21. októbra 2021

„U nás je najväčší hrdina ten, čo (stavebný) zákon nejakým spôsobom obíde,“ hovorí architekt Peter Moravčík, člen poroty slovenskej národnej súťaže CE ZA AR. Kam sa podľa neho za posledných 30 rokov posunula slovenská architektúra, prečo v mnohých obciach a mestách bije do očí nevkus a dajú sa ešte zachrániť tradičné a hodnotné budovy?

Svoj prvý návrh, rodinný dom, naskicoval pre strýka počas vojenčiny. Prvým významným dielom Petra Moravčíka sa stal vstup do areálu Slovenskej televízie v Mlynskej doline v Bratislave. So slovenskou architektúrou sa stretáva nielen ako porotca rôznych odborných súťaží, no aj v rámci fungovania jeho firmy PMArchitekti.

Malebné jadro vytláča nový vek

Ako vnímate architektúru na slovenskom vidieku? Čo sa zmenilo za ostatných 30 rokov?

Ja vždy identifikujem v našich dedinách ich malebné jadro. Väčšinou, samozrejme, to najstaršie, kde sa ešte rešpektovala mierka a vytvoril sa homogénny životný priestor. Po vojne prichádza nový vek – čas bezbrehej tvarovej a objemovej divokosti.

Posledných 30 rokov zahŕňa to najhoršie, čo sa na slovenskej dedine v stavebnej kultúre udialo a dá sa povedať, že sa to stále prehlbuje. Len veľmi málo je príkladov, kedy by človek pocítil blažený pocit z novej architektonickej intervencie.

Reklama

Narážate na nejaký konkrétny príklad či dedinu?

Nedávno som prechádzal na bicykli dedinou Prosiek pri Liptovskom Mikuláši. Zrazu jemný šok – medzi tradičnými domami v jednej záhrade vyvstal krásny drevený modernistický štvorec. Stavba nemala šikmú strechu, no napriek tomu bola mierka domu aj drevená fasáda adekvátna prostrediu.

Tu teda môžem hovoriť o pozitívnom prekvapení, tešili sme sa, že niekto postavil na slovenskom vidieku konečne aj niečo vkusné, primerané pôvodnej slovenskej stavebnej kultúre.

Pohľad z výšky na lokalitu, kde vyrástli domy z projektu Condominium Devín. Foto: PMArchitekti

Znak moderného „rozpaseného človeka

Väčšina stavieb ale nezapadá do architektonického konceptu dediny, môžeme to vidieť najmä na strednom a severnom Slovensku. Prečo sa to deje?

Nekrivdime len dedinám na severnom a strednom Slovensku. Devastuje sa vo veľkom v každom kraji. Juh, východ aj také Záhorie nevynímajúc. Nedávno sa realizoval náš projekt domu v Marianke pri Bratislave. Táto obec má tiež svoje jadro s atmosférou, ktorú všeobecne obdivujeme. Tá sa však z nových ulíc či nových štruktúr bývania v obci úplne vytratila.

Nemusí to byť ani nedostatočnou vzdelanosťou v oblasti architektúry. Ľudia dnes veľa študujú, skúmajú, ako sa domy dajú postaviť, z akých materiálov. Zrejme za nejakým nevkusom a nejednotou stoja nekonečné možnosti dizajnu, materiálov aj spôsobov procesu výstavby.

Kedysi si pri stavbách pomáhali susedia, rodina. Existoval jeden spoločný menovateľ vzhľadu, konštrukcie, materiality – nikto nevymýšľal, ako postaviť dom iným štýlom, ako bolo zaužívané.

Dnešnému modernému rozpasenému človeku už nestačí ani mierka domu ako kedysi. A to sa takí Ťapákovci tlačili desiati v jednej chalúpke (smiech). Do takéhoto rozháraného kontextu sme aj my navrhovali spomínaný dom v Marianke. Chaotickú okolitú stavebnú štruktúru sme konceptom átria takto z vnímania domácich radšej úplne vymazali.

