V Španielsku sa skončila Semana Santa, doslova svätý týždeň. Ulice sa zaplnili niekoľkohodinovými sprievodmi, pričom najväčšie a najkurióznejšie veľkonočné procesie bývajú v Andalúzii.
Emócie, bubnovanie i kostýmy, ktoré neznalým pripomínajú Ku-Klux-Klan. Atmosféru Veľkej noci som na vlastnej koži zažila vlani v Malage. Dunivé kroky „kajúcnikov“ mi znejú v ušiach dodnes.
Rýchlym krokom smerujem do historického centra. Je čerstvo po daždi, popoludňajšie slnko sa urputne prediera pomedzi mraky. Prepletám sa ulicami, sliedim, kde sa čo deje. Či predsa len nenatrafím na procesiu.
Dnes ich malo byť päť, no už tri zrušili pre zlé počasie. Celý týždeň prší. Čo je dobré, lebo v lete tu bude sužujúce sucho. Krajine dážď doprajem. Akurát hrozí, že neuvidím a nenafotím vrchol španielskej Veľkej noci – nosenie trónov.
Každá procesia má svoj trón, ktorý váži od dvoch do tri a pol tony. Niekedy sú aj ťažšie, päťtonové, no budem rada, ak sa mi podarí zazrieť aj niektorý z tých menších a ľahších.
Na známej Calle Larios práve po daždi rozkladajú stoličky. Takže niečo predsa len bude, hovorím si. Možno. V Španielsku majú rovnaké slovo pre ráno, pre zajtrajšok aj pre neurčitú budúcnosť – rozumej: mañana – človek predsa len nikdy nevie.
Idem ďalej, pretože ak aj procesia bude, sem sa podľa mapy dostane až o niekoľko hodín. Jedna procesia môže trvať aj 8 až 10 hodín. Zamierim teda vyššie, k námestiu Plaza Uncibay. Na neďalekej križovatke sa zhlukujú ľudia. Postavím sa k nim, oproti sa pridávajú ďalší, až kým spoločne pekne lemujeme ulicu ako dva ľudské ploty. Teraz už len čakať. Ktovie, kedy prídu.
Foto: Marta Rajková
Pre poveternostné podmienky sa program úplne zmenil a v mobilnej apke ho už dávno neaktualizovali. A tak len čakám, sem-tam uvoľním priechod turistom s rukami plnými churros, ktorí majú zjavne úplne iný program.
Turisti! Churros sa predsa je len na raňajky, moralizujem v duchu. Neviem, koľko času prešlo, no celkom sa zotmelo, keď je to konečne tu. Sú tu.
Ťažkotonážne tróny
Prvé „lastovičky“ procesie nesú erb svojho bratstva. Potom prichádzajú ženy v bielych kuklách a so sviecami. Ich „šéfka“ sem-tam zazvoní zvončekom a postupne sa posúvajú vpred. Prichádzajú malé deti, asi 6-7-ročné. Súdim len podľa vzrastu, lebo do tváre im pre kuklu nevidno. Domáci ma púšťajú dopredu, keď vidia môj úžas a veľký fotoaparát.
„Choď, choď dopredu, odfoť si niños!“ uvoľňujú mi ochotne cestu do prvého radu. Po asi desiatich minútach prichádza trón! Wow. Dočkala som sa.
Nesú ho muži vo fialovom. Ulica odrazu stíchne. „Pst, pst!“ šíri sa davom upozornenie pre tých, ktorí to ešte nepostrehli. Pouličný šum vystrieda tichý rešpekt. S úžasom sa dívame na to, čo sa blíži. Ja najmä na unavené tváre mužov, ktorí sa ťažkým krokom kolíšu z nohy na nohu. Miestni skôr na to, čo sa vezie na tróne. Socha Ježiša Krista.
Foto: Marta Rajková
Ledva sa zmestia medzi nás. V poslednej chvíli sa nechtiac natlačím na ľudí stojacich za mnou. Inak by som skončila pod „kolesami“ sprievodu a takmer trojtonovým trónom. Prejdú okolo mňa a bremeno na chvíľu zložia.
Aha! Preto ten sprievod trvá skoro celý deň. Kráčajú len pár desiatok metrov, krátky oddych, ak ide okolo člen rodiny či iná dobrá duša, dá sa im napiť a potom zazvoní zvonec a opäť sa posunú o kúsok ďalej. Ak dobre počítam, v tomto sprievode vychádza na každého muža necelých 30 kíl. Bežne je to v rozpätí 20 až 50 kíl na osobu a celkový počet nosičov trónu sa pohybuje od 50 až do 250 osôb v závislosti od hmotnosti trónu.
Podobnosť s Ku-Klux-Klanom
Aj tí včerajší boli super, ale toto je presne to, čo som chcela vidieť. Turistom pripomínajú rasistickú organizáciu Ku-Klux-Klan a Španieli im musia každý rok vysvetľovať, že to s tým nemá nič spoločné.
Sprievod pri býčej aréne sa práve začal a oproti mne vykročili muži v čiernych róbach a bielych špicatých kuklách. Pôsobí to na mňa trochu strašidelne. Vidno, že nie som odtiaľto. Zato španielske deti k nim veselo pribiehajú sťa k maskotom v kostýmoch plyšového medveďa. Do rúk dostávajú obrázky s erbom tohto bratstva.
Každé bratstvo má iné kostýmy aj farby. Kým títo „kukláči“ zvolili bielu ako farbu čistoty, pre iné bratstvá je typická červená ako symbol krvi a utrpenia Krista či čierna, ktorá symbolizuje smútok.
Foto: Marta Rajková
A ako to teda je s tým Ku-Klux-Klanom?
