Dnes sa v Sixtínskej kaplnke začne voľba budúcej hlavy rímskokatolíckej cirkvi. Meno, ktoré z konkláve vzíde, prevezme kontrolu nad bankovými účtami, ktoré boli v minulosti spájané s rozsiahlymi škandálmi.
Chýbať medzi nimi budú dvaja volitelia – jeden pre podlomené zdravie, druhý je zapletený do finančného škandálu. A o prešľapoch ešte bude reč. Vatikánska banka ich má na rováši neúrekom. Spájajú sa s ňou scény ako z akčného filmu.
Medzi údajnými neprístojnosťami sa vynímajú prepojenia niektorých osôb s praním špinavých peňazí, falšovaním cenných papierov, predajom drog či dokonca vraždami. V niektorých obdobiach vraj banka totiž nemala ďaleko ani k talianskej mafii.
Tajomstvo za zatvorenými dverami
Na konkláve sa postupne zbehli do Vatikánu všetci volitelia. Ubytovanie v Dome Svätej Marty má hotelový charakter, na ktorý nie sú kardináli z odľahlejších kútov sveta zvyknutí. Noví hostia naplno využívajú priestory na vzájomné spoznávanie a rozhovory, nie preto div, že niektorým sa už podarilo vypiť celý minibar.
Kardinálov budú z dočasného útočiska denne prepravovať do Sixtínskej kaplnky. Vonkajší svet pre nich prestane existovať – nebudú mať prístup k telefónom, internetu, novinám ani televízii. Cieľ je zabezpečiť, aby ich rozhodovanie neovplyvnili vonkajšie tlaky.
Najdôležitejšia súčasť konkláve je samotné hlasovanie. Kardináli počas neho píšu mená svojich kandidátov na lístky, ktoré následne vhadzujú do urny. Aby bol pápež zvolený, musí získať kvalifikovanú väčšinu, teda dve tretiny hlasov. Po každom hlasovaní sa papieríky spaľujú.
Záleží na farbe
K rituálu sa pridáva špeciálna procedúra, ktorá signalizuje výsledok hlasovania vonkajšiemu svetu prostredníctvom dymu stúpajúceho z komína Sixtínskej kaplnky.
Ak sa pápeža nepodarilo zvoliť, k spáleným lístkom sa pridávajú látky, ktoré vytvoria čierny dym – fumata nera. Pre zhromaždený dav na Námestí svätého Petra ide o jasný signál, že kardináli sa ešte nedohodli.
Po dosiahnutí dvojtretinovej väčšiny, sa lístky spália bez prísad, výsledkom čoho je biely dym – fumata bianca. To je moment, na ktorý čakajú milióny veriacich po celom svete s napätím. Zvony Baziliky svätého Petra sa rozozvučia a oznámia svetu Habemus Papam!
Nie vždy to ide ľahko
Na prvý pohľad sa môže zdať, že zvolenie Svätého Otca je nenáročný a rýchly proces. Opak je však pravdou. Niektoré konkláve trvali nezvyčajne dlho. Napríklad konkláve vo Viterbe, ktoré sa začalo v roku 1268, trvalo neuveriteľných 1005 dní, teda takmer tri roky.
Na začiatku voľby bolo prítomných 20 kardinálov, na konci už len 16. Traja totiž v priebehu konkláve zomreli a jeden ho opustil. Škriepky a hašterenie kardinálov pobúrili miestnych obyvateľov natoľko, že sa ich pre urýchlenie rozhodnutia rozhodli zamknúť v paláci len o „vode a chlebe“.
Strechu budovy odstránili, aby volitelia čelili nepohodliu počasia. Keďže bola zima, hlad a chlad donútili kardinálov vo veľmi krátkom čase vybrať novú hlavu cirkvi.
S konkláve sa často spájajú aj škandály. Najmä v stredoveku boli voľby pápežov často búrlivé. Zaznamenalo sa dokonca aj kupovanie hlasov. Niektorí kandidáti neváhali ponúkať kardinálom za svoje zvolenie závratné sumy a dožadovať sa podpory zo strany významných osôb.
Niekedy v priebehu konkláve dochádzalo medzi voliteľmi k takým rozkolom, že časť kardinálov sa odmietala novozvolenému pontifikovi podriadiť a za svojho pápeža vyhlásili iného kandidáta.
Prekvapenia
S priebehom konkláve sa spájajú rôzne zaujímavosti. História pozná prípady, keď sa za pápeža zvolil kardinál, ktorý vôbec nepatril medzi hlavných favoritov. Takýmto prekvapením bola voľba Jána XXIII. v roku 1958.
