosti.
„Napríklad pohyblivé schody musia byť pomalšie,“ dodáva. Japonsko tiež podľa nej veľmi dobre zvláda preventívnu starostlivosť o seniorov, čo odporúča aj iným krajinám so starnúcou populáciou, napríklad aj Slovensku. „Musíme sa snažiť, aby zostali čo najdlhšie aktívni. Nechajte seniorov pracovať,“ vraví Adachi.