Umelecký prejav vs. plánovanie

Ak sa ale pozrieme do Rakúska, už hneď za hranicami máme pocit, že architektúra v ich dedinách je jednotná. U nás to tak nie je, dôkazom je aj farebná škála fasád. Môže za to legislatíva?

U nás je dnes pri výstavbe prakticky dovolené všetko. Pod falošnou nálepkou slobody umeleckého prejavu architektúra nie je kategóriou, ktorá je sledovaná a korigovaná. V Rakúsku to tak nie je, z úradu vás jednoducho s necitlivým a škaredým projektom poženú.

A naša legislatíva? Jedna vec je kvalita podkladov, ktoré má tá legislatíva presadzovať do života – teda územných plánov a projektov ako takých. Druhá vec je výklad a dodržiavanie pravidiel, ktoré táto legislatíva reprezentuje.

Obchádzanie pravidiel je obľúbený šport

Stretávate sa v praxi s klientmi, ktorí sa snažia obísť stavebný zákon?

Obchádzať pravidlá je predsa obľúbeným športom v našich končinách. Končí sa to až absurdnosťou nehoráznej možnosti legalizácie čiernej stavby. U nás to ale ani samotný architekt nemá jednoduché, pretože každý výklad regulatívov je v každom meste či obci iný. Na úrade sa nám zväčša dostávajú len veľmi vágne odpovede, a potom pracujete s podkladmi ako s mačkou vo vreci.

Jeden zo spôsobov, ako zachovať ľudovú architektúru, by bola aj rekonštrukcie starých domov. Prečo sa u nás radšej búra?

Pre Slovákov je typické, že radi búrajú, zbavujú sa starých vecí. Mladí ľudia si ale čoraz viac uvedomujú, že hodnota je práve v tej zašlej omietke, v dvojitých oknách, ktoré dnes už nikto nevyrobí. V atmosfére starého domu, ktorá je nenahraditeľná. Trend búrania pomaly klesá.

Krásne to ilustruje aj rodinný dom vo Veličnej, kde storočné humno reinkarnovalo na absolútne moderný a súčasný domov. Porota súťaže CE ZA AR 2021 ho nominovala v kategórii rodinných domov aj medzi fenomény architektúry. Hlavne preto, že je nasledovaniahodným príkladom v rozmýšľaní o možnostiach zmysluplného oživenia starej, na prvý pohľad už nepotrebnej stavby.

Rodinný dom zo storočného humna vo Veličnej. Cieľom majiteľa bolo vytvoriť moderné bývanie pre svoju rodinu aj zachovanie tejto pozostalosti v maximálnej možnej miere. Foto: Eliška Turanská

Bytovky na dedine

Čoraz viac sa na vidieku stavajú aj bytové domy. Aký máte na to pohľad ako architekt, ktorý stavia domy a byty?

Reklama

Bytové domy alebo „bytovky“ sú v slovenských dedinách skutočne omylom. Už len samotný fenomén výstavby a bývania v bytovke na dedine je svojským oxymoronom.  Keďže sa to však deje, ľudia to očividne vyhľadávajú, alebo ich jednoducho život prinúti.

Ale opäť je to hlavne o mierke a kontexte s okolím. Ak nový objem nevhodne prerastie okolité hrebene striech, je po idyle a z dediny sa stáva hybrid, pre ktorý zatiaľ nemáme lepší názov, ako škaredá dedina.

Svojho času som bol v porote štátom organizovanej a podporovanej súťaže Progresívne, cenovo dostupné bývanie. Bol som úplne zdesený z toho, čo sme boli obzerať a mali vyberať ako príklady hodné nasledovania. Veci nestráviteľné odfláknutou realizáciou, architektonická hodnota biedna. A na dedinách všetko nevhodne prerastené.

Zločin v Demänovskej doline

Jasná a Demänovská dolina sú v posledných rokoch rajom developerov. Nachádza sa tam stavba, ktorá vás architektonicky vyrušuje?