Prvýkrát v histórii sa capirote, teda kužeľovité špicaté čiapky s otvormi na oči, objavili počas španielskej inkvizície v 15. storočí, a to na hlavách odsúdencov, nad ktorými vyriekol verdikt cirkevný súd.
Nosili ich tiež kajúcnici, ktorí vykonávali pokánie za nejaký hriech. Pokrývkou hlavy jednak „zakrývali utrpenie“ a jednak zostávali v anonymite. Kajúcnici, resp. nazarenos, ako ich dodnes nazývajú po španielsky, začali nosiť capirote približne v 18. storočí.
Anonymita v kukle
Severoamerická rasistická organizácia Ku-Klux-Klan, známa tiež pod skratkou KKK, si podobné kostýmy osvojila v prvej polovici 20. storočia. Historici však dodnes nevedia s istotou vysvetliť dôvod podobnosti. Existuje však zopár teórií.
Jednotný vzhľad členov nenávistnej skupiny vraj podporil film The Birth of a Nation z roku 1915. V jednej zo scén tejto veľkolepej drámy prichádzajú členovia KKK na koňoch v bielych kuklách, aby v poslednej chvíli zachránili jednu belošskú rodinu.
Podľa inej teórie, s ktorou prišiel historik A. A. Schomburg v roku 1927, KKK svoj outfit odvodil od bratstva Negritos zo Seville, ktoré od jeho založenia pred približne 600 rokmi tvorili obyvatelia čiernej pleti. Ironicky, bola to jedna z prvých inštitúcií v Európe, ktorá prostredníctvom viery pomáhala prinavrátiť obetiam otroctva ľudskú dôstojnosť.
Tak v Španielsku, ako aj v prípade KKK je badateľná súvislosť s trestom, resp. potrestaním, hoci diametrálne odlišne interpretovaná. Kým v Španielsku pokrývka hlavy zabezpečovala anonymitu potrestaného, v prípade KKK zakrývala identitu trestajúceho.
Trón niesol aj Antonio Banderas
„Mohla by som to sledovať celý deň,“ hovorí Miriam Stopiaková, pôvodom od Piešťan, ktorá našla domov v Malage. Keď počujem tie bubny, trúbky a najmä dunenie ťažkých krokov vzbudzujúcich vo mne zmes slávnostného pocitu a rešpektu, celkom jej rozumiem.
„Ja si to užívam. Nalejem si vínko a sledujem to z balkóna,“ usmieva sa Miriam. Jej priateľ Humberto Medina sa dokonca viackrát sám zúčastnil procesií ako nosič trónu. Pre miestnych je to pocta a nepodarí sa to hocikomu.
„Podmienkou je dospelý vek, no nestačí len chcieť. Musíš byť súčasťou komunity a poznať niekoho, kto ťa odporučí. Poradovník záujemcov je totiž veľmi dlhý. Niektorí čakajú aj roky,“ vysvetľuje Humberto, ktorý sa do Malagy prisťahoval z Kanárskych ostrovov.
„Napríklad aj Antonio Banderas, rodák z Malagy, zvykne nosiť trón, nie však preto, že je známy, ale preto, že je aktívnym členom bratstva a pravdepodobne ho tiež niekto odporučil,“ dodáva.
Foto: Marta Rajková
Humberto si spomína, že nosenie trónov bolo tradíciou v celej rodine jeho exmanželky. No prvý, kto ho k tomu reálne priviedol, bol jeho kolega v práci, ktorý bol zároveň šéfom jedného z bratstiev.
„Bol mi ako starší brat, takže keď ma zavolal, išiel som do toho bez váhania. Netušil som však, aké ťažké sú tie tróny! Najprv som si povedal, dofrasa! Ale potom som začal vnímať energiu nás – nosičov. Jednu ruku máš totiž celý čas na pleci toho pred tebou, na tvojom pleci má ruku človek kráčajúci za tebou. Na druhom pleci nesieš brvno, na ktorom je položený trón. To, že sme takto prepojení, je nesmierna podpora. Fyzická aj mentálna. Vieš, že v tom nie si sám a vydržíš. Pomohla tiež celková atmosféra, hudba, ľudia a rodina, ktorá ti podá vodu či bagetu. Na chvíľu si oddýchneme, zazvoní zvonec a chytro sa pohneme ďalej. Niesli sme to vtedy osem hodín.“
Priemerný vek „kajúcnikov“ je 22 až 45 rokov a zapojiť sa môžu aj ženy. V jednom zo sprievodov som zazrela jednu jedinú. Poradie je premyslené podľa výšky dobrovoľníkov, a pokiaľ niekomu „chýba“ pár centimetrov do rovnakej výšky, nadstaví sa to tenkou poduškou.
Motívy „kajúcnikov“ sú rôzne. Niektorí to robia z kresťanského presvedčenia, iní, ako napríklad Humberto, pre svojho „vnútorného boha“. Prvý rok niesol trón dokonca trikrát. V utorok v Malage, v sobotu a nedeľu v dvoch andalúzskych dedinách.
Foto: Marta Rajková
Humbertova skúsenosť potvrdzuje to, čo som v uliciach Malagy videla a cítila: že Semana Santa, to nie je len náboženský odkaz a historické kostýmy. Ide o komunitu, prepojenie, ticho aj hluk, bolesť aj hrdosť. Sú to kroky, ktoré dunia mestom a zároveň srdcom tých, ktorí ich robia.
Tohto roku Semana Santa prebehla od 13. do 20. apríla, teda od Kvetnej nedele do Veľkonočnej nedele. Najsledovanejšie procesie v rámci krajiny sú v Malage a Sevilli.