Naopak, z neobyčajne rýchleho a presvedčivého výberu v roku 2005 vzišiel Benedikt XVI., ktorý v roku 2013 ako prvý pápež po takmer šesťsto rokoch odstúpil z úradu. Rezignáciou prekvapil aj najbližších spolupracovníkov. To viedlo k neobvyklej situácii, keď sa konalo konkláve za života pontifika.
Konkláve je fascinujúca zmes tradície, náboženskej oddanosti a politického zákulisia. Hoci sa odohráva v prísnom utajení, jeho výsledok ovplyvňuje životy miliárd katolíkov na celom svete. Biely dym stúpajúci nad Sixtínskou kaplnkou tak zostáva jedným z najsilnejších a najemotívnejších symbolov rímskokatolíckej cirkvi.
Výsledok náročnej voľby je nielen zvolenie pápeža, ale aj osoby zodpovednej za riadenie inštitúcie spravujúcej účet s niekoľkými miliardami eur a ročný čistý zisk na úrovni desiatok miliónov.
Tieň nad Svätou stolicou
Vatikánska banka, oficiálne známa ako Inštitút pre náboženské diela, po taliansky Istituto per le Opere di Religione, už desaťročia priťahuje pozornosť nielen jedinečnou pozíciou v srdci rímskokatolíckej cirkvi, ale aj sériou škandálov. Tie vrhajú tieň na jej povesť a dôveryhodnosť Svätej stolice.
Od prania špinavých peňazí cez podozrivé investície až po obvinenia z korupcie, história peňažnej inštitúcie je popretkávaná kontroverziami, ktoré otriasli základmi cirkevnej autority a vyvolali otázky o transparentnosti a etike riadenia finančných zdrojov Vatikánu.
Chybná zámena
Vatikánsku banku laici často zamieňajú za inštitúciu, ktorou v skutočnosti vôbec nie je. Imanie Svätej stolice totiž spadá pod Správu majetku Apoštolskej stolice, po taliansky Amministrazione del Patrimonio della Sede Apostolica. Ide o úrad Rímskej kúrie, ktorý de facto plní funkciu centrálnej banky.
Na rozdiel od tohto úradu Vatikánska banka pôsobí ako komerčný subjekt. Tajomná inštitúcia sídli priamo v srdci Ríma, pričom jej priestory sa rozprestierajú v Apoštolskom paláci a v nadväzujúcej veži Mikuláša V., kde sa nachádza jej hlavný vchod. Nemá žiadne pobočky ani dcérske spoločnosti.
Inštitút pre náboženské diela sa riadi normami kánonického práva, predpismi platnými vo Vatikánskom mestskom štáte a ďalšími vykonávacími nariadeniami.
Podľa jeho štatútu je jeho účel zaistiť úschovu a správu majetku, ktorý mu zverili fyzické alebo právnické osoby na náboženské alebo charitatívne účely. Aj keď ide o komerčnú banku, nie je prístupná širokej verejnosti.
Hlava inštitúcie
Na činnosť peňažného domu dohliada komisia. Tvoria ju piati kardináli, ktorých vymenúva pápež, a predsedá jej kardinál, ktorého určujú ostatní členovia. Zostávajú vo funkcii päť rokov a môžu byť potvrdení iba raz.
Komisia rozhoduje o všetkých dôležitých záležitostiach banky. Rozdeľuje jej zisk, navrhuje legislatívne zmeny a vymenúva členov dozornej rady s právomocou menovať generálneho riaditeľa.
Podľa zverejnených dát z roku 2023 spravovala Vatikánska banka klientske aktíva vo výške 5,4 miliardy eur, pričom jej čistý zisk predstavoval necelých 31 miliónov eur.
Zdroj: Inštitút pre náboženské diela
Inštitút mal v roku 2023 viac ako 12-tisíc klientov a 107 zamestnancov.
Zaujímavé je aj prerozdelenie zisku. Komisia sa napríklad v roku 2018 rozhodla dať 75 percent zisku k dispozícii pápežovi a zvyšných 25 percent použiť na zvýšenie vlastného imania inštitútu.
Aj keď by banka činnosťou mala ísť ostatným finančným inštitúciám príkladom, opak je pravda. Spája sa s ňou veľa škandálov, ktoré poškodzujú jej dobré meno a s ním aj samotnú cirkev.
Údajný drogový biznis
Jeden z najznámejších politických a finančných škandálov, do ktorého bol inštitút zapletený, je prípad bankrotu Banco Ambrosiano z 80. rokov 20. storočia. Vatikánska banka bola hlavný akcionár talianskej inštitúcie, ktorá skrachovala v roku 1982 s astronomickým deficitom.