Určite stručnejšie by sa dalo odpovedať na otázku, či je tam stavba, ktorá ma architektonicky nevyrušuje. (úsmev) Demänovská je jedno veľké stavenisko, stavebná činnosť má devastačný charakter. Príjemná mierka Mikulášskej chaty na Vrbickom plese a čaro Slovenskej koliby, ktoré tam mierkou zapadajú, sa vytratila.

Stavbu hotela Damián považujem za zločin. Chodili sme radi do Björnsonky, mala adekvátnu mierku, ale hlavne bola v uzavretí smrekovým lesom, kde človek nevnímal okolité stavenisko.

Teraz na mieste lesa rozšírili kapacitu dvojdomčekmi. Čaro smrekovej náruče je preč. Zato sa otvoril krásny priehľad na ruinu vyhoretého hotela Junior, ktorý tu kotví ako nemé torzo Titanicu. Ako zhodnocuje krajinu miestny úrad, keď povoľuje ďalšiu výstavbu, hoci ruina tu ďalej chátra?

A v ostatných dedinách, spomínate si na nejaký dom, stavbu, čo vám vyslovene prekážala?

Takých dedín a stavieb v nich je, bohužiaľ, väčšina – až taká, že tvoria základné pozadie vnímania. Preto ma skôr šokujú pozitívne javy, na ne rozhodne viac reflektujem. Keď niečo krásne naruší tu nevábnu šeď, ktorá nám svojou každodennosťou už takmer zľahostajnela.

Je tu nádej…

Je možné ešte túto situáciu zvrátiť? Aby lokality ešte viac neupadali do nevkusu…

V minuloročnej porote súťaže CE ZA AR sme boli sme veľmi nadšení z toho, čo sa udialo v Múzeu Slovenských národných rád v Myjave. Je to krásny dom od architekta Martina Kusého – toho najstaršieho. Podarilo sa odstrániť nánosy dlhoročných nepodarených  intervencií a vrátiť pôvodnej architektúre zašlú krásu.

Práve to vedomie reálnosti znovuobnovenia krásy bolo fascinujúce. Podobná vec vyšla aj tohto roku so storočnou tatranskou Vilou Lavína. Je príkladom, ako namiesto nepodarených, objemom prerastených stavieb-paškvilov navrátiť tatranským osadám primeranú mierku poctivou rekonštrukciou a adaptáciou existujúceho.

Je to teda o propagácii dobrých príkladov. A pranierovaní príkladov zlých.

Hrozne rád by som si pozrel novú Tarantinovu fikciu o zbúraní bytoviek pri Banskej Štiavnici a Kremnici, s veľkým finále pompéznej asanácie hotela Damián v Jasnej.

Nateraz by mi ale určite stačilo, keby smelý vládny plán výstavby nájomných bytov v spojitosti s plánom obnovy nepriniesol vlnu ďalšej necitlivej hurá výstavby, ktorá spôsobí na tele našej dediny a malomesta zase ďalšie ťažko zvrátiteľné defekty.

Peter Moravčík

  • Absolvoval Fakultu architektúry SVŠT (1987) a individuálne štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU. Profesionálnu dráhu začal v bývalom ŠPTÚ Bratislava, v rokoch 1991- 2004 pôsobil v kancelárii Architekti Moravčík & Šujan.
  • V roku 2009 založil architektonický ateliér PMArchitekti, ktorý nadväzuje na projektovanie administratívnych a bytových stavieb, rekonštrukcií a interiérov.
  • Je laureátom ceny CE ZA AR 2002 za Bytový súbor Stromová ul. 34-52 na Kramároch v Bratislave, nominovaným na cenu CE ZA AR 2007 a laureátom Ceny časopisu ARCH za Obytný súbor Rozadol v Ružovej doline v Bratislave.
  • Po roku 2007 rozšíril svoje portfólio o obytné súbory Tri veže (2009), Villinki (2014), Belaria (2014), súbor rodinných domov Condominium Devín (2014), obytný súbor Rezidencia Hron vo Zvolene (2015) či polyfunkčný komplex Seberiniho v Bratislave (2019).

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?