Prezident Banco Ambrosiano Roberto Calvi, prezývaný aj Boží bankár, spoločne s ďalšími spolupracujúcimi osobami založil viac ako dvesto fiktívnych peňažných domov, aby tak sťažil sledovanie finančných transakcií a zamietol stopy svojej nelegálnej činnosti.
V procese hrala zásadnú rolu bahamská banka Cisalpina, ktorá pravdepodobne slúžila na pranie špinavých peňazí z predaja drog. Na správe exotickej finančnej inštitúcie sa ako zástupca akcionára jej materskej spoločnosti spolupodieľal aj šéf Vatikánskej banky arcibiskup Paul Casimir Marcinkus.
Po tom ako v Banco Ambrosiano vznikla miliardová sekera, sa jej majitelia rozhodli pre riskantný ťah. Dieru sa pokúsili zaplátať falšovaním cenných papierov, ktoré obstarali prostredníctvom talianskej mafie. Na nákup nepravých dlhopisov sa údajne použilo až 950 miliónov dolárov.
Roberto Calvi plnohodnotne využil svoje kontakty na Vatikán a zároveň na taliansku mafiu. Hovorilo sa, že šikovný „obchodník“ dokázal prepašovať obrovské čiastky finančných prostriedkov tam, kam bolo treba. Dokonca aj do socialistického Poľska na podporu odborovej organizácie Solidarita.
Príbeh sa skončil obžalobou Calviho zo sprenevery, legalizácie príjmov z trestnej činnosti a ďalších trestných činov. Pri pokuse o útek pred spravodlivosťou Calvi unikol z krajiny s falošným pasom do anglického Londýna. Tam ho našli obeseného pod mostom.
Presne v rovnaký deň vypadla z okna milánskej banky jeho sekretárka. Pri vyšetrovaní zložitých prepojení prípadu prišlo o život päť vyšetrovateľov talianskej polície.
Hoci Vatikán poprel priamu zodpovednosť za bankrot spoluvlastnenej banky, nakoniec musel zaplatiť značnú sumu veriteľom Banco Ambrosiano, čím sa reputácia Inštitútu pre náboženské diela vážne narušila.
Pranie špinavých peňazí
V novšej histórii sa Vatikánska banka opäť ocitla pod drobnohľadom pre obvinenie z prania špinavých peňazí sicílskej mafie. V roku 2010 talianska prokuratúra zmrazila na jej účtoch 23 miliónov eur v rámci vyšetrovania podozrivých finančných transakcií.
Otázky vyvolalo aj odvolanie vtedajšieho prezidenta banky Ettoreho Gottiho Tedeschiho pre údajné bránenie transparentnosti inštitútu. Ten uviedol, že sa stal cieľom útoku kvôli tomu, že pátral po informáciách o tajných nenáboženských účtoch v banke.
Obvinenia médií týkajúce sa údajných účtov politikov a ďalších vplyvných osôb zmietol zo stola generálny riaditeľ banky Paolo Cipriani. Uviedol, že jediní klienti Vatikánskej banky, ktorí nie sú duchovní, sú jej zamestnanci alebo penzisti Svätej stolice.
Hoci nakoniec obvinenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní neboli vznesené, tento incident opäť poukázal na nedostatok transparentnosti a kontrolných mechanizmov v cirkvou riadenom peňažnom dome.
Etické otázky
Ďalšie kontroverzie sa týkali aj podozrivých investícií Vatikánskej banky. Objavili sa správy o investíciách do spoločností s pochybným etickým pozadím, čo vyvolalo kritiku od veriacich a médií. Tieto prípady poukázali na možný rozpor medzi morálnym učením cirkvi a finančnými praktikami jej banky.
Pod tlakom medzinárodných regulátorov a v snahe napraviť si reputáciu začal Vatikán v posledných rokoch prijímať opatrenia na zvýšenie transparentnosti či posilnenie kontrolných mechanizmov vo svojej komerčnej inštitúcii.
Zaviedli sa nové predpisy proti praniu špinavých peňazí, posilnila sa interná audítorská činnosť a došlo k výmene niektorých vedúcich pracovníkov.
Napriek týmto snahám však škandály Vatikánskej banky naďalej vrhajú na Svätú stolicu zlé svetlo. Dôvera verejnosti už bola narušená a cesta k úplnej transparentnosti a bezúhonnosti je beh na dlhú trať.
Prípad Inštitútu pre náboženské diela slúži ako pripomienka, že aj inštitúcie s najvyššími morálnymi ambíciami môžu čeliť výzvam v oblasti finančnej etiky a zodpovednosti.
Budúcnosť ukáže, či sa Svätej stolici podarí prekonať svoju škandalóznu minulosť a vybudovať z Vatikánskej banky skutočne dôveryhodnú finančnú inštitúciu.
